znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2009 faxovou správou a 26. októbra 2009 poštou doručená sťažnosť JUDr. M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní   o žalobe   sťažovateľa   o určení   pravosti   pohľadávky   vo   výške 5 913 145,70 Sk rozsudkom č. k. 8 Cbi 64/06-58 zo 6. decembra 2006 žalobu zamietol. O odvolaní   sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 3 Obo 18/2007 z 9. mája 2007 tak, že ho odmietol, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že k odmietnutiu odvolania došlo z dôvodu, že bolo podľa názoru najvyššieho   súdu   podané   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty.   Proti   označenému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 69/2007 z 31. júla 2008 tak, že ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 3 Obo 135/2008 z 10. decembra 2008 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 64/2006 zo 6. decembra 2006 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   uznesením   sp.   zn.   8 Cbi 64/2006 z 20. mája 2009 uložil sťažovateľovi ako žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie zo 16. januára 2007 podané proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 64/2006 zo 6. decembra 2006 v sume 331,50 €; sťažovateľovi bolo označené uznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2009. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009 napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

Po   popise   skutkového   stavu   sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   právny   názor najvyššieho súdu uvedený v jeho uznesení z 10. decembra 2008, podľa ktorého „viaceré závery   súdu   prvého   stupňa   sú   nesprávne   a   nemajú   oporu   v   spisovom   materiáli   ani v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky,   a   tiež   že   krajský   súd   sťažovateľovi   svojím postupom odňal ústavné právo konať pred súdom a ústavné právo na spravodlivý súdny proces“.

V nadväznosti na citované sťažovateľ tvrdí, že „predmetný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. decembra 2006... napĺňa znaky svojvoľného rozhodnutia“, pričom v tejto súvislosti ďalej argumentuje najmä takto:

«Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/2006-232 z 20. mája 2009,   ktorým   sťažovateľovi   súd   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie podané dňa 16. januára 2007 v sume 331,50 € vyplýva, že krajský súd uvedený súdny poplatok   vyrubil   podľa   položky   č.   2   písm.   b)   sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch platného ku dňu podania odvolania (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obo   135/2008-131 z 10. decembra 2008 vyplýva, že v odvolacom konaní mal sťažovateľ ako účastník konania plný   úspech   vo   veci.   Hoci   najvyšší   súd   s odvolaním   sa   na   §   224   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyjadrujúceho zásadu zodpovednosti za výsledok sporového   konania   je   zrejmé,   že   ako   účastníkovi   konania   majúceho   plný   úspech   v odvolacom   konaní   sťažovateľovi   vznikol   nárok   na   priznanie   náhrady   trov   odvolacieho konania,   ktorého   súčasťou   je   podľa   §   137   Občianskeho   súdneho   poriadku   aj   súdny poplatok.

Za právne významnú treba považovať najmä skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací sa v uznesení sp. zn. 3 Obo 135/2008-131 z 10. decembra 2008 vôbec nezaoberal meritom veci (t. j. vecnou nesprávnosťou rozhodnutia krajského súdu zo 6. decembra 2006), ale uznesenie súdu prvého stupňa zrušil len z procesných dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   z   dôvodu,   že   prvostupňový   súd   svojím postupom   odňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Vzhľadom   na   uvedenú skutočnosť   predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   nemožno považovať za rozhodnutie meritórne, ale len za rozhodnutie procesnej povahy.

Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 10/97 z 24. júla 1997), súdny poplatok sa neplatí z odvolania alebo dovolania podaného proti súdnemu rozhodnutiu procesnej povahy a proti rozhodnutiu o trovách konania.»

Podľa názoru sťažovateľa „dodatočné vyrubenie súdneho poplatku Krajským súdom v Bratislave za podanie odvolania proti jeho uzneseniu zo 6. decembra 2006, ktoré Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   135/2008-131 z 10. decembra   2008   označil   za   svojvoľné   a   konštatoval,   že   ním   krajský   súd   odňal sťažovateľovi zákonné a ústavné právo konať pred súdom, pričom vecnou nesprávnosťou rozhodnutia krajského súdu sa vôbec nezaoberal a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil len z   procesných   dôvodov   podľa   §   221   ods.   1   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   je prejavom   prílišného   formalizmu,   ktorý   podľa   uvedenej   judikatúry   Ústavného   súdu Slovenskej republiky odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.

Odvolací súd sa vo svojom uznesení vôbec nezaoberal meritom veci (t. j. vecnými dôvodmi odvolania), rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil výlučne z dôvodu závažného procesného   pochybenia   krajského   súdu,   nebol   teda   naplnený   zmysel   a   účel   inštitútu poplatkovej   povinnosti   podľa   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   a   poplatková   povinnosť sťažovateľovi nemohla vzniknúť.

Bolo by tiež v rozpore s princípom spravodlivosti, ak by mal byť účastník konania zaťažený poplatkovou povinnosťou, hoci je už zrejmé, že došlo k procesnému pochybeniu súdu. Vzhľadom   na   uvedené   skutkové   a   právne   okolnosti   veci   je   zrejmé,   že   uznesenie Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   8   Cbi   64/2006-232   z   20.   mája   2009,   ktorým   súd sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podané dňa 16. januára 2007 v sume 331,50 €, vychádza zo zjavne nesprávneho právneho posúdenia veci, odporuje ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Co 10/97   z 24.   júla   1997),   podľa   ktorej   sa   súdny poplatok   za   odvolanie   podané   proti   súdnemu   rozhodnutiu   procesnej   povahy   neplatí,   je prejavom   prílišného   formalizmu   pri   aplikácii   a   výklade   práva,   a   teda   odporuje materiálnemu   chápaniu   princípu   právneho   štátu   garantovaného   v   článku   1   ods.   1 a článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009 «sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní   vôbec   nevysporiadal   a   fakticky   na   námietky   sťažovateľa   konkrétne   vôbec nereagoval.   Na   rozsiahlu   právnu   argumentáciu   sťažovateľa   najvyšší   súd   reagoval   len jednou stručnou a značne nezrozumiteľnou vetou: „Tvrdenie žalobcu, ktorým spochybňuje svoju poplatkovú povinnosť, vychádza z charakteru dôvodov podaného odvolania vo veci, ktoré nemá oporu v právnom predpise.“».

Podľa   sťažovateľa „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svoje   uznesenie   sp.   zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009 neodôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   čím   porušil   právo   sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie rozhodnutia garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„Základné právo JUDr. M. B. na súdnu a inú právu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. M. B. trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   3   Obo 75/2009   z   9.   júla 2009,   a to   až do   rozhodnutia   ústavného súdu   o   tejto sťažnosti.

Podaním z 5. mája 2010 doručeným ústavnému súdu faxovou správou 5. mája 2010 a poštou   10.   mája 2010   sťažovateľ doplnil   sťažnosť o   návrh, aby ústavný súd   prikázal krajskému súdu zdržať sa núteného výkonu jeho uznesenia sp. zn. 8 Cbi 64/2006 z 20. mája 2009.

II.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   najvyšší   súd o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 4/2010-25 (Nobs   55/10)   zo   4.   mája   2010   bolo   ústavnému   súdu   doručené   11.   mája   2010. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v ňom okrem iného uviedla:

„Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nemožno   považovať   za svojvoľné (arbitrárne) ani za nedostatočne odôvodnené.

Odvolací súd uznesením z 9. júla 2009 sp. zn. 3 Obo 75/2009 rozhodol o odvolaní sťažovateľa smerujúceho proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 20. mája 2009, 8 Cbi 64/2006-232, ktorým sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Uvedené odvolanie sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, teda žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Z tohto dôvodu odvolanie nesmeruje proti rozhodnutiu,   ktoré   má   procesnú   povahu.   Túto   skutočnosť   odvolací   súd   aj   zreteľne a zrozumiteľne vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vzhľadom na obsah podaného odvolania, ktorý odvolací súd aj uviedol v odôvodnení svojho uznesenia, ako aj právnu nenáročnosť   posudzovanej   otázky,   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   úplne primerané aj keď pomerne krátke.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení z 28. mája 2010 doručenom ústavnému súdu faxovou správou 31. mája 2010 a poštou 3. júna 2010 k stanovisku podpredsedníčky najvyššieho okrem iného uviedla:

«Najvyšší súd vo svojom vyjadrení vôbec nereaguje na konkrétne námietky a právnu argumentáciu   sťažovateľa   uvedenú   v   predmetnej   ústavnej   sťažnosti,   ale   len   všeobecne konštatuje, že svoje uznesenie sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009 nepovažuje za svojvoľné (arbitrárne) ani za nedostatočne odôvodnené.

Ako   sme   uviedli   v   ústavnej   sťažnosti,   z   obsahu   uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 135/2008-131 z 10. decembra 2008 je zrejmé, že najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/06-58 zo 6. decembra 2006 výlučne z procesného dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda   z   dôvodu,   že   prvostupňový   súd   svojím   procesným   postupom   odňal   sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čo najvyšší súd expressis verbis konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nemožno považovať za rozhodnutie meritórne, ale len za rozhodnutie procesnej povahy.

Podľa názoru sťažovateľa nemožno od účastníka konania spravodlivo požadovať, aby znášal poplatkovú povinnosť za procesné pochybenie súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom uznesení vôbec nezaoberal meritom veci   (t.   j.   vecnými   dôvodmi   odvolania),   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zrušil   výlučne z dôvodu závažného procesného pochybenia, a teda nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu inštitútu poplatkovej povinnosti podľa zákona o súdnych poplatkoch. Poplatková povinnosť sťažovateľovi preto nemohla vzniknúť.

Dodatočné zaťaženie sťažovateľa povinnosťou zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania, ktorého vecnými dôvodmi sa odvolací súd vôbec nezaoberal (t. j. absentuje tu existencia „odplatnej“ činnosti odvolacieho súdu, za ktorú by mal byť z hľadiska výkladu e ratione   legis,   teda   zmyslu   a   účelu   inštitútu   poplatkovej   povinnosti,   hradený   súdny poplatok), pričom rozhodnutie súdu prvého stupňa najvyšší súd zrušil výlučne z procesného dôvodu,   je   prejavom   prílišného   právneho   formalizmu,   ktorý   odporuje   materiálnej zákonnosti   (§   1   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a   materiálnemu   chápaniu   princípu právneho štátu.

Pokiaľ   ide   o   právo   sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   nemožno súhlasiť s konštatovaním najvyššieho súdu, že odôvodnenie, hoci „,pomerne krátke“ bolo „vzhľadom   na obsah podaného odvolania,   ktorý   odvolací   súd   aj uviedol v odôvodnení svojho uznesenia, ako aj právnu nenáročnosť posudzovanej otázky“ primerané.

Skutočnosť,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   čoho   sa sťažovateľ v odvolaní domáhal a z akých dôvodov, je len jedným z viacerých obsahových prvkov, ktoré by podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva malo riadne odôvodnenie obsahovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky však v odôvodnení rozhodnutia úplne   opomenul   jasne   a   zrozumiteľne   dať   odpoveď   na   jednotlivé   právne   a   skutkovo relevantné otázky nastolené v odvolaní sťažovateľom, ktoré majú pre vec podstatný význam. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu, na rozsiahlu právnu   argumentáciu   sťažovateľa   najvyšší   súd   reagoval   len   jednou   stručnou   a   značne nezrozumiteľnou   vetou:   „Tvrdenie   žalobcu,   ktorým   spochybňuje   svoju   poplatkovú povinnosť, vychádza z charakteru dôvodov podaného odvolania vo veci, ktoré nemá oporu v právnom predpise.“.

Domnievame sa, že posudzovaná vec je z právneho hľadiska mimoriadne významná, najmä   z   pohľadu   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   deklarovaného   posunu   od formálneho chápania právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu, ku ktorému sa ústavný súd svojou judikatúrou zreteľne hlási.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení príslušného zákona.

Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 ods.   1 dohovoru   (napr. rozsudky   Európskeho súdu   pre ľudské práva vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995, resp. Kreuz proti Poľsku, 2001).

Výklad a aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj   ustanovení   ďalších   zákonných   predpisov   upravujúcich   podmienky   prístupu   k   súdnej ochrane zo strany všeobecných súdov však musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou   a zmyslom (obdobne IV. ÚS 1/02, II.   ÚS 174/04, III. ÚS 209/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených ustanovení ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009. Týmto uznesením rozhodol najvyšší súd o odvolaní podanom sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 64/2006 z 20. mája 2009 tak, že prvostupňové rozhodnutie krajského   súdu   o   uložení povinnosti   sťažovateľovi   zaplatiť súdny   poplatok v sume 331,50 € za odvolanie podané 16. januára 2007 potvrdil.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že

a)   najvyšší   súd   v predmetnej   veci   vydal   svojvoľné   rozhodnutie   a   porušil   princíp zákazu prílišného formalizmu,

b) sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní vôbec nevysporiadal a na jeho námietky konkrétne vôbec nereagoval.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 331,50 € krajský súd uložil sťažovateľovi za   podané   odvolanie,   ktorým   sťažovateľ   napadol   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Cbi 64/2006 zo 6. decembra 2006, ktorým bola jeho žaloba o určenie pravosti pohľadávky v sume 5 913 145,70 Sk proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu W. R., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaný“), zamietnutá. Najvyšší súd ako odvolací súd odvolanie sťažovateľa odmietol uznesením sp. zn. 3 Obo 18/2007 z 9. mája 2007 ako oneskorene podané. Na základe dovolania sťažovateľa najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 69/2007   z   31.   júla 2008   zrušil   uznesenie   odvolacieho   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo 18/2007 z 9. mája 2007, ktorým odvolanie sťažovateľa odmietol a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd ako odvolací súd dospel k právnemu záveru,   že   postupom   súdu   prvého   stupňa   bolo   sťažovateľovi   odňaté   právo   konať   pred súdom, a preto uznesením sp. zn. 3 Obo 135/2008 z 10. decembra 2008 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 64/2006 zo 6. decembra 2006 (ktorým bola žaloba sťažovateľa vo veci samej zamietnutá) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na § 224 ods. 3 OSP tento rozhodne aj o trovách celého konania.

Z príslušného spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že konanie o určenie pravosti pohľadávky v sume 196 280,48 € vedené pod sp. zn. 8 Cbi 64/2006 krajský súd na návrh sťažovateľa uznesením z 2. júna 2010 prerušil až do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti v uvedenej veci.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z vyjadrenia sťažovateľa z 28. mája 2010 vyplýva, že sťažovateľ namieta najmä to, že „nemožno od účastníka konania spravodlivo požadovať, aby znášal poplatkovú povinnosť za procesné pochybenie súdu“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   argumentuje,   že   dodatočné   zaťaženie   jeho   osoby (účastníka konania) povinnosťou zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktorého vecnými dôvodmi sa odvolací súd vôbec nezaoberal a rozsudok súdu prvého stupňa zrušil výlučne z procesného   dôvodu,   je   prejavom   prílišného   právneho   formalizmu,   ktorý   odporuje materiálnej zákonnosti. Podľa názoru sťažovateľa „nedošlo teda k naplneniu zmyslu a účelu inštitútu poplatkovej povinnosti podľa zákona o súdnych poplatkoch. Poplatková povinnosť sťažovateľovi preto nemohla vzniknúť.“.

Podstata   sťažovateľovej   argumentácie   o   namietanom   porušení   jeho   ústavou garantovaných   práv   smeruje   teda   proti   uzneseniam   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu, ktorým ho zaviazali na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie v jeho veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 8 Cbi 64/2006.

V relevantnej časti uznesenia sp. zn. 3 Obo 75/2009 z 9. júla 2009 najvyšší súd uvádza:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   rozhodol   o   poplatkovej   povinnosti žalobcu za odvolanie podané dňa 15. 01. 2007 proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým jeho žalobu o určenie pravosti pohľadávky, zamietol.

Nepochybne v zmysle ústavnej zásady, vyjadrenej v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR dane a poplatky   možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   ktorá   sa   premietla   do ustanovenia § 1 Zákona o súdnych poplatkoch.

Z ust. § 5 ods. 1 tohto zákona nesporne vyplýva, že poplatková povinnosť vzniká i podaním odvolania.

V prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená podľa sadzobníka súdnych poplatkov za konanie, súdny poplatok podľa rovnakej sadzby sa v zmysle § 6 zákona o súdnych poplatkov vyberá i v odvolacom konaní a jeho základom je podľa § 7 ods. 9 tohto zákona cena nároku uplatňovaného v odvolaní.

Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým sa dožadoval zmeny rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým jeho žalobu o určenie pravosti pohľadávky zamietol.   V   zmysle   uvedených   zákonných   ustanovení   mu   preto   vznikla   poplatková povinnosť,   o   ktorej   výške   súd   prvého   stupňa   rozhodol   z   ceny   nároku   uplatňovaného   v odvolaní v súlade so Sadzobníkom súdnych poplatkov, ktorým sa jeho odvolacia povinnosť spravuje, čo žalobca v odvolaní nenamieta.

Tvrdenie   žalobcu,   ktorým   spochybňuje   svoju   poplatkovú   povinnosť,   vychádza z charakteru dôvodov podaného odvolania vo veci samej, ktoré nemá oporu v právnom predpise.

Pre   úplnosť   je   tiež   potrebné   uviesť,   že   zákonodarca   zo   Sadzobníka   súdnych poplatkov   v znení   platnom   pre   žalobcom   podané   odvolanie   proti   vecnému   rozhodnutiu vypustil zo Sadzobníka pôvodný bod 4 k položke č. 1, ktorá výslovne uvádzala, že poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia aj v odvolacom konaní vo veci samej.

Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Z citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   síce   stručne,   ale zrozumiteľným   a právne   vyargumentovaným   spôsobom   reagoval   na   kľúčové   námietky sťažovateľa vyjadrené v odvolaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05,   III.   ÚS   344/06)   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a   ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu podľa označeného článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Platenie súdnych poplatkov je imanentnou súčasťou občianskeho súdneho konania a právne je upravené zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)   a   tiež   zákonom   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Zaplatenie súdneho poplatku je v prípadoch ustanovených zákonom o súdnych poplatkoch predpokladom toho, aby súd vo veci konal a o uplatnenom nároku meritórne rozhodol. Zákonodarca zákonom o súdnych poplatkoch ustanovil, ktoré úkony a konania súdov sú spoplatnené súdnymi poplatkami (§ 1 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch a sadzobník súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch). Zákonodarca zároveň ustanovil druhy konaní, ktoré sú od poplatkov oslobodené, a taktiež osoby, ktoré sú od poplatkov oslobodené (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch v znení platnom ku dňu podania odvolania (t. j. k 16. januáru 2007) poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní.

Krajský   súd   vyrubil   sťažovateľovi   súdny   poplatok   za   podané   odvolanie   podľa položky 2 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov platného ku dňu podania odvolania.

V odvolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny   poplatok   v   sume   331,50   €   sťažovateľ   vznik   poplatkovej   povinnosti   podaním odvolania 16. januára 2007 nespochybnil, nenamietal ani určenú výšku súdneho poplatku, na zaplatenie ktorého bol zaviazaný. Svoje odvolanie založil jedine na argumentácii, podľa ktorej dodatočné vyrubenie súdneho poplatku krajským súdom za podanie odvolania proti jeho   rozsudku   zo   6.   decembra   2006,   ktoré   odvolací   najvyšší   súd   označil   za   svojvoľné a ktorým   mu bolo odňaté právo konať pred   súdom,   je prejavom   prílišného formalizmu odporujúcemu materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   ak   súdy   rozhodujú   o   právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona o súdnych poplatkoch, rozhodujú ako samostatný orgán oprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch iba primerane súčasne použijú Občiansky súdny poriadok i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov (§ 14 zákona o súdnych poplatkoch).

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   sťažovateľa,   že   súdny   poplatok   sa   neplatí z odvolania podaného proti   súdnemu rozhodnutiu   procesnej povahy a proti   rozhodnutiu o trovách konania. V danom prípade je však nesporné, že sťažovateľ 16. januára 2007 podal odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   vo   veci   samej   (v   merite   veci),   nie   proti rozhodnutiu procesnej povahy.

Najvyšší súd túto skutočnosť jasne deklaroval v odôvodnení svojho uznesenia, keď uviedol,   že „Žalobca   podal   odvolanie   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   sa dožadoval zmeny rozsudku súdu prvého   stupňa,   ktorým   jeho žalobu o   určenie pravosti pohľadávky zamietol...“.

Z   uvedeného   vyvodil   najvyšší   súd   právny   záver   (hoci   z   pohľadu   sťažovateľa „svojvoľný“) o vzniku zákonnej poplatkovej povinnosti i podaním odvolania, ktorej výšku odôvodnil podľa § 6 a § 7 ods. 9 zákona o súdnych poplatkoch.

Najvyšší   súd   reagoval   i   na   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   ním   tvrdeného porušenia princípu zákazu prílišného formalizmu ako súčasti základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v súvislosti s vyrubením súdneho poplatku (podľa názoru sťažovateľa „nemožno od účastníka konania spravodlivo požadovať,   aby znášal poplatkovú povinnosť za procesné pochybenie súdu“), pričom dospel k záveru, že tieto nemajú oporu v právnom predpise.

Odôvodnenie vyvodeného právneho záveru považuje ústavný súd za stručné, avšak logické a dostatočné, pričom má nesporne oporu v aplikovanej právnej úprave, a preto výsledok   interpretácie   uskutočnenej   najvyšším   súdom   nemožno   považovať   za   zjavne svojvoľný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), podľa ktorej o svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd navyše poukazuje aj na právny názor vyslovený vo svojej doterajšej judikatúre (I. ÚS 24/00, I. ÚS 143/09), podľa ktorého povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadou   minimalizácie   zásahov   do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané   (napr.   IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010).   Z   tohto   postavenia   mu   preto v okolnostiach prípadu ani neprislúchalo posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať   stanovisko   k   tomu,   či   rozhodnutie   o   odvolaní   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   predmetnej   veci)   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že v rámci výkonu svojej právomoci   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   zrozumiteľným   a ústavne   udržateľným spôsobom interpretoval relevantné právne normy, pričom v jeho odôvodnení primeraným spôsobom   reagoval na všetky   podstatné skutkové a právne otázky   danej veci,   na ktoré poukázal sťažovateľ vo svojom odvolaní. Ústavný súd preto dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu je konformné s obsahom sťažovateľom namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

V   súvislosti   so   sťažovateľom   nastolenou   otázkou   „materiálnej   spravodlivosti“ namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd s poukazom na jeho právne účinky poznamenáva, že v danom prípade ide o rozhodnutie, ktoré aj z hľadiska intenzity zásahu do majetkovej   sféry   sťažovateľa   (súdny   poplatok   predstavuje   sumu   331,50   €)   nemožno hodnotiť ako popretie princípu všeobecnej spravodlivosti, ktorá by mohla za iných okolností zakladať dôvod na jeho hodnotenie ako arbitrárneho rozhodnutia. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Navyše   ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na skutočnosť,   že   konanie   o   určenie   pravosti   pohľadávky   v   sume   196   280,48   €   vedené krajským súdom pod sp. zn. 8 Cbi 64/2006 nie je v súčasnosti právoplatne skončené. Za daných okolností, v prípade, ak v ňom bude sťažovateľ úspešný, bude mať možnosť domôcť sa náhrady trov celého konania (t. j. aj trov odvolacích a dovolacích), ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. O náhrade trov celého konania bude v zmysle § 224 ods. 3 OSP povinný rozhodnúť krajský súd v novom rozhodnutí o veci.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odloženie vykonateľnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010