znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 249/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2004 v senáte prerokoval sťažnosť Ing. E. K., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 69/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 69/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. E. K. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. E. K. trovy právneho zastúpenia 14 018 Sk (slovom štrnásťtisícosemnásť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. V. D., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 31. augusta   2004   prijal   na   ďalšie   konanie sťažnosť   Ing.   E.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava III   (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 69/97.

Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   okrem   iného uviedla: „Dňa 9.   12.   1996   podal Bytofond Rača proti mojej klientke návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie dlžného   nájomného.   Na   podanie   návrhu   však   nebol   aktívne   legitimovaný   a preto   ani nemohol byť účastníkom konania. Napriek tejto skutočnosti súd platobný rozkaz 14. 2. 1997   vydal,   proti   čomu   moja   klientka   podala   odpor   a spis   bol   prevedený   pod sp. zn. 8 C 69/97. Podaním zo 16. 5. 1997 z č. l. 32 potom namietala aktívnu legitimáciu navrhovateľa, čo som podaním z 5. 9. 1997 z č. l. 40 opakovane namietala aj ja a v jej protinávrhu   som   súčasne   žiadala   názov   odporcu   upraviť   na   MČ   Bratislava   -   Rača a vylúčiť ho na samostatné konanie. Súd sa však cit. námietkou dodnes nezaoberal. Po späťvzatí návrhu uznesením z 21. 8. 1997 súd konanie zastavil, pričom nerozhodol ani o trovách konania, ani o vylúčení protinávrhu mojej klientky na samostatné konanie, ani o zámene účastníkov v protinávrhu, preto moja klientka podala 3. 10. 1997 proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré súd odstúpil odvolaciemu súdu až 14. 6. 2000, teda tri roky od jeho podania, v dôsledku čoho uznesenie KS Ba z 30. 6. 2000, dodnes účastníkom konania nedoručené, sa stalo neaktuálnym a nanajvýš zmätočným. Uznesením zo 14. 3. 2000 totiž súd   vylúčil   protinávrh   mojej   klientky   na   samostatné   konanie,   a to   dokonca   duplicitne zaregistroval   pod   sp.   zn.   6   Nc 437/00 a 6 Nc   446/00   a   vedie   o   ňom   dve maximálne zmätočné   konania,   preto som   sa opakovane obrátila   so   žiadosťou o urobenie nápravy na predsedu OS Ba III, ktorý na ne vôbec nereagoval.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky na výzvu ústavného súdu z 3. júna 2004 upresnila podanú   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8.   júla   2004,   v ktorom   okrem vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy požaduje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu zaplatiť sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100 000   Sk   a   úhradu   trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 8 C 69/97 ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrenia účastníkov konania a obsahu spisu sp. zn. 8 C 69/97, že okresnému súdu bola 9. decembra 1996 podaná proti sťažovateľke žaloba o zaplatenie dlžného nájomného.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   žalobcom   12.   februára   1997   okresný   súd   vydal 14. februára 1997 platobný rozkaz pod sp. zn. 12 Ro 3907/96, proti ktorému sťažovateľka podala   7.   marca   1997   odpor   a   zároveň   požiadala   o priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov. Vec bola 4. apríla 1997 prevedená pod sp. zn. 8 C 69/97.

Sťažovateľka podala 29. apríla 1997 vzájomný návrh vo veci. Dňa 4. júna 1997 žalobca vzal späť žalobu v časti zaplatenia istiny. Okresný súd uznesením 21. augusta 1997 konanie zastavil s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Právna zástupkyňa   sťažovateľky   5.   septembra   1997   navrhla   vylúčiť   jej   vzájomný   návrh   na samostatné konanie. Sťažovateľka sa 3. októbra 1997 odvolala proti uzneseniu o zastavení konania.   Okresný   súd   uznesením   zo   14.   marca   2000   vylúčil   na   samostatné   konanie vzájomný návrh sťažovateľky a zároveň jej priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.Okresný   súd   14.   júna   2000   predložil   vec   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení konania z 21. augusta 1997. Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. júna 2000 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 2. augusta 2000. Právna zástupkyňa sťažovateľky 11. júla 2003 navrhla, aby súd konanie zastavil. Dňa 15. marca 2004 okresný súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie, či trvajú na svojich podaniach.

Okresný súd uznesením z 21. júna 2004 konanie vedené pod sp. zn. 8 C 69/97 zastavil a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej   neistoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo ide sťažovateľovi pri   uplatňovaní základného   práva   na súdnu   ochranu,   b) správania účastníka   konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a)   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   ide   o   spor   o   zaplatenie nájomného   za užívanie   bytu,   v ktorom   bola   sťažovateľka   žalovanou   účastníčkou.   Vzájomný   návrh sťažovateľky bol po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia okresného súdu zo 14. marca 2000   vylúčený   na   samostatné   konanie.   Z   konkrétnych   okolností   daného   prípadu nevyplynulo, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 69/97 ide o právne alebo skutkovo zložitú vec.

Právnu   alebo   skutkovú   zložitosť   veci   vo   svojom   stanovisku   z   24.   mája   2004 nenamietal ani predseda okresného súdu.

b) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil, že   by   jej   procesné   úkony   prispeli   podstatnejším   spôsobom   ku   spomaleniu   postupu okresného súdu alebo k vytvoreniu faktických či procesných prekážok na ďalší postup súdu napriek tomu, že podala odpor a vzájomnú žalobu.

c) Tretím kritériom, ktoré ústavný súd hodnotil, bol postup okresného súdu v spore.

Postup okresného súdu od začatia konania až do 21. augusta 1997 plynulo smeroval k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania,   čo   súviselo   s tým,   že   pôvodne   išlo o rozkazné konanie, v ktorom sa najprv rozhodlo vydaním platobného rozkazu.

Konanie okresného   súdu   v období   od   3.   októbra   1997   (podanie   odvolania   proti rozhodnutiu o zastavení konania) do 14. júna 2000 je poznačené zbytočnými prieťahmi. V uvedenom   období   okresný   súd   nevykonal   žiaden   úkon   okrem   rozhodnutia zo 14. marca 2000 o vylúčení vzájomného návrhu sťažovateľky na samostatné konanie. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   okresný   súd   v   rozpore   s ustanovením § 152 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   nerozhodol   o   celej   prejednávanej   veci. O vzájomnom   návrhu   sťažovateľky   nerozhodol   v   uznesení   o   zastavení   konania z 21. augusta 1997, ale až 14. marca 2000.

Ústavný súd zistil ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu v období od 2. augusta 2000 (spis vrátený okresnému súdu odvolacím súdom) do 15. marca 2004, keď okresný súd vyzval účastníkov konania, či trvajú na svojich podaniach.

Postupu   okresného   súdu   v   označených   obdobiach   nebránila   žiadna   zákonná prekážka.   Tento   stav   veci   v podstate   potvrdil   aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení z 24. mája 2004, v ktorom uviedol, že okresný súd bol nečinný napriek tomu, že „predmet konania bol v zásade jasný (žalobca žiadal zastaviť konania).“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100 000   Sk   poukazujúc   na   pretrvávajúci   stres   vyvolaný neodôvodnenými a zbytočnými prieťahmi v konaní, ale aj pocitmi poníženia jej ľudskej dôstojnosti v dôsledku postupu okresného súdu.

Ústavný súd uznáva, že k zbytočným prieťahom v konaní okresného súdu došlo. Súčasne   však   treba   uviesť,   že   takmer   rok   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu sťažovateľka vedela o tom, že v konaní v skutočnosti nejde o žiaden významný nárok proti nej, a napokon vedela aj o tom, že pokiaľ išlo o hlavný nárok, došlo k späťvzatiu žaloby. To vyvracia jej tvrdenie o tom, že trpela právnou neistotou v materiálnom zmysle slova, nevediac   aký   bude   výsledok   konania   a   ako   sa   prejaví   na   jej   postavení.   Napokon   sa sťažovateľka stotožnila so zastavením konania, lebo aj sama ho iniciovala.

Preto podľa názoru ústavného súdu postačovalo na dovŕšenie ochrany ústavnosti okrem vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky priznanie úhrady trov konania (trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom). Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke účelne vynaložené trovy a ich úhradu 14 018   Sk za   tri   úkony   právnej   služby   v hodnote   4 534   Sk   (príprava   a prevzatie   veci, písomné   vyhotovenie   podania,   písomné   vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu). Základom   za   tri   úkony   právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk. Ústavný súd   súčasne   priznal právnej   zástupkyni   sťažovateľky   trikrát   náhradu   režijného paušálu po 136 Sk (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).