znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 248/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 28. marca 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume 663,88 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach. Vzhľadom na to, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania, sa úver stal okamžite splatný. Keďže dlžník neuhradil dlžnú sumu ani po   opakovanej   výzve,   sťažovateľka   podala   návrh   na   rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi sťažovateľkou a dlžníkom; na tomto základe rozhodcovský súd vydal rozhodcovský nález, ktorý sa stal vykonateľným 22. januára 2009. Tento rozhodcovský nález má podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu.

Dňa   6.   mája   2009   sťažovateľka   podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len,,okresný   súd“)   10.   decembra   2009   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením č. k. 8 Er/439/2009-31 z 15. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a jeho postupom, ktorý   mu predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody   vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti». V tomto smere namietala, že okresný súd „... z vlastného podnetu tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a   pokojne   užívať   majetok   v   zmysle   Protokolu   1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoE 25/2011 zo dňa 24. 02. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoE 25/2011 zo dňa 24. 02. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie... vo výške 4738,01   Eur   (142737,29   Sk),   ktoré   mu   zaplatí   krajský   súd   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 389,68 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   43   CoE/25/2011 z 24. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   zastavenie   už   prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje   na   svoje   postavenie   vymedzené   v   čl.   124   ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96),   ale súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský súd   rozhodujúci   v   rámci   exekučného   konania   o   odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   ako   aj   ustanovenia   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o rozhodcovskom konaní“).

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   43   CoE/25/2011 z 24. februára 2011 uviedol:

„... okresný súd správne zistil skutkový stav a vec právne správne posúdil. Aj keď už bolo   v   prejednávanej   veci   udelené   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   pre   súdneho exekútora... a to na základe rozhodcovského rozsudku... nie je možné poverenie považovať za   rozhodnutie   vo   veci,   v   dôsledku   čoho   nezakladá   prekážku   veci   už   raz   právoplatne rozhodnutej.

...   súd   prvého   stupňa   správne   vyhodnotil   rozhodcovskú   doložku   ako   zmluvnú podmienku,   ktorá   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   strán, vzniknutých   na   základe   zmluvy,   a   to   práve   na   škodu   spotrebiteľa.   Zo   zmluvy   o   úvere uplatňuje   práva   predovšetkým   veriteľ,   ktorý   si   ako   navrhovateľ   môže   zvoliť   rozhodcu. Podmienka možnosti jednostranného rozhodnutia navrhovateľa rozhodnúť sa, či spor bude riešený   súdom   alebo   pred   rozhodcom,   je   podľa   odvolacieho   súdu   podmienkou neprimeranou. Návrhy na súd z obdobných úverových zmlúv podáva   v   prevažnej   miere veriteľ, ktorý založí právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť tak,   ako   na   to   správne   poukázal   aj   súd   prvého   stupňa.   Rozhodcovská   doložka   nebola individuálne dohodnutá, je zahrnutá ako súčasť obchodných podmienok v zmluve   o úvere, takže   spotrebiteľ   nemal   možnosť   zmluvu   v   tomto   smere   ovplyvniť.   Tvrdenie   odvolateľa o tom, že rozhodcovská doložka je dohodnutá len ako alternatíva, s prihliadnutím na všetky známe okolnosti prípadu nezodpovedá skutočnosti.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava ex offo aj exekučný titul. Pokiaľ   je   exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   je   nevyhnutné   zistiť,   či   medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy   alebo   formou   rozhodcovskej   doložky   v   zmluve   podľa   §   3   a   §   4   zák.  ... o rozhodcovskom konaní, pretože povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky vyplýva pre exekučný sud priamo zo zákona.

Pre   exekučný   súd   vyplýva   z   ust.   §   45   zák.  ...   o   rozhodcovskom   konaní   právo preskúmať   exekučný   titul,   a   to   s   poukazom   na   §   44   ods.   2...   Exekučného,   poriadku z hľadiska jeho súladu so zákonom. Keďže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, mal   exekučný   súd   zisťovať,   či   medzi   účastníkmi   konania   bola   platne   dohodnutá rozhodcovská doložka a či má základ v zmluvnom vzťahu, ktorý vykazuje znaky vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa. Musel preto skúmať okolnosti, pre ktoré by nemohol vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a musel by ju zastaviť. Právny názor okresného súdu o tom, že rozhodcovská doložka... nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami individuálne a bola koncipovaná   tak,   že   ju   je   nutné   považovať   za   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku,   ktorá znevýhodňuje spotrebiteľa - povinného, a to najmä   v práve voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, čím došla k narušeniu rovnováhy zmluvných strán a spotrebiteľ sa podpisom tejto zmluvy vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, zakladá neplatnosť dojednania o rozhodcovskej doložke medzi zmluvnými stranami a v dôsledku toho nemohlo dôjsť   k riadnemu   rozhodcovskému   konaniu   a   rozhodcovský   rozsudok   preto   nemôže   byť vykonateľným exekučným titulom. Prekážka materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu je neodstrániteľnou prekážkou, ktorá bráni vykonaniu exekúcie, preto musel exekučný súd vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastaviť.

Odvolací súd tiež poukazuje na to, že nekalá zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozsudku C-40/08 Asturcom judikoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastí spotrebiteľa musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave,   aj   bez   návrhu   posúdiť   primeranosť   rozhodcovskej   doložky   obsiahnutej   v   zmluve uzatvorenej s predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku,   prislúcha   tomuto   súdu   vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   vyplývajú   podľa vnútroštátneho   práva,   aby   sa   uistil,   že   tento   spotrebiteľ   nebude   takouto   neprimeranou doložkou viazaný. Podľa právnej úpravy SR je možné aj bez návrhu zastaviť aj exekúciu už vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, a to bez ohľadu na to, že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku...“

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše, treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoE/25/2011 z 24. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   právne   normy   a   rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011