znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 25/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 64/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. P 158/01), za účasti Okresného súdu Martin, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 64/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. P 158/01) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 P 64/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Martin   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. B. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. V. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 25/07   z   29. marca 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 64/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. P 158/01; ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 20. júla 2001 okresnému súdu návrh na určenie výživného na maloletého.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 521/07 doručeným ústavnému súdu 16. mája 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V spore nejde v podstate o právnu, ale o skutkovú zložitosť. V súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o rodine ide o určenie výživného otcovi v prípade, kedy rodičia maloletého nežijú v spoločnej domácnosti a otec si neplní zákonnú vyživovaciu povinnosť a je   potrebné   určiť   mu   výživné   s   prihliadnutím   na   odôvodnené   potreby   oprávneného maloletého,   ako   aj   na   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   otca   (§ 36 ods. 1, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1 Zákona o rodine). Zložitosť je vtom, že ide o nesporové konanie, v ktorom rodičia ako účastníci konania nenesú žiadne dôkazné bremeno a nemajú ani   dôkaznú   povinnosť.   Je   povinnosťou   súdu   zistiť   všetky   skutočnosti   dôležité pre rozhodnutie vo veci samej a vykonať všetky potrebné dôkazy na zistenie skutkového stavu, aj keď ich rodičia nenavrhli (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.). V prípade určenia výživného ide   o odôvodnené   potreby   oprávneného   maloletého   a   schopnosti,   možnosti   a   majetkové pomery povinného otca, ale aj matky, lebo obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, tiež súd prihliada aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará (§ 62 Zákona o rodine). (...)

Podľa   nášho   názoru   súd   vo   veci   postupoval   štandardne.   Konečné   zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu práv sťažovateľky na spravodlivý a rýchly proces je vecou rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, pri zohľadňovaní povahy konania a spôsob akým súd vo veci postupoval. Pokiaľ by Ústavný súd   porušenie   práv   sťažovateľky   v   danom   prípade   vyslovil,   sme   toho   názoru,   že   nešlo o výrazný zásah (porušenie).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a z predloženého   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 20. júla 2001   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky   na   určenie výživného pre maloletého,

- prípisom   z   20. augusta 2001   okresný   súd   zaslal   spis   Okresnému   súdu   Žilina „so žiadosťou o prenesenie príslušnosti“,

- uznesením sp. zn. 21 P 214/93 z 5. januára 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6. februára 2004,   Okresný   súd   Žilina   rozhodol,   že „... prenáša   svoju   výlučnú   miestnu príslušnosť v konaní vo veci...“ na okresný súd a spis spolu s uvedeným uznesením bol 10. marca 2004 doručený okresnému súdu a v ten istý deň bol pridelený zákonnej sudkyni,

- okresný súd 1. júna 2004 nariadil termín pojednávania na 19. júl 2004,

- uznesením   zo   7. júna 2004   okresný   súd   ustanovil   Úrad   práce,   sociálnych   vecí a rodiny M. za opatrovníka maloletého,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   22. júna 2004   otec   maloletého   požiadal o prenesenie príslušnosti riešenia sporu na Okresný súd Žilina, pretože podľa neho uvedená adresa trvalého pobytu sťažovateľky v okrese Martin je iba „fiktívna a účelová“,

- pojednávanie   uskutočnené   19. júla 2004   okresný   súd   odročil   na   neurčito; pojednávania sa bez uvedenia dôvodu nezúčastnila sťažovateľka ani kolízny opatrovník,

- prípismi z 23. júna 2005 a 25. júla 2005 okresný súd zisťoval adresu sťažovateľky a jej maloletého syna u jej právnej zástupkyne, na Ministerstve vnútra Českej republiky, v Registri obyvateľstva Slovenskej republiky a v obci B.,

- prípismi zo 17. októbra 2005 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a otca maloletého, aby potvrdili, či trvajú na svojich návrhoch,

- 15. decembra 2005   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na   30. január 2006 a súčasne požiadal Úrad pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže B. o prešetrenie rodinných,   osobných   a majetkových   pomerov   sťažovateľky   nachádzajúcej   sa v Českej republike,

- pojednávanie nariadené na 30. január 2006 okresný súd odročil na 27. marec 2006, pričom   napriek   vykázaným   doručeniam   predvolaní   sa   ho   nikto   nezúčastnil;   v deň pojednávania   bolo   okresnému   súdu   doručené   písomné   ospravedlnenie   neúčasti sťažovateľky,

- v čase od 20. februára 2006 do 28. marca 2006 okresný súd písomne požadoval súčinnosť   a   predloženie   písomných   dôkazov   od   účastníkov   konania   a   od   dotknutých orgánov,

- 28. marca 2006   okresný   súd   zmenil   pôvodne   nariadený   termín   pojednávania na 27. apríl 2006 z dôvodu práceneschopnosti sudkyne,

- na   základe   žiadosti   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   bol   termín   pojednávania zmenený na 15. máj 2006,

- pojednávanie uskutočnené 15. mája 2006 okresný súd odročil na 5. jún 2006 s tým, že   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   zabezpečí   na   tomto   pojednávaní   jej   osobnú   účasť vrátane maloletého,

- pojednávanie uskutočnené 5. júna 2006 okresný súd odročil na neurčito s tým, že maloletý na návrh sťažovateľky prednesený jej právnou zástupkyňou so súhlasom otca by mal   byť   sudkyňou   vypočutý   mimo   pojednávacej   miestnosti   za prítomnosti   kolízneho opatrovníka,

- 20. septembra 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. október 2006,

- zákonná   sudkyňa   mimo   pojednávania   uskutočnila   23. októbra 2006   výsluch maloletého   a   na   pojednávaní v ten   istý   deň   aj   výsluch   sťažovateľky   a otca   maloletého; okresný súd pojednávanie odročil na 3. november 2006,

- pojednávanie   uskutočnené   3. novembra 2006   okresný   súd   po   vypočutí   otca a vyjadreniach   právnych   zástupcov   účastníkov   odročil   na   13. december 2006   s tým,   že právny   zástupca   otca   zobral   návrh   o zverenie   maloletého   do   jeho   výchovy   a   určenie výživného   späť,   avšak   súčasne   požiadal   rozhodnúť   o návrhu   na   zmenu   priezviska maloletého,

- pojednávanie   nariadené   na   13. december 2006   okresný   súd   bez   prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov odročil na 6. február 2007,

- pojednávanie uskutočnené 6. februára 2007 okresný súd odročil na 14. marec 2007 z dôvodu vypočutia maloletého vo veci zmeny jeho priezviska, ktorú navrhol otec.

Ústavný súd 6. júna 2007 na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie   uskutočnené   30. mája 2007,   na ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorý účastníkom konania dosiaľ nebol doručený.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že konania o určenie alebo   úpravu   výživného   pre   maloletých   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov a nemožno ich po skutkovej ani právnej stránke hodnotiť ako zložité. Z hľadiska povahy veci však ide o konania mimoriadne citlivé, pretože ich dĺžka závažne ovplyvňuje zabezpečovanie základných životných potrieb maloletých účastníkov konania.

2. Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či   v konaní pred okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu predmetného spisu ústavný súd zistil, že správanie sťažovateľky prispelo k spomaleniu priebehu napadnutého konania. Jedným z dôvodov potvrdzujúcich uvedené konštatovanie   bola   skutočnosť,   že   sťažovateľka   nepreberala   zásielky   súdu   na   adrese uvedenej   v návrhu,   v dôsledku   čoho   došlo   k opakovanému   doručovaniu   zásielok a k zisťovaniu   pobytu   sťažovateľky   okresným   súdom.   K predĺženiu   priebehu   konania prispela   aj   neúčasť   sťažovateľky   na   nariadených   pojednávaniach   (19. júl 2004, 30. január 2006,   5. jún 2006,   3. november 2006   a   6. február 2007),   pričom   neúčasť   na pojednávaniach uskutočnených 19. júla 2004 a 6. februára 2007 nebola riadne, resp. vôbec ospravedlnená.   Na   ťarchu   sťažovateľky   je   možné   pripísať   aj skutočnosť,   že   na   viaceré výzvy   okresného   súdu   reagovala   predložením   neúplných   dokladov,   čo   prispelo k spomaleniu priebehu konania.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť účastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

Podľa § 49 ods. 1 OSP ak má účastník zástupcu s plnou mocou pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

V súlade s uvedeným ústavný súd nemohol akceptovať námietku sťažovateľky, že okresný súd mal všetky zásielky adresovať iba jej právnej zástupkyni a nedoručovať ich sťažovateľke, a súčasne ústavný súd nemohol akceptovať ani spochybnenie potreby účasti sťažovateľky   a maloletého   na   nariadených   pojednávaniach.   Okresný   súd   považoval za potrebné najmä   v súvislosti   s rozhodovaním   o protinávrhu   otca   o zverenie   maloletého do jeho výchovy a v súvislosti s návrhom otca na zmenu priezviska maloletého uskutočniť, a to aj opakovane, výsluchy sťažovateľky a maloletého. Vzhľadom k veľkej zodpovednosti, ktorú   okresný   súd   pri   rozhodovaní   o citlivých   otázkach   z pohľadu   maloletého   má, sa ústavný súd s postupom okresného súdu v uvedenom smere stotožnil.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutej veci a zistil také skutočnosti, ktoré pri hodnotení prieťahov v konaní je potrebné pripísať na jeho ťarchu.   V období   od   19. júla 2004   (pojednávanie   vo   veci)   do   23. júna 2005   (výzva okresného súdu na zisťovanie adresy sťažovateľky) okresný súd bez zákonnej prekážky vo veci nekonal viac ako 11 mesiacov. Túto skutočnosť potvrdil aj okresný súd v odpovedi sťažovateľke   z   8.   januára   2007   na   jej   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Okresný   súd vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 16. mája 2007 poukázal v súvislosti s neuskutočnením dvoch nariadených pojednávaní na „nekonanie spôsobené sudkyňou (...) pre náhle zdravotné problémy (...) a z vážnych rodinných dôvodov“.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd taktiež nie dostatočne pružne reagoval na problémy s doručovaním zásielok sťažovateľke, pretože mohol oveľa skôr požadovať relevantné informácie o pobyte sťažovateľky od jej právnej zástupkyne.

Napriek podielu sťažovateľky na vzniku zbytočných prieťahov považuje ústavný súd doterajšiu dĺžku konania, v ktorom sa rozhoduje z pohľadu maloletého o takej závažnej otázke, ako je výživné, za neprimeranú. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva a aj ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedli, že „ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniam o takýchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie   v týchto   veciach   môže   mať za následok   de   facto   rozhodnutie   o otázke   predloženej   súdu“   (napr. I. ÚS 184/03). Pri rešpektovaní uvedenej požiadavky sa podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov v predmetných veciach vo vzťahu k právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, z dôvodu ktorého prebieha súdne konanie.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad)   a   môže   teda   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej sťažnosti   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (čl. 2 ods. 2   ústavy).   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané   princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal   do   konania   o   sťažnosti   iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Napadnuté   konanie   začalo   podaním   žaloby   okresnému   súdu   20. júla 2001. Po odstúpení veci Okresnému súdu Žilina so žiadosťou o prenesenie príslušnosti prebiehalo konanie v čase od 9. októbra 2001 do 10. marca 2004 na tomto súde. Keďže sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. novembra 2006 bol napadnutý iba postup okresného súdu, ústavný súd sa uvedenou vymedzenou časťou konania prebiehajúcou na Okresnom súde Žilina bližšie nezaoberal, aj keď pri hodnotení veci, najmä pri určení výšky finančného zadosťučinenia, bral do úvahy celý doterajší priebeh konania.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu napriek tomu, že sťažovateľka sa   toho nedomáhala, aby vo veci   konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä   na   to,   že „Dlhotrvajúce   konanie   spôsobuje   aj   u maloletého   A.   B.   nedôveru spočívajúcu v tom, že nemá v zmysle zákona o rodine zabezpečené výživné, na ktoré má zo zákona   nárok,   čo   môže   spôsobiť   v   budúcnosti   neistotu   či   naše   právo   dostatočne zabezpečuje právne nároky občana“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania,   ktorá   predstavovala   takmer 6 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (najmä význam určenia výživného pre maloletého, podiel sťažovateľky na spomalení priebehu konania), prihliadajúc tiež na to, že okresný súd konal vo veci len od 10. marca 2004, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. D. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk. Trovy právneho zastúpenia vrátane režijného paušálu 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007