znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 247/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   spoločnosť   s ručením obmedzeným, R., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 a jeho uznesením z 24. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením obmedzeným, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho uznesením z 24. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 29. septembra 1999 pôvodne domáhala, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) nahradil vyhlásenie vôle žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy a zároveň aby zaviazal žalovaného na   náhradu   škody   v sume   201 156 000 Sk.   Podaním   zo   6.   decembra   2000   zmenila sťažovateľka žalobu tak, že sa namiesto nahradenia vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy domáhala voči žalovanému výlučne náhrady škody vo výške 190 234 712 Sk s prísl. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 84 Cb/51/1999 z 25. novembra 2004 žalobe sťažovateľky v celom   rozsahu   vyhovel.   Žalovaný   však   podal   proti   označenému   prvostupňovému rozsudku odvolanie, na základe ktorého ho najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Obo 59/2005 zo 14. februára 2006 zmenil tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti uvedenému   odvolaciemu   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   rozsudkom   sp. zn.   1 Obdo V 80/2007 z 29.   mája 2008   tak,   že rozhodnutie odvolacieho súdu   zrušil   a vrátil   mu vec   na ďalšie konanie.

Následne najvyšší súd ako súd odvolací vec opätovne prerokoval a rozsudkom sp. zn. 4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009 zmenil rozhodnutie krajského (prvostupňového) súdu tak,   že   žalobu   sťažovateľky   v celom   rozsahu   zamietol.   Dovolanie,   ktoré   podala sťažovateľka   proti   tomuto   rozsudku,   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   1 Obdo V 42/2009 z 24. februára   2010   odmietol   ako   podané   oneskorene.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že najvyšší súd svojím postupom v namietanom konaní porušil jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to z toho dôvodu, že podľa nej bolo dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009 podané včas.

V súvislosti s tvrdením o včasnom podaní dovolania proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009 sťažovateľka uviedla:

„O tom, či dovolanie účastník konania podá alebo nie, rozhoduje výlučne on sám, a to bez toho, aby bol viazaný stanoviskom súdu alebo inými okolnosťami. Úvaha o podaní dovolania spadá výlučne do rozhodovacej sféry účastníka konania, a preto, ak má byť splnený   účel   poučovacej   povinnosti   súdu,   tak   ako   sa   vo   všeobecnosti   chápe,   musí   byť účastník konania súdom, proti ktorému rozhodnutiu opravný prostriedok smeruje, riadne poučený.   Povinnosť   súdu   poskytovať   účastníkom   konania   poučenie   o   ich   procesných právach a povinnostiach (a teda aj o práve podať dovolanie) vyplýva jednak z ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   aj   z   iných   právnych   predpisov,   napr.   z   Listiny základných práv a slobôd článok 361, ktorá je súčasťou ústavného poriadku Slovenskej republiky a ktorá je právnym predpisom vyššej právnej sily (ide o ústavný právny predpis). Takýto záver judikoval aj Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. III.ÚS65/93.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že ak „Najvyšší súd SR Rozsudkom zo dňa 17. 03. 2009   sp. zn.   4 Obo/116/2008   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   (Rozsudok Krajského   súdu   Bratislava   zo   dňa   25. 11. 2004   sp. zn.   84 Cb/51/1999),   založil   tak   pre sťažovateľa zákonný dôvod pre ďalší opravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Aj keď to Občiansky súdny poriadok výslovne neustanovuje, z jeho ustanovení ako aj z ustanovení iných právnych predpisov (Listina   základných   práv a slobôd)   vyplývala povinnosť   súdu poučiť účastníka konania aj o jeho práve podať proti rozhodnutiu dovolanie.

V   zmysle   ustanovenia   § 243c   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   konanie na dovolacom   súde   platia   primerane   ustanovenia   o   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

V   zmysle   ustanovenia   § 204   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolanie   je podané včas aj vtedy,   ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ   spravoval   nesprávnym   poučením   súdu   o   lehote   na   podanie   odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote   na   podanie   odvolania alebo ak   obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Najvyšší   súdu   SR   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Obo/116/2008 v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej republiky nepoučil sťažovateľa o   jeho   práve   podať   proti   rozhodnutiu   dovolanie,   v   súlade   s   ustanovením   § 204   ods. 2 v nadväznosti na § 243c Občianskeho súdneho poriadku bol sťažovateľ oprávnený podať dovolanie proti Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 03. 2009 sp. zn. 4 Obo/116/2008 v lehote   troch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   podal dovolanie proti Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 03. 2009 sp. zn. 4 Obo/116/2008 riadne a včas,   Najvyšší   súd   SR   v rozpore   so   všeobecne záväznými právnymi   predpismi Slovenskej republiky   Uznesením zo   dňa   24. 02. 2010   sp. zn.   1 Obdo V 42/2009 odmietol dovolanie   sťažovateľa   ako   oneskorené,   čím   porušil   jeho   základné   práva   garantované Ústavou, a to právo na súdnu ochranu.“.

S odvolaním   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   24. 02. 2010   sp. zn.   1 Obdo V 42/2009 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka zároveň žiada, aby jej bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume 303,231 €.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Sťažovateľka namieta neústavnosť postupu najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 a jeho uznesenia z 24. februára 2010, ktorým odmietol s poukazom na § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP jej dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) sp. zn. 4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009, považujúc ho za podané oneskorene.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   dovolanie   proti   označenému   odvolaciemu   rozsudku podala včas, pretože v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo/116/2008 ju najvyšší súd (ako súd odvolací)   nepoučil „v rozpore   s právnymi   predpismi“ o jej   práve   podať   proti   tomuto rozsudku   dovolanie,   a preto   ho   bola   oprávnená   podať   v súlade   s   § 204   ods. 2   OSP v nadväznosti na § 243c OSP „v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia“.

Z týchto   skutočností   sťažovateľka   vyvodzuje   záver,   že   najvyšší   súd   odmietnutím dovolania porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   jej   právny   názor,   podľa   ktorého základné právo na súdnu ochranu negarantuje to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy   a   procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom   reagovať v   súlade   s platným   procesným   poriadkom,   a   to   aj   pri   rešpektovaní druhu   (prípadne   štádia)   civilného   procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu   (m. m.   IV. ÚS 252/04,   IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   II. ÚS 13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 z 24.   februára   2010   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie o odmietnutí dovolania sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu zn. 4 Obo/116/2008 zo   17.   marca   2009   ako   oneskorene   podaného   odôvodnil   ústavne   akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorej najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote. Vychádzal pritom z § 240 ods. 1   O. s. p.,   podľa   ktorého   účastník   môže   podať   dovolanie   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. V   prejednávanej   veci   bol   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky doručovaný obom účastníkom konania. Zásielku za žalobcu prevzal dňa 23. apríla 2009 splnomocnenec zástupcu žalobcu advokáta JUDr. Ľ. K., a podpisom potvrdil príjem tejto písomnosti.   Uvedený   deň   je   doručením   rozhodnutia   žalobcovi.   V rovnaký   deň   bolo rozhodnutie doručené aj zástupcovi žalovaného. Rozhodnutie tak nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2009.

Lehota na podanie dovolania proti napadnutému rozsudku uplynula 25. mája 2009 (pondelok). Žalobca podal dovolanie na poštu 21. júla 2009, teda po uplynutí uvedenej lehoty. Dovolací súd sa nestotožňuje s tvrdením dovolateľa, že rozsudok odvolacieho súdu má obsahovať poučenie o možnosti a lehote na podanie dovolania. Je zásadný rozdiel medzi úpravou lehoty na podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku v občianskom súdnom konaní a zákonnou lehotou na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Náležitosťou písomného vyhotovenia rozsudku podľa § 157 ods. 1 O. s. p. je okrem iného aj poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1   a   2   O. s. p.,   poučenie   o   možnosti   výkonu   rozhodnutia.   Z   citovaného   procesného ustanovenia je zrejmé, že predpísanou náležitosťou rozsudku nie je poučenie o možnosti podať dovolanie a lehote na jeho podanie, ako uvádza dovolateľ. Na dovolacie konanie nemožno aplikovať ustanovenie § 204 ods. 2 O. s. p. ako primerané, ktoré sa týka neskoro podaného odvolania v dôsledku nesprávneho poučenia súdu o lehote na podanie odvolania, alebo nesprávneho poučenia o tom, že odvolanie nie je prípustné. Tretia hlava štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku má vlastnú úpravu, ktorej predmet zodpovedá predmetu úpravy platnej pre odvolacie konanie v § 204 O. s. p. (lehota na podanie, miesto, kam sa podáva   a   podmienky   odpustenia   zmeškania   lehoty).   Je   ňou   § 240   O. s. p.,   v   ktorom   je upravená lehota na podanie dovolania, miesto, kde sa má podať a spôsob jej plynutia, ak bolo   vydané   opravné   uznesenie.   Je   v   ňom   upravené   vylúčenie   možnosti   odpustiť zmeškanie aj špeciálne ustanovenie, podľa ktorého sa považuje za včas podané dovolanie aj vtedy,   ak   síce   v   stanovenej   lehote   nebolo   podané   na   súde   prvého   stupňa,   ako   to predpisuje ods. 1, ale na odvolacom alebo dovolacom súde.

Nie je dôvod pre primerané použitie § 204 ods. 2 O. s. p. podľa § 243c O. s. p. Keďže dovolacie konanie má pre rovnaký účel vlastnú úpravu, ktorá nadväzujúc na znenie § 157 ods. 1 O. s. p. (ktoré nevyžaduje poučenie o možnosti podať dovolanie) logicky neupravuje dôsledky   nepoučenia   o   možnosti   podať   dovolanie   na   dĺžku   v   lehote,   v   ktorej   možno dovolanie podať, prípadne na jej plynutie.“

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali ústavnoprocesné princípy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy. Možnosť   domáhať   sa   ich   dodržiavania   je   však   limitovaná   v čl. 51   ods. 1   ústavy, t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Na posúdenie otázky včasnosti podania dovolania je, ako už bolo uvedené, zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k záveru   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však záver o oneskorenosti podania dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené názory sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov. Z uvedeného vyplýva, že postup najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho súdu bol v okolnostiach danej veci   súlade   so   zákonom   (čl. 51   ods. 1   ústavy).   Postup   súdu   v súlade   s na   vec   sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania) nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd.

Najvyšší   súd   reagoval   na   všetky   podstatné   argumenty   sťažovateľky   uvedené v dovolaní   a podrobne   posúdil   otázku   dodržania   zákonom   ustanovenej   jednomesačnej lehoty na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 OSP), ako aj vylúčenie odpustenia zmeškania tejto   lehoty   (§ 240   ods. 2   prvej   vety   OSP).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nezistil v postupe   najvyššieho   súdu   znaky   svojvoľnosti   a nedospel   ani   k záveru,   že   napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   svoju   sťažnosť v podstate opiera o rovnaké základné argumenty, aké uviedla v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   povinnosť   súdu   poskytovať   účastníkom   konania   poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, teda aj o práve podať dovolanie, vyplýva jednak z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a tiež z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.   Poukazuje pritom   aj   na   záver   judikovaný   Ústavným   súdom   Českej   republiky (ďalej   len   „Ústavný   súd   ČR“)   v rozhodnutí   sp. zn.   III. ÚS 65/93.   Tomuto   názoru sťažovateľky nemožno prisvedčiť. Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo/116/2008   zo   17.   marca   2009   obsahuje   poučenie   v tomto   znení: „Proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.“ Otázka, či je všeobecný súd povinný poskytovať účastníkom poučenie o ich procesných právach, je riešená v § 5 OSP (ktorý je všeobecným základom pre manudukčnú povinnosť súdu v občianskom súdnom konaní), podľa odseku 1 ktorého súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenie   o ich   procesných   právach   a povinnostiach.   Podľa   odseku   2   tohto   zákonného ustanovenia   súdy   túto   povinnosť   nemajú,   ak   je   účastník   zastúpený   advokátom. V predmetnej veci bola sťažovateľka v konaní pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím zastúpená advokátom, a preto ani z toho dôvodu odvolací súd podľa názoru ústavného súdu nemal   povinnosť   poskytnúť sťažovateľke   poučenie   o možnosti   podať   proti   označenému rozsudku   dovolanie.   Ostalo   iba   na   úvahu   sťažovateľky,   ktorá   bola   v danej   dobe kvalifikovane   právne   zastúpená,   aby   rozhodla,   či   využije   dostupné   právne   prostriedky v záujme ochrany svojich práv.

Pokiaľ   ide   o poukazovanie   sťažovateľky   na   nález   Ústavného   súdu   ČR   sp. zn. III. ÚS 65/93, je k tomu potrebné uviesť, že aj v jeho judikatúre došlo neskôr k odklonu od názoru vysloveného v označenom náleze a podľa uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 312/97 (Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, sv. 9, s. 463 a nasl.), odvolací súd   povinnosť   poskytnúť   účastníkovi   poučenie   o   možnosti   podať   dovolanie   nemá. V citovanom   uznesení   zároveň   Ústavný   súd   ČR konštatoval, že povinnosť súdu   poučiť účastníkov konania o možnosti podať dovolanie nie je ustanovená v žiadnom ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   platného   v   Českej   republike   (v znení   účinnom v relevantnom čase).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   postupom najvyššieho súdu vyúsťujúcim do odôvodnenia jeho uznesenia sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 z 24.   februára   2010 a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa ostatnými   návrhmi sťažovateľky,   a   to   návrhom   na   zrušenie   označeného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   ani rozhodovaním   o   priznaní   úhrady   trov   konania.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   už   taktiež nevyzýval sťažovateľku na predloženie splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní o jej sťažnosti, keďže tak napriek tomu, že jej to ukladá § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, do predbežného prerokovania sťažnosti neurobila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010