znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 25/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti L. V., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M..., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C/351/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C/351/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 31 C/351/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. V. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet Advokátskej kancelárie M..., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 25/2012   z 12.   januára   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   L.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C/351/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   27.   júla   2007   okresnému   súdu   návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva rozdelením veci.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   žiadal   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 9 783,90 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   1 Spr S 457/2011   doručeným   ústavnému   súdu   23.   decembra   2011,   v ktorom   sa okrem iného uvádza:

„Vo veci ústavnej sťažnosti L. V. v konaní vedenom pod sp. zn. 31 C/351/2007 Vám na   základe   žiadosti   predkladáme   vyjadrenie   zákonného   sudcu,   chronologický   prehľad vykonaných procesných úkonov a spisový materiál tunajšieho súdu sp. zn. 31C/351/2007. S vyjadrením sudcu sa stotožňujem.“

Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu je aj stanovisko zákonného sudcu, ktorý okrem iného uviedol:

„Vec som prevzal v r. 2009 ako jednu z minimálne 9 predchádzajúcej zákonnej sudkyne JUDr. Š., všetko ide o skutkovo náročné veci, resp. veci náročné na pozornosť, kladúce záťaž na zamestnancov súdu pri vypracúvaní rozhodnutí.

Po primeranom naštudovaní som bez návrhu účastníkov dňa 18. 3. 2010 (č. l. 63, 64) pripojil dedičský spis 15 D 411/2006 za účelom vyporiadania sa s námietkami účastníka. Po zmene právneho názoru predchádzajúcej sudkyne, podľa ktorej na podanie smerujúce k prerušeniu   konania   nebolo   treba   neprihliadať,   som   12. 4. 2010   rozhodol   o   návrhu na prerušenie konania. Proti uzneseniu bolo podané pôvodne neúplné odvolanie, k čomu sme   účastníka   vyzvali   uznesením   z   25. 5. 2010   a   vec   predložili   odvolaciemu   súdu   dňa 19. 7. 2010,   po   čom   odvolací   súd   svojím   pôvodne   nedoručovaným   uznesením   naše uznesenie potvrdil (napokon č. l. 78). Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania som vytýčil termín na 16. 5. 2011, kde som vec prejednal a odročil na neurčito za účelom reálneho rozdelenia parcely (č. l. 84).

V okolnostiach platí, že boli vybavované staršie veci, a to dielčím spôsobom uvedené iba podľa poradia od najstarších s prihliadnutím na zoznam pojednávaní...

Tieto   staršie   veci   sú   spravidla   skutkovo   zložité   o   neboli   skončené   z   dôvodov plynúcich prevažne ešte spred môjho nástupu do funkcie sudcu. Navyše súd bol personálne nestabilný, s fluktuáciami na poste tajomníčky a asistentky senátu do obdobia februára 2011   a   s   absenciou   vyššej   súdnej   úradníčky   od   mája   do   polovice   októbra   2011, s problematickou   možnosťou   prerozdeľovania   práce   s   prihliadnutím   na   priority v jednotlivých   veciach   a   vzhľadom   na   celkovú   zaťaženosť   súdu.   Na   tunajšom   súde   tiež prebehla   od   18. 10. 2010   do   27. 4. 2011   revízia   Krajským   súdom   v   Žiline,   so   závermi rôzneho charakteru, ktoré nasvedčujú predpokladom vzniku prieťahov v súdnych konaniach z objektívnych dôvodov. Jedným z opatrení prijatých už v priebehu trvania tohto konania bolo konkrétne sledovanie postupu v konaniach toho času starších ako 4 roky...

Vybavovanie veci bolo poznačené celkovou zaťaženosťou súdneho oddelenia, úkony však   sú   napriek   predĺženým   lehotám   pri   celkovom   vybavovaní   agendy   vykonávané neustále.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   v podaní   z 9.   marca   2012   uviedol,   že zotrváva na skutočnostiach uvedených v sťažnosti a zároveň súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Keďže súhlas s upustením od ústneho pojednávania už predtým vyjadril aj okresný súd, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od jeho konania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 31 C/351/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 27. júla 2007 bol okresnému súdu doručený návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva rozdelením veci,

- 11. septembra 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 30 dní predložil znalecký posudok, na ktorý sa v návrhu odvoláva,

- 24. októbra 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý jeho zaplatenie realizoval 6. novembra 2007,

- 10. marca 2008 okresný súd zaslal odporcovi návrh a vyzval ho, aby sa k nemu vyjadril, čo odporca realizoval podaním doručeným okresnému súdu 14. apríla 2008,

- 2. mája 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. júl 2008,

- 29.   júla   2008   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito „za   účelom   výzvy na odstránenie vád podania odporcu podľa § 43 ods. 1, 2 OSP“,

- 31. júla 2008 okresný súd vyzval odporcu, aby v lehote 10 dní doplnil a upresnil návrh na prerušenie konania z 27. júla 2007,

- 19. augusta 2008 okresný súd dal pokyn na pripojenie súvisiaceho súdneho spisu sp. zn. D 488/55,

- 18. marca 2010 okresný súd dal pokyn na pripojenie súvisiaceho súdneho spisu sp. zn. 15 D 411/06,

- 12.   apríla   2010   okresný   súd   uznesením   zamietol   návrh   odporcu   na prerušenie konania,

- 11.   mája   2010   odporca   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu z 12. apríla 2010,

- 25. mája 2010 okresný súd uznesením vyzval odporcu, aby v lehote 10 dní doplnil odvolanie proti uzneseniu z 12. apríla 2010, čo odporca urobil 10. júna 2010,

- 30. júla 2010 okresný súd predložil Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) súdny spis na rozhodnutie o odvolaní žalovaného,

- 30.   septembra   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 8 Co/260/2010 z 31. augusta 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu z 12. apríla 2010 o zamietnutí návrhu odporcu na prerušenie konania,

- 14. marca 2011 okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. máj 2011,

- 16. mája 2011 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania znalcom z odboru geodézie a kartografie,

- 4.   novembra   2011   okresný   súd   vyzval   odporcu,   aby   v lehote   7   dní   predložil vyplnené tlačivo o majetkových, zárobkových a osobných pomeroch v súvislosti so zložením zálohy na vykonanie znaleckého dokazovania; požadované tlačivo odporca predložil okresnému súdu 23. novembra 2011,

- 20. decembra 2011 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie, pričom súdny spis sa stále nachádza u znalca.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhal   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   zo   sťažnosti,   ako aj z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   predmetom   napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva rozdelením veci. Ústavný súd zastáva názor, že vec nie je právne zložitá, v súvislosti s čím možno poukázať na dostatok stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti, ktorá vyplýva z potreby vykonania znaleckého dokazovania,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   znalecké   dokazovanie   bolo   okresným   súdom nariadené až 20. decembra 2011, nemohla mať táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by v uvedenej súvislosti bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v posudzovanom konaní, pričom zistil jedno dlhodobé obdobie jeho nečinnosti v trvaní od 19. augusta 2008 (pokyn   na pripojenie   dedičského   spisu   sp. zn.   D 488/55)   do 18. marca   2010   (pokyn na pripojenie dedičského spisu sp. zn. 15 D 411/06).

Podľa názoru ústavného súdu bol však postup okresného súdu v preskúmavanom konaní aj neefektívny, čomu nasvedčuje skutočnosť, že znalecké dokazovanie vo veci bolo nariadené   až po   štyri   a pol   roku   od   začatia   konania. Ústavný   súd   v   nadväznosti   na to pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09, IV. ÚS 486/2011).

Pokiaľ okresný súd, resp. zákonný sudca vo svojom vyjadrení argumentoval okrem iného   aj   vysokým   počtom   pridelených   vecí,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06),   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   31 C/351/2007   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 9 783,90   €   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   pričom   zdôraznil,   že „Finančné zadosťučinenie   je   iste   dôraznejšie   a účinnejšie   voči   súdu,   než   len   prikázanie prvostupňovému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 31 C/351/2007   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou   kanceláriou   M...,   s. r. o.,   Ž.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Keďže advokátska kancelária je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 314,18 €.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi (II. ÚS 299/04).   Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   pri   rozhodovaní   o úhrade   trov   konania nemohol   vychádzať   z hodnoty   veci,   ktorá   je   predmetom   napadnutého   konania,   ako   to požadovala právna zástupkyňa sťažovateľa.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012