znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 248/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   To   22/2012   a jeho   rozsudkom   zo   6. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2012   doručená   sťažnosť   M.   G.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/2012 aj jeho rozsudkom zo 6.   novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“),   konkrétne   tým, „že   znemožnil účinnú ochranu života a zdravia mojej matky a pri prejednávaní tejto veci nepostupoval nestranne a spravodlivo“.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 88/2011 z 20. decembra 2011 uznaný   za   vinného   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi   podľa   §   172   ods.   1   písm.   c)   a   d)   a   ods.   3   písm.   c)   Trestného   zákona,   sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 172 ods. 3 a § 38 ods. 3 s poukazom na § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym   stupňom   stráženia.   Zároveň   mu   bol   uložený   trest   prepadnutia   vecí a ochranný   dohľad   na   dva   roky.   Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podal sťažovateľ odvolanie.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   To   22/2012 zo 6. novembra   2012   tak,   že   zrušil   označený   rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu k sťažovateľovi vo výroku o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu a sťažovateľovi podľa § 172 ods. 3, § 38 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní osem rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ   sa   ku   skutku,   ktorý   mu   bol   kladený   za   vinu,   teda   k   obstaraniu technického zariadenia využiteľného na interiérové pestovanie rastliny rodu konopa, ako aj k   samotnému   pestovaniu   rastlín   a   ich   spracúvaniu   do   podoby   použiteľnej   na   aplikáciu priznal. Tvrdil však, že tieto rastliny pestoval pre účely ochrany života a zdravia svojej matky, ktorá trpela onkogynekologickým ochorením. Výsledný produkt nikomu nepredával. Podľa názoru sťažovateľa je trestné stíhanie a odsúdenie za takýto čin v rozpore s jeho základnými právami, keďže ústava považuje za jedno zo základných práv aj právo každého na ochranu života a zdravia. Liečenie ochorenia vlastnej matky marihuanou nie je podľa sťažovateľa   zakázané   zákonom   a v tejto   súvislosti   tvrdí,   že   toto   liečenie   malo   na   ňu pozitívny   vplyv.   Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   vo   vyspelých   štátoch   sa výťažky   z   konope   používajú   na   liečebné   účely,   a argumentuje   tiež   judikatúrou   súdov v Českej republike, podľa ktorej pestovanie marihuany pre zdravotné, liečebné účely, a to nielen pre seba a svoju rodinu bez povolenia príslušných orgánov, nie je trestné.

Sťažovateľ namieta, že „Pri zisťovaní spoločenskej nebezpečnosti činu v mojej veci, by nemohli súdy konštatovať moje zavinenie v rozsahu uvedenom v ich rozsudkoch. Je pravdou, že som o pestovanie marihuany nežiadal príslušné ministerstvo lebo vec bola akútna vzhľadom na zdravotný stav mojej matky a je dopredu jasné, že takéto povolenie by som nikdy nedostal. Je všeobecne známe, že marihuana sa používa aj na liečenie rakoviny, čo konštatuje aj Vláda ČR, ktorá predložila na schválenie príslušnú právnu normu ohľadom pestovania   marihuany,   medziiným   aj   na   liečbu   rakoviny.   V   mojom   prípade   používanie marihuany na ochranu zdravia mojej matky prospievalo jej zdraviu a až niekoľko týždňov po znemožnení takejto liečby sa zdravotný stav mojej matky natoľko zhoršil, že musela byť operovaná   a   pri   aplikovaní   štandardnej   liečby   na   tento   druh   rakoviny,   skončila   na smrteľnej posteli.

Podľa môjho názoru v civilizovanom krajine za akú sa považuje Slovenská republika nie je možné, aby bol obvinený stíhaný a nakoniec odsúdený za čin, ktorým chránil život a zdravie svojej matky na taký dlhodobý trest odňatia slobody aký sa ukladá vrahom, ktorí berú ľudské životy.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že postupoval v súlade s ústavou, keďže chránil život a zdravie svojej matky.

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k námietke sťažovateľa okrem iného uvádza:

„Vo   vzťahu   k   námietke   obžalovaného,   že   pestovanie   konope   na   liečebné   účely nezakladá   protiprávnosť   takéhoto   konania   a   nepredpokladá   trestný   postih   za   taký   čin, pričom je spojené s právom každého na ochranu zdravia je potrebné povedať, že otázka nakladania s drogami je otázkou sociálne právnou a otázkou upravenou štátom.

Konkrétne   konope,   ktoré   patrí   do   prvej   skupiny   psychotropných   látok   v   zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch (ďalej len zákona) podľa § 15 ods. 2 je zakázané na území SR pestovať s výnimkou pestovania na priemyselné účely alebo výskumné účely a to na základe povolenia ministerstva.

Podľa § 4 ods. 1 zákona zaobchádzať s omamnými a psychotropnými látkami môže len fyzická osoba alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené zákonom a to na základe povolenia, ktoré vydáva ministerstvo.

Podľa § 4 ods. 3 zákona omamné a psychotropné látky prvej skupiny, do ktorých patrí aj konope možno pestovať, vyrábať, dovážať, vyvážať, vydávať a vykonávať i tranzit a veľkodistribúciu iba na účely výskumnej, výučbovej a expertíznej činnosti.

Podľa   §   4   ods.   4   zákona   za   nedovolené   zaobchádzanie   s   omamnými a psychotropnými látkami je zaobchádzanie iným spôsobom ako ustanovuje tento zákon. Držať omamné a psychotropné látky podľa osobitného predpisu v zmysle § 4 ods. 5 zákona sú oprávnení len policajti a príslušníci spravodajských služieb.

Ustanovenie § 172 nehovorí o účele, pre ktoré je konope ako psychotropná látka pestované, postačuje len nepovolené zaobchádzanie s nimi vrátane prechovávania alebo sprostredkovania takej činnosti.

Pokiaľ obžalovaný pestoval bez oprávnenia (teda príslušného povolenia) konope ako psychotropnú látku, hoci i na liečbu svoje matky, dopustil sa nepochybne trestnej činnosti. Pohnútku spočívajúcu v účele pestovania konope pre liečbu matky, ktorá sama osebe nie je v rozpore so zákonom možno zohľadniť len pri výmere trestu.

Správne si počínal okresný súd, keď uznal obžalovaného M. G. vinným z obzvlášť závažného zločinu výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., pretože neoprávnene zadovážil (vypestoval a prechovával po akúkoľvek dobu psychotropnú látku) a taký čin spáchal v značnom rozsahu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.), pričom sčasti trestný čin dokonal a sčasti konal spôsobom bezprostredne smerujúcim k dokonaniu trestného činu.

Za zločin podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. je hrozené trestom odňatia slobody na 15 až 20 rokov. Krajský súd zobral v úvahu pohnútku obžalovaného s tým, že obžalovaný M. G. pestoval   konope   pre   liečbu   svojej   matky,   pri   zrušení   výroku   o   treste   a použití zmierňovacieho ustanovenia v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. so zahrnutím poľahčujúcich okolností uložil obžalovanému trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby a to na 8 rokov.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní uvedenom pod sp. zn. 5 To 22/12 proti obž. M. G. porušil

- čl. 15 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým,   že znemožnil účinnú ochranu života a zdravia mojej matky a pri prejednávaní tejto veci nepostupoval nestranne a spravodlivo

- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6. 11. 2012, sp. zn. 5 To 22/12 ohľadne sťažovateľa M. G. zrušuje a prikazuje mu, aby M. G... ihneď prepustil na slobodu

- sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia ako budú vyčíslené jeho obhajcom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom   ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Kľúčová   námietka   sťažovateľa   je   založená   na   tvrdení,   že   mu   bol   uložený   trest odňatia slobody v neprimeranej dĺžke (8 rokov nepodmienečne), resp. že bol vôbec uznaný za   vinného   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 3 písm. c) Trestného zákona, hoci „... v civilizovanom krajine za akú sa považuje Slovenská republika nie je možné, aby bol obvinený stíhaný a nakoniec odsúdený za čin, ktorým chránil život a zdravie svojej matky na taký dlhodobý trest odňatia slobody aký sa ukladá vrahom, ktorí berú ľudské životy“. Sťažovateľ tvrdí, že jeho konanie nie je spoločensky nebezpečné, keďže konope pestoval na účel ochrany života a zdravia svojej ťažko chorej matky, ktorej jeho aplikácia zdravotne prospievala.

Podľa § 10 ods. 1 Trestného zákona prečin je

a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo

b)   úmyselný   trestný   čin,   za   ktorý   tento   zákon   v   osobitnej   časti   ustanovuje   trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.

Podľa   §   10   ods.   1   Trestného   zákona   nejde   o   prečin,   ak   vzhľadom   na   spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Podľa § 11 ods. 1 Trestného zákona zločin je úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov.

Podľa § 11 ods. 2 Trestného zákona o zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej podstate   prečinu   spáchaného   úmyselne   je   ustanovená   horná   hranica   trestnej   sadzby prevyšujúca päť rokov.

Podľa § 11 ods. 3 Trestného zákona zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne   najmä   na   spôsob   spáchania   činu   a   jeho   následok,   zavinenie,   pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene

a) vyrobí,

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú   látku,   psychotropnú   látku,   jed   alebo   prekurzor   alebo   kto   takú   činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

Podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a už bol za taký čin odsúdený,

b) pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti,

c) závažnejším spôsobom konania,

d) na chránenej osobe, alebo

e) vo väčšom rozsahu.

Podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť,

b) voči osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo prostredníctvom takej osoby, alebo

c) v značnom rozsahu.

Podľa   §   39   ods.   3   písm.   b)   Trestného   zákona   pri   ukladaní   trestu   pod   zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň pätnásť rokov.

Z citovaných ustanovení Trestného zákona možno vyvodiť, že v prípade prečinov je potrebné prihliadať aj na materiálny znak prečinu, z čoho vyplýva, že ak je závažnosť činu vykazujúceho formálne znaky prečinu nepatrná, nejde o prečin. „Na rozdiel od prečinov, v prípade zločinov akékoľvek uplatnenie materiálneho znaku na pozmenenie (korigovanie) formálneho znaku nie je možné.“ (BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon, Všeobecná časť, KomentárI. diel. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 54)

Trestný zákon uplatňuje materiálne chápanie trestného činu a prihliada na závažnosť konania, teda na jeho nebezpečnosť, len v prípade prečinov.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že keďže konanie sťažovateľa spočívajúce v obstaraní technického   zariadenia   využiteľného   na   interiérové   pestovanie   rastliny   rodu   konopa a v pestovaní týchto rastlín a ich spracúvaní do podoby použiteľnej na aplikáciu v značnom rozsahu   naplnilo   znaky   zločinu,   navyše   obzvlášť   závažného   zločinu,   nebolo   možné, vzhľadom na platnú právnu úpravu, posudzovať konanie sťažovateľa z materiálnej stránky.

Sťažovateľom tvrdenú pohnútku jeho protiprávneho konania — pestovanie konope na účely ochrany života a zdravia sťažovateľovej ťažko chorej matky, mohli všeobecné súdy   zohľadniť   len   pri   určovaní   výmery   trestu,   čo   sa   aj   stalo,   keďže   krajský   súd v napadnutom rozsudku uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, teda pod dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorá v prípade § 172 ods. 3 Trestného zákona je 15 rokov. V rámci mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby pristúpil krajský súd k uloženiu najnižšieho možného trestu, ako to vyplýva z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 88/2011 z 20.   decembra   2011   primerane   zohľadnil   konkrétne   okolnosti   posudzovaného   prípadu (kľúčovú   odvolaciu   námietku   sťažovateľa)   a   napadnutým   rozsudkom   rozhodol   tak,   že sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v nižšej výmere ako súd prvého stupňa, pričom ho uložil v takom rozsahu, ako mu to umožňovali príslušné ustanovenia Trestného zákona. V nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru, v zmysle ktorej postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Na tomto základe ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/2012 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2012 a obsahom základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. mája 2013