znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 248/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. Č., Š., zastúpenej advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Galanta   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 46/2006   a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2007 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod   sp. zn.   9 Co 32/2008 a jeho rozsudkom   z 13.   mája 2008,   v oboch   prípadoch   v časti týkajúcej   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania,   za účasti   Okresného   súdu   Galanta a Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2008 doručená sťažnosť L. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C 46/2006 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2007 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 32/2008 a jeho rozsudkom z 13. mája 2008, v oboch prípadoch v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 46/2006 sa navrhovateľ (bývalý manžel   sťažovateľky)   domáhal   po   rozvode   manželstva   proti   sťažovateľke   vyporiadania bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   s tým,   že   hodnota   sporu podľa návrhu predstavovala 859 852,20 Sk.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 46/2006 zo 6. novembra 2007 vyporiadal BSM, pričom predmetom vyporiadania podľa výroku označeného rozsudku boli hnuteľné veci, majetkové práva a záväzky v celkovej hodnote 53 441,40 Sk. Vo zvyšku okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. Sťažovateľka vyslovuje názor, že týmto rozsudkom okresný súd „fakticky   určil   hodnotu   sporu   na   53.441,40,- Sk,   čo   oproti   pôvodne   podanému   návrhu predstavuje neúspech navrhovateľa vo veci v časti 806.410,80,- Sk (93 %)“.

Uvedeným   rozhodnutím,   ktoré   je   podľa   sťažovateľky   zjavným   neúspechom navrhovateľa v konaní, okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania a svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 142 ods. 2 v spojení s § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) tak, že „ani jeden z účastníkov nemal vo veci plný úspech“.

Okresný súd poukázal tiež na to, že k dohode o vyporiadaní BSM nedošlo z dôvodu protichodných postojov oboch účastníkov konania, a preto vypriadanie BSM súdnou cestou bolo jedinou možnosťou, ako usporiadať ich vzájomné vzťahy, pričom toto vyporiadanie je v záujme oboch účastníkov. Okresný súd preto považoval za odôvodnené, aby si každý z účastníkov znášal trovy sám.

Včas   podaným   odvolaním   napadla   sťažovateľka   uvedený   prvostupňový   rozsudok vo vzťahu   k výroku   o náhrade   trov   konania   odvolaním,   ktoré   bolo   spolu   s odvolaním navrhovateľa vo veci samej prerokované krajským súdom. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Co 32/2008 z 13. mája 2008, ktorým napadnutý rozsudok súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a zároveň   rozhodol,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo na náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   rozsudok   okresného   súdu sp. zn.   7 C 46/2006   zo   6.   novembra   2007,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn. 9 Co 32/2008 z 13. mája 2008 v časti výrokov o náhrade trov konania „vykazujú viacero znakov nezákonnosti, nepreskúmateľnosti a nesprávnosti, rovnako ako zásadným spôsobom narúšajú rovnosť účastníkov konania“.

Porušenie   čl. 12   ods. 1   ústavy   (narušenie   rovnosti   účastníkov   konania,   a tým   aj všeobecnej   rovnosti   v právach)   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   okresný   súd   a   krajský   súd „nespravodlivo favorizovali navrhovateľa ako zjavne neúspešného účastníka v konaniach pred súdmi oboch stupňov“. Sťažovateľka   vyjadruje zároveň   pochybnosť o nestrannosti uvedených všeobecných súdov.

V nadväznosti na to sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že:„Neúspech navrhovateľa v konaní bol 93 %, v konaní pred porušovateľom v 1.) a 2.) rade sa domáhal vyporiadania aktív patriacich do BSM v takej výške, ktorá podstatným spôsobom navýšila náklady sťažovateľky na jej obranu proti podanému návrhu a na úhradu kvalifikovanej právnej pomoci zo strany advokáta.

Trovy   právneho   zastúpenia   pred   porušovateľom   v 1.) rade   podľa   zaslanej špecifikácie predstavujú sumu vo výške 72.809,70 Sk. Sťažovateľka tieto náklady v súvislosti s konaním   vynaložila   a jej   úspech   vo   veci   bol   takmer   100 %-ný,   napriek   tomu   jej sťažovatelia v 1.) aj 2.) rade (sťažovateľka mala zrejme na mysli porušovateľov, pozn.) ako úspešnej účastníčke upreli právo na náhradu trov konania.“

Okresný   súd   a krajský   súd   podľa   sťažovateľky   svojím   rozhodnutím   o nepriznaní náhrady   trov   konania „nekorešpondujúcim   s   výrokom   vo   veci   samej   a úspechom sťažovateľky v konaní, spôsobili sťažovateľke ujmu na jej právach“.

Podľa sťažovateľky tým došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy. Sťažovateľka argumentuje aj tým, že označené rozhodnutia súdov oboch stupňov sú nepreskúmateľné,   pretože   nie   je   zrejmé,   ako   sa   vysporiadali   s otázkou   úspechu, resp. neúspechu toho-ktorého účastníka konania. V súvislosti s tým sťažovateľka uvádza, že odôvodnenie rozsudku musí obsahovať „výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku súdu a súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky skutočnosti z vykonaného dokazovania, ale tiež s poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je poukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť aj prostriedkom kontroly správnosti   postupu   súdu   pri   vydávaní   rozhodnutia   v   konaní   o   riadnom   opravnom prostriedku,   teda   musí   byť   preskúmateľné.   Rozhodnutia   sťažovateľov   v   1.)   a   2.) rade požiadavkám   kladeným   na   rozhodnutie   súdu nevyhovuje.   Ich odôvodnenie nie je   jasné, logické a nevyplýva z neho, prečo a akým spôsobom porušovatelia v 1.) a 2.) rade dospeli k uvedenému záveru.“.

Sťažovateľka ďalej cituje znenie príslušných článkov ústavy a dohovoru, ktoré boli v okolnostiach   daného   prípadu   podľa   jej   názoru   porušené,   a opätovne   zhrňuje   hlavné dôvody, v ktorých vidí ich porušenie.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 46/06 porušil právo L. Č., nar..., bytom Š. na základe čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 32/2008 porušil právo L. Č., nar..., bytom Š. na základe čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu v Galante, sp. zn. 7 C 46/06 zo dňa 06. 11. 2007 v časti náhrady trov konania a rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9 C 32/2008   zo   dňa   13. 05. 2008   v   časti   náhrady   trov   konania   zrušuje   a   vec   vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Galante.“

Sťažovateľka zároveň žiadala ústavný súd o náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 46/2006 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2007

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 C 46/2006 a jeho rozsudkom   zo 6. novembra 2007, ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach, a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom   zo   6.   novembra   2007 o vyporiadaní   zaniknutého   BSM   navrhovateľa a sťažovateľky a zároveň účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Podaným odvolaním navrhovateľ napadol správnosť celej výrokovej časti rozsudku, kým sťažovateľka podala odvolanie iba proti výroku o náhrade trov konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky v podobe   odvolania   smerujúca   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril   v rozsudku z 13. mája 2008.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý   jeho   vydaniu   prechádzal,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania patrilo   do   právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského   súdu   (obdobne   napr.   m. m.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 32/2008 a jeho rozsudkom z 13. mája 2008

Podstatou sťažnosti proti postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 32/2008 a jeho rozsudku z 13. mája 2008 je jednak odlišný právny názor sťažovateľky na výklad a aplikáciu ustanovenia § 150 OSP (podľa ktorého ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať) a jednak námietka   nepreskúmateľnosti   odôvodnenia   uvedeného   rozsudku   v časti   týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania ani jednému z jeho účastníkov.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s rozhodnutím   krajského   súdu,   podľa   ktorého   ako   dôvod hodný   osobitného   zreteľa   na to,   aby   jej   nebola   priznaná   náhrada   trov   celého   konania, napriek   tomu,   že „jej   úspech   vo   veci   bol   takmer   100   %-ný“,   boli   zohľadnené   tie   isté okolnosti,   ako   v konaní   pred   prvostupňovým   súdom.   Stotožňujúc   sa   s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania jeho účastníkom poukázal krajský súd na to, že „vo veci nemal ani jeden účastník plný úspech. K dohode   medzi   účastníkmi   konania   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   nedošlo,   keďže   obaja   účastníci   mali   protichodné   postoje.   Vyporiadanie   BSM súdnou cestou bolo jedinou možnosťou usporiadania vzájomných vzťahov účastníkov vo vzťahu k tomuto majetku po zániku ich manželstva. Vyporiadanie súdnou cestou bolo teda v záujme oboch účastníkov konania, súd prvého stupňa preto správne rozhodol,   ak ani jednému z účastníkov nepriznal náhradu trov konania na súde prvého stupňa.“.

Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov, krajský súd to odôvodnil iba tým, že „ani jeden z účastníkov konania v odvolacom konaní nemal vo veci úspech, keď jeho odvolaniu nebolo vyhovené“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov v sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je ratione   materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu   ochranu a v jeho rámci náhrady trov   súdneho konania sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný dať podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa   vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom v § 212 ods. 1 a § 219 OSP prehodnotil zistený skutkový stav a, ako už bolo uvedené, rozsudkom sp. zn. 9 Co 32/2008 z 13. mája 2008 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo veci samej, ako aj v časti nepriznania náhrady trov konania pred okresným súdom žiadnemu z účastníkov.   Čo sa   týka   trov   odvolacieho   konania, ich   náhradu   žiadnemu z účastníkov nepriznal konštatujúc, že ani jeden z nich nemal v odvolacom konaní úspech.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 OSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext tej-ktorej posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného   ustanovenia,   pretože   ide   o nezávislé   diskrečné   oprávnenie   všeobecných   súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný   prípad   (teda   že   sú   dôvody   na   aplikáciu   § 150   OSP   splnené),   musí   byť v rozhodnutí   všeobecného   súdu   riadne   a presvedčivo   odôvodnená,   pretože   v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, v ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad.

Dôvody hodné osobitného zreteľa videl krajský súd, rovnako ako pred ním okresný súd, v tom, že žiaden účastník konania nemal vo veci plný úspech, že medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode o vyporiadaní BSM, a preto vyporiadanie súdnou cestou bolo jediným riešením usporiadania ich vzájomných vzťahov po rozvode manželstva. Vo vzťahu k náhrade trov konania ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka bola síce v konaní pred súdom prvého stupňa jednoznačne úspešnejšia než navrhovateľ, ale vzhľadom na charakter prerokúvanej   veci   a vzťah   medzi   účastníkmi   konania   jej   nebola   priznaná   náhrada   trov konania. Aplikácia ustanovenia § 150 OSP založená na výnimočnosti predmetu konania alebo   pomerov   na   strane   účastníkov   je   v danom   prípade podľa   názoru   ústavného   súdu odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne).   Krajský   súd v rozsudku   sp. zn.   9 Co 32/2008   z 13.   mája   2008,   osvojujúc   si   v plnom   rozsahu   názor okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, síce stručne, ale napriek tomu dostačujúco odôvodnil, v ktorých okolnostiach na strane účastníkov konania videl dôvody hodné   osobitného   zreteľa   na   aplikáciu   ustanovenia   § 150 OSP.   Ústavný   súd   považuje za ústavne akceptovateľné,   aby   vzhľadom   na celkové   okolnosti   daného   prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu v časti   týkajúcej   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania   účastníkom   nie   sú   podľa   názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce   z rámca   uvedeného   zákonného   ustanovenia,   a   preto   ich   ústavný   súd   nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo svojej   judikatúre   tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 Co 32/2008   a jeho   rozsudkom   z 13.   mája   2008   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   po   jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 151/05).

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy.

Z obsahu   sťažnosti   totiž   možno   vyvodiť,   že   ich   porušenie   sťažovateľka   zakladá výlučne   na   tvrdenej   arbitrárnosti   záverov   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu týkajúcich   sa   odôvodnenia   nepriznania   náhrady   trov   konania   jeho   účastníkom.   Z toho dôvodu   už   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   týmito   ďalšími   článkami ústavy, ktoré mali byť podľa sťažovateľky porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   v nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a priznaní náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008