znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 25/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 293/2007 a jeho rozsudkom z 27. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená sťažnosť Ing. M. O., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 293/2007 z 27. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného účastníkom konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.   6   C   2050/1999.   Predmetom   označeného   konania   bolo   rozhodovanie   o žalobe o ochranu   osobnosti   žalobcu   Mgr. Ing. I.   I.   (ďalej   len   „žalobca“).   Žalobca   sa   v konaní domáhal ochrany svojich osobnostných práv a tvrdil, že k neoprávnenému zásahu do jeho práv malo dôjsť konaním sťažovateľa, ktorý sa mal o žalobcovi pred svedkami Ing. P. Š. a M. Š. vyjadriť tak, že žalobca je podvodník, pretože sa dopúšťa podvodov, a sťažovateľ sa postará o to, aby žalobca bol za svoje podvody zatvorený. Žalobca žiadal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľa k povinnosti zdržať sa týchto tvrdení a ospravedlniť sa za ne listom, ktorý   sťažovateľ   zašle   Ing.   P.   Š.   a M.   Š.   Zároveň   požadoval   od   sťažovateľa   náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ popieral, že by sa   bol pred Ing. P. Š. a M. Š. vyjadril už uvedeným spôsobom o žalobcovi, a tvrdil, že s Ing. P. Š. a M. Š. sa stretával len služobne, keďže je pracovníkom úradu finančnej polície a ako taký preveroval trestné oznámenia o spáchaní trestného činu žalobcom. V rámci preverovania skutočností uvedených v trestnom oznámení sa sťažovateľ opakovane stretol s Ing. P. Š. a M. Š.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 2050/1999 z 5. februára 2003 bola žaloba zamietnutá   a   okresný   súd   zaviazal   žalobcu   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania.   Na základe odvolania žalobcu krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 348/2004 z 28. apríla 2005 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd nariadil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie buď výsluchom svedkov Ing. T. K. a M. K., alebo oboznámením   zápisníc   o ich   výsluchu   súdom   prerokúvajúcim   žaloby   žalobcu,   ktorých fotokópie sú v spise okresného súdu (fotokópie žalôb žalobcu).

Po doplnení dokazovania oboznámením zápisníc o výsluchu svedkov Ing. T. K. a M. K. v konaní o ochranu osobnosti vedenom žalobcom proti sťažovateľovi na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2 C 531/1999 okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 2050/1999 z 10. júla 2007 žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia doručiť   Ing.   P.   Š.   a M.   Š.   list   tohto   znenia: „Vážený   pane,   pokiaľ   som   sa   pred   Vami vyjadril, že Mgr. Ing. I. I. je podvodník, a ja sa postarám o to, aby za svoje podvody bol zatvorený, hovoril som nepravdu. Takýmito výrokmi som neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahol   do   osobnostných   práv   Mgr.   Ing.   I.   I.,   pretože   ide   o výroky   nepravdivé a zavádzajúce. Tým, že som sa pred Vami takto vyjadril, došlo u menovaného k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti pred Vami, za čo sa Vám i jemu ospravedlňujem a vyslovujem poľutovanie   nad   týmito   výrokmi.“ V prevyšujúcej   časti   okresný   súd   žalobu   zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   ktoré   odôvodnil dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“),   teda   že   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, keďže v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. d) OSP, t. j. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   293/2007   z 27.   februára   2008   rozsudok okresného súdu zmenil okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách   konania   tak,   že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   do   30   dní   od   právoplatnosti rozsudku odoslať na adresu Ing. P. Š. list tohto znenia: „Pokiaľ som sa pred Vami vyjadril, že pán I. je podvodník a v krátkej dobe bude za mrežami za svoje podvody, hovoril som nepravdu, týmito výrokmi som neoprávnene zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I., pretože ide o výroky nepravdivé, za čo sa mu ospravedlňujem a vyslovujem poľutovanie nad týmito   výrokmi.“ Krajský   súd   tiež   rozhodol,   že   sťažovateľ   je   povinný   do   30   dní   od právoplatnosti rozsudku odoslať na adresu M. Š. list tohto znenia: „Pokiaľ som sa pred Vami   vyjadril,   že   pán   I.   je   podvodník,   hovoril   som   nepravdu,   týmto   výrokom   som neoprávnene zasiahol do osobnostných práv Mgr. Ing. I. I., pretože ide o výrok nepravdivý, za čo sa mu ospravedlňujem a vyslovujem poľutovanie nad týmto výrokom.“ V prevyšujúcej časti   krajský   súd   žalobu   zamietol   a žalobcovi   ani sťažovateľovi   nepriznal náhradu   trov odvolacieho konania.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   postupne   rozobral   všetky   odvolacie dôvody,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   uviedol,   a dospel   k záveru,   že v prerokovávanej veci je daný len jeden odvolací dôvod tvrdený sťažovateľom, aj to len sčasti. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP uviedol, že súd prvého stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický   rozpor   v hodnotení   dôkazov,   prípadne   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 OSP. Názor sťažovateľa, že výsluchy Ing. T. K. a M. K.   nemožno v prerokovávanej veci   použiť tak, ako to urobil   okresný   súd,   nie   je správny, lebo okresný súd vykonal dôkaz zápisnicami o pojednávaní, na ktorom uvedení svedkovia boli vypočutí, podľa § 129 ods. 1 OSP ako dôkaz listinou.

K   námietke   sťažovateľa,   že   okresný   súd   nevyhodnotil   jeho   písomné   vyjadrenia a ním   predložené   listiny,   krajský   súd   v odôvodnení   označeného   rozsudku   uviedol,   že vzhľadom na to, že sťažovateľ v odvolaní nekonkretizuje, o ktoré vyjadrenia, resp. listiny ide, a tiež neuvádza, ako ich mal okresný súd vyhodnotiť, nebolo možné z jeho strany brať na   tieto   výčitky   sťažovateľa   zreteľ.   Z hľadiska   opodstatnenosti   žaloby   nie   je   podľa krajského   súdu   relevantná   sťažovateľova   námietka,   kedy   presne   došlo   k stretnutiam sťažovateľa   s Ing. P.   Š.   a M.   Š.,   lebo   významné   je   iba   to,   že   sa   pred   nimi   vyjadril o žalobcovi hanlivo.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. d) OSP, teda že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, odvolací súd uviedol, že v konaní k takejto vade nedošlo, lebo o tú istú vec by šlo len v tom prípade, ak by boli aj skutkové okolnosti rovnaké, teda sťažovateľ by sa o žalobcovi vyjadroval pred rovnakým okruhom osôb, čo však vo veciach, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nie je splnené.

K poslednému sťažovateľom uvádzanému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.   f)   OSP,   že   rozhodnutie   súdu   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci, krajský   súd   v odôvodnení   označeného   rozsudku   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   použil správny   právny   predpis,   v podstate   ho   aj   správne   vyložil   a na   daný   skutkový   stav   ho i správne   aplikoval.   Okresný   súd   pochybil   podľa   názoru   krajského   súdu   len   v tom,   že ospravedlnenie,   na   odoslanie   ktorého   zaviazal   sťažovateľa,   malo   začínať   oslovením „Vážený pane“, keďže žiaden právny predpis neukladá nijakému pisateľovi listu, aby list začínal takýmto formálny oslovením. Krajský súd vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí tiež vypustil ospravedlnenie sa Ing. P. Š. a M. Š., keďže sťažovateľ podľa jeho názoru nemá žiaden dôvod, aby sa Ing. P. Š. a M. Š. ospravedlňoval za vyjadrenia o žalobcovi.

Sťažovateľ namieta, že postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 293/2007 z 27. februára 2008 boli porušené jeho práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne a v zásade identicky ako vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu napáda hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, ako aj súdom druhého stupňa. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní nebol doložený žiaden dôkaz   o tom,   že   sa   stretol   s   Ing.   P.   Š.   a M.   Š.   a že   sa   pred   nimi   vyjadroval   hanlivo o žalobcovi. Jediným takým dôkazom sú podľa sťažovateľa tvrdenia Š. a Š., pričom ich výpovede mal okresný súd podľa jeho názoru hodnotiť ako nevierohodné, lebo svedkovia sú v príbuzenskom a pracovnom vzťahu so žalobcom, a navyše, z podnetu sťažovateľa bolo proti Š. a Š. začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a Š. bol aj obžalovaný. Sťažovateľ súdu tiež vyčíta, že neskúmal eventuálny motív sťažovateľovho zásahu do práv žalobcu (nie je   zrejmé,   či   táto   výčitka   sa   vzťahuje   na   súd   prvého   stupňa   alebo   na   odvolací   súd) a nezaoberal   sa   vierohodnosťou   dôkazov   predložených   sťažovateľom.   Sťažovateľ   ďalej prvostupňovému   súdu   vyčíta,   že   nevyhodnotil   jeho   výpoveď   v súvislostiach   s inými dôkazmi. Takýmto konaním došlo podľa neho k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania. Podľa názoru sťažovateľa „súd rozhodol svojvoľne bez právneho dôvodu a bez dôkazov, čím zasiahli do môjho súkromného života pre výkon oprávnení policajta ktorý je výkonom štátnej moci“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal takýto nález:„... v konaní na Krajskom súde v Košiciach, vedenom vo veci žalobcu Mgr. Ing. I. I. proti   mojej   osobe,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/293/2007,   bolo   porušené   moje ústavné právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2, na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 čl. 47 ods. 3 a 48 ods. 2, Zákona č. 460/1992 Zb., Ústavy Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov, a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach č. 209/1992 článku č. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,   uverejnenej   v Zbierke   zákonov   pod   č.   23/1991   Zb.   Nakoľko   Krajský   súd v Košiciach v označenom konaní porušili moje ústavné práva v tom, že hodnotenie dôkazov nebolo vykonané v súlade s občianskym súdnym poriadkom, nakoľko súd pri ich hodnotení priznal protistrane viac práv ako mne, čím ma bezdôvodne zaviazal k povinnostiam bez právneho dôvodu.

Súčasne žiadam, aby ústavný súd rozsudok na Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 293/07 zrušil ako nezákonný, nakoľko nimi boli porušené moje ústavné práva. Súčasne žiadam, aby ústavný súd zaviazal Krajský súd v Košiciach, zaplatiť mi trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet môjho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenej sťažnosti možno podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   a slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj svojho práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach ochrany osobnosti patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05 atď.).

Ak nie sú splnené uvedené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi   označenými základnými   právami   alebo   slobodami   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a z tohto dôvodu ich odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   nariadil   vo   veci   odvolacie pojednávanie na 27. február 2008. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca sa na odvolacie pojednávanie   nedostavili   ani   neospravedlnili   svoju   neúčasť   a nežiadali   ani   o odročenie pojednávania. Rovnako sa odvolacieho pojednávania nezúčastnil žalobca ani jeho právny zástupca,   avšak   právny   zástupca   žalobcu   svoju   neúčasť   ospravedlnil,   súhlasil s pojednávaním   v jeho   neprítomnosti   a žiadal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť. Krajský súd rozhodoval v súlade so zákonom v neprítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v   sťažnosti nenamietal vykonanie odvolacieho pojednávania v jeho neprítomnosti, resp. v neprítomnosti jeho právneho zástupcu.

Sťažovateľ   v odvolaní   v zásade   namietal   nesprávne,   resp.   nezákonné   hodnotenie dôkazov okresným súdom.

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.   Krajský súd pri hodnotení dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, postupoval v zmysle tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, keď vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, pričom   podľa názoru ústavného súdu neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov,   prípadne   poznatkov,   ktoré vyplynuli z prednesov   účastníkov alebo ktoré   vyšli najavo inak. Vykonané dôkazy vyhodnotili okresný súd aj krajský súd tak, že z týchto mali za preukázané, že sťažovateľ sa hanlivo vyjadroval o žalobcovi pred Ing. P. Š. a M. Š. Vierohodnosť   výpovedí   Ing.   P.   Š.   a M.   Š.   považoval   okresný   súd   aj   krajský   súd   za preukázanú   listinným   dôkazom   -   zápisnicami   z výsluchu   svedkov   Ing.   T.   K.   a M.   K. v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok sp. zn. 2 C 531/1999.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal, že okresný súd vo svojom rozhodnutí nevyhodnotil nové dôkazy predložené sťažovateľom, a to jeho písomné a ústne   vyjadrenia   a   ním   predložené   listiny,   a tiež   nekonkretizoval,   o ktoré   vyjadrenia a listiny ide. Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal tak, že nebral na tieto jeho výčitky zreteľ, pretože sťažovateľ v odvolaní nekonkretizuje, o ktoré vyjadrenia, resp. listiny ide, a tiež neuvádza, ako ich mal okresný súd vyhodnotiť. Tiež uviedol, že „ostatné   skutočnosti   uvedené   v odvolaní   sú   iba   účelovými   tvrdeniami   a nemajú   pre posúdenie veci nijaký právny význam“.

Skutočnosť, že krajský súd vyhodnotil dôkazy, ktoré navrhol žalobca, ako tie, ktoré podporujú   dôvodnosť   žaloby,   a naopak,   neakceptoval   sťažovateľom   navrhnuté   dôkazy, resp. ich nevyhodnotil tak, ako si sťažovateľ predstavoval, nemožno hodnotiť ako porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, ktorý tvorí jeden z prvkov spravodlivého súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Právo   na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Sťažovateľ nekonkretizuje v sťažnosti,   ktoré zložky   (prvky)   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny napáda, teda či ide o právo na verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   právo   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti   sťažovateľa,   právo   vyjadriť   sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu sťažnosti vyplýva len to, že sťažovateľ napáda len porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, resp. princípu rovnosti zbraní.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, sťažovateľ neuvádza v sťažnosti nijaké skutočnosti, z ktorých by porušenie predmetných práv malo vyplývať. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 OSP). Odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom   konaní   (m.   m.   napr. III. ÚS 209/04).

K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavnoprocesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy (napr. II. ÚS 78/05, m. m. tiež IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie krajského súdu a jeho odôvodnenie, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neobsahujú také skutočnosti, ktoré by signalizovali, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, pričom na základe posúdenia namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v celom   rozsahu,   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2009