znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Ľubomírom   Ivanom,   Dukelských   hrdinov   16,   Zvolen,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 74/2013 zo 7. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2013   doručená   sťažnosť   L.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 16, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 74/2013 zo 7. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 10/2010 zo 7. novembra 2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu   zo   7.   novembra   2011“)   uznaný   za   vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov.   Po   nebohom   V.   M.,   ktorý   pri   dopravnej   nehode   utrpel smrteľné zranenia, vystupovala v trestnom konaní ako poškodená jeho manželka E. M. (ďalej len „poškodená“), ktorá spolu s ďalším poškodeným, a to zdravotnou poisťovňou D., a. s., využila svoje práva vyplývajúce jej z § 46 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a uplatnila si nárok na náhradu škody v trestnom konaní. Okresný súd rozsudkom zo 7. novembra 2011 z dôvodu rozsiahleho   dokazovania, „...   ktoré   by   presiahlo   rámec   trestného   konania...“,   odkázal poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. S týmto záverom vyslovil súhlas aj krajský súd, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 To 9/2012 z 22. februára 2012 v odvolacom konaní vymeral sťažovateľovi miernejší trest.

V ďalšom priebehu konania okresný súd uznesením sp. zn. 8 T 10/2010 z 31. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 31. októbra 2012“), ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, rozhodol o povinnosti sťažovateľa ako právoplatne odsúdeného uhradiť poškodenej v trestnom konaní trovy, ktoré jej vznikli uplatnením jej práv, vrátane trov vzniknutých pribratím   splnomocnenca. Následne okresný   súd   ďalším uznesením sp.   zn. 8 T 10/2010   zo   7.   júna   2013   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu   zo   7. júna   2013“) vydaným sudcom okresného súdu rozhodol v sťažnostnom konaní o potvrdení uznesenia z 31.   októbra   2012   z   dôvodu   jeho   vecnej   správnosti.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 7. júna   2013   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   napadnutým   uznesením v súlade s § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu   zo   7.   júna   2013   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   Tdo   62/2013 z 20. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 20. novembra 2013“) tak, že dovolanie v súlade s § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „rozhodujúc o mnou podanej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 8 T/10/2010, podľa môjho   názoru   porušil   princíp   dvojinštančnosti   konania   (zvýraznený   v danom   prípade znením ust. § 557 Trestného poriadku), keďže podľa poučenia napadnutého rozhodnutia považuje svoje rozhodnutie za konečné. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia   tak   súdu   prvostupňového,   ako   i odvolacieho.   Dvojinštančnosť   konania   je ústavnoprocesný   princíp,   ktorému   musí   byť   podriadená   aj   organizačná   sústava   súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov. Účelom dvojinštančnosti súdneho konania je pritom zabezpečiť, aby sa v druhej inštancii mohli odstrániť nedostatky v postupe   a rozhodnutiach   súdu   prvého   stupňa,   pričom   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   mi rozhodnutím   o zamietnutí   podanej   sťažnosti   takúto   možnosť   nedal,   keďže   rozhodol o uznesení   vydanom   ním   povereným   vyšším   súdnym   úradníkom   sám,   čím   princíp dvojinštančnosti   súdneho   konania   hrubo   porušil.   Považujem   za   potrebné   zdôrazniť,   že osoba,   ktorá   rozhodovala   uznesením   zo   dňa   31.   10.   2012,   sp.   zn.   8   T/10/2010   bola na rozhodnutie v danej veci poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust. § 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie vydať sám. Je preto podľa môjho názoru porušením zásady dvojinštančnosti konania ak je osobou   rozhodujúcou   o podanom   odvolaní   osoba   zhodná   s tou,   ktorá   mohla   vydať napadnuté   rozhodnutie   a zároveň   osoba,   ktorá   na   vydanie   napadnutého   rozhodnutia poverila svojho podriadeného. Proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš som v zákonnej lehote podal sťažnosť, v nádeji, že Krajský súd v Banskej Bystrici (porušovateľ) napraví evidentné pochybenie Okresného súdu Veľký Krtíš o mnou podanej sťažnosti však Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol tak, že ju zamietol s poukazom na to, že sa stotožňuje s názorom Okresného súdu Veľký Krtíš a síce, že riadny opravný prostriedok proti jeho uzneseniu   prípustný   nie   je.   Takéto   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici považujem v celom rozsahu za nesprávne a protiústavné. Krajský súd v Banskej Bystrici mal napraviť nesprávne a nezákonné rozhodnutie samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý mohol v rámci autoremedúry rozhodnúť len v prípade ak by mojej sťažnosti v celom rozsahu vyhovel, čo sa ale nestalo. Následne pochybil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý mal vo veci konať a rozhodnúť no moju sťažnosť zamietol s odôvodnením, že mnou podaná sťažnosť nie je prípustná. Rozhodnutím spôsobom zvoleným Krajským súdom v Banskej   Bystrici   mi   bolo   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   porušená   zásada dvojinštančnosti konania, bolo mi odňaté právo na súdnu ochranu a v dôsledku toho došlo k hrubému zásahu do môjho vlastníckeho práva. Poukazujem na to, že som proti uzneseniu Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   zo   dňa   07.   06.   2013,   č.   k.   8   T/10/2010-206   podal   tiež dovolanie,   ktoré   bolo   síce   odmietnuté,   avšak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v odôvodnení uviedol, že hoci vzhliadol porušenia mojich práv, nemohol vykonať nápravu, keďže Trestný poriadok podanie dovolania v tomto prípade možnosť konania na dovolacom súde nepripúšťa. V závere odôvodnenia svojho uznesenia Najvyšší súd jasne uviedol, že podľa jeho názoru procesný postup samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, ako aj postup Krajského súdu v Banskej Bystrici boli protizákonné. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   mal   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   jednoznačne   rozhodnúť,   čo   ale   neurobil, naopak moju sťažnosť zamietol. Najvyšší súd ďalej uviedol, že postup oboch uvedených súdov bol v danej veci absolútne zmätočný, avšak z dôvodu neprípustnosti môjho dovolania nemohol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tieto   pochybenia   odstrániť.   Práve   preto   sa obraciam na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ma v rámci svojej právomoci ešte stále možnosť odstrániť evidentne nezákonné procesné postupy v mojej veci a napraviť protiústavný stav, ktorý Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd v Banskej Bystrici spôsobili. Domnievam   sa,   že   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   by   nemal   ostať nepovšimnutý, a z tohto dôvodu sa svojou sťažnosťou obraciam na Ústavný súd Slovenskej republiky   s   dôverou,   že   do   mojej   veci   vnesie   spravodlivosť,   ktorá   sa   z   nej   vyššie spomínanými rozhodnutiami pomaly vytrácala. Mám za to, že Ústavný súd ako posledný strážca dodržiavania zákonov každým a voči každému by mal dbať na to, aby boli také rozhodnutia aké boli vydané v mojej veci napravené, pretože popierajú samotný zmysel inštitútov právnej istoty a nakoniec aj právneho štátu.“.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   07.   08.   2013,   sp.   zn. Tos/74/2013 bolo porušené základné právo... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   07.   08.   2013,   sp.   zn. 3 Tos/74/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorého predmetom je tvrdenie sťažovateľa o ústavnej   neakceptovateľnosti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ústavný   súd vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m.   m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ   argumentuje   predovšetkým   tým,   že   krajský   súd   nenapravil „evidentné pochybenie   okresného   súdu“,   keď   rozhodol   o ním   podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu   zo   7.   júna   2013,   a považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za „nesprávne   a protiústavné“.   Podľa   sťažovateľa „Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   mal napraviť nesprávne a nezákonné rozhodnutie samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý mohol   v   rámci   autoremedúry   rozhodnúť   len   v   prípade   ak   by   mojej   sťažnosti   v   celom rozsahu vyhovel, čo sa ale nestalo. Následne pochybil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý mal vo veci konať a rozhodnúť no moju sťažnosť zamietol s odôvodnením, že mnou podaná sťažnosť nie je prípustná. Rozhodnutím spôsobom zvoleným Krajským súdom v Banskej   Bystrici   mi   bolo   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   porušená   zásada dvojinštančnosti konania, bolo mi odňaté právo na súdnu ochranu a v dôsledku toho došlo k hrubému zásahu do môjho vlastníckeho práva.“.

V nadväznosti   na   citovanú   sťažnostnú   argumentáciu   ústavný   súd   v prvom   rade považuje za potrebné poukázať na to, že na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa založenej na takmer totožných námietkach už preskúmaval v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS   43/2014   ústavnú   konformnosť   uznesenia   okresného   súdu   zo   7.   júna   2013,   ktoré predchádzalo vydaniu touto sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu. Podstatou argumentácie sťažovateľa v predchádzajúcej sťažnosti bolo totiž taktiež tvrdenie o porušení zásady dvojinštančnosti konania, keďže podľa sťažovateľa „... osoba, ktorá rozhodovala uznesením zo   dňa   31.   10.   2012,   sp.   zn.   8   T/10/2010   bola na rozhodnutie v danej   veci poverená tým istým samosudcom, ktorý rozhodol o podanej sťažnosti a v zmysle dikcie ust. § 557 ods. 2 Trestného poriadku mohol to isté rozhodnutie vydať sám. Je preto... porušením zásady dvojinštančnosti konania ak je osobou rozhodujúcou o podanom odvolaní osoba zhodná s tou, ktorá mohla vydať napadnuté rozhodnutie a zároveň osoba, ktorá na vydanie napadnutého   rozhodnutia   poverila   svojho   nadriadeného“ (citované   z predchádzajúcej sťažnosti   sťažovateľa,   pozn.). O predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 43/2014 z 29. januára 2014, ktorým ju v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu zo 7. júna 2013 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže nezistil medzi právomocou samosudcu okresného súdu rozhodnúť v konaní o sťažnosti [konajúceho ako nadriadený orgán v súlade s § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku] proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom a namietaným porušením   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy   takú   príčinnú súvislosť,   ktoré by zakladala dôvody   na vyslovenie ich   porušenia   po prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za uvedených okolností by ústavný súd mohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa len vtedy,   ak   by   zásadným   spôsobom   korigoval   právne   názory   vyslovené   vo   svojom predchádzajúcom uznesení sp. zn. I. ÚS 43/2014 z 29. januára 2014, a k tomu by mohlo dôjsť   len   postupom   podľa   §   6   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   senát,   ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho   názoru   vyjadreného   už   v   rozhodnutí   niektorého   zo   senátov,   predloží   plénu ústavného súdu   návrh   na zjednotenie odchylných   právnych   názorov.   Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa relevantné dôvody na korekciu právnych   názorov   vyslovených   v   uznesení   sp.   zn.   I.   ÚS   43/2014   z 29.   januára   2014 nenašiel.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   relevantnú   časť   napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„Napadnutým uznesením samosudca označeného okresného súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného L. B. proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka totožného súdu z 31. 10. 2012 zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal síce v zákonom stanovenej lehote sťažnosť odsúdený L. B., a to prostredníctvom svojho obhajcu, je nutné však uviesť, že takú sťažnosť podal proti uzneseniu, proti ktorému ako riadny opravný prostriedok nie je prípustná. Sťažovateľovi sa žiada pripomenúť, že samosudca Okresného súdu Veľký Krtíš napadnutým uznesením rozhodoval na podklade jeho sťažnosti proti   uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   totožného   súdu   z   31.   10.   2012   sp.   zn.   8   T 10/2010, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej E. M. trovy v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca v sume 8.359,80 Eur. Podľa § 190 ods. 2 písm. c) Tr. por., ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa ods. 1, predloží vec na rozhodnutie vyšší súdny úradník   predsedovi   senátu   (samosudcovi),   ktorý   má   pri   tomto   rozhodovaní   postavenie nadriadeného orgánu. Na podklade vyššie uvedeného potom správne samosudca Okresného súdu Veľký Krtíš poučil v napadnutom uznesení oprávnené strany o ich práve podať proti nemu opravný prostriedok v tom smere, že proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná. Podľa   §   193   ods.   1   písm. a)   Tr.   por.,   nadriadený   orgán   zamietne   sťažnosť,   ak   nie   je prípustná.   Zvýrazňujúc   obsah   citovaného   ustanovenia   §   190   ods.   2   písm.   c)   Tr.   por. rozhodol krajský súd o sťažnosti odsúdeného L. B. spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. a) Tr. por. zamietol.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   ústavne konformným spôsobom odôvodnil, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   zo   7.   júna   2013   zamietol.   Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu vyplýva, že základné východisko pre tento právny záver je založené na právnom názore, podľa   ktorého   sťažnosť   sťažovateľa   smerovala   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   proti ktorému nie je riadny opravný prostriedok (teda sťažnosť) prípustný. Krajský súd v tejto súvislosti odkázal na relevantné ustanovenia Trestného poriadku [§ 190 ods. 2 písm. c) a § 193 ods. 1 písm. a)], ktoré podľa názoru ústavného súdu aj ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je logickým dôsledkom skutočností preukázaných (a sťažovateľom ani nespochybňovaných) v danom   konaní.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd konštatuje, že argumentačná línia krajského súdu v napadnutom uznesení zodpovedá argumentácii okresného súdu obsiahnutej v jeho uznesení zo 7. júna 2013, ktorú ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 43/2014 vyhodnotil ako ústavne konformnú.

Ústavný   súd   navyše   zdôrazňuje,   že   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   argumentuje   aj   právnym   názorom   vysloveným v uznesení najvyššieho súdu z 20. novembra 2013, ktorým jeho dovolanie súlade s § 382 písm.   f)   Trestného   poriadku   odmietol.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného vyslovil, že „postup samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš,   ako   aj   postup   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici“ bol   v danej   veci   absolútne zmätočný.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s touto   argumentáciou   sťažovateľa   poukazuje   na   svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo   veci   samej   nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu, že protichodné právne závery   vyslovené   v   analogických   prípadoch   neprispievajú   k   naplneniu   hlavného   účelu princípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v spravodlivé   súdne   konanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2013 odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Tento záver zároveň predurčuje, že najvyšší súd sa nemohol,   a teda   nemal   zaoberať   dovolaním   napadnutým   uznesením   okresného   súdu z vecnej   stránky, a teda   ani preskúmavať jeho vecnú správnosť.   Za   týchto okolností   je právny   názor   najvyššieho   súdu   týkajúci   sa   nezákonnosti   postupu   krajského   súdu prinajmenšom   zmätočný,   o to   viac,   že   samotné   dovolanie   smerovalo   proti   uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2013, a nie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Aj   z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zastáva   názor,   v zmysle   ktorého   samotná skutočnosť, že najvyšší súd vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým odmietol dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   7.   júna   2013,   právny   záver o „zmätočnosti postupu krajského súdu“ v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 74/2013, nemôže   byť   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvodom   na   vyslovenie porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   podľa   ústavy   napadnutým uznesením krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   dôjsť v konkrétnych   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   ani   k porušeniu   sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd   stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014