znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. S., bytom V., namietajúcu porušenie jej základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Prešov o predĺžení väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2005   doručená   sťažnosť   E. S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   namietajúca   porušenie   jej základného   práva   byť   vzatý   do   väzby   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) o predĺžení väzby. Sťažnosť sťažovateľky nadväzuje na jej predchádzajúcu sťažnosť doručenú ústavnému súdu 27. júna 2005, ktorá bola uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 189/05 z 24. augusta 2005 odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa   sťažovateľky,   ktorá   sa   v   čase   doručenia   sťažnosti   nachádzala   vo   väzbe v Ústave na výkon väzby Prešov, sú v jej prípade zo strany okresného súdu porušované jej základné   práva   a   slobody,   ako   i zákony,   a   to   tým,   že   okresný   súd „... mi   väzbu neodôvodnene   a   nezákonne   predlžuje.   Trvanie   väzby   k   dnešnému   dňu   trvá   už   trinásty mesiac, bez možnosti sa obhájiť a nebola mi daná ani možnosť prvotných výsluchov“.

Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že o jej väzbe rozhoduje „... už 13. mesiac jeden a ten istý človek, i keď o väzbe v trvaní nad jeden rok má rozhodovať senát, no rozhodol JUDr. T., čím porušil § 71 ods. 1 Tr. p.“.

V   súvislosti   s   uvedeným   sa   sťažovateľka   zmieňuje   aj   o   svojom   nepriaznivom zdravotnom stave, ktorý sa v podmienkach výkonu väzby výrazne zhoršil.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd „... po (...)   preskúmaní   tejto   sťažnosti rozhodol, že postupom OČTK činných v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľke došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd v zmysle základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy   SR.   A   na   tom   základe   nariadil   jej   prepustenie   a   tiež   jej   priznal   primerané odškodné“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu je len subsidiárna.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že okresný súd naposledy rozhodol o väzbe sťažovateľky uznesením sp. zn. 4 Tp 21/04 z 8. septembra 2005, ktorým predĺžil jej väzbu do   13. marca 2006.   O   predĺžení   väzby   rozhodol   senát   okresného   súdu   na   neverejnom zasadnutí (teda nie sudca, ako tvrdila sťažovateľka). Proti označenému uzneseniu okresného súdu   podala sťažovateľka   16. septembra   2005   sťažnosť,   na základe   ktorej   Krajský   súd v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn.   6 Tpo 22/05   z   3. októbra 2005 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a rozhodol, že sťažovateľka sa prepúšťa z väzby na slobodu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napadla v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy také rozhodnutie okresného súdu,   proti   ktorému   bola   povinná   aj   oprávnená   podať   sťažnosť   podľa   príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorú v okolnostiach prípadu aj podala a o ktorej rozhodol krajský súd.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc prejednať sťažnosť namietajúcu rozhodnutie a postup okresného súdu a rozhodnúť o nej, pretože tomu bráni skutočnosť, že o opravnom prostriedku proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (aj postupu, ktorý mu predchádzal) rozhodol krajský súd, ktorý poskytol ochranu sťažovateľke v rozsahu, ktorý v podstate požaduje v konaní pred ústavným súdom voči okresnému súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde).

Ústavne vyjadrenému princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy) by odporovalo, ak by ústavný súd konal o sťažnosti, aj keď vo veci sťažovateľky konal a rozhodoval iný súd   v   rámci   podaného   riadneho   opravného   prostriedku.   Uznaním   právomoci   v   takom prípade by ústavný súd nahradzoval alebo opakoval konanie o sťažnosti pred príslušným krajským   súdom   v   trestnom   konaní,   čo   je   neprípustné   a   súčasne   by   to   znamenalo   aj zasahovanie do právomoci všeobecného (trestného) súdu (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005