znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 247/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   K.,   B.,   zastúpeného   Mgr. P.   K.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98 a jeho rozhodnutím z 10. decembra 2002, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 282/05 a jeho rozhodnutím z 28. apríla 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 261/2006 a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 9. februára 2007 doručená sťažnosť Ing. A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava V   (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98 a jeho rozhodnutím z 24. mája 2005 (správne má byť z 10. decembra 2002; pozn.), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   282/05   a   jeho   rozhodnutím   z 28.   apríla   2006   a   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 261/2006 a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   č. k.   5 C 2/05-133 z 24. mája 2005 zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 73/98.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesenie okresného súdu z 24. mája 2005   svojím   uznesením   č. k.   6 Co 282/05-191   z   28. apríla 2006   potvrdil. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu dovolanie.

Najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   svojím   uznesením   sp. zn. 4 Cdo 261/2006 z 25. októbra 2006 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   14. decembra 2006 a vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   podľa   sťažovateľa   zachovaná   zákonná   dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal nesprávnosť postupu a rozhodnutí okresného súdu v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98, ako aj okresného súdu v konaní o povolení obnovy pôvodného konania vedenom pod sp. zn. 5 C 2/05. V pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98 sťažovateľ namietal porušenie svojich práv tým, že nebol riadne predvolaný a prítomný na pojednávaní 10. decembra 2002, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Okresný súd v konaní o povolení obnovy konania sp. zn. 5 C 2/05 porušil podľa sťažovateľa jeho práva aj tým, že o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodol až po tom ako krajský súd už rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu o samotnom návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 2/05, krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 282/05 (konanie   o povolenie   obnovy   konania)   a   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 261/2006 nesprávne posúdili danosť zákonných dôvodov na povolenie sťažovateľom navrhovanej obnovy konania a nevykonali sťažovateľom navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ uviedol, že išlo o dôkazy dôležité pre povolenie obnovy konania a spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci po povolení obnovy konania. Zároveň sťažovateľ sám nemal možnosť tieto dôkazy predložiť v konaní o povolení obnovy konania z dôvodu,   že   tvorili   predmet   daňového   tajomstva   a   príslušný   daňový   úrad   ich   mohol poskytnúť len na vyžiadanie súdov.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v   konaní   o   povolenie   obnovy   konania   krajský   súd v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   282/05   porušil   jeho   označené   práva „nevytýčením verejného pojednávania“ a poukázal na to, že „Najvyšší súd sa v dovolacom konaní týmto postupom Krajského súdu nezaoberal a obmedzil sa len na konštatovanie, že v predmetnom konaní nebola zistená žiadna z vád taxatívne vymedzených v § 237 OSP“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V spis. zn. 5 C 73/98, v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. 6 Co 282/05-191 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spis. zn. 4 Cdo 261/2006 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie upravené v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V v konaní č. 5 C 73/98 zo dňa 24. 05. 2005, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 6 Co 282/05-191 zo dňa 28. 04. 2006 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.   10.   2006   v konaní č. 4 Cdo 261/2006   sa   zrušujú   a vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   v Bratislave   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej   žiada   aby mu ústavný   súd v zmysle čl.   127   ods.   3   Ústavy SR   priznal finančné   zadosťučinenie   a   uložil   porušovateľovi   jeho   práva   povinnosť   aby sťažovateľovi... uhradil finančné zadosťučinenie vo výške 2 000.000,- Sk.“

Zároveň sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby mu samostatným uznesením priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom voči najvyššiemu súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   stanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98 a zároveň navrhol ústavnému súdu zrušiť jeho rozhodnutie z 24. mája 2005.

Z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 5 C 73/98 bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (9. februára 2007) právoplatne skončené   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   5 C 73/98   z 10.   decembra   2002,   ktorý nadobudol   právoplatnosť   7. januára 2003. Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní   sp.   zn. 5 C 73/98   nemohlo   dôjsť   24. mája 2005   k   vydaniu   rozhodnutia,   ktorého   zrušenia sa sťažovateľ v rámci konania pred ústavným súdom domáha, pretože v čase podania jeho sťažnosti ústavnému súdu už v tomto konaní bolo právoplatné rozhodnuté.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal aj porušenie svojich základných práv postupom a uznesením okresného súdu č. k. 5 C 2/05-133 z 24. mája 2005, ktorým bol zamietnutý   jeho   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   5 C 73/98, ale v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) sa nedomáha vyslovenia namietaného porušenia v sťažnosti označených základných práv vo vzťahu k tomuto konaniu.

Ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa proti okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 2/05 nie je premietnutá do petitu sťažnosti, preto súc viazaný petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa ňou ústavný súd nezaoberal. Aj v prípade, ak by toto konanie sťažovateľ v petite uviedol, musel by ústavný súd jeho preskúmanie odmietnuť pre nedostatok právomoci (princíp subsidiarity).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   10. decembra 2002   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C   73/98   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok.   Sťažovateľ sa preto ochrany ním označených základných práv mohol domôcť a aj domáhal využitím zákonom   prípustného   opravného   prostriedku   pred   všeobecným   súdom   vyššieho   stupňa príslušným na rozhodnutie o jeho odvolaní.

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho prostriedku   nápravy   porušenia   sťažovateľom   označených   práv   v uvedenom   konaní okresného   súdu   je   v súlade   s princípom   subsidiarity   vylúčená   právomoc   ústavného súdu na prerokovanie   a   rozhodnutie   sťažnosti   v   tejto   časti,   a   preto   ju   ústavný   súd v súlade s § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie. Zároveň ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti je daný dôvod aj na jej odmietnutie pre oneskorené podanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6 Co 282/05   (o   povolení   obnovy   konania)   a   jeho   uznesením č. k. 6 Co 282/05-191   z   28. apríla 2006,   ktorým   krajský   súd   na   základe   odvolania sťažovateľa potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 2/05-133 z 24. mája 2005.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   28. apríla 2006   podal   sťažovateľ   dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 261/2006 z 25. októbra 2006 tak, že dovolanie ako neprípustné odmietol.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné považovať ho za procesný prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a   slobôd   poskytuje.   V takých prípadoch   lehota   na   podanie   sťažnosti   plynie   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   dovolanie vo vzťahu   k sťažovateľovi   odmietnuté,   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať za rozhodnutie   deklaratórnej   povahy,   ktoré   autoritatívne   konštatuje   neexistenciu   práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   nesprávne   odvíja   zachovanie   dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je v okolnostiach prípadu rozhodujúce, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu   sp. zn.   6 Co 282/05   z   28. apríla 2006.   Keďže   uvedené   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2006, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 Cdo 261/2006 z 25. októbra 2006, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku   krajského   súdu   ako   neprípustné,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade ak sťažovateľ využije dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom posúdenie jeho prípustnosti patrí do právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. V prípade ak dovolací   súd   posúdi   dovolanie   ako   neprípustné,   potom   z   ústavného   hľadiska   môže byť určujúce len preskúmanie jeho rozhodnutia o prípustnosti dovolania.

Sťažovateľ   namietal   nesprávnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   jeho záverom o neprípustnosti dovolania, keď uviedol, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nezaoberal nedostatkom   konania vedeného krajským   súdom   spočívajúcim „nevytýčením verejného pojednávania“ pri rozhodovaní o jeho odvolaní v konaní sp. zn. 6 Co 282/05 a „obmedzil sa len na konštatovanie, že v predmetnom konaní nebola zistená žiadna z vád taxatívne vymedzených v § 237 OSP“.

Podľa   § 214   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) na prejednanie   odvolania   pojednávanie   netreba   nariaďovať,   ak   odvolanie   smeruje   proti uzneseniu.

V súlade s citovaným ustanovením OSP v konaní sp. zn. 6 Co 282/05 pred krajským súdom   nenariadením   pojednávania   na   prerokovanie   odvolania   sťažovateľa   smerujúceho proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   24. mája 2005   nemohlo   dôjsť   k   nedostatku   konania spočívajúcom   v   odňatí   možnosti   sťažovateľovi   konať   pred   súdom,   a   tým   k   naplneniu dôvodu   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   postupom   a uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti voči najvyššiemu súdu namietal aj nesprávnosť jeho uznesenia z dôvodu nesprávnych právnych záverov pri posúdení zákonnosti a ústavnosti dovolaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   však   v dôsledku odmietnutia   dovolania   ako   neprípustného   meritórne   nepreskúmaval   uznesenie   krajského súdu, a preto je vylúčená možnosť porušenia sťažovateľom označených práv namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu najvyššieho   súdu   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007