znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 25/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie   čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa čl.   1   ods.   1   a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Národnou radou Slovenskej republiky, ku ktorému malo dôjsť schválením zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. decembra 2010   doručené   podanie   K.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základného práva vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a slobôd“. Podanie   sťažovateľa   možno podľa   obsahu   kvalifikovať   ako sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), prostredníctvom ktorej namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol   č.   12   k dohovoru“)   Národnou   radou   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „národná rada“). K porušeniu označených článkov ústavy a protokolu č. 12 k dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť schválením zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o výkone   trestu   odňatia slobody“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Dňa 22. septembra 2005 sa Národná rada SR ako zákonodarca uzniesla na zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorom   uzákonila   v   §   28   ods.   3,   že   ak   odsúdený   neuhradil   v predchádzajúcom kalendárnom   mesiaci   zrážku zo   svojho   osobného konta   najmenej v sume   požadovaného čerpania peňažných prostriedkov na pohľadávky spojené s výkonom väzby alebo výkonom trestu   alebo   pohľadávky   ostatných   oprávnených   evidovaných   v ústave,   neumožní   sa   mu nákup vecí osobných potrieb, to je napr. potraviny, káva, čaje, vitamíny a pod. V praxi to znamená, že môj otec, keď mi pošle do výkonu trestu 100,- Eur Ústav mi neumožní nákup v ústavnej predajni (ďalej len „predajňa“), ak nezaplatím finančnú čiastku z tých peňazí, ktoré môj otec zarobil a riadne zdanil. Ak zaplatím napr. 50,- Eur na úhradu pohľadávky, tak v nasledujúci kalendárny mesiac mi oddelenie ekonomiky uvoľní zvyšných 50,- Eur na nákup v predajni. To isté platí, ak si chcem objednať tlačoviny alebo chcem odoslať peniaze napr. starej matke na lieky.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní nálezom takto rozhodol:

„I. Právo odsúdeného K. B. porušené bolo, a to právo, ktoré mu zaručuje Ústava SR v čl.   12   ods.   1,   ods.   2.,   ako aj   Dohovor   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd v Protokole č. 12, čl. 1 ods. 1, ods. 2 – všeobecný zákaz diskriminácie. Porušovateľom základného práva je Národná rada SR, ktorá sa dňa 22. septembra 2005 uzniesla na zákone č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je protiústavný.

Odsúdený K. B. je diskriminovaný tým, že nemôže nakupovať v ústavnej predajni za peniaze, ktoré mu pošle rodina na prilepšenie, ak nezaplatí oprávneným osobám čiastku minimálne takú, za ktorú chce nakupovať, pretože má v ústave na výkon trestu odňatia slobody   vedené   pohľadávky   voči   oprávneným   osobám.   K.   B.   sa   nachádza   v postavení odsúdeného a jeho diskriminácia spočíva v tom, že iní občania SR, ktorí majú dlhy voči štátu alebo iným oprávneným osobám môžu so svojimi finančnými prostriedkami nakupovať bez toho, aby boli niečím alebo niekým obmedzovaní, majúc na zreteli aj osoby odsúdené podmienečne, čiže takisto uznané vinnými z tr. činnosti a sú v rovnakom postavení ako K. B. v postavení odsúdeného.

II. Ústavný súd SR nariaďuje príslušným orgánom štátnej správy (NRSR), (MS SR), aby s okamžitou platnosťou odstránili porušovania práva u ods. K. B. zrušením zákona č. 475/2005 Z. z. v tej časti, kde dochádza k diskriminácii.

III. Ústavný súd SR priznáva K. B. primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Eur, ktoré mu porušovateľ vyplatí do 15 dní od vydania nálezu.“

Súčasťou   sťažnosti   je   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenia   právneho   zástupcu   na konanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v zásade namieta nesúlad § 28 ods. 3 zákona o výkone trestu odňatia slobody s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 k dohovoru a v tejto súvislosti sa domáha jeho „zrušenia“.

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyslovený v jeho   predchádzajúcej   judikatúre,   podľa   ktorého   „Ústavnou   sťažnosťou   podľa   čl.   127 ústavy   sa   možno   brániť   len   proti   porušeniam   základných   práv   individuálnymi,   a   nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o ústavnej sťažnosti vysloviť, že k porušeniu ústavného práva došlo priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou.“ (III. ÚS 18/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 k dohovoru národnou radou, ku ktorému malo dôjsť prijatím zákona o výkone trestu odňatia slobody, konkrétne § 28 ods. 3 tohto zákona. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde môže sťažovateľ napadnúť len taký zásah do svojich základných práv a slobôd, ktorý by vyplýval z   konkrétneho   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   to   znamená z individuálneho právneho aktu. Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť.

V prípade, ak ustanovenia zákona alebo iného normatívneho právneho aktu priamo porušujú ústavou garantované práva fyzických osôb, možno nápravu dosiahnuť len v konaní o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy,   t.   j.   zrušenie   namietaných ustanovení zákona nemožno dosiahnuť v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s ustanoveniami šiesteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom súde (konanie   o   sťažnostiach).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   právny   názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a na   základe   jeho   vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne   ako   samostatné konania a nepripúšťa   možnosť   uskutočniť ich   aj   v rámci   a ako súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.“   (II.   ÚS   66/01,   tiež II. ÚS 184/03,   III.   ÚS   184/06,   IV.   ÚS   314/07).   Z citovaného   okrem   iného   vyplýva,   že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou   disponuje   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2   ústavy,   a preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v rozpore   s ústavnou   úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Navyše, subjektmi oprávnenými podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde sú len: najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda   Slovenskej republiky, súd,   v súvislosti so svojou   rozhodovacou   činnosťou,   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   alebo verejný ochranca práv. Tento výpočet je taxatívny a neumožňuje žiaden rozširujúci výklad, t. j. fyzické osoby (a teda ani sťažovateľ) nie sú oprávnené podať návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

Keďže   podanie   (sťažnosť)   sťažovateľa   je   z hľadiska   svojho   obsahu   v podstate návrhom   na   začatie   konania o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy, možno ho považovať aj za návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011