znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 247/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Jána Lubyho (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 18558/2013, Rvp 18577/2013,   Rvp 18578/2013,   Rvp 18579/2013,   Rvp 21077/2013,   Rvp 21078/2013, Rvp 21079/2013,   Rvp 21080/2013,   Rvp 21081/2013,   Rvp 21082/2013,   Rvp 21083/2013, Rvp 21084/2013,   Rvp 21085/2013,   Rvp 21086/2013,   Rvp 21087/2013,   Rvp 21088/2013, Rvp 21092/2013,   Rvp 21094/2013,   Rvp 21095/2013,   Rvp 21096/2013,   Rvp 21097/2013, Rvp 21099/2013,   Rvp 21100/2013,   Rvp 21101/2013,   Rvp 21102/2013,   Rvp 21103/2013, Rvp 21104/2013,   Rvp 21105/2013,   Rvp 21106/2013,   Rvp 21107/2013,   Rvp 21108/2013, Rvp 21109/2013,   Rvp 21110/2013,   Rvp 21111/2013,   Rvp 21112/2013,   Rvp 21113/2013, Rvp 21114/2013,   Rvp 21115/2013,   Rvp 21116/2013,   Rvp 21117/2013,   Rvp 21118/2013, Rvp 21119/2013,   Rvp 21120/2013,   Rvp 21121/2013,   Rvp 21122/2013,   Rvp 21123/2013, Rvp 21124/2013,   Rvp 21125/2013,   Rvp 21126/2013,   Rvp 21127/2013,   Rvp 21128/2013, Rvp 21129/2013,   Rvp 21130/2013,   Rvp 21131/2013,   Rvp 21132/2013,   Rvp 21133/2013 a Rvp 21197/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave spisových značiek:   2 NcC 126/2012,   2 NcC 153/2012   zo   17.   októbra   2012,   8 NcC 189/2012, 3 NcC 307/2012, 5 NcC 325/2012, 5 NcC 335/2012, 3 NcC 340/2012 z 22. októbra 2012; 8 NcC 348/2012, 14 NcC 336/2012, 8 NcC 336/2012, 14 NcC 314/2012, 14 NcC 334/2012 z 23. októbra 2012; 14 NcC 348/2012, 2 NcC 340/2012, 2 NcC 332/2012, 2 NcC 341/2012, 3 NcC 357/2012,   2 NcC 321/2012,   2 NcC 301/2012,   2 NcC 310/2012,   14 NcC 329/2012 z 24. októbra 2012; 6 NcC 319/2012, 6 NcC 320/2012, 9 NcC 336/2012, 9 NcC 335/2012, 9 NcC 339/2012, 9 NcC 340/2012, 9 NcC 328/2012, 6 NcC 337/2012 z 25. októbra 2012; 2 NcC 263/2012,   5 NcC 334/2012,   2 NcC 325/2012,   5 NcC 339/2012,   5 NcC 327/2012, 5 NcC 331/2012 z 26. októbra 2012; 11 NcC 348/2012, 11 NcC 349/2012, 8 NcC 349/2012, 11 NcC 337/2012, 6 NcC 348/2012, 4 NcC 313/2012, 11 NcC 336/2012, 11 NcC 340/2012, 4 NcC 314/2012,   3 NcC 312/2012,   4 NcC 324/2012,   4 NcC 333/2012,   11 NcC 335/2012, 11 NcC 341/2012, 3 NcC 336/2012, 4 NcC 326/2012, 11 NcC 329/2012, 11 NcC 338/2012, 4 NcC 340/2012   z   29.   októbra   2012,   14 NcC 349/2012   z   30.   októbra   2012 a 10 NcC 82/2013 z 27. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 18558/2013,   Rvp 18577/2013,   Rvp 18578/2013,   Rvp 18579/2013, Rvp 21077/2013,   Rvp 21078/2013,   Rvp 21079/2013,   Rvp 21080/2013,   Rvp 21081/2013, Rvp 21082/2013,   Rvp 21083/2013,   Rvp 21084/2013,   Rvp 21085/2013,   Rvp 21086/2013, Rvp 21087/2013,   Rvp 21088/2013,   Rvp 21092/2013,   Rvp 21094/2013,   Rvp 21095/2013, Rvp 21096/2013,   Rvp 21097/2013,   Rvp 21099/2013,   Rvp 21100/2013,   Rvp 21101/2013, Rvp 21102/2013,   Rvp 21103/2013,   Rvp 21104/2013,   Rvp 21105/2013,   Rvp 21106/2013, Rvp 21107/2013,   Rvp 21108/2013,   Rvp 21109/2013,   Rvp 21110/2013,   Rvp 21111/2013, Rvp 21112/2013,   Rvp 21113/2013,   Rvp 21114/2013,   Rvp 21115/2013,   Rvp 21116/2013, Rvp 21117/2013,   Rvp 21118/2013,   Rvp 21119/2013,   Rvp 21120/2013,   Rvp 21121/2013, Rvp 21122/2013,   Rvp 21123/2013,   Rvp 21124/2013,   Rvp 21125/2013,   Rvp 21126/2013, Rvp 21127/2013,   Rvp 21128/2013,   Rvp 21129/2013,   Rvp 21130/2013,   Rvp 21131/2013, Rvp 21132/2013, Rvp 21133/2013 a Rvp 21197/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18558/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júna 2013 a 17. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   spisových   značiek: 2 NcC 126/2012 a 2 NcC 153/2012 zo 17. októbra 2012; 8 NcC 189/2012, 3 NcC 307/2012, 5 NcC 325/2012, 5 NcC 335/2012, 3 NcC 340/2012 z 22. októbra 2012; 8 NcC 348/2012, 14 NcC 336/2012, 8 NcC 336/2012, 14 NcC 314/2012, 14 NcC 334/2012 z 23. októbra 2012; 4 NcC 348/2012, 2 NcC 340/2012, 2 NcC 332/2012, 2 NcC 341/2012, 3 NcC 357/2012,   2 NcC 321/2012,   2 NcC 301/2012,   2 NcC 310/2012,   14 NcC 329/2012 z 24. októbra 2012; 6 NcC 319/2012, 6 NcC 320/2012, 9 NcC 336/2012, 9 NcC 335/2012, 9 NcC 339/2012, 9 NcC 340/2012, 9 NcC 328/2012, 6 NcC 337/2012 z 25. októbra 2012; 2 NcC 263/2012,   5 NcC 334/2012,   2 NcC 325/2012,   5 NcC 339/2012,   5 NcC 327/2012, 5 NcC 331/2012 z 26. októbra 2012; 11 NcC 348/2012, 11 NcC 349/2012, 8 NcC 349/2012, 11 NcC 337/2012, 6 NcC 348/2012, 4 NcC 313/2012, 11 NcC 336/2012, 11 NcC 340/2012, 4 NcC 314/2012,   3 NcC 312/2012,   4 NcC 324/2012,   4 NcC 333/2012,   11 NcC 335/2012, 11 NcC 341/2012, 3 NcC 336/2012, 4 NcC 326/2012, 11 NcC 329/2012, 11 NcC 338/2012, 4 NcC 340/2012   z   29.   októbra   2012,   14 NcC 349/2012   z   30.   októbra   2012 a 10 NcC 82/2013 z 27. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka doručila ústavnému súdu vo veci vedenej   krajským   súdom   pod   sp. zn.   6 NcC 348/2012   týkajúcej   sa   konania   vedeného Okresným   súdom   Bratislava   III   pod   sp. zn.   12 C 177/2012   totožné   sťažnosti   vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 21096/2013 a sp. zn. Rvp 21197/2013.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Bratislava   III, Okresnému súdu Bratislava IV a Okresnému súdu Pezinok (ďalej spolu aj „okresné súdy“) žaloby   o   náhradu   škody   a   nemajetkovej   ujmy,   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike, zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „žaloby o náhradu   škody“).   Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť „kontinuálnym   a zásadným zásahom do jej základných práv“, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená,   pozn.).   Konania,   predmetom   ktorých   sú   nároky   sťažovateľky   na   náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú Okresným súdom Bratislava   III   vedené   pod   spisovými   značkami:   12 C 178/2012,   12 C 104/2012, 12 C 187/2012,   12 C 115/2012,   12 C 154/2012,   12 C 172/2012,   12 C 174/2012, 12 C 181/2012,   12 C 183/2012,   12 C 184/2012,   45 C 120/2012,   45 C 121/2012, 12 C 177/2012,   12 C 159/2012,   12 C 164/2012,   45 C 98/2012,   45 C 173/2012, 45 C 107/2012,   45 C 108/2012,   45 C 130/2012,   45 C 111/2012,   45 C 114/2012, 45 C 117/2012,   45 C 118/2012,   45 C 119/2012,   45 C 154/2012,   45 C 101/2012. 45 C 97/2012,   45 C 115/2012,   45 C 99/2012,   6 C 124/2012,   6 C 150/2012, 6 C 102/2012,   45 C 131/2012,   45 C 132/2012,   45 C 166/2012,   45 C 165/2012, 45 C 160/2012,   45 C 161/2012,   45 C 162/2012,   45 C 164/2012,.   45 C 123/2012, 45 C 155/2012,   45 C 176/2012,   45 C 175/2012,   45 C 174/2012,   45 C 179/2012, 45 C 180/2012,   45 C 183/2012,   45 C 185/2012,   45 C 186/2012,   45 C 187/2012, 4 C 91/2012, Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 7 C 228/2012 a Okresným súdom Pezinok   pod   sp. zn.   5 C 239/2012   a   sp. zn.   5 C 223/2012   (ďalej   spolu   len   „označené konania okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny   úradný   postup   okresných   súdov   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   mal   byť dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súdmi   príslušnými   na   prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V   rámci   odôvodnenia   uplatneného   nároku   sťažovateľka   okrem   iného   poukázala na skutočnosť,   že   okresné   súdy,   ktoré   mali   zapríčiniť   svojím   nesprávnym   úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovania a rozhodovania v označených konaniach okresného súdu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie upriamuje pozornosť na právne závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť z pohľadu účastníkov ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými   krajský   súd inter   alia rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov   okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v označených konaniach okresných súdov.

II.2.1 K uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   10 NcC 82/2013   z 27.   marca   2013 (Rvp 18558/2013)

Sťažovateľka   k sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp. zn.   Rvp 18558/2013 nepredložila   kópiu   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   10 NcC 82/2013   z 27.   marca   2013 [čo bola povinná urobiť v zmysle § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde], ktoré ako uvádza   sa   týka   konania   o námietke   zaujatosti   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Bratislava III pod sp. zn. 4 C 91/2012. Ústavný súd dožiadaním na krajskom súde, ako aj na Okresnom   súde   Bratislava   III   zistil,   že   sťažovateľkou   označené   konania   (sp. zn. 10 NcC 82/2013 a sp. zn. 4 C 91/2012) na uvedených súdoch nie sú vedené, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bez toho, aby vyzýval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti predložením kópie právoplatného rozhodnutia, ktorým mali byť porušené jej práva), pretože z uvedeného je zrejmé, že označeným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

II.2.2 K ostatným uzneseniam krajského súdu

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   konštatuje,   že   sťažovateľka   sa   na   neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri m. m.   IV. ÚS 579/2013,   IV. ÚS 390/2013,   IV. ÚS 531/2013).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľke   už   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu   na   problematiku   týkajúcu sa nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov týkajúcich   sa   námietky   zaujatosti   sudcov   všeobecných   súdov   konajúcich   o   žalobách sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné,   aby   z   hľadiska   splnenia   právnych   predpokladov   na   podanie   individuálnej sťažnosti   na   ESĽP   opakovane   preukazovala   vyčerpanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   ako   právneho   prostriedku   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. : Evropská úmluva o lidských právech. Velké Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).

Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktoré sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu obsahujú z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 579/2013   z   23.   septembra   2013,   sp. zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013) týkajúcich sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   boli   ústavným   súdom   odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností zdôrazňuje,   že   považuje za dostatočné   poukázať na právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto uznesenia, a preto v tejto časti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosti opäť odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014