znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 247/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š. Š.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   č. k.   3 Cb 20/2005-225   z 19.   marca   2009, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/173/2009 z 30. júna 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 46/2010 z 21. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   Š. Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   3 Cb 20/2005-225   z 19.   marca   2009   (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob/173/2009 z 30. júna 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 46/2010 z 21. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“)

Zo   sťažnosti   a z obsahu   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   14.   marca   2005   podal okresnému   súdu „Návrh   o určenie   splatnosti   vyrovnacieho   podielu“ proti   obchodnej spoločnosti A., s. r. o., V. (ďalej len „žalovaný). Okresný súd uznesením č. k. 3 Cb 20/2005-225   z 19.   marca   2009   zastavil   konanie   a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť žalovanému z titulu trov konania sumu 776,18 € v lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že sťažovateľ vzal svoj návrh na začatie konania späť a žalovaný so späťvzatím návrhu súhlasil. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, to odôvodnil poukazom na § 146 ods. 2 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Sťažovateľ   podal   proti   výroku   označeného   rozhodnutia okresného   súdu   týkajúceho   sa   trov   konania   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 41 Cob/173/2009 z 30. júna 2009 podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP tak, že v napadnutej časti výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 OSP prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   2.   augusta   2009   podal   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie podľa § 237 písm. f) a g) OSP, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 46/2010 z 21. júla 2011 tak, že dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 4 v spojení s   § 218   ods. 1   písm. c)   OSP   odmietol   ako   neprípustné   a žalovanému   nepriznal   trovy dovolacieho konania, pretože si ich náhradu neuplatnil.

Podľa sťažovateľa je prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania   v rozpore „so   základnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku uvedených v §§ 1-6“. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu sťažovateľ namieta, „že odvolací súd sa vôbec nezaoberal námietkami, ktoré som uviedol v mojom odvolaní“. Napokon   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   dovolacieho   súdu   sťažovateľ namieta, že „Pri dovolaní Najvyšší súd postupoval podľa Občianskeho súdneho poriadku a jeho judikatúry, ktoré sú v nesúlade s Ústavou SR a tiež s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.   3 Obdo 46/2010   z   21.   júla   2011,   Uznesením   Krajského   súdu   č. k.   41 Cob/173/2009 zo dňa 30. júna 2009 a Uznesením Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 3 Cb 20/05-225 zo dňa 19. 3. 2009 porušené bolo.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   3 Obdo 46/2010   zo   dňa 21. 7. 2011,   Uznesenie   Krajského   súdu   č. k.   41 Cob/173/2009zo   dňa   30.   júna   2009 a Uznesenie Okresného   súdu vo   Veľkom   Krtíši   č. k.   3 Cb 20/05-225 zo   dňa   19. 3. 2009 zrušuje v bode súd zaväzuje žalobcu zaplatiť žalovanému na trovách konania a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 6.000 EUR.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

K sťažnosti bola pripojená „Žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 OSP“ na zastupovanie pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ odôvodnil poukazom na svoje nepriaznivé osobné, majetkové a zárobkové pomery.

Sudkyňa spravodajkyňa Ľudmila Gajdošíková, ktorej bola vec sťažovateľa pôvodne pridelená, informovala 2. mája 2012 predsedníčku ústavného súdu, že sťažovateľ vo vzťahu k nej oznámil Okresnej prokuratúre Veľký Krtíš skutočnosti, ktoré podľa neho nasvedčujú tomu, že je podozrivá zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, v dôsledku čoho vyslovila svoju predpojatosť v danej veci. V nadväznosti na to prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 322/2012-6 z 27. júna 2012 rozhodol, že menovaná sudkyňa je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa. Dňa 21. novembra   2012   bola   vec   pridelená   novému   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   prípisom z 9. januára   2013   upozornil   sťažovateľa,   že   «prijatím   zákona   č. 327/2005   Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii   a   o   zmene   a doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) bolo v   Slovenskej   republike na sprístupnenie právnej   pomoci   osobám v   hmotnej   núdzi zriadené Centrum právnej pomoci.

S účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.

Podľa   § 25b   ods. 2   zákona   č. zákon   č. 327/2005   Z. z.   sa   konania   o   nároku na poskytnutie   právnej   pomoci začaté   pred   účinnosťou   tohto   zákona   dokončia   podľa predpisov účinných od 1. januára 2012.

S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo taktiež k zmene § 30 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí.».

V zmysle   uvedenej   právnej   úpravy   a v spojení   s § 31a   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku, odkázal ústavný súd sťažovateľa, aby sa so žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu obrátil na Centrum právnej pomoci (ďalej aj „centrum“).

V nadväznosti na to bol sťažovateľ súčasne ústavným súdom vyzvaný, aby v lehote 14 dní od doručenia výzvy preukázal ústavnému súdu, že Centru právnej pomoci podal písomnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo veci jeho sťažnosti z 30. augusta 2011, a následne aby v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o poskytnutie právnej pomoci ústavnému súdu predložil písomné splnomocnenie udelené konkrétnemu advokátovi na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Napokon ústavný súd sťažovateľa upozornil, že v prípade, ak nesplní podmienky uvedené vo výzve, môže byť jeho sťažnosť z 30. augusta 2011 odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Dňa 31. januára 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorého prílohou bol rovnopis sprievodného listu, ktorý zaslal Centru právnej pomoci, kancelária Banská Bystrica, označeného ako „Žiadosť o poskytnutie právnej pomoci na zastupovanie pred ústavným súdom zo dňa 17. 1. 2013“.

Keďže ústavný súd 15. marca 2013 dožiadaním v Centre právnej pomoci, kancelária Banská Bystrica, zistil, že jeho rozhodnutím sp. zn. 2 N 837/2013 z 19. februára 2013 (ďalej len   „rozhodnutie   centra“)   nebol   sťažovateľovi   priznaný   nárok   na   poskytnutie   právnej pomoci   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   sťažovateľ   nepodal   proti   tomuto rozhodnutiu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, vyzval sťažovateľa, aby mu v lehote 8   dní   zaslal   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie   v konaní   o jeho   sťažnosti. Ústavný súd zároveň sťažovateľa upozornil, že v prípade, ak mu v určenej lehote nepredloží splnomocnenie pre advokáta, môže byť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pri predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ odpovedal na výzvu ústavného súdu podaním z 24. marca 2013, ktorého prílohou   bolo   rozhodnutie   centra,   ako   aj   oznámenie   Sociálnej   poisťovne   o výške   jeho invalidného   dôchodku   sťažovateľa   na   rok   2013,   ktorý   je   v sume   414   €   mesačne, po odpočítaní   zrážok   na   úhradu   vymáhanej   pohľadávky   predstavuje   suma   dôchodku 311,32 €.   V nadväznosti   na to   sťažovateľ   urgoval   ústavný   súd,   dožadujúc sa   pridelenia právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Obsahom podania sťažovateľa z 24. marca 2013 je zároveň žiadosť, aby ústavný súd predtým, ako bude posudzovať otázku prijateľnosti sťažnosti, „cestou Európskeho súdneho dvora začal prejudiciálne konanie vo veci súladu zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, § 25 ods. 2, s komunitárnym právom“.

Poukazujúc na čl. 35 ods. 3 dohovoru sťažovateľ zastáva názor, že „Ustanovenie zákona č. 38/1993 Zb.   § 25 ods. 2 nie je v súlade s Európskym dohovorom, teda nie je v súlade ani so Zmluvou o Európskej únii a ani s komunitárnym právom.“.

II.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   napriek   výzve   obsahujúcej   upozornenie na možnosť   odmietnutia   jeho   sťažnosti   v prípade   nepredloženia   splnomocnenia   na   jeho zastupovanie   v konaní   o sťažnosti   mu   predmetné   splnomocnenie   nepredložil a nerešpektujúc   poučenie   ústavného   súdu   sa   dožaduje,   aby   mu   bol   právny   zástupca ustanovený ústavným súdom.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je   jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   a zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).

Ústavný súd so zreteľom na odmietavý postoj sťažovateľa, ktorý napriek výzve a poučeniu   nevykonal   relevantné   úkony   smerujúce   k zabezpečeniu   svojho   právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti, rozhodol o odmietnutí sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí návrhu. S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv nezaoberal.

Ústavný súd napokon dodáva, že je štátnym orgánom (nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti) a v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

Sťažovateľ sa v doplnení svojej sťažnosti z 30. augusta 2011 domáha, aby sa ústavný súd predtým, ako bude posudzovať otázku prijateľnosti jeho sťažnosti, obrátil na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) s návrhom na začatie prejudiciálneho konania vo veci súladu § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde s „komunitárnym právom“.

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v konaní podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní   Európskej   únie   (ďalej   len „ZFEÚ“) má Súdny   dvor   právomoc rozhodovať o výklade ZFEÚ, ako aj o platnosti a výklade aktov prijatých inštitúciami Európskej únie. V rámci toho je právomoc Súdneho dvora obmedzená iba na preskúmanie ustanovení práva Európskej únie (potvrdzujú to napríklad uznesenia zo 16. januára 2008, Polier, C-361/07, bod 9, ako aj z 12. novembra 2010, Asparuhov Estov a i., C-339/10, Zb. s. I-11465, bod 11).

Takisto   čl. 51   ods. 1   Charty   základných   práv   Európskej   únie   ustanovuje,   že ustanovenia tejto charty sú určené „pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“.

Sťažovateľ   sa   domáha   predloženia   prejudiciálnej   otázky   tvrdiac,   že   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom   súde   je v rozpore   s „komunitárnym právom“   (od   1.   decembra   2009 s právom Európskej únie).

Citované ustanovenie zákona o ústavnom súde a ani zákon o ústavnom súde nie je všeobecne záväzný právny predpis, ktorým sa vykonáva právo Európskej únie. Tento zákon nespadá vôbec do rámca vymedzeného právom Európskej únie. Ani právna situácia, v ktorej sa nachádza po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, nevykazuje žiaden prvok práva Európskej únie, ktorý by túto situáciu spájal s právom Európskej únie.

Predloženie prejudiciálnej otázky preto v okolnostiach danej veci, tak ako to vyplýva z citovanej judikatúry Súdneho dvora, neprichádza vôbec do úvahy. Okrem toho Európska únia dosiaľ nepristúpila k dohovoru, a preto Súdny dvor nemá právomoc vykladať tento dohovor (pozri uznesenie vo veci z 25. januára 2007, Kovaľský, C-302/06).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2013