znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 25/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C/122/2005   a   jeho uznesením z 18. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/130/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/122/2005 a jeho uznesením z 18.   januára   2012   a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/130/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vedie konanie, v ktorom sa A. M. (ďalej len „navrhovateľ“) proti odporcovi v 1. rade Mgr. art. R. V. a odporkyni v 2. rade J.

V.   domáha   vrátenia   daru  nehnuteľností   uvedených   v petite   žaloby.   Navrhovateľ v priebehu konania zomrel 22. mája 2011.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdí,   že   v   predmetnom   súdnom   spore   je   po   smrti navrhovateľa aktívne vecne legitimovaný. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Svoju   aktívnu   legitimáciu   v   súdnom   spore   preukazujem   tým,   že...   zákonných dedičov v prvej a druhej skupine po poručiteľovi nieto,... som zákonným dedičom v tretej skupine dedičov, popri poručiteľových súrodencoch v zmysle § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko som žil s poručiteľom od roku 2004 až do jeho smrti v roku 2011, v spoločnej domácnosti v P... som závetný dedič v zmysle závetu spísaného dňa 10. 02. 2005, Notársky úrad A. P.“

Sťažovateľ podaním z 11. januára 2012 žiadal, aby v namietanom konaní sp. zn. 8 Co/130/2012 o vrátenie daru   okresný súd pripustil   zmenu návrhu tak, že „určuje,   že nehnuteľnosti... patria do dedičstva po neb. A. M...“.

O predmetnom návrhu rozhodol okresný súd namietaným uznesením, ktoré vyhlásil na   pojednávaní   18.   januára   2012   tak,   že   zmenu   návrhu   nepripustil.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Súd uznesenie vyhlásil, odôvodnil a dal poučenie o opravnom prostriedku. Napriek skutočnosti, že ma súd poučil, že odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f) O. s. p.), mám za to, že súd mi svojim postupom odňal možnosť konať a uplatňovať procesné práva priznané mi za účelom zabezpečenia účinnej ochrany mojich práv. Podľa   môjho   názoru,   napadnuté   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nedostatok dôvodov.“

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   18.   januára   2012   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co/130/2012-279 z 31. mája 2012 tak, že odvolanie odmietol. V súvislosti s namietanými uzneseniami konajúcich súdov sťažovateľ uvádza:

„Mám   za   to,   že   prvostupňový   a   odvolací   súd   procesné   ustanovenia   aplikovali striktne formálne a bola mi tak odňatá možnosť domáhať sa svojho práva na spravodlivý proces na nestrannom súde.

Procesným   postupom   upraveným   v   Občianskom   súdnom   poriadku   nebola zabezpečená spravodlivá ochrana mojich práv a oprávnených záujmov a na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb....

Okresný súd Bratislava III. napadnutým uznesením zamietol môj návrh na zmenu petitu, pričom rozhodnutie odôvodnil ústne, čo síce zákon pripúšťa, ale nedostatočne. Napadnuté rozhodnutia nie je preskúmateľné, pretože nie je zrejmé, prečo nemôže dôjsť k zmene konania, keď pôvodný navrhovateľ zomrel a ja som jeho právny nástupca v konaní o vrátenie daru.

Domnievam sa, že označené súdne rozhodnutie, popiera základné práva a slobody a je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

V sťažnosti ďalej sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti, ktoré sú podľa neho relevantné na záver, že boli splnené zákonné podmienky na vrátenie daru, a tiež skutočnosti, ktoré preukazujú jeho naliehavý právny záujem na určení, že vymedzené nehnuteľnosti patria   do   dedičstva   po   navrhovateľovi,   a ktoré takto odôvodňujú   jeho návrh   na zmenu petitu.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. K. na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod spis. zn. 12 C/122/2005 a Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod spis. zn. 8Co/130/2012 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III spis. zn. 12 C/122/2005 zo dňa 18. 01. 2012 a rozhodnutie Krajského súdu spis. zn. 8Co/130/2012-279 zo dňa 31. 05. 2012 sa zrušuje a Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje aby vo veci spis. zn. 12 C/122/2005 konal a rozhodol.

3. Okresný súd Bratislava III. je povinný uhradil trovy právneho zastúpenia J. K... právnemu zástupcovi...“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyčíslil trovy právneho zastúpenia na sumu 323,50 €.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/122/2005 a jeho uznesením z 18. januára 2012

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV.   ÚS   286/2010).   Opravným   prostriedkom,   ktorým   je   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   podmienená   prípustnosť   sťažnosti,   nemôže   byť   každý   v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť procesné   vzťahy   v príslušnom   konaní,   ktoré   vedú   k meritórnemu   prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. II. ÚS 77/06, IV. ÚS 56/2010, IV. ÚS 330/2010).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   ktorej konštatuje, že podanie neprípustného opravného prostriedku (t. j. aj odvolania) nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09). Preto, ak je opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu, proti ktorému tento opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   nemožno   prihliadať na   rozhodnutie   súdu,   ktorým odmietol   neprípustný   opravný   prostriedok   v   súvislosti   s   plynutím   lehoty   na   podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (uznesenie II. ÚS 103/09 a v ňom uvedená judikatúra).

Podľa   §   202   ods.   3   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.

Okresný   súd   v   predmetnom   konaní   rozhodol   uznesením   z   18.   januára   2012 o nepripustení   zmeny   petitu   na návrh   sťažovateľa   s tým,   že   toto   uznesenie   vyhlásil   na pojednávaní   18.   januára   2012   (§   168   ods.   1   OSP).   Písomné   uznesenie   účastníkom nedoručoval (§ 168 ods. 2 OSP); je súčasťou zápisnice z pojednávania 18. januára 2012, v ktorej je uvedený výrok uznesenia a deň jeho vydania (§ 169 ods. 3 OSP). Sťažovateľ sa proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolal.   Krajský   súd   odmietol   odvolanie sťažovateľa uznesením č. k. 8 Co 130/2012-279 z 31. mája 2012 podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 202 ods. 3 písm. f) OSP. Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 18. januára 2012, teda v deň jeho vyhlásenia (§ 159 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP), pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 1. októbra 2012.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd za relevantný okamih na posúdenie začatia   plynutia   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona o   ústavnom   súde   deň   právoplatnosti uznesenia   okresného   súdu,   a   nie   deň   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu. V nadväznosti na uvedené sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/130/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/130/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 31. mája 2012, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa, uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec z hľadiska § 218 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je potrebné odmietnuť ako neprípustné.

Podľa § 202 ods. 3 písm. f) O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia odvolací súd obligatórne podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odvolanie navrhovateľa bez toho, aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania, odmietol, keďže odvolanie navrhovateľa smerovalo proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nepripustil zmenu návrhu na začatie konania, teda proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f) O. s. p.).“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý odmietol jeho odvolanie.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   uviedol,   že   sťažovateľ   podal odvolanie proti uzneseniu, ktorým okresný súd nepripustil zmenu návrhu, proti ktorému odvolanie v súlade s § 202 ods. 3 písm. f) OSP nie je prípustné. Z toho dôvodu odvolanie sťažovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.

Ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu je dostatočne odôvodnený, nemá znaky arbitrárnosti teda svojvôle, je logický a vyplýva z relevantných skutkových zistení.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   už konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno   považovať   za   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a postupom a uznesením krajského súdu neexistuje relevantná vecná súvislosť, pretože krajský súd v predmetnom konaní nerozhodoval o zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Namietaným postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012 preto nemohlo nijakým spôsobom dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013