znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 247/03-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   bytom   H.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. D. K.,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 153/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2003 doručená sťažnosť M. S., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 153/02.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20, § 50 a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).   K sťažnosti   nebolo   pripojené   splnomocnenie   pre   advokáta   alebo   komerčného právnika na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd výzvou z 10. júna 2003 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania, na základe ktorej advokátka JUDr. D. K. predložila ústavnému súdu 27. júna 2003 splnomocnenie   na   právne   zastupovanie   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   a žiadosť sťažovateľa doručenú okresnému súdu 7. mája 2003 označenú ako „žiadosť o vytýčenie skorého termínu pojednávania“. Právna zástupkyňa v odpovedi na výzvu uviedla „Mám za to, že z uvedených podaní je zrejmé, že procesný súd vo veci nekonal a v prípade osobitnej sťažnosti   predsedu   súdu   by   som   sa   s poukazom   na   svoje   podania   nedomohol   účinnej ochrany svojho základného práva a aj s poukazom na skutočnosť, že s návrhom vo veci samej   bol   podaný   aj   návrh   o vydanie   predbežného   opatrenia,   o ktorom   procesný   súd rozhodol uznesením dňa 11. 04. 2003. Podľa ustanovenia § 75 odsek 2 OSP o predbežnom opatrení rozhodne súd bez zbytočného odkladu najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné   opatrenie.   Mám   za   to,   že   procesný   súd   nepostupoval   v zmysle   citovaného ustanovenia, nakoľko od podania návrhu dňa 16. 08. 2002 do vydania rozhodnutia 11. 04. 2003 uplynula doba 9 mesiacov“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vyniesol toto uznesenie:

Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Prešov v občianskoprávnej veci S. M. došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie jeho veci bez prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a priznal finančné zadosťučinenie v zmysle čl. 127 Ústavy SR v sume 200.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti Nálezu ústavného súdu“.

O návrhu   sťažovateľa „o   určenie   rozsahu   dedičstva“ do podania   sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa).

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu reálnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 110/02, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 124/03).

Zo sťažnosti, predložených príloh a súdneho spisu predloženého okresným súdom vyplýva, že sťažovateľ 16. augusta 2002 s návrhom „na určenie rozsahu dedičstva“ podal aj návrh na vydanie predbežného opatrenia „na zákaz scudzenia predmetnej nehnuteľnosti“. Okresný   súd   11.   apríla   2003   vydal   uznesenie,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľa   na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 14. apríla 2003 okresný súd zaslal výzvu sťažovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý bol sťažovateľom uhradený 9. júna 2003. Dňa 28. augusta 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. október 2003, ktoré bolo odročené na 4. február 2004.

Ústavný súdu konštatuje, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 153/02 od 16. augusta 2002 do podania sťažnosti ústavnému súdu (16. máj 2003) nemožno   na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   (nebolo   rozhodnuté   o   návrhu sťažovateľa   „na   určenie   rozsahu   dedičstva“)   považovať   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresný súd v dobe označenej sťažovateľom ako dobe zbytočných prieťahov v konaní konal, zamietol návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho   poplatku   a nariadil   pojednávanie,   ktoré   pre   nedostatok   a zabezpečenie   ďalších listinných dôkazov odročil na neskorší termín. K namietaným prieťahom v konaní podľa názoru ústavného súdu prispel sťažovateľ zaplatením súdneho poplatku za návrh až po 10 mesiacoch od podania návrhu, hoci poplatková povinnosť účastníka konania podľa § 5 ods. 1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   (v   znení   neskorších   predpisov)   vzniká   podaním návrhu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   doterajším   postupom   nemohol   reálne,   pre krátky čas trvania sporu, porušiť základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. Preto je jeho sťažnosť zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003