znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 25/2010-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Z., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Š. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Š. Š. trovy konania v   sume   245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2009 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   H.,   Z.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zhromažďovaním a zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal 21. mája 2002 Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) „žalobu na náhradu škody spôsobenej fyzickými osobami podľa § 420 Občianskeho zákonníka“. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 7 C 88/2002. Okresný súd ju postúpil krajskému súdu prípisom z 25. mája 2005, kde je vedená pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005. Do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebola právoplatne skončená, pričom podľa sťažovateľa „prvostupňový súd po siedmich rokoch ešte ani raz nerozhodol. O žalobe sťažovateľa iba začne konať už piaty zákonný sudca...“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 25/2010-9 z 22. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   krajského   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a predseda   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   151/10 z 22. februára 2010, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 24. februára 2010, okrem iného uviedol:

„Z pripojeného spisu vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal návrh na začatie konania na Okresný súd v Banskej Bystrici 22. mája 2002. Prípisom z 25. mája 2005 bola vec postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti na Krajský súd v Banskej Bystrici. K samotným procesným   úkonom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   pripájam   stanovisko   zákonnej sudkyne, s ktorým sa stotožňujem a som toho názoru, že vo veci sa konalo bez zbytočných prieťahov, a preto považujem ústavnú sťažnosť ohľadne porušenia práva na prerokovanie záležitosti   sťažovateľa   v   primeranej   lehote   za   neopodstatnenú.   Krajský   súd   nevykonal procesné úkony len v období od 8. júna 2005 do 13. januára 2006, čo bolo spôsobené potrebou naštudovania veci postúpenej z Okresného súdu v Banskej Bystrici. Tento stav zavinil navrhovateľ   (sťažovateľ),   ktorý   podal   žalobu   na vecne nepríslušný súd,   a preto navrhujem jeho ústavnú sťažnosť zamietnuť.“

K vyjadreniu   predsedu   krajského   súdu   bolo   priložené   aj   stanovisko   zákonnej sudkyne JUDr. D. D., v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom sporu je právo navrhovateľa na náhradu škody, ktoré si uplatnil podľa § 420 OZ spolu s 25 % úrokom z omeškania ročne titulom nesplateného úveru – pôžičky vo výške   750.000,-   Sk,   ktorú   poskytol   ako   spoločník   spoločnosti   B.   s.   r.   o.   a   ktorú   mu spoločnosť   napriek   právoplatnému   rozhodnutiu   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 64 Cb/64/99-180 zo dňa 26. 2. 2002 nevrátila.

K   nevráteniu   požičanej   sumy   došlo   podľa   tvrdenia   navrhovateľa   aj   preto,   že odporcovia 1) a 2) ako spoločníčky uvedenej spoločnosti mali úmysel ukrátiť navrhovateľa, ktorý bol tiež jej spoločníkom a ktorý bol zároveň aj jej veriteľom a z tohto dôvodu spôsobili jej platobnú neschopnosť...

Na prvé pojednávanie nariadené na deň 09. 01. 2004 sa odporca 2) nedostavil, pretože nemal vykázané doručenie.

Navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti konajúceho sudcu, o ktorej Krajský súd v Banskej   Bystrici   rozhodol   dňa   29.   01.   2004   tak,   že   tento   nie   je   z   prejednávania a rozhodovania veci vylúčený.

Vo vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa 02. 03. 2004 poukázal navrhovateľ na znalecký posudok, ktorý sa nachádza vo vyšetrovacom spise Okresného úradu vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici ČVS: OÚV-740/10-BB-99 a z ktorého je zrejmé, že odúčtovanie súm z pôžičky   navrhovateľa,   ktoré   vykonali   odporca   1)   a 2)   úmyselne,   aby   mu   nemusela spoločnosť vrátiť žiadne peniaze, bolo v rozpore so zákonom. Námietku premlčania neuznal za dôvodnú.

Druhého pojednávania, nariadeného na deň 12. 3. 2004 sa navrhovateľ nezúčastnil a požiadal o odročenie.

Okresný   súd   na   v   poradí   treťom   pojednávaní   dňa   14.   04.   2004   konal s navrhovateľom a odporcom 1), pretože odporca 2) nemal doručenie na pojednávanie vykázané opätovne.

Navrhovateľ   doložil   do   spisu   znalecký   posudok   a   poukázal   na   to,   že   na   Úrade justičnej   a   kriminálnej   polície   v   Banskej   Bystrici   prebieha   konanie,   v   ktorom   by   sa zodpovednosť odporcov 1) a 2) mohla vyriešiť, a preto navrhol, aby súd zvážil vyžiadanie spisu   č.   ČVS:   OÚV-740/10-BB-99   a   aby   toto   konanie   prerušil   až   do   právoplatného skončenia uvedeného trestného konania...

Dňa 26. 01. 2005 sa konalo v poradí štvrté pojednávanie, na ktoré sa dostavil len navrhovateľ a uviedol, že v trestnom konaní, vedenom pod č. ČVS: OUJP-858/10-BB-2002 si uplatnil nárok na náhradu škody voči odporcovi 1) a 2). Odporca 2) nemal predvolanie vykázané, preto bolo pojednávanie odročené.

Dňa 23. 03. 2005 sa konalo piate pojednávanie, na ktorom odporca 2) opätovne nemal vykázané doručenie predvolania...

Vo vyjadrení zo dňa 06. 04. 2005, ktoré predložil na v poradí šiestom pojednávaní, navrhol   odporca   1)   návrh   zamietnuť.   Odporca   2)   nemal   predvolanie   na   pojednávanie vykázané. Pojednávanie bolo odročené.

Dňa 01. 06. 2006 sa konalo v poradí siedme pojednávanie už na krajskom súde (1x), ktoré bolo pre žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa odročené...

Dňa 05. 10. 2006 sa konalo siedme pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom zadováženia spisov, týkajúcich sa ukončeného a aj neukončeného trestného konania. Dňa   09.   02.   2007   bolo   krajskému   súdu   doručené   stanovisko   navrhovateľa.   Dňa 10. 05. 2007 bolo nariadené v poradí ôsme pojednávanie, ktoré bolo odročené.

Pojednávania nariadené na 12. 06. a 09. 10. 2008 boli odročené. Na   pojednávanie   dňa   30.   10.   2008   sa prvý krát   dostavil   aj odporca 2)   osobne, pričom pojednávanie bolo odročené na 04. 12. 2008, na ktorom bolo uložené účastníkom predložiť otázky na znalca.

Po doručení uznesenia krajského súdu o zaplatení zálohy na znalca zo dňa 08. 12. 2008-Sn-359 navrhovateľovi požiadal tento dňa 17. 12. 2008 o oslobodenie od platenia zálohy na znalca.

Uznesením krajského súdu zo dňa 16. 02. 2009 nebol navrhovateľ oslobodený, preto sa proti nemu odvolal.

Odvolanie   bolo   predložené   odvolaciemu   súdu   dňa   03.   03.   2009.   Zároveň navrhovateľ vzniesol voči konajúcej sudkyni JUDr. S. námietku zaujatosti.

Dňa   10.   02.   2010   Najvyšší   súd   SR   rozhodnutím   č.   k.   5   Obo   26/09-395   zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici o neoslobodení navrhovateľa od platenia zálohy   na   znalca.   Spis   bol   vrátený   z   NS   SR   dňa   18.   02.   2010   a v ten   istý   deň   bolo rozhodnutie zaslané advokátovi navrhovateľa.

Z priloženého prehľadu úkonov vykonaných na Krajskom súde v Banskej Bystrici vyplýva, že jedine v období od 08. 06. 2005 do 13. 01. 2006, t. j. v čase, kedy zrejme ešte nebol spis v poradí na vybavovanie, nebol v ňom urobený žiaden úkon, avšak od 13. 01. 2006 boli v konaní sústavne a pravidelne vykonávané úkony, ktoré smerovali k tomu, aby mohol súd vo veci rozhodnúť, a to až do 03. 03. 2009, kedy bol spis zaslaný na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa na Najvyšší súd Slovenskej republiky.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   na   vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   reagoval podaním z 2. marca 20010, v ktorom uviedol:

„...   k doručenému vyjadreniu   Krajského súdu v B.   Bystrici,   sp.   zn.   Spr.   151/10, z 22. 2. 2010, nemám dôvod vyjadriť sa, nakoľko rozhodujúci z dôkazného hľadiska je stav zistený konajúcim ústavným súdom v samotnom súdnom spise Krajského súdu v B. Bystrici, sp. zn. 1 Cbod 13/2005.“

II.

Z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 1 Cbod 13/2005 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

1. V období od doručenia žaloby okresnému súdu, t. j. od 22. mája 2002 do 8. júna 2005, vo veci konal okresný súd (vec bola vedená pod sp. zn. 7 C 88/2002), ktorého postup sťažovateľ nenamieta (v tomto období okresný súd nariadil vo veci spolu šesť pojednávaní, ktoré   boli   odročované   z dôvodu   neúčasti   odporkyne   v 2.   rade;   okresný   súd   vykonal neúspešne viacero procesných úkonov smerujúcich k zisteniu jej aktuálneho trvalého pobytu a zabezpečeniu jej účasti na pojednávaní).

2. Dňa 8. júna 2005 okresný súd postúpil spis vedený pod sp. zn. 7 C 88/2002 krajskému súdu, kde bol označený spisovou značkou 1 Cbod 13/2005, pričom 4. januára 2006 bola vec sťažovateľa pridelená sudkyni JUDr. P.

3. Krajský súd po zisťovaní trvalého pobytu odporkyne v 2. rade (úkony z 15. marca 2006, 20. marca 2006 a 6. apríla 2006) nariadil 5. mája 2006 pojednávanie vo veci na 1. jún 2006.

4. Na pojednávaní konanom 1. júna 2006 bez prítomnosti sťažovateľa a odporkyne v 2.   rade   (predvolanie   jej   nebolo   doručené)   krajský   súd   uznesením   uložil   odporkyni v 1. rade a právnemu zástupcovi sťažovateľa predložiť skutkové a právne vyhodnotenie veci s návrhom na prípadné dokazovanie, právnemu zástupcovi sťažovateľa krajský súd uložil predložiť aj právny dôvod uplatnenia pohľadávky a vyhodnotenie iných súdnych konaní, ktoré súvisia s vecou v lehote 30 dní.

5. Sťažovateľ doručil 26. júna 2006 vyjadrenie k veci a navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Vyjadrenie sťažovateľa bolo doručené právnej zástupkyni odporkyne v 1. rade 26. júla 2006 (odporkyňa v 2. rade si zásielku neprevzala).

6.   Pojednávanie konané 5.   októbra   2006   bolo odročené   s tým,   že krajský   súd   si vyžiada   prehľad   všetkých   právoplatne   skončených,   ako   aj   právoplatne   neskončených trestných konaní súvisiacich z predmetom konania (odporkyňa v 2. rade sa pojednávania nezúčastnila; predvolanie si neprevzala).

7. Dňa 25. januára 2007 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni JUDr. M. S.

8.   Dňa   30.   marca   2007   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   10.   máj   2007 (odporkyňa v 2. rade si predvolanie opätovne neprevzala); pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že krajský súd bude zisťovať trvalý pobyt odporkyne v 2. rade [žiadosť krajského   súdu   zo 16. mája   2007   Registru   obyvateľov   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „register“) o oznámenie pobytu odporkyne v 2. rade a oznámenie pobytu jej najbližších príbuzných; urgencia z 11. júna 2007; oznámenie registra z 27. júla 2007 o trvalom pobyte odporkyne v 2. rade; žiadosť podpredsedu krajského súdu z 24. augusta 2007 registru vo veci   oznámenia   najbližších   príbuzných   odporkyne   v   2.   rade   –   opakovaná   žiadosť   zo 7. novembra 2007; odpoveď registra zo 16. novembra 2007, podľa ktorej musí byť žiadosť doplnená podľa požiadaviek vyplývajúcich zo zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov   Slovenskej   republiky   a   registri   obyvateľov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov; žiadosť krajského súdu z 22. novembra 2007 Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „obvodné oddelenie“) o oznámenie trvalého pobytu   najbližších   príbuzných   odporkyne   v   2.   rade;   odpoveď   obvodného   oddelenia doručená 13. decembra 2007; prípis z 19. decembra 2007 adresovaný rodičom odporkyne v 2. rade vo veci zistenia jej pobytu...).

9.   Krajský   súd   uznesením   z   18.   februára   2008   ustanovil   odporkyni   v 2. rade opatrovníka, proti ktorému sa odporkyňa v 2. rade podaním doručeným krajskému súdu 25. marca 2008 odvolala.

10. Krajský súd na 14. apríl 2008 nariadil informatívny výsluch odporkyne v 2. rade, ktorý sa neuskutočnil z dôvodu jej neúčasti (zásielka o konaní informatívneho výsluchu jej bola   doručená   až   24.   apríla   2008;   úkonom   z   28.   apríla   2008   krajský   súd   zisťoval prostredníctvom   Pošty   1   v   Banskej   Bystrici   dôvody   nedoručenia   zásielky   a   nevrátenia doručenky,   podľa   výsledku   reklamačného   konania   bola   zásielka   prevzatá   osobne odporkyňou 24. apríla 2008).

11. Dňa 19. mája 2008 krajský súd doručoval predvolania na pojednávanie nariadené na 12. jún 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že zásielka nebola doručená odporkyni v 2. rade, krajský súd upovedomil účastníkov konania o odročení pojednávania na neurčito prípisom z 3. júna 2008; odporkyňa v 2. rade sa však 12. júna 2008 osobne dostavila na pojednávanie.

12. Dňa 10. júna 2008 krajský súd doručoval predvolania na pojednávanie nariadené na   9.   október   2008,   odporkyňa   v   2.   rade   si   neprevzala   zásielku;   pojednávanie   bez prítomnosti odporkyne v 2. rade bolo uznesením odročené na 30. október 2008 (predvolanie bolo 10. októbra 2008 osobne doručené odporkyni v 2. rade).

13.   Na   pojednávaní   konanom   30.   októbra   2008   boli   vypočutí   účastníci   konania a pojednávanie   bolo   odročené   na   4.   december   2008   pre   účely   doplnenia   dokazovania (preloženie listinných dôkazov).

14. Krajský súd na pojednávaní konanom 4. decembra 2008 rozhodol o ustanovení znalca z odboru účtovníctva a pojednávanie odročil na neurčito.

15. Krajský súd uznesením z 8. decembra 2008 uložil sťažovateľovi zaplatiť zálohu na znalecké dokazovanie; sťažovateľ podaním z 18. decembra 2008 požiadal o oslobodenie od   súdnych   poplatkov;   krajský   súd   mu   uznesením   zo   16.   februára   2009   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

16. Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu zo 16. februára 2009; spis   bol   pre   účely   rozhodnutia   o odvolaní   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 4. marca 2009.

17. Dňa 3. marca 2009 sťažovateľ doručil krajskému súdu námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, ktorá uznesením zo 17. marca 2009 uložila sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú námietku; sťažovateľ doručil krajskému súdu 26. marca 2009 opakovanú žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.

18. Dňa 30. septembra 2009 bol spis pridelený sudkyni JUDr. D. D. 19.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obo   26/2009   z   10.   februára   2010   zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu   zo 16. februára 2009 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania pred   krajským   súdom   je   rozhodovanie   o   žalobe   o   náhradu   škody   spôsobenej   fyzickou osobou porušením právnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka, konštatuje, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania nesignalizuje ani to, že by predmetná vec bola zložitá z faktického hľadiska.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Na druhej strane ústavný súd vzal do   úvahy,   že   niektoré   procesné   úkony   sťažovateľa,   na   ktoré   mal   podľa   Občianskeho súdneho   poriadku   právo   (žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   námietka zaujatosti), mali objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť čiastočne zohľadnil pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005 ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako žalobca podal okresnému súdu 21. mája 2002 žalobu o náhradu škody   spôsobenej   fyzickou   osobou   porušením   právnej   povinnosti,   pričom   vec   pôvodne vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   88/2002   bola   postúpená   z   dôvodu   vecnej príslušnosti 8. júna 2005 krajskému súdu. Po postúpení veci bol krajský súd vo veci nečinný až   do   13.   januára   2006,   čo   uznáva   vo   svojom   vyjadrení   aj   predseda   krajského   súdu s poukazom   na   to,   že   to „bolo   spôsobené   potrebou   naštudovania   veci   postúpenej z Okresného súdu v Banskej Bystrici“. Ústavný súd túto obranu krajského súdu považuje za akceptovateľnú.

Činnosť krajského súdu v ďalšom priebehu konania však ústavný súd hodnotí ako neefektívnu, keďže jeho aktivita sa v podstate až do decembra 2007 sústredila na zisťovanie trvalého pobytu odporkyne v 2. rade bez toho, aby využil všetky právne prostriedky, ktoré mu   poskytuje   na zabezpečenie   súčinnosti   účastníkov   konania   Občianskeho   súdneho poriadku. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   svoje   zistenia   zo   spisu,   z ktorých vyplýva,   že   krajský   súd   uplatnil   na   zisťovanie   aktuálneho   trvalého   pobytu   odporkyne v 2. rade obdobné procesné úkony ako okresný súd v období, keď mal spis v dispozícii, pričom tieto sa už v tom čase ukázali ako neúspešné (neefektívne). K zvýšeniu efektívnosti postupu   krajského   súdu   došlo   až potom,   keď   uznesením   z 18. februára 2008   ustanovil odporkyni v 2. rade opatrovníka, na ktoré táto bezprostredne reagovala podaním odvolania. Na   skutočnosť,   že   odporkyňa   ani   v ďalšom   období   neposkytovala   krajskému   súdu dostatočnú súčinnosť (nepreberanie zásielok), mohol krajský súd reagovať podľa názoru ústavného   súdu   účinnejšie   (napr.   uložením   poriadkovej   pokuty   alebo   nariadením   jej predvedenia na pojednávanie).

Neefektívnosť   činnosti   krajského   súdu   potvrdzuje   aj   skutočnosť,   že   o nariadení znaleckého dokazovania rozhodol až 4. decembra 2008, t. j. po tri a pol roku od postúpenia spisu (viac ako päť a pol roka od podania žaloby). K zbytočnému predĺženiu namietaného konania zo strany krajského súdu došlo aj v súvislosti s posudzovaním žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov z 18. decembra 2008. Najvyšší súd totiž uznesenie krajského   súdu   zo   16.   februára   2009,   ktorým   sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie   od súdnych poplatkov, svojím uznesením z 10. februára 2010 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol: „Súd prvého   stupňa   sa   v napadnutom   rozhodnutí   dostatočne   nevysporiadal   s dôvodmi neoslobodenia od súdnych poplatkov...“

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení vzal do úvahy aj skutočnosť, že krajský súd po takmer piatich rokoch od postúpenia spisu vo veci zatiaľ meritórne nerozhodol, pričom dosiaľ sa neuskutočnilo ani znalecké dokazovanie, ktorého výsledky sú potrebné na ustálenie   skutkového   stavu   [krajský   súd   toto   znalecké   dokazovanie   nariadil   ešte v decembri   2008   (sťažovateľ   jeho nariadenie   navrhoval   už 26.   júna   2006)],   a na   tomto základe rozhodol, že neefektívnou činnosťou krajského súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cbod 13/2005 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia   tohto   práva,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania pred krajským súdom (takmer päť rokov), zohľadňujúc pritom aj jeho celkovú doterajšiu dĺžku, t. j. aj obdobie, počas ktorého vo veci konal okresný súd (takmer osem rokov od podania žaloby), berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj dôvody,   pre   ktoré   došlo   v namietanom   konaní   k zbytočným   prieťahom,   ústavný   súd považoval priznanie sumy   1 500   € sťažovateľovi   za   primerané finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   J.   H.   (bod   4   výroku   tohto   nálezu).   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu v sume 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010