znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 247/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Cyrila Poláka, bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietal porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 87/02 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 2/04, za účasti Okresného súdu Topoľčany a Krajského súdu v Nitre, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Cyrila Poláka o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2004 doručená   sťažnosť   Cyrila   Poláka,   bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako aj   princípu   prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 87/02 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 2/04.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti vydal tento nález:„Konaním Krajského súdu v Nitre v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde   v   Nitre   pod   sp.   zn.   1   To   2/2004   a   na   Okresnom   súde   v   Topoľčanoch pod sp. zn. 1 T 87/02, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (prezumpcia neviny). Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 2/2004 zo dňa 18. 2. 2004 a rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 1 T 87/02-198 zo dňa 31. 10. 2003 sa zrušujú.“

V   odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ o.   i.   opísal   skutkový   stav a dôvody,   o   ktoré opiera svoju sťažnosť, uvádzajúc, že:

„Sťažovateľ   bol rozsudkom Okresného   súdu   v Topoľčanoch č.   k.   1 T   87/02-198 zo dňa 31. 10. 2003 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods.   2   Tr.   zák.,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   8   mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 16 mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 2 roky.

Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal.   O   odvolaní   rozhodol   Krajský   súd v Nitre rozsudkom č. k. 1 To 2/2004 dňa 18. 2. 2004.

Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 20. 4. 2004.“

Ďalej sťažovateľ uvádza, že sa domnieva, že: „... v konaní v jeho trestnej veci bol porušený   článok   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (...).   Takto   došlo   k   porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený aj článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...).

Porušenie ústavných práv sťažovateľ vidí v tom, že súd sa nevysporiadal s obranou sťažovateľa a pri posudzovaní viny vychádzal iba z dôkazov, ktoré svedčili proti nemu, s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa sa nevysporiadal a nebral ich do úvahy. Súdy nemôžu preferovať iba tie dôkazy, ktoré potvrdzujú ich predpokladanú skutkovú verziu, nemôžu prispôsobovať dôkaznú situáciu podľa svojej úvahy.

Toto malo za následok rozhodnutie porušujúce ústavné práva sťažovateľa.“

Sťažovateľ   ďalej   podrobnejšie   uvádza   dôvody   neústavnosti   postupu   označených všeobecných súdov poukazujúc na to, že „Súd (...) neuviedol prečo vidí v posudzovanom skutku aj to, že ho sťažovateľ spôsobil porušením dôležitej povinnosti“. Pripomína tiež, že „Súd   (okresný   i   odvolací)   pri   svojom   rozhodovaní   zohľadnil   dôkaz,   ktorý   podľa Trestného poriadku nemôže slúžiť ako dôkaz“.

Podľa   sťažovateľa   sa „Súd   vo   svojom   rozhodnutí   nevysporiadal   dôsledne s existujúcim skutkovým stavom a niektoré výpovede precenil resp. iné podcenil“. Zároveň sťažovateľ namieta, že okresný súd aj odvolací súd porušili zásadu in dubio pro reo.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podrobnejšie podmienky konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach   ustanovených   v   citovaných   ustanoveniach   zákona   o   ústavnom   súde je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   skúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo v danom prípade dôjsť napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 87/02 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 2/04.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 87/02, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodoval   na   verejnom   zasadnutí   konanom   18. februára 2004 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 87/02 z 31. októbra 2002. Zo   zápisnice   z   verejného   zasadnutia   vyplýva,   že   na   ňom bol   prítomný   sťažovateľ, ako aj jeho právny zástupca. Z doložky právoplatnosti vyznačenej na označenom rozsudku okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   tento   v   spojení   s   rozhodnutím   krajského   súdu sp. zn. 1 To 2/04   nadobudol   právoplatnosť   18. februára 2004,   a   to   bez   ohľadu na skutočnosť,   že označený   rozsudok   krajského   súdu   bol   sťažovateľovi   doručený až 20. apríla 2004.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02). Ako už bolo uvedené, jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľ, ktorý bol v konaní pred všeobecnými súdmi kvalifikovane zastúpený obhajcom   od   18. februára 2004   (dátum   konania   verejného   zasadnutia,   na   ktorom bol vyhlásený   rozsudok),   vedel,   že rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom krajského   súdu   v   jeho   trestnej   veci   nadobudol   právoplatnosť   v   deň   konania   verejného zasadnutia [§ 139 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Prihliadajúc na kogentnú lehotu, v ktorej je nutné podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k názoru, že   sťažnosť   bola v   danom   prípade   podaná   oneskorene.   Ústavný   súd   pripomína,   že   nie je možné   uvažovať   o alternatíve   počítania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   od   doručenia druhostupňového rozhodnutia, pretože takéto počítanie lehoty by sa uplatnilo len vtedy, ak by rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňom doručenia, avšak v danom prípade tomu tak nie je.

Poukazujúc na uvedené závery o oneskorenosti podania sťažnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju z uvedeného dôvodu odmietol pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004