znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného U. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   R.   U.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 8/2013 a jeho uznesením z 12. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená sťažnosť B. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného U. s. r. o., B., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   R.   U.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 8/2013 a jeho uznesením z 12. marca 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný organizovanou skupinou podľa § 11 ods. 3 Trestného zákona k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona   s   poukazom   na   §   138   písm.   a)   a   i)   Trestného   zákona   v   súbehu   s   prečinom poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   245 ods.   1 Trestného   zákona a   s prečinom   šírenia poplašnej správy podľa § 361 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Uznesením sudcu Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 23. novembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. novembra 2012 bol sťažovateľ spolu s ďalšími obvinenými vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 20. novembra 2012 od 8.05 h.

Žiadosťou z 5. februára 2013 sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby na slobodu, resp.   nahradenia   väzby   písomným   sľubom   alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka. Svoju žiadosť odôvodnil predovšetkým tým, že od 21. novembra 2012, keď mu bolo vznesené obvinenie, neboli vo veci vykonané nijaké úkony.

O   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   rozhodol   okresný   súd uznesením   sp.   zn.   0   Tp   102/2012   z   19.   februára   2013   tak,   že   ju   zamietol   a neprijal nahradenie väzby písomným sľubom ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti   označenému uzneseniu   okresného súdu   sťažovateľ podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú následne písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 8/2013 z 12. marca 2013 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v období po jeho vzatí do väzby sa nevykonávali žiadne úkony trestného konania napriek tomu, že bol vo väzbe už takmer tri   mesiace. „Len   dňa   16.   01.   2013   vydal   vyšetrovateľ...   uznesenie   o pribratí   znalca z odboru Elektrotechnika, odvetvie Elektronika, a predtým dňa 03. 12. 2012... uznesenie... o pribratí   Kriminalisticko — expertízneho   ústavu   PZ,   odvetvie   kriminalistická   biológia, pričom výsledky znaleckého dokazovania.... boli vyšetrovateľovi OR PZ Spišská Nová Ves známe už pred dňom 19. 02. 2013 s negatívnym výsledkom analýzy DNA...

Uznesenia...   o   pribratí   Kriminalisticko — expertízneho   ústavu   PZ   z odvetvia fonoskopia..., o pribratí znalca z odboru elektrotechnika, odvetvie výpočtová technológia..., o pribratí Kriminalisticko — expertízneho ústavu PZ z odboru balistika, z odboru chémia..., o pribratí   Kriminalisticko — expertízneho   ústavu   Policajného   zboru   z   odboru   biológia a genetická analýza, daktyloskopia, mechanoskopia... boli vydané až po podaní žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 05. 03. 2013.“

Prvé   oznámenie   o   vykonaní   vyšetrovacích   úkonov   –   výsluch   svedkov,   bolo sťažovateľovi   doručené   6.   marca   2013.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta,   že vyšetrovateľovi „nič   nebránilo,   aby   vykonal   priebežne   aspoň   výsluchy   svedkov“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „zmenu miestnej príslušnosti OČTK nepovažujem za ústavne akceptovateľným dôvodom na ospravedlnenie nečinnosti OČTK“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdí, že „Vzhľadom k tomu, že OČTK nepostupovali pri vykonávaní procesných úkonov s absolútnou starostlivosťou urýchlene a bezodkladne   a   bezdôvodne   nevykonali   v   potrebnom   rozsahu   dôkazy   na   objasnenie dôležitých skutkových otázok, keď štyri mesiace v danej veci nekonali, mal Krajský súd v Košiciach v konaní č. k. 6 Tpo 8/2013 postupovať tak, aby všetky práva obvineného boli dôsledne   zachované,   pričom   mal   zohľadniť   značné   prieťahy   spôsobené   nesprávnym postupom OČTK, neexistenciu ďalších skutkových okolností a dôkazov a v dôsledku toho obvineného prepustiť. Poukazujem aj na to, že k dnešnému dňu nebol produkovaný žiadny priamy ani nepriamy dôkaz preukazujúci, že skutku sa dopustil obv. M.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že:

„1. Krajský súd v Košiciach konaním a rozhodnutím č. k. 6 Tpo 8/2013 zo dňa 12. 03. 2013 porušil základné právo obvineného M. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR, právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 bod. 3 a bod 4. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2.   Zároveň   žiadam   Ústavný   súd,   aby   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 6 Tpo   8/2013   z   12.   03.   2013   zrušil   a   prikázal   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   aby sťažovateľa neodkladne prepustil na slobodu.

Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Krajský súd v Košiciach nahradiť obvinenému   trovy   právneho   zastúpenia   331,13   Eur   spočívajúce   v   zastupovaní   pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu U... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podstata námietky sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v jeho trestnej veci s potrebnou starostlivosťou a urýchlene, keďže „štyri mesiace v danej   veci nekonali“,   pričom   pri   zohľadnení týchto   prieťahov,   ako   aj absencie   skutkových   okolností   a   dôkazov   mal   krajský   súd   podľa   jeho   názoru   dospieť k záveru o potrebe prepustiť ho z väzby na slobodu.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd preskúmal uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 19. februára 2013, ako aj namietané uznesenie krajského súdu a v tejto súvislosti poukazuje na relevantné časti ich odôvodnení:

V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 19. februára 2013 sa okrem iného uvádza: «Z vyjadrenia prokurátora vyplynulo, že v mesiaci január 2013 boli do konania pribratí znalci z oblasti elektrotechniky za účelom spracovania posudkov u vecí, ktoré boli nájdené pri domových prehliadkach, taktiež boli zabezpečované znalecké posudky z oblasti vyhodnotenia biologických a daktyloskopických stôp a v rámci dožiadania údaje týkajúce sa bankového tajomstva, taktiež žiadané výpisy z bánk. Na deň 27. 2. 20132 sú naplánované výsluchy svedkov...

...   K   námietkam   obvinených   vo   vzťahu   k   nečinnosti   orgánov   činných   v   trestnom konaní súd zároveň dodáva, že aj napriek určitému „pozdržaniu“ vykonávania procesných úkonov   v   mesiaci   december   2012   z   dôvodu   zmeny   miestnej   príslušnosti   orgánov prípravného konania sa v predmetnej veci postupuje v súlade s požiadavkou prednostného a urýchleného   vybavovania   väzobných   vecí,   pričom   súd   nezistil   zo   strany   orgánov prípravného konania také prieťahy, ktoré by mohli odôvodňovať prepustenie obvinených z väzby na slobodu.»

V odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „Krajský súd si závery okresného súdu osvojuje a v ďalšom na ne odkazuje.

Naviac je potrebné uviesť, že výklad pojmu konkrétna skutočnosť je vecou súdu, ktoré na základe skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej trestnej veci v čase rozhodnutia o väzby (čiže aj zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby) posúdi, či vzatie obvineného do väzby a jeho ďalšie držanie v nej je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť ináč.

V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvinených dôvody preventívnej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá im je kladená za vinu, kde táto mala byť spáchaná plánovite a organizovane.

... Vzhľadom na námietky obvinených v tom smere, že vo veci sa nekoná po dobu niečo viac ako 2 mesiacov je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci ide o skutkovo a na dokazovanie náročnú a zložitú trestnú vec, kde treba OČTK poskytnúť dostatočný časový priestor na vykonanie potrebných úkonov trestného konania.“

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že   osobná   sloboda   sťažovateľa   bola obmedzená 20. novembra 2012, a tiež to, že v sťažovateľovej trestnej veci boli v dňoch 3. decembra   2012,   16.   januára   2013,   11.   februára   2013   a   8.   marca   2013   vydané vyšetrovateľom   uznesenia   o   pribratí   Kriminalisticko   –   expertízneho   ústavu   Policajného zboru, resp. znalcov z rôznych odborov a odvetví. Pokiaľ ide o sťažovateľom uvádzané uznesenia z 2. apríla 2013 a 11. apríla 2013 o pribratí Kriminalisticko – expertízneho ústavu Policajného zboru,   resp.   znalcov,   tieto   úkony   boli   uskutočnené po   vydaní   namietaného uznesenia krajského súdu.

Zo skutočností uvádzaných samotným sťažovateľom je zrejmé, že od jeho vzatia do väzby konajú orgány činné v trestnom konaní v jeho trestnej veci v zásade plynulo, pričom k určitému narušeniu ich plynulého postupu došlo len v mesiaci december 2012. Avšak aj v mesiaci december 2012, ako to uvádza sám sťažovateľ, konkrétne 3. decembra 2012 bolo vydané   vyšetrovateľom   uznesenie   o   pribratí   Kriminalisticko   –   expertízneho   ústavu Policajného   zboru,   odvetvie   kriminalistická   biológia.   Za   týchto   okolností   ústavný   súd (zohľadňujúc   pritom   aj   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   102/2012 z 19. februára   2013   a namietaného   uznesenia   krajského   súdu)   hodnotí   postup   orgánov činných v trestnom konaní, a teda aj namietané uznesenie krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi namietaným   uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013