znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 248/07-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   o   sťažnosti   JUDr.   J.   B.,   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ľ.   S., M., vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. MA - 7 C 102/00 (pôvodne vedenom Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 7 C 102/00) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. MA - 7 C 102/00 p o r u š e n é b o l o.

2. JUDr. J. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   IV   je   povinný   uhradiť JUDr.   J.   B. trovy právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ľ. S., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 248/07-12   zo   4.   októbra   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. B., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. S., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. MA - 7 C 102/00 (pôvodne vedenom Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 7 C 102/00).

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla: „Sťažovateľka   je   navrhovateľkou   konania o náhradu škody z ublíženia na zdraví,   vedeného na Okresnom súde Bratislava IV   pod sp. zn. MA - 7 C 102/00. Návrhom zo dňa 14. 4. 2000, podanom ešte na bývalý Okresný súd Malacky, sa domáhala priznania bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré utrpela pri úraze v súvislosti s dopravnou nehodou dňa 8. 8. 1998...

V predmetnom konaní už vyniesol Okresný súd Malacky dňa 12. 9. 2002 rozsudok..., ktorým zaviazal odporcov... zaplatiť navrhovateľke... sumu 716.972,- Sk titulom bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia...   Voči   rozsudku   sa   však   odvolali   odporcovia... i vedľajší účastník. Pre procesnú chybu konajúcej sudkyne na prvom stupni Krajský súd v Bratislave o odvolaní rozhodol až 16. 6. 2005, a to tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie...

Konanie   o náhradu   škody   z titulu   vytrpenej   bolesti   a trvalých   následkov,   ktoré navrhovateľka utrpela pri dopravnej nehode dňa 8. 8. 1998 a v ktorom poškodená očakáva vynesenie   právoplatného   rozsudku,   začalo   v apríli   2000,   teda   pred   viac   ako   7   rokmi. Dopravná nehoda, pri ktorej utrpela vážne poškodenie zdravia, sa stala pred 9 rokmi, no súdny spor do dnešného dňa nie je právoplatne skončený.

Na pojednávaní, konanom dňa 22. 2. 2007, bol konajúcim sudcom vynesený v tejto veci rozsudok. Napriek tomu, že od vynesenia rozsudku už uplynulo viac ako 5 mesiacov, písomne   nebol   rozsudok   doteraz   vyhotovený.   Stále   tak   pretrváva   stav   právnej   neistoty, v ktorom navrhovateľka i jej rodina žijú dlhé roky...

je   zrejmé,   že   v priebehu   celého   súdneho   konania   vo   veci   sťažovateľky   dochádza k porušovaniu jej základných práv, predovšetkým jej práva, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka ani po 7 rokoch trvania súdneho sporu nemá právnu istotu,   má   preto   oprávnený   záujem   na   odstránení   stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa nachádza, a to len vďaka preukázateľnej a ničím nezdôvodniteľnej nečinnosti súdov.“

V sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a náhradu trov konania.

Ústavný súd z pripojeného spisu okresného súdu zistil rovnaký priebeh konania ako uviedla sťažovateľka.

Zo spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľka spolu so svojím manželom (v konaní okresného súdu ako žalobcovia) 14. apríla 2000 podali Okresnému súdu Malacky žalobu, ktorou sa domáhali voči žalovanému priznania náhrady škody na zdraví utrpenej sťažovateľkou v súvislosti s dopravnou nehodou (náhrady nákladov liečenia a vecnej škody) a náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného označili Slovenskú poisťovňu, a. s.

Konanie o žalobe sťažovateľky bolo vedené Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 7 C   102/00.   Po   uskutočnení   niekoľkých   pojednávaní,   vykonaní   znaleckých   dokazovaní a pripustení vstupu ďalšieho účastníka na strane žalovaného 12. septembra 2002 Okresný súd Malacky rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 7 C 102/00-172, ktorým žalobe sťažovateľky a jej manžela v podstatnej časti vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 7 C 102/00-172 z 12. septembra 2002 podali odvolanie žalovaní a vedľajší účastník.

Po predložení spisu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 30. apríla 2003 na odvolacie konanie, bol spis 16. júna 2003 vrátený Okresnému súdu Malacky ako predčasne   predložený   z dôvodu,   že   okresný   súd   nerozhodol   o celom   predmete   konania a v spise   sa   nenachádza   relevantná   plná   moc   na   zastupovanie   žalobcov.   Okresný   súd Malacky vo veci rozhodol dopĺňajúcim rozsudkom č. k. 7 C 102/00-204 z 10. augusta 2004, ktorým   žalobu   čiastočne   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   žiaden   z účastníkov   nepodal odvolanie a právoplatnosť nadobudol 5. októbra 2004.

Spis bol   opätovne   predložený   krajskému   súdu   na odvolacie   konanie 21.   októbra 2004.   Krajský   súd   svojím   uznesením   č.   k.   9 Co   343/04-210 z 16. júna 2005 rozsudok Okresného súdu Malacky z 12. septembra 2002 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie   konanie.   Následne   bol   spis   7.   júla   2005   vrátený   okresnému   súdu   (po   zrušení Okresného súdu Malacky).

Okresný súd začal konať 7. júla 2005 pod sp. zn. MA - 7 C 102/00. Vo veci sa uskutočnili   pojednávania   14.   decembra   2006,   15.   februára   2007,   20.   februára   2007 a 22. februára 2007, keď bol vyhlásený rozsudok.

Rozsudkom okresného súdu č. k. MA - 7 C 102/2000-260 z 22. februára 2007 bola žalovaným   spoločne   a nerozdielne   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   sumu 324 412 Sk   z   titulu   bolestného   a sumu   105   900   Sk   z titulu   sťaženia   spoločenského uplatnenia   a nahradiť   jej   trovy   súdneho   konania.   Konanie   bolo   v zostávajúcej   časti zastavené.

Rozsudok okresného súdu z 22. februára 2007 bol písomne vyhotovený až 9. augusta 2007,   následne   bol   doručovaný   účastníkom   konania   a ich   právnym   zástupcom, právoplatnosť nadobudol 5. septembra 2007 a vykonateľnosť 21. septembra 2007.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   podaním   sp.   zn. Spr. 3452/07 z 28. novembra 2007 vyjadril podpredseda   okresného súdu, ktorý súhlasil s upustením   od   ústneho   pojednávania   v tejto   veci   a   okrem   iného   uviedol: „k   sťažnosti Mgr. J.   B...   nemám   zásadných   pripomienok.   Z obsahu   procesného   spisu...   vyplýva,   že konanie   o žalobe   bolo   právoplatne   skončené   5.   septembra   2007   a vykonateľné   dňom 21. septembra 2007. Z uvedeného usudzujem, že návrh, aby bolo okresnému súdu prikázané konať bez zbytočných prieťahov, je treba považovať za bezpredmetný.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 17. januára 2008, v ktorom oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní, a uviedla:

Je   pravdou,   že   konanie   o náhradu   škody...   bolo   viac   ako   siedmych   rokoch právoplatne skončené dňa 5. septembra 2007. Súhlasím teda s podpredsedom okresného súdu... v tom, že nie je nutné rozhodovať o časti návrhu, v ktorom sťažovateľka žiadala, aby sa Okresnému súdu Bratislava IV prikázalo, aby... konal bez zbytočných prieťahov. I napriek právoplatne skončenému sporu faktom ostáva, že konajúci súd v tejto veci opakovane porušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... ako i právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote...

Na základe uvedeného sťažovateľka trvá na podanej sťažnosti vo všetkých ostatných navrhovaných bodoch. Sme presvedčení, že sťažovateľka má (nielen) morálne právo na to, aby   Ústavný   súd   vyslovil,   že   jej   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ako i... právo, vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené. Rovnako máme za to, že sťažovateľka má opodstatnený nárok i na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenú   v peniazoch.   Skutočnosť,   že okresný súd právoplatne rozhodol v konaní až po 9 rokoch odo dňa, keď došlo k udalosti, ktorá navždy zmenila nielen život sťažovateľky, ale život celej jej rodiny, a po viac ako 7 rokoch   od   podania   návrhu   na   začatie   konania,   by   nemala   zostať   nepovšimnutá. Neprimerane   dlhé   súdne   konanie   sťažovateľke   i celej   jej   rodine   spôsobovalo   ďalšie utrpenie, stres, zbytočnú psychickú záťaž, spoločne tvoriac ujmu, ktorá sa nedá vyčísliť peniazmi.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. MA - 7 C 102/00.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 10/98, IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   (1)   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, pričom za súčasť tohto kritéria sa považuje aj   povaha   prerokúvanej   veci,   (2)   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   (3)   postup samotného súdu.

1.   Pokiaľ   ide   o prvé   z uvedených   kritérií,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom posudzovaného konania okresného súdu je rozhodovanie o nároku na náhradu škody na zdraví utrpenej sťažovateľkou v súvislosti s dopravnou nehodou (náhrady nákladov liečenia a vecnej   škody)   a   náhrady   bolestného   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia. Konanie o týchto nárokoch nie je možné posúdiť ako konanie zložité po právnej a faktickej stránke, keďže ide o bežnú agendu všeobecných súdov s ustálenou rozhodovacou praxou.

2. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky preskúmavaného konania ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by jej mohol pripísať na vrub a v dôsledku ktorej by došlo k predĺženiu konania.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné:

V období   od   podania   žaloby   14.   apríla   2000   do   7.   júla   2005   súdne   konanie o nárokoch   sťažovateľky   pôvodne   prebiehalo   pred   Okresným   súdom   Malacky   ako prvostupňovým súdom a krajským súdom ako odvolacím súdom.

Posudzované súdne konanie bolo vedené okresným súdom od 7. júla 2005, keď mu bol predložený príslušný spis krajským súdom na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   tento   v preskúmavanom   období nekonal plynulo a vyskytli sa obdobia, keď nevykonával procesné úkony. Ústavný súd prihliadol   aj   na   čas   potrebný   okresnému   súdu   na   preštudovanie   spisu,   avšak   dospel k názoru,   že   vzhľadom   na   dĺžku   konania   do   doby,   keď   mu   vec   bola   predložená (s prihliadnutím   aj   na   konanie   Okresného   súdu   Malacky),   ako   aj   na   to,   čo   bolo   pre sťažovateľky v stávke („at stake“), mal však okresný súd pristupovať k veci so zvýšenou starostlivosťou.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. MA - 7 C 102/00 najmä s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že konanie vedené okresným súdom bolo po doručení sťažnosti ústavnému   súdu   7.   augusta   2007   právoplatne   skončené   rozsudkom   z 22. februára   2007 (písomne vyhotovenom 9. augusta 2007 a právoplatným 5. septembra 2007) sťažovateľka upravila svoj návrh na rozhodnutie ústavného súdu a už netrvala na uložení povinnosti okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd o uložení tejto povinnosti okresnému súdu už nerozhodoval.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala najmä na „psychickú záťaž a stav právnej neistoty“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri ustálení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil predovšetkým predmet konania a celkovú dĺžku konania okresného súdu v spojení s konaním vedeným Okresným súdom   Malacky, ktoré trvalo takmer sedem a pol roka. Aj keď okresný súd nemôže niesť zodpovednosť za tú časť konania, ktorá prebiehala pred Okresným súdom Malacky,   práve   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania,   ako   aj   nároky,   ktoré   v ňom sťažovateľka uplatnila, dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd mal venovať zvýšenú pozornosť veci. Z jeho postupu ústavný súd nezistil, že by takto konal, aj keď zohľadnil časové obdobie potrebné na preštudovanie spisu. Ústavný súd považuje za neprimerané sťažovateľkou požadované finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. Ľ.   S. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti a vyjadrenie), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“)   za   každý   úkon   po   2   970 Sk   a 3 x 178   Sk   režijný   paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 444 Sk. Priznanú úhradu trov právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008