znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23 Sp 21/2010 z 23. júna 2010, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2011 faxovou správou a 3. októbra 2011 poštou doručená sťažnosť štátneho podniku L., B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   M.,   Z.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Sp 21/2010 z 23. júna 2010, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím zo dňa   23.   júna   2010   sp.   zn.   23   Sp   21/2010   potvrdil   rozhodnutie   správneho   orgánu, Obvodného pozemkového úradu v T. zo dňa 09.   marca 2010 vydaného pod číslom PÚ 694/91-Gn/3, ktorým sa priznalo vlastnícke právo na náhradné pozemky alebo náhradu podľa § 16 ods. 1 a 2) z. č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám - dedičom po pôvodnom pozemkovoknižnom vlastníkovi „M. G.“ dľa záznamom v PKV 11, 555 a 528 pre k. ú. K., oprávnené osoby sú voči pozemkovoknižnému vlastníkovi v dedičskej pozícii ako vnuci a pravnuci, v konaní šlo o rozšírený uplatnený nárok po strýkoch a tete, t. j. bratoch a sestre ich otca „A. M.“.».

Sťažovateľ uviedol, že „oprávnené osoby si uplatnili právo na základe reštitučného titulu - odňatia vlastníctva v prospech štátu podľa výmeru ONV, odboru pôdohospodárstva v T. č. 611-27/6/1950 zo dňa 28. 06. 1950 v zmysle § 10 ods. 1) z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, s čím sa správny orgán stotožnil a v konaní o reštitučnom nároku uznal uvádzaný výmer ako právne relevantný dôkaz o existencii reštitučného titulu“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že:«• predmetná listina, na základe ktorej sa právne deklarovala existencia reštitučného titulu a to Výmer ONV T. č. 611-27/6/1950 zo dňa 28. 06. 1950 sama o sebe nemala účinky prechodu vlastníctva na štát, tieto nastávali až zápisom poznámky o výkupe v príslušnej PKV a to podľa § 10 ods. 3) z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, čo zodpovedalo aj právnym predpisom platným do 1. 1. 1951 pre platné nadobúdanie vlastníctva zápisom do príslušných pozemkových kníh na základe tzv. intabulačného princípu

•   vlastníctvo   v   prospech   štátu   však   v   príslušných   PKV   predkladaného   výmeru zapísané nie je

• samotný výmer z roku 1950 je nejasný a neurčitý,   nakoľko nedefinuje určitým a nezameniteľným spôsobom kto je bývalý vlastník definovaný ako „A. M. a spol v N.“ a ani bližšie nekonkretizuje nehnuteľnosti, ktoré sú označené číselnou výmerou 564 ha 55 á 18 m v k. ú. K.

•   z   ďalších   záznamov   v   PKV   vyplýva,   že   prechod   na   štát   sa   udial   na   základe prídelovej listiny, vydanej v konaní podľa nar. č. 104/1945 Zb. n. SNR na majetok bývalého pozemkovoknižného   vlastníka   G.   M.   (č.   d.   1175/1961),   správny   orgán   pri   riešení reštitučného nároku sa uvádzanou skutočnosťou vôbec nezaoberal a to aj napriek tomu, že v príslušných PKV je to jediný oficiálny dôkaz o prechode vlastníctva k pozemkom v nich vedených na štát.».

Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   jednoznačne   stotožnil s právnym   záverom,   že „nehnuteľnosti   boli   skonfiškované   na   základe   konfiškačného rozhodnutia ONV v T. č. 611-27/6-1950 zo dňa 28. 06. 1950 podľa z. č. 46/48 Zb., podľa ktorého   boli   nehnuteľnosti   vykúpené   v   prospech   československého   štátu...   jednalo   sa   o nehnuteľnosti v k. ú. K. na celkovej výmere 564 ha 55a a 18 m2... na základe zápisnice zo 17. 5. 1951 na MNV v K. boli predmetné nehnuteľnosti pôvodného vlastníka A. M. a spol. odovzdané   novému   nadobúdateľovi   a   to   47.50.00   ha   lesnej   pôdy   Č.,   n.   p.   správa v N. a poľnohospodárska   pôda   o výmere   2.50.00   ha   prevezmú   ČSSM...   z   týchto   listinných dôkazov   je   zrejmé,   že   oprávnení   dostatočne   preukázali   reštitučný   titul   na   vrátenie vlastníctva   ku   konfiškovaným   nehnuteľnostiam,   niet   pochýb,   že   dotknuté   nehnuteľnosti prešli   na   štát   na   základe   konfiškačného   rozhodnutia   a   niet   teda   pochýb,   že   spĺňajú podmienky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Sp 21/2010 z 23. júna 2010 potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd „sa stotožnil s právnym stanoviskom o prechode vlastníctva na štát podľa výmeru ONV v T. z roku 1950 a to už len na základe jeho samotnej existencie bez ohľadu na to, že v záznamoch PKV nie je vykonaná poznámka podľa § 10 ods.   3   z.   č.   46/1948   Sb.,   tvrdiac,   že   táto   samotná   skutočnosť   nemôže   bez   ďalšieho nasvedčovať tomu, že majetok právneho predchodcu oprávnených na čsl. štát v skutočnosti neprešiel“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „najvyšší súd uznal, že krajský súd nevyhodnotil   niektoré   dôkazy   a   to   prídelovú   listinu   z   roku   1961   a   ani   v   rozsudku nezdôvodnil, prečo sa nimi nezaoberal, toto pochybenie súdu však nepovažoval najvyšší súd za   následok,   majúci   vplyv   na   správnosť   jeho   rozhodnutia,   s   odôvodnením,   že   aj   keby pripustil, že k prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam nedošlo podľa výmeru z roku 1950 v dôsledku nevykonania záznamu v PKV, potom by vlastníctvo najneskôr prešlo na štát na základe zápisu v PKV z 18. augusta 1961, ktorý odkazuje na prídelové listiny z roku 1961... v danom prípade by podľa názoru odvolacieho súdu došlo k ich prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, z čoho vyplýva, že reštituenti sú oprávnenými osobami, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát spôsobom podľa § 6 ods. l písm. p) zákona o pôde...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Sp   21/2010 z 23. júna 2010, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože

«a) súdy uznali existenciu reštitučného titulu a teda aj prechod vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia z roku 1950, z ktorého právne účinky prechodu vlastníctva na štát nikdy nenastali a to vzhľadom na skutočnosť, že v príslušných PKV sa neobjavil záznam poznámky vykonania výkupu v zmysle výmeru z roku 1950, podľa § 10 ods. 3) z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme účinky prechodu vlastníctva na štát k vykúpenej pôde nastali až vyznačením uvádzanej poznámky v pozemkovej knihe

•   oba   súdy   sa   nevysporiadali   s   uvádzaným   nedostatkom   a   absolútne   ignorovali ustanovenie § 10 ods. 3) z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, ktorý i v súčasnosti tvorí súčasť právneho systému štátu, nakoľko nebol nikdy zrušený, iba podľa ustanovenia § 32 z. č. 221/1991 Zb. sa jeho ustanovenia nepoužívajú odo dňa účinnosti zákona o pôde

b) už správny orgán v reštitučnom konaní bol povinný skúmať existenciu reštitučného titulu a vykonať dokazovanie, ktoré by nezameniteľným spôsobom a pravdivo zodpovedalo na   otázku   prechodu   vlastníctva   nehnuteľností   na   štát   ako   jedného   zo   základných predpokladov naplnenia úspešnosti reštituentov v celom konaní

• nie je akceptovateľný stav nezistenia a nezabezpečenia listiny označujúcej prechod vlastníctva na štát v príslušných PKV pod č. d. 1175/1961, keď správny orgán bol povinný sa touto formou prechodu vlastníctva na štát zaoberať, pri rozhodovaní mal k dispozícii všetky príslušné PKV

• pod č. d. 1175/61 je v PKV II pre k. ú. K. pod „B“ p. č. 33 uvedený zápis:... došlo 18. augusta 1961 čd. 1175, Podľa výmeru ONV-odboru pôdohospodárstva v T. zo dňa 31. júla 1951 čís. Pôd 7598/61 vkladá sa vlastnícke právo pre: Č. v P., L. N.... v časti B pri p. č. 33 je odkaz na záznam ad 31. v tomto stĺpci, v ktorom sú uvedené deti   pôvodného   vlastníka   G.   M.,   t.   j.   osoby,   po   ktorých   si   oprávnené   osoby   uplatnili reštitúciu a teda evidentne zápis sa týka tohoto majetku

c) pod č. d. 1175/61 bola uložená v archívoch katastra prídelová listina, vydaná po prídelovom   konaní   podľa   nar.   č.   104/1945   Zb.   n.   SNR   zo   dňa   23.   augusta   1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, pričom účinky konfiškácie nastávali dňom 1. marca 1945 na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov (§ 1 ods. 10 nar. č. 104/1945 Zb. n. SNR)

•   podľa   vyhlášky   Ministerstva   pôdohospodárstva   č.   158/1959   Ú.   v.   zo   dňa 12. augusta 1959 o správe neprideleného majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem a to § 1, pôdohospodársky majetok, ktorý štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácií a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku alebo podľa predpisov o pozemkových reformách   a   ktorý   sa   doteraz   podľa   týchto   predpisov   nepridelil   a   ani   nie   je   v   správe organizácií štátneho socialistického sektora, spravujú okresné národné výbory, v obvode ktorých sa tento majetok nachádza...

podľa   §   3   uvádzanej   vyhlášky,   výkonný   orgán   okresného   národného   výboru   pri nehnuteľnom majetku navrhne pozemno-knižnému súdu pozemno-knižné usporiadanie • vyhláška pod číslicou 1) v znení § 1 odkazu je aj na vl. n. č. 104/1945 Zb. n. SNR, t. j.   v   roku   1961   mal   príslušný   okresný   národný   výbor   usporiadať   pozemnoknižné vlastníctvo k predmetným pozemkom, čo riešiť vydaním uvádzanej prídelovej listiny

d) správny orgán nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie potrebné v prípade možnosti použitia postupu podľa § 6 ods. 2) z. č. 229/1991 Zb. a to:

• splnenie podmienky vyňatia majetku z konfiškácie, trvalý pobyt a štátne občianstvo, odsúdenie podľa nar. SNR č. 33/1945 Zb. SNR.».

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že napadnutým rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a v tejto súvislosti najmä uviedol, že „Krajský súd v Nitre sa vo svojom   rozhodnutí   vôbec   nezmienil   a   ani   nevysporiadal   v   odôvodnení   s   možnosťou prechodu   vlastníctva   na   štát uvádzanou   prídelovou   listinou   a   odvolací najvyšší   súd vo svojom rozhodnutí tento postup krajského súdu síce napadol, ale zároveň obhájil a prijal záver,   v ktorom   sa   právne   stotožnil   s   názorom   krajského   súdu   na   prechod   vlastníctva pozemkov na štát výkupom podľa výmeru z roku 1950 vydaného podľa z. č. 46/1948 Sb. a zároveň pre prípad, kedy by sa tak nestalo, pripustil existenciu prechodu vlastníctva na štát bez právneho dôvodu podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. p) prevzatie bez právneho dôvodu...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, L., štátny podnik, B. podľa č1. 20 ods. 1) Ústavy Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1)   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 234/2010 zo dňa 13. júla 2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. júna 2010 sp. zn. 23 sp 21/2010-30 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   13.   júla   2011   sp.   zn. 2 Sžo 234/2010   a   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   23.   júna   2010   sp.   zn. 23 sp 21/2010-30 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa vrátane paušálnej náhrady a DPH v celkovej sume 314,18 eur (za dva úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti á 123,50 eur + 2x rež. p. á 7,41 eur = 261,82 eur + 20 % DPH vo výške 52,36 eur) platbou na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Sp 21/2010 z 23. júna 2010, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Sp 21/2010 z 23. júna 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   namietanému   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   23   Sp   21/2010   z   23.   júna   2010,   ktorým   tento   súd   potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v T. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) č. PÚ   694/91-Gn/3   z   9.   marca   2010,   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   najvyšší   súd rozhodol   namietaným   rozsudkom   tak,   že   mu   nevyhovel   a s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Sp   21/2010   z 23. júna   2010   mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší   súd   ako   odvolací   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Sp 21/2010 z 23. júna 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/95).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie a ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   taktiež   uvádza,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS 88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

2.1   Sťažovateľ v prvom   rade   tvrdí,   že namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s právnymi   závermi   najvyššieho   súdu   uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011, a to najmä s tým, že najvyšší   súd   v súvislosti   s   posudzovaním   samotného   reštitučného   nároku   právnych nástupcov (dedičov) po pôvodných vlastníkoch nehnuteľností v katastrálnom území K.:

- sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu o prechode vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na štát na základe reštitučného titulu, a to výmeru vtedajšieho Okresného národného výboru, odboru pôdohospodárstva v T. č. 611-27/6/1950 z 28. júna 1950 (ďalej len „výmer z roku 1950“),

- skutočnosť, že krajský súd nevyhodnotil dôkaz (prídelovú listinu z roku 1961), nepovažoval za také pochybenie prvostupňového súdu, ktoré by malo vplyv na správnosť jeho rozhodnutia,

- rozhodol v odvolacom konaní arbitrárne, pretože pre jeho právne závery chýbali právne relevantné dôkazy (z doterajších listinných dôkazov vyplýva podľa sťažovateľa iný skutkový stav, akým zdôvodnil najvyšší súd svoje rozhodnutie).

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu   správneho   orgánu   (obvodného   pozemkového   úradu)   č.   PÚ   694/91-Gn/3 z 9. marca   2010   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 23 Sp 21/2010 z 23. júna 2010 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžo 234/2010   z   13.   júla   2011   a   zistil,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:«Krajský súd v Nitre rozsudkom z 23. júna 2010 č. k. 23 Sp/21/2010-30... potvrdil rozhodnutie   odporcu   v   1.   rade   č.   PÚ   694/91-Gn/3   z   9.   marca   2010,   ktorým   odporca v 1. rade nepriznal vlastnícke právo navrhovateľom v 2. až 5. rade ako oprávneným osobám k nehnuteľnostiam v kat. území K., vedených v PKV č. 11 parc. č. 940 - lesná pôda o výmere 2 162 m2, parc. č. 942 - lesná pôda o výmere 2 292 m2, PKV č. 528 parc. č. 679 - dom a dvor o výmere 320 m2, parc. č. 680 - roľa o výmere 2194 m2, PKV č. 555 parc. č. 41/1 - dom a dvor o výmere 334 m2, parc. č. 41/4 - záhrada o výmere 399 m2, pretože oprávnené osoby spĺňajú podmienky podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“), nakoľko nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období na základe výmeru ONV v T.- odboru pôdohospodárstva č. 611-27/6/1950 z 28. júna 1950 v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 46/48 Zb. o novej pozemkovej reforme, ale oprávneným osobám priznal právo na náhradu podľa § 11 ods. 2, resp. § 16 ods. 1, 2 zákona o pôde z dôvodu, že vydaniu týchto pozemkov bránia zákonné prekážky uvedené v § 11 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pôde, nasledovne: S. A., rod. M. v PKV č. 11, 555, 528 v podiele 4/15-iny, K. M. v PKV č. 11, 555, 528 v podiele 4/15-iny, K. M. v PKV č. 11, 555, 528 v podiele 2/15-iny, Ing. I. M., rod. M. v PKV č. 11, 555, 528 v podiele 2/15-iny.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že oprávnené osoby - súrodenci S. A., K.   M.   a Z.   M.   si   uplatnili   reštitučné   nároky   po   pôvodnom   vlastníkovi   predmetných nehnuteľností - otcovi A. M. a rozšírili uplatnený nárok aj po strýkoch a tete, čiže bratoch a sestre ich otca, a to L. M., A. M., E. M. a T. M., rod. M..

Správny orgán o podieloch oprávnených po ich otcovi A. a strýkovi E. M. rozhodol rozhodnutím č. PÚ 2837/93-St z 27. apríla 1993, v spojení s opravným rozhodnutím PU 2837/93- St z 19. februára 2002, rozhodnutiami PU 573/92 z 26. apríla 1993, PU 2331192- St z 29. apríla 1993 a rozhodnutím PÚ 694/91-Gn z 1. februára 2006. Nebohý strýko L. M. žil a zomrel v Argentíne, A. M. žil a zomrel v Argentíne a teta T. M. žila a zomrela v Nemecku.

Oprávnené osoby Z. M. syn pôvodného vlastníka zomrel a jediným oprávneným sa stal jeho syn K. M. na základe osvedčenia o dedičstve č. D 459/01-41. Druhý syn A. M. – K. taktiež zomrel v priebehu konania a na základe osvedčenia o dedičstve č. 7 D 325/2006 sa stali dedičmi jeho deti K. M. a Ing. I. M., rod. M..

Správny   orgán   šetrením   zistil,   že   oprávnená   osoba   a   dedičia   po   pôvodných oprávnených osobách spĺňali podmienky podľa § 6 ods. 3 zákona o pôde, podľa ktorého pôdu, ktorá prešla na štát, alebo inú právnickú osobu možno vydať každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy.

Na základe aktuálnej identifikácie parciel zo Správy katastra T. ďalej správny orgán zistil, že parc. č. 940 o celkovej výmere nie je možné vydať, pretože časť parcely, ktorá nebola vydaná oprávneným tvorí lesnú komunikáciu, čo podľa GP č. 226 - 257/2005 činí 2 162 m2. Preto bolo priznané oprávneným osobám právo na náhradu. Takisto aj pokiaľ išlo o   parc.   č.   942   -   časť   bola   vydaná   a   časť   nehnuteľnosti   o   výmere   292 m2 tvorí   lesnú komunikáciu, parc. č. 41/1 o výmere 334 m2 je vo vlastníctve iných fyzických osôb, parc. č. 41/4 záhrada o výmere 399 m2 je vo vlastníctve iných fyzických osôb, parc. č. 679 o výmere 320 m2 je vo vlastníctve iných fyzických osôb, parc. č. 680 je vo vlastníctve iných fyzických osôb, a preto majú oprávnené osoby právo na náhradu vo svojich zákonných podieloch. Rozhodnutie   odporcu   v   1.   rade   preskúmavané   v   tomto   konaní   sa   týka   vydania podielov nehnuteľností po súrodencoch otca oprávnených A. M., a to L. M., A. M. a T. M., rod. M., ktorým boli nehnuteľnosti skonfiškované na základe konfiškačného rozhodnutia ONV v T. č. 611/2-6-1950 z 28. júna 1950 podľa zákona č. 46/1948 Zb., podľa ktorého boli nehnuteľností vykúpené v prospech československého štátu. Jednalo sa o nehnuteľnosti v kat. území K. o celkovej výmere 564 ha 55 á a 18 m2.

Krajský súd poukázal na to, že na základe zápisnice zo 17. mája 1951 spísanej na MNV   v K.   boli   predmetné   nehnuteľnosti   pôvodného   vlastníka   A.   M.   a   spol.   odovzdané novému   nadobúdateľovi   –   Č.,   n.   p.,   správa   v N.,   47.50.00   ha   lesnej   pôdy   a   ČSSM   - poľnohospodárska pôda o výmere 2.50.00 ha. Z týchto listinných dôkazov je podľa názoru krajského   súdu   zrejmé,   že   oprávnené   osoby   dostatočne   preukázali   reštitučný   titul   na navrátenie   vlastníctva   ku   skonfiškovaným   nehnuteľnostiam,   niet   pochýb,   že   dotknuté nehnuteľnosti prešli na štát na základe konfiškačného rozhodnutia a niet teda pochýb, že odporcovia v 2. až 5. rade spĺňajú podmienky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v zmysle zákona o pôde.

Krajský súd považoval námietky povinnej osoby – L. š. p. za bezpredmetné, pretože z predložených listinných dôkazov bolo jednoznačne preukázané, že nehnuteľnosti prešli na štát výmerom z r. 1950 a právny predchodca povinného ich prevzal na základe zápisnice z 17. mája 1951.

Vzhľadom na uvedené považoval krajský súd preskúmavané rozhodnutie odporcu v 1. rade za vecne správne, pričom poukázal na to, že správny orgán po predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Nitre v konaní 23 Sd 213/2008-26 z 2. septembra 2009 dostatočne zistil skutkový stav a správne zhodnotil skutočnosti, ktoré sú obsahom administratívneho spisu.»

Najvyšší   súd   v ďalšej   časti   namietaného   rozsudku   uviedol   (citoval)   relevantné ustanovenia   zákona   č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov [(ďalej len „zákon o pôde“) § 4 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 písm. b) a p)], zákona č. 46/1948 Sb. o nové pozemkové reformě (trvalé úpravě vlastníctví k zemědelské a lesní půde) [(ďalej len „zákon č. 46/1948 Sb.“) § 1 a   §   9],   nariadenia   č. 104/1945   Sb.   SNR   o   konfiškovaní   a   urýchlenom   rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov [(ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb. SNR“) § 1 ods. 3, 4, 5, 6, 7 a 10] a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa   najvyšší   súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávanej   veci,   jeho   právnym posúdením a skúmaním, pričom sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého prvostupňový súd považoval „výmer z roku 1950 za listinu, ktorá bola reštitučným nárokom, na základe ktorého boli odporcovia v 2. až 5. rade považovaní za oprávnené osoby podľa § 4 zákona o pôde“.

Pre   účely   zdôraznenia   správnosti   citovaného   právneho   názoru   krajského   súdu najvyšší súd vo svojom rozsudku navyše uviedol, že „§ 6 ods. 1 a 2 zákona o pôde hovorí, že oprávnenou osobou pre účely tohto zákona je osoba, ktorej nehnuteľný majetok prešiel na štát v rozhodnom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990.

Z Výmeru ONV v T. z 28. júna 1950 zn. 611-27/6/1950 vyplýva, že Č. vykupuje z terajšieho pôdohospodárskeho majetku patriaceho A. M. o celkovej výmere 564 ha 55 á 18 m2 podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/1948 Sb. nehnuteľnosti o celkovej výmere 564 ha 55 á 18 m2. Z uvedeného je zrejmé, že štát vykúpil od právneho predchodcu oprávnených osôb celý poľnohospodársky majetok.

Už   táto   samotná   skutočnosť   svedčí   o   tom,   že   majetok   právneho   predchodcu oprávnených prešiel v rozhodnom období na štát.“.

K   námietke   sťažovateľa,   že   na   základe   výmeru   z roku   1950   nemohlo   dôjsť k prechodu   vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam   na   štát,   najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Je pravdou, že krajský súd nevyhodnotil niektoré dôkazy predložené navrhovateľom prídelové listiny z roku 1961, ani v rozsudku nezdôvodnil, prečo sa týmito predloženými dôkazmi nezaoberal. Toto pochybenie krajského súdu však nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia ako celku...

Je   pravdou,   že   v predložených kópiách PKV   sa nenachádza   záznam o   prechode vlastníckeho práva na štát na základe tohto výmeru, ani poznámka podľa § 10 ods. 3 zák. č. 46/1948 Sb., avšak táto samotná skutočnosť nemôže bez ďalšieho nasvedčovať tomu, že majetok právneho predchodcu oprávnených na čsl. štát v skutočnosti neprešiel. Naopak, podľa   dôkazov   založených   v   spise   a   napokon   aj   podľa   dôkazov,   ktoré   krajský   súd nevyhodnotil,   je   zrejmé,   že   majetok   právneho   predchodcu   oprávnených   na   čsl.   štát spomínaným výmerom z roku 1950 prešiel.

Svedčí o tom odvolanie A. M. z 8. augusta 1950 proti vyššie uvedenému výmeru, ktorým   namieta,   aby   vykúpená   pôda   bola   znížená   o   50   ha,   ktoré   mu   boli   predtým ponechané, ako aj zápisnica zo 17. mája 1951, v ktorej sa konštatuje, že aj ponechaná 50 hektárová výmera pôdy sa tiež odníma pôvodnému vlastníkovi v prospech nadobúdateľa: Č. n. p., závod v N., v ktorej sa o. i. konštatuje, že výmerom ONV v T. z 28. júna 1950 zn. 611-27/6-1950 boli vykúpené nehnuteľnosti podľa zák. č. 46/1948 Sb. a že dňom 17. mája 1951 vstúpili do užívania nehnuteľností Č. n. p., závod v Nitrianskej Strede.

Taktiež podľa kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej 15. mája 1959 Krajská správa lesov v N. predala nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom výmeru z roku 1950, a to parc. č. 41/4 a 41/1 v k. ú. K., zapísané v PKV č. 11, kupujúcemu J. S..

... aj keby odvolací súd akceptoval názor navrhovateľa, že predmetným výmerom z roku 1950 neprešli predmetné nehnuteľnosti na čsl. štát, nakoľko nedošlo k vykonaniu záznamu v PKV, potom najneskôr prešli na čsl. štát na základe zápisu v PKV z 18. augusta 1961, ktorý odkazuje na prídelové listiny z roku 1961, kde boli Štátnym lesom v P., Lesnému závodu   v N.   pridelené   aj   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania.   V danom prípade by podľa názoru odvolacieho súdu došlo k ich prechodu na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, z čoho vyplýva, že odporcovia v 2. až 5. rade by boli oprávnenými osobami, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát spôsobom podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde.“

Najvyšší   súd   sa   v súvislosti   s posudzovaním   predmetného   reštitučného   nároku v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal aj s ďalšími námietkami sťažovateľa založenými na tvrdení,   že   k   prechodu   vlastníctva   nehnuteľností   na   štát   v danom   prípade   došlo   na základe prídelovej listiny vydanej v konaní podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR:„O   tom,   že   predmetné   nehnuteľnosti   právneho   predchodcu   oprávnených   prešli na štát v rozhodnom období svedčia aj samotné prídelové listy z roku 1961, obsahujúce podrobný výpočet prideľovaných nehnuteľností s uvedením parcelného čísla, čísla PKV, kultúry a výmery, podľa ktorých ONV v T. pridelil tam vymenované nehnuteľnosti vlastníka G. M. o celkovej výmere 561 ha 89 á 90 m2 Štátnym lesom v P., Lesný závod N., pričom medzi   týmito   pridelenými   nehnuteľnosťami   sú   aj   pozemky,   ktoré   sú   predmetom   tohto konania. Táto listina však nemôže byť dokladom o odňatí vlastníckeho práva pôvodnému vlastníkovi, nakoľko prideľovať sa mohla len pôda, ktorá predtým prešla na štát zákonom uvedeným spôsobom, t. j. v danom prípade buď konfiškáciou (§ 6 a nasl. Nar. 104/1945 Sb.), alebo výkupom bez náhrady (diel VII zák. č. 46/1948 Sb.).“

K   námietke   sťažovateľa,   že   uvedený   prídel   bol   uskutočnený   podľa   nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, a preto došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát k 1. marcu 1945, odvolací   súd   uviedol,   že „predpokladom   takéhoto   postupu   by   muselo   byť   rozhodnutie konfiškačnej komisie podľa § 1 ods. 7 tohto nariadenia, v ktorom by konfiškačná komisia rozhodla, že daná osoba - starý otec oprávnených, spadá pod pôsobnosť tohto nariadenia. Konfiškačná komisia v sídle ONV v T. však rozhodnutím z 24. júla 1946 č. 99/46- 1I/17   rozhodla,   že G.   M.   nie   je   osobou,   ktorú treba považovať   podľa   § 1   ods.   1   nar. 105/1945 Sb. za osobu nemeckej, či maďarskej národnosti, alebo za zradcu a nepriateľa slovenského   a   českého   národa   alebo   Československej   republiky   a   preto   sa   naňho nevzťahujú ustanovenia citovaných nariadení o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku. Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   tento   záver   navrhovateľa   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní ani vo vtedajších právnych predpisoch.“.

Najvyšší   súd v namietanom rozsudku   zaujal postoj   aj k argumentom sťažovateľa týkajúcim sa záboru predmetných nehnuteľností, resp. uvalenia úradnej správy na ne, keď sa stotožnil s názorom odporcov, že „tieto boli z PKV vymazané v rokoch 1928 resp. 1931 a 1950 a pre posúdenie samotného reštitučného nároku oprávnených sú irelevantné“.

Z citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v namietanom   rozsudku   zaoberal so všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uplatnil   vo   svojom   odvolaní a zopakoval   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti považoval za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta porušenie   svojich   práv   garantovaných   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Úlohou   súdu   (či   už   prvostupňového   alebo   odvolacieho)   v   správnom   súdnictve   nie   je nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   ich   postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Teda   treba   vziať   do   úvahy,   že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vychádzajúc   z   týchto špecifických   čŕt   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom na podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom   právne názory   krajského   súdu   rozvinul   a   doplnil   vlastnými úvahami a   závermi (predovšetkým   vo   vzťahu   k   spornej   skutočnosti   týkajúcej   sa   vyhodnotenia   reštitučného titulu, pozn.), ktoré sú podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z ústavného hľadiska konformné, a preto akceptovateľné a udržateľné, keďže korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku   najvyššieho   súdu   zjavne   vyplýva,   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval   pri rozhodovaní, a aj to, ako z právneho hľadiska posúdil kľúčové sťažovateľove námietky (týkajúce   sa   predovšetkým   ním   tvrdenej   absencie   vyhodnotenia   prídelových   listín z roku 1961   a nevysporiadania   sa   s   ním   tvrdenou   nemožnosťou   prechodu   vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na štát na základe výmeru z roku 1950). Za daných okolností   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   namietaný rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   pritom   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument,   ktoré   boli   uplatnené   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (m. m. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá   už naznačuje, že   nimi došlo   k neprípustnému   zásahu do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O   takýto   zásah   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   v posudzovanej   veci   nešlo. Citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   234/2010   z   13.   júla   2011   obsahuje   ústavne akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného   súdu   spôsobilé   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť   právnych   záverov všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ním všeobecné súdy (ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom správneho konania, jeho návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť. Napokon sťažovateľ v celom   konaní nespochybňoval oprávnenosť   uplatneného reštitučného   nároku   právnych nástupcov oprávnených osôb podľa zákona o pôde a neuviedol ani dôvody, pre ktoré by jeho zákonná povinnosť vydať im nehnuteľnosti neexistovala. Práve naopak, jediné, čím sťažovateľ   argumentoval   a s čím   nesúhlasil,   bol   spôsob   prechodu   nehnuteľností   na štát alebo inú právnickú osobu, a preto malo byť celé rozhodnutie podľa názoru sťažovateľa nezákonné.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 234/2010 z 13. júla 2011 došlo aj k porušeniu jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti   s namietaným porušením   práv vyplývajúcich   z   čl.   20   ods.   1   ústavy a čl. 1 dodatkového   protokolu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť namietaným rozsudkom   najvyššieho súdu   k porušeniu   základného práva   sťažovateľa   podľa   v   čl.   46 ods. 1 ústavy a ani k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia jeho základného práva vyplývajúceho mu z čl. 20 ods. 1 ústavy, ani jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012