znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 248/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š. D.,   B.,   M. H.,   D.,   V. F.,   B.   a D. D.,   B.,   zastúpených advokátom JUDr. J. F., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 47/03, za účasti Okresného súdu Bratislava III, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. D., M. H., V. F. a D. D. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2005   doručená   sťažnosť   Š. D.,   M. H.,   V. F.   a D. D.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava III   (ďalej len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 47/03.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   13. marca 2003   začalo   pred   okresným   súdom   konanie o určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti,   v   ktorom   sú   sťažovatelia   v   procesnom postavení odporcov. Sťažovatelia v sťažnosti opísali ďalší priebeh konania takto:

„Prvým procesným úkonom porušovateľa voči sťažovateľom bola výzva realizovaná v zmysle ust. § 114 ods. 2 OSP, platného v rozhodnom čase. Po obdržaní výzvy, ktorej prílohu   tvoril   návrh   na   začatie   konania,   sťažovatelia   splnomocnili   na   procesné zastupovanie zvoleného právneho zástupcu.   V rámci stanovenej lehoty právny zástupca vyjadrením   k   žalobe   zo   dňa   28. 09. 2004   (doručené   súdu   dňa   04. 10. 2004)   reagoval na výzvu   súdu   a   zaujal   k   veci   relevantné   stanovisko.   Od   uvedeného   dátumu   konanie stagnuje.   Z   dôvodu   nečinnosti   zo   strany   súdu   sa   sťažovatelia   v   priebehu   roka   2004 informovali v príslušnej spisovej kancelárii o aktuálnom stave konania. Dňa 13. 12. 2004 podali   aj   žiadosť   o   aktivitu v konaní,   avšak s nulovým   účinkom.   Pracovníčka   spisovej kancelárie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   oznámila,   že   zákonný   sudca   Mgr. Ľ. S. vykonáva stáž až do mája t. r. a chce si výkon predĺžiť.

V   rámci   ochrany   legitímnych   práv   sťažovateľov,   právny   zástupca   listom   zo   dňa 09. 02. 2005   požiadal   predsedu   súdu   JUDr. B. T.   o   pridelenie   veci   zastupujúcemu sudcovi, podľa spísaného rozvrhu práce, na ďalšie prejednanie. Žiadosti predseda súdu promptne vyhovel a opatrením č. Spr. 3000/2005-26 zo dňa 10. 02. 2005 bola vec skutočne pridelená JUDr. M. D. V nadväznosti na to právny zástupca sťažovateľov prípisom zo dňa 17. 02. 2005 požiadal o nariadenie pojednávania a meritórne rozhodnutie veci. Po uplynutí troch   mesiacov   však   sťažovatelia   neobdržali   ani   len   zdvorilostnú   odpoveď.   Preto   bol právny zástupca sťažovateľov nútený obrátiť sa listom zo dňa 16. 05. 2005 na predsedu súdu so sťažnosťou na postup súdu,   ktorej záver tvorila žiadosť o vykonanie cieleného riadiaceho zásahu tak, aby sa vo veci konalo bez zbytočných prieťahov, najmä aby bolo v krátkom čase nariadené pojednávanie. Sťažnosť zostala bez reakcie.

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   počas   mesiacov   júl   a   august   nebolo   možné   zo   strany sťažovateľov, ktorí sú účastníkmi občianskeho súdneho konania, zistiť v ako štádiu sa vec nachádza, pretože na opakované telefonické podnety nikto z poverených pracovníkov súdu nereaguje (telefón zvoní bez odozvy) a účastníkom je znemožnené i osobné oboznámenie sa so súdnym spisom (v zmysle písomného oznamu porušovateľ od 11. 07. 2005 na svojom pracovisku situovanom na nám. SNP v B. z technických príčin stránky nevybavuje, pritom však neuvádza kedy - v akom časovom horizonte - bude možné súd v stránkových hodinách opäť navštíviť). Tvrdíme, že daný stav hraničí s odoprením spravodlivosti.“

Sťažovatelia sa domáhali, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 47/03 bolo porušené ich označené základné právo konať v   tejto   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 15 000 Sk pre každého, a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný, a kde   sa   v celom   rozsahu   uplatňuje kontradiktórnosť   konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľov na ochranu pred postupom   okresného súdu,   ktorým   boli podľa   názoru   sťažovateľov spôsobené zbytočné prieťahy   a bolo   porušené   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a súvisiacim spisom okresného súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy   doterajšieho   priebehu   konania   pred   prvostupňovým   súdom,   ktoré   začalo 13. marca 2003, teda doručením návrhu okresnému súdu.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- 23. júna 2003 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby v lehote 30 dní „... oznámil cenu predmetu poplatkového úkonu - ceny nehnuteľností, ku ktorým sa má určiť vlastnícke právo v zmysle § 7 ods. 1, 3 Zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení“;

- 12. septembra 2003 okresný súd požiadal o pripojenie 7 súvisiacich spisov;

- 14. októbra 2003   bol   okresnému   súdu   predložený   doklad   osvedčujúci   cenu nehnuteľnosti;

- 16. novembra 2003   okresný   súd   uznesením   vyzval   žalobcu,   aby   v lehote   10 dní od doručenia uznesenia odstránil nedostatky podanej žaloby pod hrozbou jej odmietnutia;

- 30. júna 2004 okresný   súd   vyzval   žalobcu   na   úhradu   súdneho   poplatku,   ktorý žalobca zaplatil 12. júla 2004;

- 30. augusta 2004 okresný   súd   doručoval   sťažovateľom   žalobu   na   vyjadrenie, pričom   jednotliví   sťažovatelia   potvrdili   jej   prevzatie   v období   od   7. septembra   2004 do 16. septembra 2004;

- 4. októbra 2004 boli okresnému súdu doručené vyjadrenia sťažovateľov k žalobe;

- 9. novembra 2004 okresný súd vyzval žalobcu, aby v lehote 15 dní zaujal písomné stanovisko k vyjadreniam sťažovateľov;

- opatrením predsedu okresného súdu z 10. februára 2005 bola napadnutá vec počas výkonu odbornej stáže zákonného sudcu pridelená dočasne inému zastupujúcemu sudcovi, o čom bol písomne vyrozumený aj právny zástupca sťažovateľov;

- 17. februára 2005 bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľov „... o vytýčenie pojednávacieho termínu...“;

- potvrdením   okresného   súdu   bolo   osvedčené,   že „Spis   tunajšieho   súdu   č. k. 18 C 47/2003...“ bol 1. júla 2005 pridelený na prejednanie a rozhodnutie pôvodne určenému zákonnému sudcovi;

- 7. októbra 2005 bol predmetný spis doručený ústavnému súdu.

Ústavný súd z obsahu spisu a sťažnosti zistil, že sťažovatelia (v procesnom postavení odporcov) sa o existencii napadnutého súdneho konania dozvedeli v období od 7. septembra 2004 do 16. septembra 2004, keď im bola okresným súdom doručená žaloba na vyjadrenie. Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   mohli   domáhať   svojho   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   najskôr   odo   dňa,   keď   im   bola   doručená   žaloba na vyjadrenie. Sťažovatelia do momentu, kým im nebola okresným súdom doručená žaloba na vyjadrenie,   ani nevedeli,   že sú   účastníci   konania,   a   preto   ústavný   súd   obdobie   pred doručením žaloby nepovažuje za obdobie, v ktorom by bolo relevantne možné hodnotiť a skúmať otázku zbytočných prieťahov v konaní vo vzťahu k nim. Obdobný záver ústavný súd vyslovil aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 132/03).

Obdobie   od   7. septembra 2004,   resp.   16. septembra 2004   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu (19. september 2005) síce je obdobím poznačeným prieťahmi v konaní, ktoré však podľa názoru ústavného súdu nedosahujú takú dĺžku ani intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   ani   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 47/03 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je dôvodom, ktorý nie je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005