znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 248/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   P...,   t.   č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   bližšie   neoznačených   práv   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2010 doručené podanie R. P. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“. Vychádzajúc z obsahu tohto podania dospel ústavný súd k záveru, že úmyslom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   bližšie   neoznačených   práv   rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   Ntc 4/06   z 3.   apríla   2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   ďalej   vyplýva,   že   namietaným rozsudkom bolo podľa § 518 ods. 1 a 3 Trestného poriadku s prihliadnutím na § 515 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku rozhodnuté, že právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne sp. zn. 1 T 38/2001 z 21. mája 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Brne sp. zn. 3 To 342/2002 zo 4. septembra 2002 v rozsahu, v ktorom sa týka trestu odňatia slobody v trvaní   12   rokov   uloženého   sťažovateľovi   (pre   trestné   činy   lúpeže   podľa   § 234   ods. 1 Trestného zákona Českej republiky), sa uznáva na území Slovenskej republiky. Ministerka spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerka   spravodlivosti“)   podala 16. októbra 2009 proti označenému rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku s odôvodnením, že obvinenému bol uložený trest „mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo mu bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, ako aj, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   nesprávnom   použití   hmotnoprávneho ustanovenia“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní ministerky spravodlivosti   rozhodol   uznesením   sp. zn.   1 Tdo 42/2009   z 24.   februára   2010   (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že ho podľa § 382 Trestného poriadku per analogiam a   § 382   písm. b)   Trestného   poriadku   odmietol.   Podľa   uznesenia   najvyššieho   súdu   bola dôvodom odmietnutia dovolania podaného ministerkou spravodlivosti skutočnosť, že aj keď napadnutý rozsudok krajského súdu obsahoval „správne aj zákonné poučenie o možnosti podania   opravného   prostriedku   a bol   v zmysle   § 518   ods. 3   Tr. por.   riadne   doručený obžalovanému, prokurátorovi a ministerstvu spravodlivosti... ani jedna zo strán, teda ani minister   spravodlivosti,   možnosť   podania   riadneho   opravného   prostriedku   proti   tomuto rozsudku krajského súdu nevyužili. Vzhľadom na skutočnosť, že minister spravodlivosti, v danom   prípade   ako   strana   v konaní,   nevyužil   svoju   zákonnú   možnosť   na   podanie odvolania, nie je oprávnený podať v tej istej veci ani dovolanie.“.

Aj   napriek   tomu,   že   odôvodnenie   sťažnosti   je   v prevažnej   miere   založené na námietkach   týkajúcich   sa   postupu   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním o dovolaní   ministerky   spravodlivosti   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   Ntc 4/06 z 3. apríla 2006, sťažnosť nesmeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo toto dovolanie odmietnuté, ale sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd:

„1.)   podľa   § 386   ods. 1   Tr. por.   vyslovil,   že právoplatným   rozsudkom   Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 bol porušený zákon v ustanovení § 517 ods. 1, 2 Tr. por. v neprospech obvineného R. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody...

2.) podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce a to   rozsudky OS   v Sp. N. Vsi pod   sp.   zn.   3 T 6/97 a 5 T 142/97, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

3.)   podľa   § 388   ods. 1   Tr. por.   vrátil   vec   Krajskému   súdu   v Košiciach,   aby   vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

4.) vyslovil, že Dovolanie Ministerky spravodlivosti SR vo veci odsúdeného R. P. pod č. 2767/07-61/D/131 Najvyššiemu súdu SR bolo zákonné, odôvodnené a vecne správne.

5.)   prikázal,   aby   Krajský   súd   v Košiciach   postupoval   v súlade   s   § 39   ods. 1 Tr. zákona   (z. č. 140/1961   Z. z.),   taktiež   podľa   § 2   Tr. zák.   (z. č. 300/2005   Z. z.)   platný do 1. 1. 2006.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na citované ustanovenia zákona o ústavnom súde ústavný súd predtým, ako prikročí k samotnému vecnému posúdeniu sťažnosti, je povinný zaoberať sa tým, či sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ako aj to, či sú dané podmienky na jej prerokovanie ustanovené zákonom o ústavnom súde. V predmetnej veci ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05].

V nadväznosti na to ústavný súd ďalej uvádza, že sťažnosť bolo potrebné odmietnuť z   dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene.   V súvislosti   s tým   pripomína,   že   jednou zo základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Keďže sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 a ústavný súd na krajskom súde zistil, že uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. novembra   2006,   pričom   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   21. mája 2010, je bez akýchkoľvek   pochybností   zrejmé,   že   bola   podaná   v   značnom   časovom   odstupe po uplynutí   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   od   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu, teda oneskorene. Ústavný súd ju preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z tohto dôvodu.

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   tým   osobitne   zaoberal,   už   len   poznamenáva,   že počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 42/2009 z 24. februára 2010 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy, pretože toto rozhodnutie sťažovateľ svojou sťažnosťou nenapáda.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Oneskorené   podanie   sťažnosti   nemožno   odstrániť.   Preto   bolo   už   bez   právneho významu   vyzývať sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   jeho   sťažnosti   (najmä neoznačenie základných práv, porušenie ktorých namieta), lebo ani ich prípadné odstránenie by na výsledok konania nemalo žiaden vplyv. Z toho istého dôvodu už taktiež neprichádzalo do úvahy zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Sťažovateľ sa totiž mohol domáhať   ochrany   svojich   práv   vo vzťahu   k   namietanému   rozsudku   využitím   riadneho opravného   prostriedku   (odvolania   podľa   § 518   ods. 3   Trestného   poriadku)   v odvolacom konaní pred najvyšším súdom. Zo sťažnosti, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 42/2009 z 24. februára 2010 vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ možnosť podania riadneho opravného prostriedku nevyužil (odvolanie nepodal), a taktiež ho nepodala ani jedna zo strán konania (prokurátor a minister spravodlivosti), ktorým bol rozsudok krajského súdu sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 riadne doručený.

Ak   sťažovateľ   nevyčerpal   predtým,   ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,   všetky opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nesplnil tým ani podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010