znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  IV. ÚS 246/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. V. G., B., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 87/04, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 87/04 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   V. G. trovy   konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. V. G. (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 87/04.

Sťažovateľka   uviedla,   že   17.   júna   2004   podala   okresnému   súdu   žalobu   proti Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“), ktorou sa „domáhala zrušenia povolenia vydaného inému subjektu“ pod sp. zn. FV 002/97. Okresný   súd   ju 16.   augusta   2004   vyzval na doplatenie   súdneho   poplatku, čo   vykonala 27. augusta 2004, a zároveň sa listom z 29. augusta 2004 odvolala proti výške poplatku. Prípisom   z 19.   mája   2005   doručeným   7.   júna   2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku, aby označila, proti komu jej žaloba smeruje, čo splnila 20. júna 2006. Napriek tomu okresný súd odmietol jej žalobu uznesením z 13. septembra 2006 s odôvodnením, že nereagovala na výzvu na doplnenie návrhu. Proti uzneseniu sa odvolala a pripojila kópiu listu, ktorým reagovala na výzvu.

Sťažovateľka   podala   aj   sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý ju 6. novembra 2006 vyzval, aby doplnila svoju sťažnosť z   20. októbra 2006 o dôkazy, že splnila výzvu okresného súdu. Prípisom zo 4. decembra 2006 predseda okresného súdu uznal   sťažnosť   sťažovateľky   za   dôvodnú.   Napriek   tomu   okresný   súd   dosiaľ   v jej   veci meritórne nekonal.

Sťažovateľka poukazujúc na účel základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ako práva „každého nadobudnúť právnu istotu v otázke, s ktorou sa na súd obráti“ navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v označenom konaní porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka žiadala tiež finančné zadosťučinenie 3 000 € a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. IV. ÚS 246/09-8 z 9. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a právneho zástupcu   sťažovateľky, aby sa   vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Vzhľadom   na   súhlas   obidvoch   účastníkov   konania   ústavný   súd   v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Okresný   súd   sa   vyjadril   k sťažnosti   po   opakovaných   urgenciách   prípisom sp. zn. Spr. 3501/09   z 15.   februára   2010,   súčasťou   ktorého   bolo   vyjadrenie   zákonnej sudkyne a prílohou bola kópia spisu sp. zn. 27 Cb 87/04 a originál spisu sp. zn. 28 Cb 87/04 vo   veci   tých   istých   účastníkov   a obdobného   predmetu   konania.   Zákonná   sudkyňa sa k sťažnosti vyjadrila takto:

„1/ Vec nie je právne zložitá, pokiaľ navrhovateľka jasne uvedie čoho sa domáha: preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom alebo vyslovenia neplatnosti právneho úkonu   (rozhodnutia   správneho   orgánu)   preto   z obsahu   by   malo   ísť   o preskúmanie rozhodnutia, avšak navrhovateľka zotrváva na určení neplatnosti právneho úkonu. 2/ Navrhovateľka označila ako odporcu Ministerstvo zdravotníctva SR jednoznačne až v doplňujúcom podaní zo dňa 20.06.2006, ktoré však bolo založené do súdneho spisu až dňa 08.11.2006. Predmet sporu dodnes nie je jasne špecifikovaný napriek rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sž 23/06 – navrhovateľka trvá na určení neplatnosti právneho úkonu. 3/ Prieťahy zo strany súdu vznikli v období od novembra 2006 do apríla 2009 a boli spôsobené tým, že vyšší súdny úradník nezrealizoval úpravu a spis založil medzi ostatné spisy pri svojom odchode z Okresného súdu Bratislava III, čo bolo zistené až pri nástupe justičného čakateľa do oddelenie 27 Cb.

4/ Vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.. 5Sž 23/2006 som toho názoru, že navrhovateľka nebola v právnej neistote a žiadna škoda jej nevznikla.“

Právny zástupca sťažovateľky reagoval na vyjadrenie okresného súdu stanoviskom z 8. marca 2010, v ktorom nesúhlasil s názorom okresného súdu, že sťažovateľka nebola v právnej   neistote,   konštatujúc,   že „úspech   účastníka   súdneho   sporu   nie   je   ničím garantovaný“ a odstránením stavu právnej neistoty je „akékoľvek právoplatné rozhodnutie súdu v jeho veci“.

Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. Spr 3501/09 z 15. februára 2010 a zo spisov okresného súdu sp. zn. 27 Cb 87/04 a sp. zn. 28 Cb 87/04 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľka podala 18. júna 2004 okresnému súdu návrh označený ako „Žaloba o vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   vydaného   Ministerstvom   zdravotníctva   SR, Limbová 2, 833 43 Bratislava vo veci Rozhodnutia o zrušení povolenia FV-002/97-zruš“, ktorým   navrhla,   aby   súd   rozhodol,   že   rozhodnutie   ministerstva   zdravotníctva   o zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení vydané   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   V.,   je   neplatné. Vec   bola   zapísaná do   registra   „S“ pod sp. zn. 32 S 9/2004. Prípisom z 24. júna 2004 sudca predložil vec predsedovi okresného súdu ako reklamáciu proti jej zapísaniu do obchodného oddelenia s tým, že podľa jeho názoru „toto neurčité podanie je potrebné riešiť v civilnej agende“. Predseda okresného súdu rozhodol 29. júna 2004 o zapísaní veci do registra „Cb“ a bola jej pridelená spisová značka 27 Cb 87/2004. Okresný súd 16. augusta 2004 vyzval sťažovateľku, aby doplatila súdny   poplatok   za   návrh   v sume   2   000   Sk.   Sťažovateľka   doplatila   súdny   poplatok 30. augusta 2004 a 3. septembra 2004 podala odvolanie proti sume doplatku.

Uznesením   z 19.   mája   2005   doručeným   7.   júna   2006   okresný   súd   vyzval sťažovateľku,   aby   doplnila   svoj   návrh   na označenie   odporcu.   Uznesením z 13. septembra 2006   okresný   súd   odmietol   podanie   sťažovateľky   s odôvodnením, že nereagovala na výzvu na jeho doplnenie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu odvolanie, v ktorom uviedla, že výzvu splnila podaním z 20. júna 2006. Vyšší súdny úradník, ktorý vydal napadnuté uznesenie, uložil kancelárii úpravou z 24. novembra 2006 predložiť spis sudkyni na rozhodnutie o odvolaní.  

Podľa úradného záznamu bol spis predložený zákonnej sudkyni až 24. apríla 2009 bez   realizácie   úpravy,   pretože   vyšší   súdny   úradník   pri   odchode   z okresného   súdu 15. júla 2007   nepredložil   spis   na   realizáciu,   a tento   bol   založený   medzi   ostatné   spisy bez úpravy. Sudkyňa uložila pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 28 Cb 87/04 vo veci tých istých účastníkov a obdobného predmetu konania a predložiť spis na realizáciu justičnému čakateľovi. Dňa 4. mája 2009 okresný súd predvolal sťažovateľku na informatívny výsluch, na   ktorý   sa   3.   júna   2009   nedostavila.   Uznesením   z 5.   mája   2009   okresný   súd   zrušil uznesenie o odmietnutí podania z 13. septembra 2006.

Prípisom z 28. januára 2010 okresný súd postúpil vec podľa § 104a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   ako   vecne   príslušnému   na   rozhodnutie,   o čom   upovedomil   účastníkov konania.

Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   Cb   87/04   bolo rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľky   (doručenom   okresnému   súdu   18.   júna   2004) označenom ako „Žaloba o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu vydaného Ministerstvom zdravotníctva   SR,   Limbová   2,   833   43   Bratislava   vo   veci   Rozhodnutia   o povolení   FV- 264/97“, v ktorom žiadala, aby súd rozhodol, že rozhodnutie ministerstva zdravotníctva o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení vydané   spoločnosti   F.,   a.   s.,   V.,   je   neplatné.   Okresný   súd   postúpil   vec   prípisom zo 17. marca 2006   najvyššiemu   súdu   podľa   §   104a   ods.   2   OSP   ako   vecne   príslušnému na rozhodnutie.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Sž   23/2006   zo   6.   júna   2007   právoplatným 24. júla 2007 konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„O žalobnom petite, ktorým žalobkyňa žiada vysloviť neplatnosť právneho úkonu, ktorým   je   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného,   nemôže   súd   v správnom   súdnictve   konať a v merite veci rozhodnúť. Žalobou napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím orgánu verejnej správy a súd ho môže preskúmať len v konaní podľa piatej časti O.s.p. (ako to vyplýva z § 244   ods.   1   O.s.p.).   Keďže   ide   o rozhodnutie   vydávané   v dvojinštančnom   správnom konaní, jeho preskúmanie súdom sa riadi ustanoveniami druhej hlavy piatej časti O.s.p. a vzhľadom na to o ňom možno rozhodnúť len spôsobom ustanoveným v § 250j ods. 1 a 2 O.s.p. a to tak, že súd rozsudkom vysloví, že žalobu zamieta alebo zo zákonných dôvodov napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zruší.

Vzhľadom   na   to,   že   sa   žalobkyňa   domáhala   vyslovenia   neplatnosti   rozhodnutia žalovaného, súd pri zachovaní postupu podľa § 41 ods. 2 O.s.p. (keď každý úkon účastníka posudzuje podľa jeho obsahu) musí konštatovať, že na vydanie navrhovaného rozhodnutia nie je daná právomoc súdom, čo predstavuje taký nedostatok podmienky konania, pre ktorý súd v súlade s § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie zastavil.

V súvislosti   s uvedeným   súd   poukazuje   aj   na   nesplnenie   základnej   procesnej podmienky,   ktorá   sa   vzťahuje   na   časové   obmedzenie   prípustnosti   podania   návrhu v správnom súdnictve. Napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.06.1997 a žalobkyňa   podala   žalobu   na   súde   až   dňa   18.06.2004,   pričom   zákonná   lehota   na   jej podanie je v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. ak sa žaloba podala oneskorene, súd konanie zastaví.“

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   skúmaní   namietaného   porušenia   základného   práva   na   konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje aj to, či u sťažovateľov objektívne ide o odstránenie právnej neistoty v ich veciach, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).

Aplikujúc   na   posúdenie   existencie   zbytočných   prieťahov   tri   štandardné   kritéria ústavný súd konštatuje, že čo sa týka   predmetu konania a povahy veci, ide o štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a konanie v danej veci nie je podľa názoru ústavného súdu ani právne, ani fakticky zložité.

Čo sa týka posúdenia správania sťažovateľky v rámci druhého hodnotiaceho kritéria, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 Cb 87/04,   v ktorom   sa   návrhom   podaným   18.   júna   2004   domáha   vyslovenia neplatnosti   právneho   úkonu   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka,   za   ktorý   označila rozhodnutie ministerstva zdravotníctva z 2. júna 1997. Okresný súd posúdiac návrh podľa jeho obsahu postúpil vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu ako súdu vecne príslušnému na preskúmanie rozhodnutí a postupu ústredných orgánov štátnej správy podľa § 246 ods. 2 písm. a) OSP v znení účinnom ku dňu podania žaloby.

Rovnakým   návrhom   podaným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   sa   sťažovateľka domáhala   vyslovenia   neplatnosti   iného   rozhodnutia   ministerstva   zdravotníctva z 2. júna 1997, o ktorom okresný súd viedol konanie pod sp. zn. 28 Cb 27/04. Okresný súd aj v tejto veci postúpil žalobu sťažovateľky na rozhodnutie najvyššiemu súdu, ktorý konanie o nej   uznesením   sp.   zn.   5   Sž   23/2006   zo   6.   júna   2006   zastavil,   pretože   na   vydanie navrhovaného rozhodnutia nie je daná právomoc súdu.

Ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   požiadavka   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 3/02 a I. ÚS 86/02).

Ako   to   už   konštatoval   najvyšší   súd   v uznesení   o zastavení   konania sp. zn. 5 Sž 23/2006 zo 6. júna 2007, sťažovateľka sa domáhala preskúmania zákonností rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré môže súd preskúmať len v konaní podľa piatej časti OSP (§ 244 a nasl.).  

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažovateľka   ani   v konaní   vedenom pod sp. zn. 27   Cb   87/04   nepodala   návrh   spôsobom   podľa   príslušných   ustanovení   OSP, na základe   ktorého   by   sa   v súdnom   konaní   mohla   domáhať   preskúmania   napadnutého postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy. O tejto skutočnosti sa dozvedela najneskôr doručením   už   spomenutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Sž   23/2006 zo 6. júna 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2007. Na túto okolnosť ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní námietky o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02).

Čo sa týka posúdenia postupu súdu ako tretieho kritéria pri posudzovaní zbytočných prieťahov   v konaní,   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď   podľa   jeho   názoru   návrh sťažovateľky   na   „vyslovenie   neplatnosti“   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   nebol spôsobilý vyvolať taký následok (právnu neistotu), ktorým by sa dožadovala ochrany svojho práva,   skutočnosť,   že   okresný   súd   až   po   troch   rokoch   absolútnej   nečinnosti,   aj   keď spôsobenej administratívno-technickou chybou, pokračoval v konaní, nemôže ísť na vrub sťažovateľky.

Ústavný súd preto rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené bolo.

III.

Ak   ústavný   súd   vysloví   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   porušenie   základných   práv sťažovateľa, možno podľa čl. 127 ods. 3 ústavy priznať primerané finančné zadosťučinenie. V tomto   prípade   ústavný   súd   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   nepriznal, lebo považoval za preukázané, že ochrana jej základného práva bola dostatočne saturovaná jeho rozhodnutím o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na to, že vec bola 28. januára 2010 postúpená podľa § 104a ods. 2 OSP najvyššiemu súdu ako vecne   príslušnému   na   konanie   a rozhodnutie   v danej   veci,   bolo   za   danej   situácie už bez právneho   významu   prikázať   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátom JUDr. T. Š., K. Právny zástupca ich nevyčíslil. Ústavný súd ich priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009, a to podľa § 14 ods. 1 písm. a) a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,   za každý úkon právnej služby po 115,90 € a 2-krát po 6,95 € režijný paušál. Ústavný súd   tak   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov   konania v celkovej   sume 245,70 €, pretože tieto náklady považoval za účelne vynaložené v súvislosti s uplatnením ochrany základného práva sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom. Náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010