znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 247/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., bytom L., ktorou namieta porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 3194/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2005 doručená sťažnosť P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2,   čl. 3   ods. 1   a 3   a čl. 36   ods. 1   a 4   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej len „listina“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Gd 3194/05.

Sťažovateľ   uviedol,   že   generálna   prokuratúra   nevybavila   jeho   podnet   v súlade so zákonmi,   pri   argumentácii   sa   odchýlila   od   ich   znení   a neprijala   príslušné   opatrenie, tak ako to je uvedené v jej liste č. k. VI/2 Gd 3194/05-6 z 19. augusta 2005, ktorý mu bol doručený 25. augusta 2005. Tým boli podľa sťažovateľa porušené ustanovenia označených článkov   listiny   (sťažovateľ   zrejme   omylom   v petite   nesprávne   označil   zákon „s číslom 24/1991 Zb.“, pozn. ústavného súdu) namiesto ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný   súd „... vo   veci   odložil vykonanie   napadnutého   zásahu,   vydal   nález   o porušení   dotknutého   ústavného   práva a prikázal opustiť od porušenia ústavného práva s udaním škody a nahradení všetkých trov konania a ustanovil mi zástupcu v medziach ustanoveného zástupcu účastníkov konania!“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 3. októbra 2005   doručil   sťažovateľ prostredníctvom elektronickej pošty na adresu sudcu spravodajcu doklady súvisiace s jeho žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v ústavnoprávnom   konaní   o jeho   sťažnosti a kópiu označeného listu generálnej prokuratúry, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na   základe   Vášho   opakovaného   podnetu,   ktorým   ste   požiadali   o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   pôvodného   podnetu   s odôvodnením,   že   pri   odmietnutí poskytnutia informácie posúdili ako katastrálne úrady, tak aj prokuratúra Vašu žiadosť v rozpore so zákonom, preskúmal som postup Krajskej prokuratúry v Trenčíne.

Dôvod   na   zaujatie   iného   záveru,   než   Vám   krajská   prokuratúra   oznámila v upovedomení z 24. júna 2005 č. k. Kd 2045/05-10 o odložení podnetu, som nezistil. Treba   len   dodať,   že   hoci   ste   v odvolaní   zo   17. marca 2005   svoje   požiadavky zredukovali a zotrvali na oznámení čísiel katastrálnych území obcí a parciel aj u ďalších vlastníkov,   podstata   Vašej   snahy,   že   totiž   prostredníctvom   poukazovania   na   zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám majú pre Vás štátne úrady vykonať inak   podľa   zákona   spoplatnené   úkony,   zostala   neprehliadnuteľná.   Bez   akýchkoľvek pochybností   sa   Vaša   požiadavka   obsahovo   zhoduje   s údajmi   tak,   ako   ich   okrem   iných charakterizuje položka č. 10 sadzobníka – prílohy k zákonu č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.

Napokon   nemožno   obísť   ani   skutočnosť,   že   základným   cieľom   prijatia   zákona o slobodnom   prístupe   k informáciám   bolo   umožniť   a uľahčiť   verejnosti   kontrolu   nad činnosťou   orgánov   štátu,   obcí   a ďalších,   ktorí   rozhodujú   o právach   a povinnostiach v oblasti verejnej správy, a to v rozsahu tejto rozhodovacej činnosti. Zmyslom existencie tohto zákona nemôže teda byť legalizácia takých úkonov slúžiacich len pre vlastné potreby občana či právnickej osoby (aj keď by vychádzali z predmetu činnosti napr. orgánu štátu), ktorých vykonanie by súčasne ale znamenalo obchádzanie iných zákonov.

Týmto   je   Váš   opakovaný   podnet   zo   strany   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   vybavený.   Preto   v zmysle   § 34   ods. 2   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre v platnom znení oznamujem, že Vaše prípadné ďalšie podnety v tejto veci, pokiaľ neuvediete nové skutočnosti, prokuratúra vybavovať nebude.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je potrebné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. III. ÚS 138/02, IV. ÚS 36/04).

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práv došlo zo strany generálnej prokuratúry v súvislosti s jej listom č. k. VI/2 Gd 3194/05-6 z 19. augusta 2005, ktorým bol vybavený jeho   opakovaný   podnet   podľa   § 34   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“).   V danej   veci   sťažovateľ   žiadal o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho pôvodného podnetu, ktorý bol upovedomením Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č. k.   Kd 2045/05-10 z 24. júna 2005 odložený. Podstata nespokojnosti sťažovateľa s vybavením jeho pôvodného podnetu   spočívala   v tom,   že   krajská   prokuratúra   sa   nestotožnila   s jeho   názorom,   podľa ktorého   mali   pre   neho   štátne   úrady   vykonať   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o správnych   poplatkoch“)   spoplatnené   úkony   bezplatne,   a to   na   základe   jeho odvolávania sa na zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení zákona č. 747/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o slobode informácií“).

Podľa čl. 1 listiny sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

V zmysle čl. 2 ods. 2 listiny možno štátnu moc uplatňovať v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa ods. 3 tohto článku listiny nikomu nemožno spôsobiť ujmu na právach pre uplatňovanie jeho základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Napokon štvrtý odsek tohto článku listiny ustanovuje, že podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

Podľa § 2 zákona o prokuratúre je prokuratúra samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej   pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa   § 31 zákona   o prokuratúre prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   podnetom   sa   rozumie písomná   alebo   ústna   žiadosť,   návrh   alebo iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä   aby   podal   návrh   na   začatie   konania   pred   súdom   alebo   opravný   prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   ustanovenia   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre. (...)

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

V okolnostiach prípadu oznámila generálna prokuratúra sťažovateľovi listom č. k. VI/2 Gd 3194/05-6 z 19. augusta 2005, že nezistila dôvod na zaujatie iného záveru, než mu bol oznámený v liste krajskej prokuratúry č. k. Kd 2045/05-10 z 24. júna 2005, ktorým bol upovedomený o odložení jeho pôvodného podnetu, a náležite mu vysvetlila dôvody takého postupu. Tým bol podnet sťažovateľa v primeranej dobe riadne vybavený.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že čl. 36 ods. 1 listiny je potrebné vykladať tak, že každý   musí   pri   domáhaní   sa   svojho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu rešpektovať   ustanovenia   zákonov,   ktoré   upravujú   postup   pri realizácii   tohto   základného práva   (čl. 41   listiny).   Takýmito   zákonmi   sú   v oblasti   súdnej   ochrany   Občiansky   súdny poriadok, Trestný poriadok, zákon o ústavnom súde a v oblasti inej právnej ochrany to je napríklad zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov   a zákon   o prokuratúre   (I. ÚS 26/94).   Takýmito   zákonmi,   v rámci   ktorých   je možné domáhať sa svojich práv, je aj zákon o správnych poplatkoch a zákon o slobode informácií.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   postup   generálnej prokuratúry, ktorý bol v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o prokuratúre, nemôže byť v žiadnej príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením sťažovateľovho základného práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane.

Čo   sa   týka   preskúmavania   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   generálnou prokuratúrou   podľa   § 31 a nasl. zákona   o prokuratúre, ústavný súd   napokon   uvádza,   že postup podľa citovaného ustanovenia (t. j. preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a súdov) navyše nemožno považovať za súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (II. ÚS 32/01, II. ÚS 56/03), a aj z toho dôvodu sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   to   nepovažoval   už   ústavný   súd   za   potrebné   zaoberať   sa   osobitne namietaným porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a 3 listiny, keďže tieto ustanovenia môžu   byť   spravidla   porušené   iba   za   predpokladu,   že   ústavný   súd   vysloví   porušenie niektorého základného práva alebo slobody podľa druhej hlavy listiny, druhej hlavy ústavy, resp. podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (napr. m. m. IV. ÚS 232/05).

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už taktiež nerozhodoval o ďalších návrhoch   uplatnených   v sťažnosti   ani   o žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005