znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 246/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 18491/2013, Rvp 18493/2013,   Rvp 18494/2013,   Rvp 18507/2013,   Rvp 18508/2013,   Rvp 19981/2013, Rvp 19982/2013,   Rvp 19983/2013,   Rvp 23584/2013,   Rvp 23585/2013,   Rvp 23586/2013, Rvp 23587/2013,   Rvp 23588/2013,   Rvp 23589/2013,   Rvp 23590/2013,   Rvp 23591/2013, Rvp 23592/2013,   Rvp 23593/2013,   Rvp 23594/2013,   Rvp 23595/2013,   Rvp 23596/2013, Rvp 23597/2013,   Rvp 23598/2013,   Rvp 23599/2013,   Rvp 23600/2013,   Rvp 23601/2013, Rvp 23602/2013,   Rvp 23603/2013,   Rvp 23604/2013,   Rvp 23605/2013,   Rvp 23606/2013, Rvp 23607/2013, Rvp 23608/2013 a Rvp 23609/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského   súdu   v   Žiline   spisových   značiek:   5 NcC 371/2013   z   30.   apríla   2013, 5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013, 8 NcC 368/2013 z 25. apríla 2013, 9 NcC 159/2013 z 12. februára 2013, 5 NcC 56/2013 z 28. februára 2013, 6 NcC 50/2013 z 31. januára 2013, 6 NcC 422/2013   z 30.   apríla   2013,   6 NcC 354/2013   z 28.   marca   2013,   7 NcC 144/2013 z 12. februára 2013, 5 NcC 189/2013 zo 7. marca 2013, 6 NcC 477/2013 z 18. septembra 2013,   6 NcC 480/2013   z 23.   septembra   2013,   7 NcC 366/2013   z 9.   októbra   2013, 6 NcC 478/2013   z 23.   septembra   2013,   6 NcC 481/2013   z 23.   septembra   2013, 8 NcC 288/2013 z 8. marca 2013, 5 NcC 278/2013 z 28. februára 2013, 8 NcC 287/2013 z 8.   marca   2013,   5 NcC 297/2013   z 3.   apríla   2013,   7 NcC 267/2013   z 18.   marca   2013, 7 NcC 269/2013   z 18.   marca   2013,   7 NcC 265/2013   z 19.   marca   2013,   7 NcC 259/2013 z 19. marca 2013, 10 NcC 12/2013 zo 16. januára 2013, 5 NcC 322/2013 zo 4. apríla 2013, 8 NcC 420/2013 z 30. júla 2013, 6 NcC 476/2013 zo 14. augusta 2013, 8 NcC 419/2013 z 27. augusta 2013, 9 NcC 273/2013 zo 7. marca 2013, 9 NcC 428/2013 z 19. septembra 2013,   5 NcC 434/2013   z 30.   septembra   2013,   9 NcC 282/2013   z 28.   februára   2013 a 9 NcC 427/2013 z 19. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 18491/2013,   Rvp 18493/2013,   Rvp 18494/2013,   Rvp 18507/2013, Rvp 18508/2013,   Rvp 19981/2013,   Rvp 19982/2013,   Rvp 19983/2013,   Rvp 23584/2013, Rvp 23585/2013,   Rvp 23586/2013,   Rvp 23587/2013,   Rvp 23588/2013,   Rvp 23589/2013, Rvp 23590/2013,   Rvp 23591/2013,   Rvp 23592/2013,   Rvp 23593/2013,   Rvp 23594/2013, Rvp 23595/2013,   Rvp 23596/2013,   Rvp 23597/2013,   Rvp 23598/2013,   Rvp 23599/2013, Rvp 23600/2013,   Rvp 23601/2013,   Rvp 23602/2013,   Rvp 23603/2013,   Rvp 23604/2013, Rvp 23605/2013,   Rvp 23606/2013,   Rvp 23607/2013,   Rvp 23608/2013   a   Rvp 23609/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18491/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júna 2013, 1.   augusta   2013   a 19.   decembra   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorými namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: 5 NcC 371/2013 z 30. apríla 2013, 5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013, 8 NcC 368/2013 z 25. apríla 2013, 9 NcC 159/2013 z 12. februára 2013, 5 NcC 56/2013 z 28. februára 2013, 6 NcC 50/2013 z 31. januára 2013, 6 NcC 422/2013 z 30. apríla 2013, 6 NcC 354/2013 z 28. marca 2013, 7 NcC 144/2013 z 12. februára 2013, 5 NcC 189/2013 zo 7. marca 2013, 6 NcC 477/2013 z 18. septembra 2013, 6 NcC 480/2013 z 23. septembra 2013,   7 NcC 366/2013   z 9.   októbra   2013,   6 NcC 478/2013   z 23.   septembra   2013, 6 NcC 481/2013 z 23. septembra 2013, 8 NcC 288/2013 z 8. marca 2013, 5 NcC 278/2013 z 28. februára 2013, 8 NcC 287/2013 z 8. marca 2013, 5 NcC 297/2013 z 3. apríla 2013, 7 NcC 267/2013   z 18.   marca   2013,   7 NcC 269/2013   z 18.   marca   2013,   7 NcC 265/2013 z 19. marca 2013, 7 NcC 259/2013 z 19. marca 2013, 10 NcC 12/2013 zo 16. januára 2013, 5 NcC 322/2013 zo 4. apríla 2013, 8 NcC 420/2013 z 30. júla 2013, 6 NcC 476/2013 zo 14. augusta 2013, 8 NcC 419/2013 z 27. augusta 2013, 9 NcC 273/2013 zo 7. marca 2013, 9 NcC 428/2013   z 19.   septembra   2013,   5 NcC 434/2013   z 30.   septembra   2013, 9 NcC 282/2013 z 28. februára 2013 a 9 NcC 427/2013 z 19. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka doručila ústavnému súdu vo veci vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp. zn.   5 NcC 371/2012   týkajúcej   sa   konania   vedeného Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 2 C 96/2012 totožné sťažnosti vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 18491/2013 a sp. zn. Rvp 18493/2013.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, Okresnému   súdu   Žilina,   Okresnému   súdu   Ružomberok,   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín a Okresnému   súdu   Čadca   (ďalej   spolu   aj   „okresné   súdy“)   žaloby   o   náhradu   škody a nemajetkovej   ujmy,   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť „kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej základných práv“, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (ako oprávnená, pozn.). Konania,   predmetom   ktorých   sú   nároky   sťažovateľky   na   náhradu   majetkovej   škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike sú Okresným súdom Liptovský Mikuláš vedené pod spisovými značkami: 8 C 247/2012, 8 C 250/2012 a 10 C 208/2012, Okresným súdom   Dolný   Kubín   pod   sp. zn.   4 C 101/2012,   Okresným   súdom   Žilina   pod   sp. zn. 7 C 285/2012,   Okresným   súdom   Ružomberok   pod   sp. zn.   2 C 96/2012   a sp. zn. 9 C 105/2012   a   Okresným   súdom   Čadca   pod   spisovými   značkami:   16 C 188/2012, 6 C 144/2012,   6 C 74/2012,   6 C 81/2012,   8 C 208/2012,   8 C 176/2012,   8 C 182/2012, 8 C 206/2012,   5 C 188/2012,   8 C 176/2012,   5 C 173/2012,   5 C 220/2012,   5 C 214/2012, 5 C 224/2012,   5 C 233/2012,   5 C 187/2012,   4 C 236/2012,   6 C 132/2012,   5 C 228/2012, 4 C 214/2012,   6 C 100/2012,   8 C 245/2012,   8 C 245/2012,   8 C 235/2012,   8 C 229/2012 a 8 C 229/2012 (ďalej spolu len „označené konania okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny   úradný   postup   okresných   súdov   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   mal   byť dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súdmi   príslušnými   na   prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala už v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V   rámci   odôvodnenia   svojho   uplatneného   nároku   sťažovateľka   okrem   iného poukazuje   na   skutočnosť,   že   okresné   súdy,   ktoré   mali   zapríčiniť   svojím   nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý   bude   o   tejto   škode   rozhodovať,   ďalej   na   to,   že   takýmto   postupom   by   došlo k nerešpektovaniu   zásady nemo   debet   esse   iudex   in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov z prerokovania a rozhodovania v označených konaniach okresných súdov.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť z pohľadu účastníkov ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými   krajský   súd inter   alia rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov   okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v označených konaniach okresných súdov.

II.2.1 K uzneseniam krajského súdu sp. zn. 6 NcC 50/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 19981/2013), sp. zn. 5 NcC 56/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 19982/2013), sp. zn. 6 NcC 422/2013   z 30.   apríla   2013   (Rvp 19983/2013)   a sp. zn.   6 NcC 354/2013 (Rvp 23584/2013) z 28. marca 2013

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ústavný súd zistil, že už:

- uznesením sp. zn. IV. ÚS 783/2013 z 18. decembra 2013 rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu ku konaniu o námietke zaujatosti vedenému krajským súdom pod sp. zn. 6 NcC 354/2013 (Rvp 23584/2013),

- uznesením sp. zn. IV. ÚS 785/2013 z 18. decembra 2013 rozhodol o odmietnutí sťažností sťažovateľky vo vzťahu ku konaniam o námietkach zaujatosti vedených krajským súdom   pod   sp. zn.   6 NcC 50/2012   (Rvp 19981/2013),   sp. zn.   5 NcC 56/2013 (Rvp 19982/2013) a sp. zn. 6 NcC 422/2013 (Rvp 19983/2013).

Predmetné sťažnosti boli odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Z uvedeného teda vyplýva, že v konaniach vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 19981/2013, Rvp 19982/2013, Rvp 19983/2013 a Rvp 23584/2013 vystupujú identickí účastníci   (sťažovateľka   a krajský   súd),   identický   je   aj   predmet   konania   (ako   to   bolo vo veciach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 783/2013 a IV. ÚS 785/2013) a sťažovateľka sa domáha vyslovenia   porušenia   rovnakých   práv   vo   vzťahu   k uzneseniam   krajského   súdu, o ktorom už ústavný súd rozhodol svojimi uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 783/2013 a sp. zn. IV. ÚS 785/2013 z 18. decembra 2013. Sťažovateľka sa teda domáha toho, aby ústavný súd konal   vo   veciach,   o ktorých   už   raz   právoplatne   rozhodol,   bez   toho,   aby   sa   zmenili podmienky   konania. Ústavný   súd   preto pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustné.

II.2.2   K ostatným uzneseniam krajského súdu

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   konštatuje,   že   sťažovateľka   sa   na   neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri m. m.   IV. ÚS 579/2013,   IV. ÚS 390/2013,   IV. ÚS 531/2013).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľke   už   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu   na   problematiku   týkajúcu   sa nedostatku   jeho   právomoci   na   preskúmanie   rozhodnutí   príslušných   všeobecných   súdov týkajúcich   sa   námietky   zaujatosti   sudcov   všeobecných   súdov   konajúcich   o   žalobách sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné,   aby   z   hľadiska   splnenia   právnych   predpokladov   na   podanie   individuálnej sťažnosti   na   ESĽP   opakovane   preukazovala   vyčerpanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   ako   právneho   prostriedku   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).

Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktoré sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu obsahujú z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 579/2013   z   23.   septembra   2013,   sp. zn. IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013) týkajúcich sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   boli   ústavným   súdom   odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností zdôrazňuje,   že   považuje za dostatočné   poukázať na právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto uznesenia, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosti v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014