znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/2011-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   o sťažnosti   L.   P.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. T.   Š.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 8 CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   L.   P.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   8 CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2011 doručená sťažnosť L. P., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:«Ide v poradí o druhý rozsudok tohto súdu po tom, čo pôvodný 8 CoP 1317/2009 - bol   nálezom   Ústavného   súdu   SR,   III.   ÚS   120/2010   zrušený   po   konštatovaní   porušenia základného práva, namietaného i touto sťažnosťou.

Vzhľadom   na   skutočnosti,   že   dôvodom   výnimočného   zásahu   ústavného   súdu   do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v predchádzajúcom náleze bola neakceptovateľná, arbitrárna   aplikácia   a   interpretácia   príslušných   ustanovení   hmotného   práva,   možno   sa v sťažnosti   obmedziť   na   spôsob,   akým   sa   krajský   súd   vysporiadal   so   závermi a argumentáciou   z   nálezu   z   12.   mája   2010.   To   umožňuje   súčasne   vyhnúť   sa   vate   síce správnych,   ale   v   okolnostiach   prípadu   neefektívnych   rozborov,   vysvetľujúcich   dôvody zákazu retroaktivity právnych noriem ako aj všeobecných východísk pre určenie podmienok priznania príspevku a v kladnom prípade jeho výšky. Nemajú podľa mojej mienky priamy vzťah k rozhodujúcej otázke.

Skutkový stav, ako je známy z doterajšieho konania je v podstate jednoduchý: bývalá manželka podala na súd žalobu o priznanie príspevku na rozvedenú manželku. Podľa jej názoru (ktorý napokon súd akceptoval) ju k tomu oprávňovali subjektívne aj objektívne pomery   účastníkov.   Žalobu   podala   25 rokov   po právoplatnosti   rozsudku   o rozvode ich manželstva.   Prvoradou   otázkou bolo   určenie právnej   normy,   o ktorý   mohla svoj nárok oprieť, keďže žaloba bola podaná za účinnosti zákona č. 94/1963 Zb. o rodine (dňa 20. 2. 2004),   konanie   bolo   už   na   prvom   stupni   skončené   za   účinnosti   zák.   č.   36/2005   Z.   z. Prechodné   ustanovenia   pre   tieto   prípady   znejú:   „Právne   vzťahy,   ktoré   vznikli   pred 1. aprílom   2005   sa   posudzujú   podľa   ustanovení   tohto   zákona.   Vznik   týchto   právnych vzťahov, ako aj práva z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“ (§ 114 zák. č. 36/2005 Z. z.) a „Konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona“ (§118 citovaného zákona).

Krajský   súd   uviedol   správne,   že   právo   na   výživné   je   hmotnoprávnym   nárokom. Neuvedomil si však, že zák. č. 36/2005 Z. z. je hmotnoprávnym predpisom, v dôsledku čoho je časťou hmotnoprávnej normy (a nie procesnej) záver § 118 „... sa dokončia podľa tohto zákona“. Môže to teda znamenať jediné: dokončenie pri aplikácii príslušných ustanovení tohto zákona a tým je zákon č. 36/2005 Z. z., ktorý limity uvádza.

Aj   keď   to neuviedol   výslovne,   ústavný   súd   zreteľne   (pre   mňa)   pred rozhodnutím pristúpil metódou doslovného výkladu k výkladu pojmov: právne vzťahy, vznik právnych vzťahov,   posudzovanie podľa doterajších prepisov a už uvedený pojem dokončia podľa tohto zákona. A to všetko na pozadí rozlišovania deklaratórneho a konštitutívneho významu a   povahy   rozhodnutí.   Takto   potom   skonštatoval,   že   povinnosť   prispievať   na   výživu rozvedeného manžela možno založiť iba konštitutívnym rozsudkom, pretože právny vzťah medzi manželmi (vzájomná vyživovacia povinnosť) zanikol rozvodom. Ak výnimočne trval tento (i keď zmenený) právny vzťah i po rozvode, bol limitovaný piatimi rokmi. Iba ak bol nárok v tejto lehote priznaný, bolo možné limit za stanovených podmienok prekročiť. Takto znie tento zákon v prechodnom ustanovení. Keďže v prechádzajúcom zákone, resp. za jeho účinnosti k vzniku právneho vzťahu nedošlo, nebolo možné aplikovať ho. Ak v okolnostiach prípadu   päť   rokov   od   právoplatnosti   rozvodového   rozsudku   k   1.   aprílu   2005   uplynulo a uplynulo aj ku dňu podania žaloby, treba ju zamietnuť.

Sťažovateľ nepatrí k osobám, ktoré bezpracné získavajú veľké majetky. Položenie bývalej   manželky   za   dobré   nepovažuje,   ale   nezavinil   ho.   Nesúhlasí   však   s   tým,   že   má suplovať   pomoc   zo   „celospoločenských“   prostriedkov,   ktoré   sú   v   iných   prípadoch   bez akýchkoľvek zásluh veľkoryso poskytované. Spor mu spôsobil dlhotrvajúci stres, pričom frustrujúcej situácii bolo možné predísť, keby sa súdy dokázali včas zorientovať v právnej situácii. V dôsledku toho „platil“ dvoch advokátov - svojho a žalobkyne. Od 1. 1. 2009 do podania tejto sťažnosti uhradil 1.500,- Eur. Kým sa vec v prípade úspechu sťažnosti po zrušení rozsudku definitívne ukončí, prejde minimálne 6 mesiacov, čo je ďalších 600,- Eur. Vzdor   tomu,   že   výživné   tohto   druhu   možno   žiadať   späť   (§   78   ZR),   platí   pri   jeho vymožiteľnosti   to   isté,   čo   sa   zistilo   pri   pomeroch   žalobkyne   v   konaní:   nevymožiteľné. Primerané   finančné   zadosťučinenie   majetkové   ujmy   nereparuje.   Nemôže   ale   objektívne sťažovateľ   trpieť   za   flagrantné   chyby   „štátu“.   Z   uvedeného   dôvodu   požaduje   z   titulu primeraného zadosťučinenia 10.000,- Eur.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Krajský súd Košice porušil v konaní, vedenom o veci sťažovateľa pod sp. zn. 8CoP 232/2010 a rozsudkom v tejto veci, vydanom dňa 26. novembra 2010 jeho základné práva, chránené čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a čl. 6 ods. 1) Dohovoru.

2) Uvedený rozsudok sa zrušuje.

3)   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   z   titulu   finančného   zadosťučinenia 10.000,- Eur.

4) Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

Ústavnému súdu bolo 8. marca 2011 doručené podanie S. P., K., bývalej manželky sťažovateľa, označené ako „žiadosť“, v ktorom uvádza:

„Rozsudkom   Okresného   súdu Košice II.   č.   k.   29   C 10/2004-272   z 13.   03.   2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 131/2009-311 z 05. 11. 2009 a č. k. 8 CoP/232/2010-350 z 10. 01. 2011 bol môj bývalý manžel (odporca) zaviazaný prispievať na moju výživu a nahradiť mi trovy konania.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku som sa na Ústavnom súde SR telefonicky informovala, či odporca L. P. opätovne podal sťažnosť voči rozhodnutiu krajského súdu. Bolo mi potvrdené, že dňa 23. 02. 2011 bola prijatá sťažnosť pod značkou Rvp 421/2011. Keďže výsledok konania na Ústavnom súde SR sa môže zásadným spôsobom dotknúť mojich   práv   a   zasiahnuť   do   právnej   istoty,   ktorá   pre   mňa   vyplýva   z   právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 29C 10/2004-272 z 13. 03. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 131/2009-311 z 05. 11. 2009 a č. k. 8 CoP/232/2010-350 z 10. 01. 2011 žiadam, aby Ste mi doručili odporcovu sťažnosť s možnosťou vyjadriť sa k nej, ako aj všetky rozhodnutia, ktoré boli, resp. budú Ústavným súdom SR v danej veci vydané.“

Súčasne so žiadosťou S. P. bolo ústavnému súdu doručené aj podanie označené ako „Moja   sťažnosť voči sťažnosti bývalého manžela podanej dňa 23.   02.   2011“, v ktorom menovaná okrem iného uvádza:

«Dňa 02. 03. 2011 som sa dozvedela, že môj bývalý manžel podal k Vám na ústavný súd ďalšiu sťažnosť na rozhodnutie krajského súdu. Je to už druhá sťažnosť o ktorej viem, že mi nebude doručená kópia, aby som sa mohla brániť, ako pri predchádzajúcej mi to nebolo umožnené, čo by som aj ja mohla pokladať za porušenie mojich práv.

Som matka dcéry S., ktorá je ŤZP. Sama sa o ňu starám od 4. rokov, odkedy sme rozvedení. Bývalý manžel sa o ňu nikdy nestaral, len prispieval výživným, ktoré mu bolo určené 16,50 € a potom 23,- €, žiadnu inú povinnosť voči dcére neriešil. Celé roky, pokiaľ chodila   do   školy,   som   pracovala   a   ničím   som   ho   nezaťažovala.   Trápila   som   sa   sama, pretože nemám už roky rodičov, ktorý by mi pomohli morálne či finančne. Keď v podniku prepúšťali, postihlo to aj mňa, a tak som bola nútená riešiť situáciu podľa daných možností a možných zákonov. Dcéra skončila možnosť dochádzky do školy, čím bývalý manžel prestal platiť výživné. Moje možnosti boli minimálne. Poberám opatrovací príspevok 174,- €, som v hmotnej núdzi, a tak som sa rozhodla využiť možnosť zákona, ktorý umožňuje bývalej manželke požiadať bývalého manžela o výživné v prípade, že jej bolo zverené do opatery ŤZP dieťa. Bývalý manžel má na to všetky možnosti a prostriedky, nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť, a tak som návrh v roku 2004 podala....

Okresným a krajským súdom bolo štyrikrát dokázané, že tým milionárom je, že nie je chudák, ktorému boli porušené ľudské práva, a že suma 100,- € je minimálna, ktorá mu bola priznaná. Okresný a krajský súd rozhodol podľa platných zákonov a spravodlivo.... Vážený súd, mám štyri právoplatné rozhodnutia, v ktorých súd rozhodol a zaviazal bývalého manžela, L. P., platiť sumou 100,- €.

Prosím ústavný súd o posúdenie mojej sťažnosti, ktorou som chcela poukázať na neakceptovanie zákonov zo strany bývalého manžela, a tiež na porušovanie ľudských práv, „ktoré on tak zdôrazňuje“, ale nie jeho, ale mojich ľudských práv a mojej dcéry celých 8 rokov, kedy nebol schopný prijať zodpovednosť, ktorá mu bola súdnou cestou nariadená - skutočnosť, že máme spoločnú ŤZP dcéru.

Žiadam   Vás   o   posúdenie   mojej   sťažnosti   voči   sťažnosti   bývalého   manžela a potvrdenie rozhodnutia krajského súdu podľa platného zákona. Verím, že spravodlivosť existuje, a že štyri vynesené rozsudky sú právoplatné, a že krajský súd rozhodol v súlade platných zákonov SR.»

Podania S. P. nemajú atribúty sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd ich vyhodnotil ako podania, ktorými S. P. uplatnila požiadavku ako účastníčka konania v danej veci pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa k posudzovanej sťažnosti sťažovateľa, o ktorej koná ústavný súd.

Právny zástupca sťažovateľa podaním z 9. marca 2011 doručeným ústavnému súdu 14. marca 2011 vzniesol podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) námietku predpojatosti proti sudcom ústavného súdu, členom IV. senátu, a to proti sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej a proti sudcovi Ladislavovi Oroszovi vo veci sťažnosti sťažovateľa. Argumentoval pritom ich predpojatosťou pre ich vzťah voči jeho osobe a námietky vznesené proti nim považoval za trvalé.

O námietkach   predpojatosti   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením   č. k. I. ÚS 164/2011-10   z 27.   apríla   2011   tak,   že   sudcovia   Ľudmila   Gajdošíková   a Ladislav Orosz   nie   sú   vylúčení   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Rvp 421/2011,   a preto   IV.   senát   rozhodoval   vo   veci   sťažovateľa   v zložení   určenom príslušným rozvrhom práce ústavného súdu.

Po   rozhodnutí   o námietkach   predpojatosti   dvoch   členov   senátu   27.   apríla   2011 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, a pretože nezistil dôvody na jej odmietnutie, uznesením č. k. IV. ÚS 249/2011-13 z 9. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 25. júla 2011 vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom doručeným ústavnému súdu 10. októbra 2011 takto:

«Sťažnosť sťažovateľa sa týka veci vedenej na Okresnom súde Košice pod sp. zn. 29C10/2004.

Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19. februára 2009, č. k. 29C 10/2004- 272,   bola   odporcovi   (t.   č.   sťažovateľovi)   uložená   povinnosť   prispievať   na   (primeranú) výživu navrhovateľky 3 000,- Sk (99,58 €) mesačne za obdobie od 20. februára 2004 do 31. decembra 2008 a sumou 100,- € mesačne od 1. januára 2009 do budúcna vždy do 20. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné za obdobie od 20. februára 2004 do 31. decembra 2008 v sume 174 964,- Sk, t. j. 5 807,74 € a za obdobie od 1. januára 2009 do 28. februára 2009 v sume 200,- €, t. j. spolu 6 007,74 € zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.

Zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie o určenie výživného v sume 72,- € na účet okresného súdu a nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume   1   148,13   €   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   na   účet   právnej   zástupkyne navrhovateľky (JUDr. J. F. - poznámka spracovateľa).

Na odvolanie navrhovateľky a odporcu, Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 30. septembra 2009, č. k. 8CoP/131/2009-311 potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu navrhovateľky, o dlžnom výživnom, o spôsobe jeho zaplatenia a o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok. Zmenil rozsudok vo výroku o náhrade trov konania.

Nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   12.   mája   2010,   č.   k. III. ÚS 120/2010-27   bolo   vyslovené,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa 30. septembra 1009, č. k. 8CoP/131/2009-311 bolo porušené základné právo odporcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. septembra 2009, č. k. 8CoP/131/2009-311 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Košiciach uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi (L. P.) trovy konania v sume 254,88 € do dvoch mesiacov od doručenia nálezu, na účet JUDr. G. Č. (právnej zástupkyne sťažovateľa). Po predložení spisu odvolaciemu súdu dňa 20. júla 2010 a oboznámení sa s nálezom Ústavného   súdu,   bol   Krajským   súdom   v   Košiciach   dňa   26.   novembra   2010   vyhlásený rozsudok.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   26.   novembra   2010,   č.   k. 8CoP/232/2010-350 bol potvrdený rozsudok (Okresného súdu Košice II zo dňa 19. februára 2009,   č.   k.   29C   10/2004-272)   vo   výroku   o   povinnosti   odporcu   prispievať   na   výživu navrhovateľky,   o   dlžnom   výživnom   a   o   spôsobe   jeho   zaplatenia,   o   povinnosti   odporcu zaplatiť   súdny   poplatok.   Zmenil   rozsudok   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania   tak,   že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania v sume 1 506,54 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky.

Vyššie uvedené rozhodnutia sú právoplatné (a vykonateľné) a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.

Z   obsahu   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   vyčíta   odvolaciemu   súdu,   že nerešpektoval   právny   názor,   ktorý   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovil   v   náleze č. III. ÚS 120/2010.

Krajský súd v Košiciach v dôvodoch rozsudku zo dňa 26. novembra 2010, sp. zn. 8CoP/232/2010 sa podrobne vyporiadal s výčitkami Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedenými v Náleze zo dňa 12. mája 2010, a to ohľadom otázok aplikácie relevantnej právnej   úpravy,   ktorú   pri   rozhodovaní   použil,   ako   aj   s   druhým   okruhom   otázok,   že o príspevku   na   výživu   rozvedeného   manžela   rozhodol   „až“   po   25   rokoch   od   rozvodu manželstva s navrhovateľkou.

V   dôvodoch   rozhodnutia   odvolací   súd   poskytol   (nielen   gramatický)   výklad prechodného ustanovenia § 118 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine, ale aj podrobný výklad nepravej retroaktivity relevantnej právnej úpravy.

Právne   závery,   ku   ktorým   dospel   odvolací   súd   pri   rozhodovaní   podrobne a presvedčivo   zdôvodnil.   Odvolací   súd   vychádzal   aj   z   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   princípu   ochrany   dôvery   občanov   v   právo   a   zákazu   pravej retroaktivity.

Dovolíme si vysloviť názor, že odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 11. 2010, č. k. 8CoP/232/2010-350 nie je arbitrárne.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietnuť. Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o predmetnej ústavnej sťažnosti.»

K vyjadreniu   predsedu   krajského   súdu   právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní doručenom   ústavnému   súdu   13.   decembra   2011   oznámil,   že „Možnosť   odpovedať   naň nevyužívam, pretože neobsahuje argumenty, ktoré by už neboli predmetom polemiky. Pokiaľ   ide   o prejednanie   veci,   súhlasím   s tým,   aby sa   od ústneho   pojednávania upustilo.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd S. P. na základe jej žiadosti vyjadriť sa k sťažnosti sťažovateľa prípisom z 25. júla 2011 zaslal sťažnosť sťažovateľa a aj uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie. S. P.   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   9. augusta   2011   uviedla   svoje argumenty, na základe ktorých žiadala, aby ústavný súd sťažovateľovi nevyhovel, potvrdil rozhodnutie krajského súdu a nepriznal mu ním požadované „odškodné“.

Pred rozhodnutím vo veci samej sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz listom z 25. apríla 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde oznámil predsedníčke ústavného   súdu,   že   jeho   externá   poradkyňa   JUDr. J.   F.   je   právnou   zástupkyňou navrhovateľky   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   proti   ktorému   ústavná   sťažnosť sťažovateľa smeruje. Z objektívneho hľadiska by preto mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti,   ale   zo   subjektívneho   hľadiska   sa   necíti   byť   predpojatý   a je   pripravený rozhodnúť o sťažnosti objektívne a nestranne. Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 349/2013-5 z 29. mája 2013 rozhodol, že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz   nie   je   vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 249/2011.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na jednej strane s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd ďalej uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom   na   poskytnutie   ochrany   v   odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia   dôvodov   na poskytnutie súdnej   ochrany v takom   konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických   osôb   a právnických   osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne zdôrazňuje požiadavku objektivity takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím   nepodložená možnosť   úvahy   orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s právnymi predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/232/2010-350 z 26. novembra 2010.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd posúdil:

1. ako sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal so závermi ústavného súdu uvedenými v náleze č. k. III. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010;

2.   či   v napadnutom   rozsudku   správne   aplikoval   relevantné   právne   predpisy vzťahujúce sa na postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku.

Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 120/2010-27 z 12. mája 2010 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 (ďalej

aj „označený rozsudok“) v tej istej veci  o návrhu na príspevok na výživu jeho rozvedenej manželky (S. P.), lenže v inom odvolacom konaní, z dôvodu, že

-   krajský   súd   sa   riadne   nevysporiadal   s otázkou   správnej   aplikácie   relevantnej právnej   úpravy   [počas   konania   o návrhu   na   určenie   príspevku   na   výživu   rozvedenej manželky   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   došlo   k zrušeniu   zákona   č.   94/1963   Zb. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej aj „starý zákon o rodine“) a k prijatiu zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „nový zákon o rodine“)],

-   označený   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   prvostupňového súdu, je v kolízii s ústavným princípom právnej istoty a princípom spravodlivosti, a preto ho nemožno považovať za ústavne konformný v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy,

a preto označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   29   C/10/2004-272   z 19.   februára   2009   vo   výroku o povinnosti sťažovateľa prispievať na výživu S. P., o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho zaplatenia,   o povinnosti   odporcu   zaplatiť   súdny   poplatok,   pričom   svoj   potvrdzujúci rozsudok odôvodnil takto:

«Na   základe   Nálezu   Ústavného   súdu   odvolací   súd   opäť   preskúmal   napadnutý rozsudok aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil okrem výroku o trovách konania, ktorý zmenil podľa § 220 O. s. p. Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.)....

Odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol o určení povinnosti odporcu prispievať na primeranú   výživu   navrhovateľky,   správne   vyčíslil   dlžné   výživné   a   určil   spôsob   jeho zaplatenia a zákonne rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh. Ako   už   bolo   konštatované,   v   priebehu   prvostupňového   konania   došlo   k   zmene relevantnej hmotnoprávnej úpravy - zákona o rodine, keďže zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov stratil platnosť 1. apríla 2005, keď nadobudol účinnosť čl. I zákona č. 35/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho bolo potrebné predbežne vyriešiť otázku, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa budú v predmetnej   veci   aplikovať.   Pretože   súd   prvého   stupňa   o   príspevku   na   rozvedenú manželku, o ktorý navrhovateľka požiadala 20. 2. 2004, nerozhodol do 1. apríla 2005, prichádzala   do   úvahy   aplikácia   §   72   zák.   č.   36/2005   Z.   z.,   pretože   z   prechodného ustanovenia § 118 zák. č. 36/2005 Z. z. vyplýva, že konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona.

Podľa § 72 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich   schopností,   možností   a majetkových pomerov.   Podľa   odseku 2   tohto   zákonného ustanovenia, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd a prihliadne pritom vždy aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Podľa odseku 3 tohto zákonného ustanovenia možno príspevok na výživu rozvedeného   manžela   priznať   najdlhšie   na   dobu   piatich   rokov   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia   o   rozvode,   pričom   súd   môže   výnimočne   túto   dobu   predĺžiť,   ak   rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

Z   porovnania   citovanej   platnej   úpravy   a   predchádzajúcej   úpravy   tohto   inštitútu v § 92 ods. 1 zák. č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, podľa ktorého mohol rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností a možností, pričom ak sa bývalí manželia nedohodnú, rozhodne súd o príspevku na výživu na návrh niektorého z nich vyplýva, že rozdiely spočívajú v zavedení maximálnej dĺžky doby, po ktorú možno priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela, do textu zákona sa dostalo hľadisko rozvratu vzťahov medzi manželmi   a   medzi   všeobecné   kritériá   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   boli   zaradené majetkové pomery povinného, resp. neprimerané majetkové riziká, ktoré na seba berie. Z gramatického výkladu prechodného ustanovenia § 118 zákona o rodine č. 36/2005 Z.   z.,   ktoré   vo   veciach   výživného,   o   ktorých   súd   nerozhodol   do   1.   apríla   2005, uprednostňuje aplikáciu novej právnej úpravy, t. j. v predmetnom prípade ustanovenia § 72 zákona o rodine č. 36/2005 Z. z., možno vyvodiť, že navrhovateľke by nebolo možné priznať príspevok na výživu od bývalého manžela len v dôsledku prijatia novej právnej úpravy stanovujúcej pre poskytnutie príspevku časový limit 5 rokov po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode a skutočnosti, že súd o jej návrhu nerozhodol v lehote do 1. 4. 2005, napriek tomu, že v čase podania návrhu, počas účinnosti zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, ktorý povinnosť platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela časovo neobmedzoval, spĺňala všetky podmienky pre jeho priznanie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že k základným princípom právneho štátu (z ktorého sa vyvodzuje princíp zákazu retroaktivity, ktorý inak vymedzený nie je) patrí princíp ochrany dôvery občanov v právo (kto konal v dôvere v určitý zákon, nemal by byť vo svojej dôvere sklamaný). Základom princípu zákazu spätnej účinnosti právnych noriem je práve požiadavka právnej   istoty.   Subjekt   konajúci   podľa   platného   právneho   predpisu   nemôže   vedieť,   aké následky jeho konanie vyvolá podľa budúceho retroaktívneho predpisu, čo by spôsobovalo právnu neistotu. Tento princíp zákazu retroaktivity slúži na ochranu občianskej slobody, právneho   konania   a   jeho   účinkov,   právnych   skutočností,   resp.   vzťahov   vrátane nadobudnutých práv. Teória rozoznáva pravú retroaktivitu a nepravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita   neuznáva   práva   a   povinnosti   založené   právnymi   vzťahmi   podľa   lex   prior. Nepravá   retroaktivita   tieto   práva   a   povinnosti   uznáva,   vytvára   im   nový   právny   režim v zmysle úpravy lex posterior. Nepravá retroaktivita teda v podstate spätnou účinnosťou nie je. Zákaz retroaktivity sa vzťahuje na pravú retroaktivitu a spočíva v tom, že podľa súčasnej právnej normy nemožno posúdiť právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než príslušná právna   norma   nadobudla   účinnosť.   Právny   predpis   nemôže   ustanoviť,   že   nadobudne účinnosť skôr, než príslušná právna norma, t. j. že bol účinný v čase, keď neexistoval, nebol súčasťou právneho poriadku, a teda nemôže zmeniť právne následky, ktoré nastali pred dňom jeho účinnosti. Retroaktivita zavedená právnou normou, ktorá by rušila, pripadne zhoršovala   nadobudnutie   práva,   je   teda   z   hľadiska   zachovania   právnej   istoty   občanov neprípustná. Zákaz retroaktivity môže byť kategorický, t. j. zákaz akejkoľvek retroaktivity, alebo zákaz retroaktivity spôsobujúcej zhoršenie stavu subjektu práva, t. j. nevylučuje sa, že zákon môže spätne zlepšiť situáciu dotknutej osoby, ktorý platí a uplatňuje sa aj v našom právnom poriadku (trestné právo).

Odvolací súd, vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   princípu   ochrany   dôvery   občanov   v   právo   a   zákazu   pravej   retroaktivity spôsobujúcej   zhoršenie   právneho   postavenia   subjektu,   vykladal   prechodné   ustanovenie § 118   zák.   o   rodine   č.   36/2005   Z.   z.,   konkrétne   slovo   „dokončia“   tak,   že   nárok navrhovateľky na určenie príspevku na výživu, konkrétne podmienky jeho vzniku a následky s tým spojené, zakladajúce právo navrhovateľky, aby súd rozhodol o povinnosti odporcu prispievať   jej   na   primeranú   výživu,   posudzoval   podľa   normy   účinnej   v   čase   podania návrhu, t. j. podľa § 92 ods. 1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel a odo dňa účinnosti nového zákona č. 36/2005 Z. z. posudzoval podľa jeho ustanovenia § 72 následky, ktoré po nej vznikli a mali vplyv na obsah a ďalšie trvanie nároku navrhovateľky. V opačnom prípade by aplikácia novej právnej úpravy, t. j. § 72 zák. o rodine na celý skutkový   stav   od   podania   návrhu,   spôsobila   nežiaducu,   pravú   retroaktivitu   z   hľadiska oprávneného subjektu, t. j. navrhovateľky a oslabila by jej právne postavenie, pretože by nezachovala následky, ktoré by inak nastali, resp. rušila by práva navrhovateľky, ktoré by inak vznikli, ak by súd rozhodol o jej návrhu do 1. apríla 2005, pred dňom účinnosti novej právnej úpravy a znamenala by, že zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. by bol účinný už v deň podania návrhu, keď fakticky, ani právne neexistoval a nebol súčasťou právneho poriadku. Pokiaľ ide o vecnoprávnu povahu preskúmanej veci, odvolací súd poukazuje na to, že príspevok na výživu rozvedeného manžela možno podľa oboch relevantných úprav priznať len   vtedy,   ak   bolo   manželstvo   účastníkov   právoplatne   rozvedené,   jeden   z   rozvedených manželov   nie   je schopný   sám   sa   živiť,   schopnosti,   možnosti   a   podľa §   72 ods.   1 Zák. o rodine č. 36/2005 Z. z. aj majetkové pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok priznať a jeho priznanie musí byť v súlade s dobrými mravmi, podľa novej právnej úpravy uvedenej v § 72 ods. 2 sa obligatórne prihliada na príčiny rozvratu.

Pokiaľ Ústavný súd nad rámec odôvodnenia nálezu prezentoval názor, že v prípade absencie dôkazu o tom, či navrhovateľka pred podaním návrhu požiadala bývalého manžela o príspevok, resp. či sa s bývalým manželom pokúsila o dohodu na poskytovaní príspevku, ide o predčasne podaný návrh na súd, ktorý treba zamietnuť, odvolací súd poukazuje na vyjadrenie navrhovateľky z 13. 9. 2004 na č. l. 23, z ktorého nepochybne vyplýva, že pozná vyjadrenie odporcu na jej požiadavku o určení príspevku na jej výživu, pretože sa pred podaním návrhu pokúsila o dohodu, ktorú kategoricky odmietol. Podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý si osvojil počas dlhoročnej súdnej praxe, je slovné spojenie „ak sa nedohodnú“ uvedené   v   obidvoch   relevantných   úpravách,   zákonným   vyjadrením   vzájomného   vzťahu, resp. postavenia dohody a súdneho rozhodnutia o určení rozsahu príspevku, ktorého účelom je zvýrazniť možnosť uzavretia dohody o rozsahu príspevku, ktorá bývalých manželov nenúti spravovať sa podmienkami uvedenými v zákone o rodine, ktorými sa riadi pri rozhodovaní súd a v prípade, ak dohoda existuje a je na základe nej riadne plnené, priznať jej prednosť pred   súdnym   rozhodnutím,   a   nie   je   jednou   zo   zákonných   hmotnoprávnych   podmienok priznania príspevku. Povinnosť platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela sa v zmysle oboch relevantných úprav môže teda zakladať buď na dohode bývalých manželov alebo na súdnom rozhodnutí. Pre dohodu o platení príspevku zákon nepredpisuje osobitné náležitosti ani formu, takže môže byť uzavretá aj neformálne, teda aj konkludentne, a to tým spôsobom, že jeden z rozvedených manželov príspevok platí a druhý jeho platby prijíma. Vzhľadom na rôzne možnosti foriem uzavretia dohody o príspevku, odvolací súd poukazuje na to, že preukazovanie jej uzavretia, resp. pokusu o ňu, v zmysle výkladu slovného spojenia „ak sa nedohodnú“   ústavným   súdom,   by   bolo   často   spojené   s   dôkaznou   núdzou   a   viedlo   by k zamietaniu aj dôvodne podaných návrhov. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že dokazovanie týmto smerom by bolo nadbytočné, pretože už samotné podanie návrhu na príspevok   predpokladá   existenciu   určitého   sporu   medzi   bývalými   manželmi,   ktorý deduktívne   vylučuje   existenciu   predchádzajúcej   dohody   bývalých   manželov   a   rovnako možno na existenciu, resp. neexistenciu predchádzajúcej dohody usudzovať z procesného správania sa bývalého manžela v konaní o určenie príspevku, ktoré je deklarovaním jeho postoja k návrhu.

Pokiaľ   ide   o   splnenie   vyššie   špecifikovaných   podmienok   pre   priznanie   príspevku podľa § 92 ods. 1 zák. o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, bolo nepochybne zistené,   že   účastníci   konania   boli   právoplatne   rozvedení   rozsudkom   Mestského   súdu v Košiciach z 11. 12. 1984 č. k. 21C 1015/84-31, že navrhovateľka dostatočným spôsobom preukázala, že jediným zdrojom jej príjmu je opatrovateľský príspevok, z čoho je zrejmá aj jej   schopnosť   uspokojiť   svoje   odôvodnené   potreby.   Navrhovateľka   taktiež   dostatočne preukázala, že jej dcéra, vzhľadom na jej ťažké zdravotné postihnutie, vyžaduje celodennú starostlivosť a opateru, s čím nie je v rozpore skutočnosť, že dcére bol poskytnutý príspevok na kúpu motorového vozidla v r. 1999 v čase, kedy navštevovala školu. Súdna prax v tejto súvislosti ustálila, že neschopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť nie je daná len jeho zdravotným stavom   a   neschopnosťou pracovať,   ale   môže   spočívať   aj v inej   objektívnej okolnosti   akou   je   aj   starostlivosť   o   invalidné   dieťa   alebo   dieťa   vyžadujúce   neustálu starostlivosť (R 3/1976), preto sú bez právneho významu odvolacie námietky odporcu, že nebolo   dostatočne   preukázané,   či   invalidná   dcéra   navrhovateľky   vyžaduje   celodennú starostlivosť, ktorá by jej bránila zaradiť sa do pracovného procesu a sama sa živiť. Pokiaľ   odporca   namietal,   že   nie   je   možné   presúvať   na   neho   ekonomickú zodpovednosť   za   bývalú   manželku   25   rokov   po   rozvode   ich   manželstva,   odvolací   súd opätovne, na základe vyššie špecifikovaného výkladu prechodného ustanovenia § 118 zák. o rodine č. 36/2005 Z. z. uvádza, že zákonný nárok navrhovateľky na príspevok na výživu od bývalého manžela, jeho vznik, následky s tým spojené a jeho trvanie do 1. apríla 2005 posudzoval podľa § 92 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, ktorý pre jeho poskytovanie po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva nestanovoval časový limit.   Nová   právna   úprava   síce   obmedzuje   maximálnu   dĺžku   doby,   po   ktorú   možno príspevok   priznať,   jej   zavedenie   však   nenarušilo   kontinuitu   nároku   navrhovateľky   na príspevok   a povinnosti   odporcu   prispievať   na   jej   výživu   po   účinnosti   nového   zákona   o rodine so zreteľom na znenie druhej vety § 72 ods. 3, ktoré umožňuje súdom výnimočne predĺžiť 5 ročnú dobu poskytovania príspevku v prípadoch, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby,   najmä ak ide o toho manžela,   ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom. V preskúmanom   prípade   je   nepochybné,   že   navrhovateľka   od   účinnosti   nového   zákona   o rodine síce nespĺňa podmienky pre priznanie príspevku podľa prvej vety § 72 ods. 3, ale spĺňa všetky predpoklady na predĺženie doby poskytovania príspevku plynúcej od 20. 2. 2004, odkedy súd zaviazal odporcu prispievať na jej výživu do nadobudnutia účinnosti nového zákona o rodine, pretože navrhovateľka ani po uplynutí tejto doby nenadobudla schopnosť   sama   sa   živiť   v   dôsledku   jej   celodennej   starostlivosti   o   invalidnú,   ťažko zdravotne   postihnutú   dcéru,   ktorá   jej   bola   v   konaní   o   rozvod   zverená   do   osobnej starostlivosti. Znenie druhej vety § 72 ods. 3 zák. o rodine sa síce vzťahuje na výnimočné predĺženie presne špecifikovanej 5 ročnej doby poskytovania príspevku, ktorú však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať zužujúco a doslovne, ale v súlade s účelom zavedenia tejto výnimky,   ktorým bolo   zabezpečiť   primeranú   výživu   tomu   z rozvedených manželov,   ktorý   z   objektívnych   dôvodov   nie   je   schopný   sám   sa   živiť   ani   po   uplynutí zákonom   stanovenej   doby.   Vychádzajúc   z uvedeného   výkladu,   jedným   zo   základov   pre aplikáciu výnimky uvedenej v druhej vete § 72 ods. 3 Zák. o rodine v preskúmanej veci bolo síce uplynutie zákonom stanovenej doby, nie však 5 ročnej, ale doby, ktorá začala plynúť dňom, ktorým bola odporcovi súdom uložená povinnosť prispievať na primeranú výživu navrhovateľky a uplynula nadobudnutím účinnosti nového zákona o rodine. Z uvedeného dôvodu   je   námietka   odporcu   týkajúca   sa   času,   ktorý   uplynul   od   rozvodu   manželstva   s navrhovateľkou, neopodstatnená.

Pokiaľ ide o posúdenie aplikácie relevantnej právnej úpravy vzhľadom na prijatie nového   zákona   o   rodine   v   priebehu   konania,   pre   určenie   rozsahu   príspevku   platia   do 1. apríla 2005 hľadiská uvedené v ust.   § 92 ods.   1 zák. o rod. č. 94/1963 Zb.   v znení neskorších noviel a v ust. § 96 ods. 1 zák. o rod. (spoločné pre všetky druhy vyživovacích povinností) a od 1. apríla 2005 hľadiská uvedené v § 72 ods. 1, 2 zák. o rod. č. 36/2005 Z. z. a v § 75 toho istého zákona (spoločné pre všetky druhy vyživovacích povinností).

Príspevok   na   výživu   rozvedeného   manžela   je   samostatným   nárokom   a   jeho samostatnosť znamená aj to, že podmienky jeho vzniku a trvania, ako aj jeho rozsah, sa líšia od   podmienok   určenia   výživného   medzi   manželmi.   Základné   hľadisko   určujúce   rozsah príspevku zákon vymedzuje pojmom „primeraná výživa“, ktorý je modifikáciou toho, že je určené   k   úhrade   odôvodnených   životných   potrieb   daných   vekom,   zdravotným   stavom, spôsobom života oprávnenej osoby a pod. (R 45/85). Rovnako podstatnou podmienkou pre určenie rozsahu príspevku sú schopnosti a možnosti povinného (§ 92 ods. 1, § 96 ods. 1 zák. o rod. č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel) a podľa § 75 ods. 1 zák. o rod. č. 36/2005 Z. z. aj jeho majetkové pomery. Napriek tomu, že kritériá pre určovanie rozsahu vyživovacej povinnosti   boli   o   majetkové   pomery   povinného   rozšírené   až   prijatím   nového   zákona o rodine, z citácií uverejnených súdnych rozhodnutí a dostupnej literatúry vyplýva, že boli zohľadňované už za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy v rámci úvahy, do akej miery povinnému   uľahčujú   plnenie   jeho   vyživovacej   povinnosti.   Pri   riešení   otázky   aplikácie relevantnej právnej normy na určenie rozsahu príspevku je teda potrebné vziať do úvahy vyššie zdôraznenú skutočnosť, že schopnosti a možnosti povinného boli súdmi vo väčšine prípadov vykladané extenzívne tak, že sa v rámci nich prihliadalo aj na jeho majetkové pomery, takže ust. § 75 nového zákona o rodine (a aj jeho prechodné ustanovenie § 118 zák. o rod.) bolo vlastne reakciou na vývoj právnej praxe. Rovnaká zmena sa dotkla aj princípu tzv. potencionálnych príjmov povinného, ktorý za účelom ochrany oprávneného vychádza z domnienky, že pri hodnotení schopností a možností povinného nie je rozhodujúce, aké príjmy a majetkové výhody povinný reálne dosahuje, ale aké môže dosiahnuť so zreteľom na jeho vzdelanie, kvalifikáciu, pracovné možnosti, vlastnosti a pod.

Princíp   potencionality   má   podľa   novej   právnej   úpravy   prednosť   pred   princípom fakticity   aj   v   prípade,   že   povinný   berie   na   seba   neprimerané   majetkové   riziká,   ktoré zahŕňajú takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t. j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Práve v tejto súvislosti odvolací súd pri určení rozsahu príspevku za účinnosti oboch zákonov o rodine prihliadol na majetkové pomery odporcu,   konkrétne   na   kúpu   rodinného   domu   (ktorý   počas   konania   previedol   na   syna, pričom   naďalej   spláca   hypotéku)   a   jeho   nákladnú   rekonštrukciu   a   v   kontexte   s   jeho pôžičkami   a úvermi   v celkovej   hodnote skoro 2   mil.   Sk.   výškou   ich splátok,   prevodom členských práv k družstevnému bytu za 1 mil. Sk a výškou jeho bežných výdavkov, ktoré vysoko   presahujú   jeho   deklarovaný   príjem   zo   zamestnania,   dospel   k   presvedčeniu,   že odporca má vyššie príjmy ako deklarovaných 9.000,- Sk, napriek tomu, že spoločnosť R., s. r. o. Košice oficiálne vykazuje stratu, ktoré mu aj po zohľadnení jeho ďalších vyživovacích povinností   voči   manželke   a   synovi   umožňujú,   aby   prispieval   na   primeranú   výživu navrhovateľky 3.000,- Sk (resp. 100 €) mesačne bez toho, aby bol nútený predávať majetok, ktorý od rozvodu nadobudol.

Je   potrebné v zásade   súhlasiť   aj s námietkou odporcu,   že hospodársky   výsledok s. r. o.   je   kompetentný   objektivizovať   výlučne   znalec,   ale   objasňovanie   a   hodnotenie uvedenej skutočnosti je potrebné vnímať v kontexte predmetu dokazovania odvíjajúceho sa od   predmetu   konania   a   v   súvislosti   s   ostatnými   zistenými   a   relevantnými   skutkovými okolnosťami. Zisťovanie hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti napr. na daňové účely, na účely stanovenia hodnoty spoločnosti a pod. je nepochybne jednou z kľúčových informácií   a   musí   sa   vykonať   na   vysokej   úrovni,   ktorá   vyžaduje   zapojenie   znalca v príslušnom odbore. Zisťovanie hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je spravidla potrebné vykonať na takej odbornej úrovni, ktorá by vyžadovala znalecké dokazovanie, keďže zistená skutočnosť sa nevyhnutne posudzuje v kontexte s inými relevantnými skutočnosťami, nikdy nie sama o sebe. Preto odvolací súd zistenie hospodárskeho výsledku R., s. r. o. Košice, ktorá v skutočnosti vykazuje miliónové straty, posúdil rovnako ako súd prvého stupňa v kontexte s ostatnými vyššie konkretizovanými skutočnosťami týkajúcimi sa životného štýlu odporcu. V neposlednom rade odvolací súd konštatuje, že poskytovanie príspevku nie je v rozpore s dobrými   mravmi   so   zreteľom   na   skutkový   stav   podrobne   opísaný   jednak   v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a v tomto rozhodnutí, pričom pri určenú rozsahu príspevku odvolací súd podľa ust. § 72 ods. 2 zák. o rodine zohľadnil aj príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi bývalými manželmi tak, ako boli ustálené v konaní vedenom na Mestskom súde v Košiciach pod sp. zn. 21C 1015/84-31. Dlžné výživné súd prvého stupňa vyčíslil správne a určil odporcovi lehotu 90 dní od právoplatnosti rozsudku na jeho zaplatenie, ktorú považuje odvolací súd za primeranú vzhľadom na schopnosti a možnosti odporcu. Rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok je tiež vecne správne, keďže došlo k prechodu poplatkovej povinnosti na odporcu podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. Na základe týchto skutočností odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.»

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR“ (PL. ÚS 15/98).   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež   požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava je právny predpis najvyššieho stupňa právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria (ústavné) právne normy najvyššieho stupňa právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšieho stupňa   právnej   sily.   Ak právna   norma   obsiahnutá   v právnom   predpise   nižšieho   stupňa právnej   sily   vyvoláva   pochybnosti   o svojom   súlade   s ústavnou   normou,   ktorá   je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšieho stupňa právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšieho stupňa právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože v tejto veci dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšieho stupňa právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľom   namietaný   rozsudok   krajského   súdu obsahuje dostatok skutkových, a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím   ich   podstaty   a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci pri strete dvoch časovo na seba   nadväzujúcich   právnych   predpisov,   vychádzajúc z prechodných   ustanovení   nového zákona o rodine, a na základe toho posudzoval hmotnoprávny nárok uplatnený rozvedenou manželkou   sťažovateľa   (S.   P.)   v danej   veci.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd rešpektoval pri aplikácii relevantných právnych predpisov čl. 152 ods. 4 aj čl. 1 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama   osebe   na   prijatie   záveru   o porušení   sťažovateľom   označených   práv.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že   všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, III. ÚS 138/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že krajský súd sa zaoberal relevantnými otázkami uvedenými v náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS   122/2010-27   z 12.   mája   2010   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ v tomto konaní dostal vysvetlenie na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a v danom   prípade   najmä   právny   základ rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody uvedené v namietanom rozsudku krajského súdu sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle a k záverom uvedeným v odôvodnení dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03), pretože sú podľa jeho názoru ústavne udržateľné. Ústavný súd ešte poukazuje na to, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   namietaným rozhodnutím neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd namietaným rozsudkom neporušil   sťažovateľom   označené   práva,   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších otázkach, o ktorých je dôvodné rozhodovať len v prípade vyslovenia porušenia niektorého zo základných práv označených sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013