znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   H.,   zastúpenej JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru Slovenskej republiky P. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-507/OSV-PP-2006 a postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry P. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 270/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2007   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   H.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. R. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Slovenskej   republiky P. (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“) v   konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-507/OSV-PP-2006 a postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 270/07.

Sťažovateľka uviedla, že listom zo 7. februára 2007 podala okresnej prokuratúre podnet na začatie trestného stíhania „štatutárnych zástupcov“ obchodnej spoločnosti T., s. r. o. v likvidácii, P. Uviedla, že podnet podávala z dôvodu nesplnenia záväzku obchodnej spoločnosti T., s. r. o. v likvidácii, P., zaplatiť jej 113 723,90 Sk. Povinnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o. v likvidácii, P., bola uložená aj platobným rozkazom Okresného súdu P.   č. k. 16 Rob   272/06-21   z   29. novembra 2006.   Spoločnosť   6. decembra 2006   vstúpila do likvidácie   a   likvidátorka   spoločnosti „sťažovateľovi   na   vyrovnanie   záväzku   ponúkla odber tovaru. Zároveň uviedla, že percento krytia spoločnosti je vo výške 30 %“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že: „dňa 04. 09. 2002 vznikla spoločnosť T. s. r. o., P., ktorej sídlo, osoba spoločníka a konateľa je totožná so spoločnosťou T. s. r. o. v likvidácii, P. Sťažovateľ   má   informácie   a predovšetkým   dôvodné   pochybnosti,   že   uvedené   dve spoločnosti   úzko   spolupracujú,   spoločnosť   T.   s.   r.   o.   v likvidácii   P.   prevzala   na   seba záväzky spoločnosti T. s. r. o., P. a práve z dôvodu neprehľadných finančných operácii medzi týmito spoločnosťami prostredníctvom jej konateľov sa pohľadávka sťažovateľa – veriteľa,   stala   nevymáhateľná   a z   majetku   spoločnosti   v likvidácii   nemôže   byť   plne uspokojená.“

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   trestného   oznámenia sťažovateľky zo 7. februára 2007 okresné riaditeľstvo uznesením z 26. marca 2007 začalo trestné stíhanie vo veci prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. d) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Uznesením   sp.   zn.   ČVS: ORP-507/OSV-PP-2006   z   23. mája 2007   okresné riaditeľstvo predmetné trestné stíhanie zastavilo z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Sťažovateľka proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania z 23. mája 2007 podala sťažnosť,   ktorú   okresná   prokuratúra   uznesením   sp. zn.   1 Pv 270/07   z   29. júna 2007 ako nedôvodnú zamietla.

Následne sťažovateľka podala Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet z 24. júla 2007 na zrušenie právoplatného uznesenia okresnej   prokuratúry podľa   §   363   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“). Generálna   prokuratúra   podnet sťažovateľa   z dôvodu   príslušnosti   postúpila   Krajskej   prokuratúre   P.   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) a o tejto skutočnosti upovedomila sťažovateľku.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   podrobne   uvádza   dôvody,   v   ktorých   vidí nesprávnosť   postupu   okresného   riaditeľstva   a   okresnej   prokuratúry   v   namietaných konaniach.

Nesprávnosť   postupu   okresného   riaditeľstva   sťažovateľka   videla   v   tom, že sa uspokojilo s výpoveďou konateľa spoločnosti T., s. r. o. v likvidácii, P., podľa ktorej sťažovateľka   neprijala   navrhnutú   ponuku   na   vyrovnanie   záväzku,   neskúmajúc «akým spôsobom prebiehali transakcie medzi spoločnosťami T. s. r. o. P. a T. s. r. o., P. a akým spôsobom naložila spoločnosť T. s. r. o. P. s tovarom, ktorý odkúpila od sťažovateľa... Orgán   činný   v trestnom   konaní   sa   pri   vyšetrovaní   uspokojil   iba   s výpoveďou   svedka   – konateľa spoločnosti T. s. r. o. v likvidácii P. a T. s. r. o., P., pričom práve on bol osobou, ktorej   malo   byť   prípadne   vznesené   obvinenie.   Nijakým   spôsobom   neprešetril   celé účtovníctvo   spoločnosti   a   neprešetril   možné   protiprávne   transakcie   oboch   spoločností, v dôsledku ktorých spoločnosť T. s. r. o., P. „musela“ vstúpiť do likvidácie a v dôsledku ktorých sa stala pohľadávka sťažovateľa nevymožiteľná».

Podľa   sťažovateľky   sa   okresná   prokuratúra   pri   rozhodovaní   o jej   sťažnosti   proti uzneseniu   okresného   riaditeľstva   nezaoberala „zákonnou   dikciou   jednotlivých   znakov skutkových   podstát   trestných   činov,   zo   spáchania   ktorých   má   sťažovateľ   dôvodné podozrenie“.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam okresného riaditeľstva aj okresnej prokuratúry sťažovateľka uviedla, že „Orgány činné v trestnom konaní od podania podnetu zo strany sťažovateľa ostali pasívne, osvojili si iba tie skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovedí tých svedkov,   u ktorých   je   možné   vzhľadom   na   ich   vzťah   k vyšetrovanej   veci   mať   dôvodné podozrenie, že vypovedajú účelovo a nijakým spôsobom si... nezabezpečili listinné dôkazy na objasnenie skutkov.

... nevykonali tie úkony, na základe výsledkov ktorých by bolo možné zastaviť trestné konanie   alebo   v ňom   pokračovať   vznesením   obvinenia   konkrétnym   osobám.   Práve prešetrenie   účtovníctva...   a   preverenie   podozrivých   finančných   operácii   a nakladanie s majetkom môže byť podkladom pre rozhodnutie vo veci“.

Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   okresným   riaditeľstvom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: ORP-507/OSV-PP-2006   a okresnou   prokuratúrou   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Pv 270/07,   zrušil   rozhodnutie   okresného   riaditeľstva   o zastavení   trestného   stíhania a rozhodnutie okresnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie jej označených základných práv   postupom   okresného   riaditeľstva   v   konaní   sp. zn.   ČVS: ORP-507/OSV-PP-2006 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 270/07.

Konanie   okresného   riaditeľstva   vo   veci   prečinu   poškodzovania   veriteľa   podľa § 239 ods.   1   písm.   d)   a   ods.   3   písm.   a)   Trestného   zákona,   ktorého   sa   mali   dopustiť „štatutárni zástupcovia“ obchodných spoločností T., s. r. o., P., a T., s. r. o., P., vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-507/OSV-PP-2006 bolo skončené uznesením o zastavení trestného stíhania.   Sťažovateľ   proti   uzneseniu   podal   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodovala   okresná prokuratúra.

V čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   z   ktorého   vyplýva, že pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne   upraveným   spôsobom   pred   iným   súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 236/07).

O sťažnosti   sťažovateľky   ako   riadnom   opravnom   prostriedku   bol   príslušný rozhodovať prokurátor podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. V rámci svojej činnosti bol prokurátor ako nadriadený orgán v zmysle ustanovenia § 192 a nasl. Trestného poriadku   oprávnený   v   plnom   rozsahu   posúdiť   procesný   postup   a   závery   okresného riaditeľstva rozhodujúceho v prvom stupni tak po skutkovej, ako aj právnej stránke.Z toho vyplýva, že vo vzťahu k postupu okresného riaditeľstva sa uplatňuje princíp subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného riaditeľstva o zastavení trestného stíhania prokurátor svoju právomoc uplatnil. Po preverení dodržania procesných podmienok   a preskúmaní   zákonnosti   a odôvodnenosti   napadnutého   uznesenia   okresného riaditeľstva sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol uznesením č. k. 1 Pv 270/07-7.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je súčasťou   systému   orgánov   činných   v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 38/05).

Z uznesenia okresnej prokuratúry, ktoré sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že okresná prokuratúra ako orgán činný v trestnom konaní na základe trestného oznámenia sťažovateľky preskúmala jej podanie smerujúce k uplatneniu trestnej zodpovednosti v ňom uvedenej osoby a dospela k záveru o nenaplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu v danom prípade.

Zo   záverov   uznesenia   okresnej   prokuratúry   v predmetnej   veci   pritom   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresnej prokuratúry v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, či arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľkou označeným článkom ústavy (čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   taktiež   vyslovil,   že   «Súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   (...)   nie   je   ani   oprávnenie   „každého“,   aby   na   základe   jeho   návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (m. m. I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Sťažovateľka sa cítila byť poškodená údajným prečinom a keď sa obrátila na orgány činné v trestnom konaní, požívala ochranu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Hoci z tohto práva jej nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného,   bola   oprávnená,   aby   tieto   orgány   venovali   jej   trestnému   oznámeniu   primeranú pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.

Orgány   činné   v trestnom   konaní sú   povinné   trestné   oznámenie   prešetriť   a o ňom rozhodnúť. Nikto nemá právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľky trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže policajný orgán začať konať alebo pokračovať v konaní. Keď je sťažovateľka presvedčená, že   policajný   orgán   bezdôvodne   zastavil   trestné   stíhanie,   čím   porušuje   zákon   (Trestný poriadok),   potom   je   sťažnosť   ako   opravný   prostriedok,   ktorý   podala,   namieste. Sťažovateľka ako oznamovateľka trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (m. m. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 131/07).

K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy okresnou prokuratúrou by teda mohlo dôjsť v prípade, ak by táto nevenovala trestnému oznámeniu sťažovateľky,   resp.   sťažnosti   voči   rozhodnutiu   policajného   orgánu,   náležitú   pozornosť, čo sa však v okolnostiach prípadu podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky podaná proti okresnej   prokuratúre   je   zjavne   neopodstatnená   v celom   rozsahu   namietaného   porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Navyše   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   a uznesením   okresnej   prokuratúry vo veci sťažovateľky nie je dotknuté jej právo na prípadnú náhradu škody, ktorého sa môže domôcť v občianskoprávnom konaní.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu.Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007