znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 246/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   M.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp zn. 18 C 350/1994 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp zn. 18 C 350/1994 (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Predmetné   konanie   začalo   žalobou   o   náhradu   škody   z   nesprávneho   úradného postupu podľa zák. č. 58/69 Zb., podanou dňa 28. 4. 1994 pôvodne matkou sťažovateľa, A. M... a jeho sestrou A. M..., ktoré sťažovateľ v konaní zastupoval, neskôr do konania aj sám   vstúpil.   Podstatou   žaloby   je   skutočnosť,   že   štát   nezákonne   nakladal   s   ich vlastníctvom – rodinným domom, zmocnil sa jeho vlastníctva falošnou kúpnou zmluvou, v ktorej   za   predávajúcich   uviedol   cudzie   osoby;   takto   ich   vlastne   vyvlastnil,   a   vec bezodplatne užíval; ešte skôr, o registrácii pôvodnej kúpnej zmluvy v odvolacom konaní konal krajský súd,   ktorý bol nesprávne obsadený,   keď namiesto v senáte konal vo veci vopred vyhliadnutý samosudca, ten nezákonne rozhodol o registrácii zmluvy, zatiaľ čo takú právomoc vtedy malo len štátne notárstvo, a ignoroval skutočnosť, že zmluva medzičasom zanikla, že od nej zo zákona účastníci odstúpili, a dopustil sa aj iných nezákonných krokov a postupov.

Vo veci 18 C 350/1994, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody, spôsobenú štátom, nariadil   súd   prvé   pojednávanie   na   deň   30. 6. 1994,   dňa   6. 4. 1995   žalobu   zamietol. Po podaní odvolania vyzval súd žalobcu uznesením z 19. 5. 1997 zaplatiť 500.- Sk za návrh (!) Až po 5-tich rokoch nečinnosti krajský súd uznesením 5 Co 2172/02 zo 16. 12. 2002 toto uznesenie   zrušil.   Krajský   súd   vo   veci   samej   nariadil   pojednávanie   o   odvolaní   na   deň 13. 5. 2008, teda 7 a pol roka ďalšej nečinnosti, a napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil. Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci samej na deň 9. 3. 2009 a tak po uplynutí ďalšieho 1 a pol roka rozsudkom z 8. 6. 2009 žalobu zamietol. O včas podanom odvolaní súd pojednávanie doposiaľ nenariadil a tak o žalobe ani po 16-tich rokoch od jej podania nie je právoplatne rozhodnuté.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol, aby ústavný   súd   nálezom takto rozhodol:

„I. Právo sťažovateľa, aby jeho vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom v Žiline pod sp. zn. 18 C 350/1994 bolo porušené.“

Sťažovateľ   ďalej   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie v sume 15 700 € a aby mu ustanovil právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu   vyplýva, že ako sťažovateľ sám   uviedol,   okresný   súd vo veci   meritórne   rozhodol   už   8.   júna   2009   rozsudkom   sp. zn.   18 C 350/1994,   pričom v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   vec   30.   septembra   2009   predložil   Krajskému   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie.   Krajský   súd   rozsudkom   č. k. 8 Co 340/2009-231   z 30.   marca   2010,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   18.   mája   2010, rozsudok okresného súdu potvrdil.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   až   sťažnosťou   doručenou ústavnému súdu 28. apríla 2010 (na poštovú prepravu podanou 26. apríla 2010), t. j. v čase, keď   k porušovaniu   označeného   práva   už   nemohlo   dochádzať   a jeho   právna   neistota   už nemohla   trvať,   ústavný   súd   sťažnosť   v súlade   s § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010