znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 25/06-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2006 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho v konaní o sťažnosti   J. B.,   bytom   V., zastúpeného   advokátom   JUDr. J. F.,   B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 138/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 138/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 138/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   15 000 Sk   (slovom   pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy   právneho zastúpenia 6 825 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 25/06 z 9. februára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 138/2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ním podanej žaloby z 19. júla 2004 „vo veci mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia“ proti I., a. s., B.   (ďalej   len   „žalovaná“)   a S. p.,   pobočke   B.,   ako   vedľajšiemu   účastníkovi   na   strane žalovanej (ďalej len „vedľajší účastník“).

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   vo   veci   nekoná   a nereaguje   na   jeho   opakované podania, a to aj napriek tomu, že „prípad svojou povahou (...) vyžaduje včasné doriešenie otázky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia“.

Okresný súd bol výzvou ústavného súdu z 21. februára 2006 doručenou 24. februára 2006   vyzvaný   ako   účastník   konania,   proti   ktorému   návrh   smeruje   (§ 21   ods. 1   zákona o ústavnom   súde),   na   vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti.   Okresný   súd   podaním   doručeným ústavnému súdu 29. marca 2006 iba oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 10. apríla 2006 taktiež súhlasil   s prerokovaním   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   25/06   bez   verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a zo   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 7 C 138/2004 vyplýva, že 19. júla 2004 bola okresnému súdu doručená žaloba „o zaplatenie 4.158.000 Sk z titulu odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia“ proti žalovanej spolu s návrhom na pripustenie vstupu do konania vedľajšieho účastníka. Dňa 1. októbra 2004 okresný súd vyzval žalovanú a vedľajšieho účastníka na písomné vyjadrenie   k   žalobe. Žalovaná tak urobila   podaním   doručeným   okresnému   súdu   25.   októbra   2004,   ku   ktorému   pripojila aj návrh   na   pripustenie   vstupu   do   konania   vedľajšieho   účastníka.   Vedľajší   účastník   sa k žalobe   vyjadril   podaním   doručeným   okresnému   súdu   21. decembra 2004.   Ďalší   úkon vykonal okresný súd až po 14 mesiacoch, keď 1. marca 2006 nariadil termín pojednávania na 3. máj 2006.

Sťažnosť v tejto veci   pôvodne prijal 9. februára 2006   na ďalšie konanie IV. senát ústavného   súdu.   Od   1. marca 2006   v súlade   s rozvrhom   práce   na   rok   2006   sa   sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokúva   II. senát   ústavného   súdu.   Z tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr. II. ÚS 813/00,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   a)   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na zaplatenie peňažnej   sumy   z   titulu   mimoriadneho   zvýšenia   odškodnenia   za sťaženie   spoločenského uplatnenia.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že obdobné konania právne zložité nie sú a tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   ktorá   môže   využívať   rozsiahlu   stabilizovanú   judikatúru.   Skutková zložitosť   prípadu   sa   nedá   posúdiť,   pretože   okresný   súd   zatiaľ   nevykonal   žiadne dokazovanie, ktoré by poukázalo na komplikované zisťovanie skutkového stavu.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   nijako   nepričinil   o   taký   stav konania v jeho právnej veci, aký bol zistený v ústavnoprávnom konaní o jeho sťažnosti.

Ústavný súd po zistení, že od podania žaloby 19. júla 2004 do doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   nedošlo   k žiadnemu   meritórnemu   úkonu   okresného   súdu   okrem   výzvy z 1. októbra 2004 na vyjadrenie k žalobe adresovanej žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi, nepovažoval   za   potrebné   analyzovať   predmetné   konanie   podľa   uvedených   kritérií na ustálenie zbytočných prieťahov. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že nečinnosťou   okresného   súdu,   ktorá   bola   jedinou   významnou   príčinou   zbytočných prieťahov v konaní pred okresným súdom, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   50 000 Sk   z dôvodu,   že   okresný   súd „bez   zjavných   príčin   a najmä   vzhľadom na charakter prejednávanej veci svojou nečinnosťou spôsobuje sťažovateľovi neprimerane veľké   ťažkosti“. Ďalej   právny   zástupca   sťažovateľa   uvádza,   že   „značné   zhoršovanie zdravotného   stavu   sťažovateľa,   jeho   nízky   vek   a všetky   aspekty   jeho   životnej   situácie“ si vyžadujú „včasné doriešenie otázky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 138/2004, t. j. 1 rok a 9 mesiacov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä skutočnosť, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. F. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola   16 381 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), vyššie uvedená suma bola zvýšená o DPH   vo výške   19 %   podľa   § 18   ods. 3   citovanej   vyhlášky   a podľa   § 27   zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 6 825 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006