znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 246/08-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 5   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Tos 9/2008 a jeho uznesením zo 17. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2008 doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.   4 Tos 9/2008   a jeho   uznesením   zo   17.   apríla   2008   (ďalej   aj   „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   0 Tp 10/06   z 18. februára 2006 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 1001/08 z 12. februára 2008 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 1. apríla 2008. Krajský prokurátor v Prešove podal okresnému súdu 13. februára 2008 na sťažovateľa a ďalšie osoby obžalobu pre trestný čin vraždy. Uznesením okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 vyhláseným na verejnom zasadnutí bolo rozhodnuté, že väzba sťažovateľa ďalej trvá. Hoci väzba bola uznesením krajského súdu z 12. februára 2008 predĺžená do 1. apríla 2008, do uplynutia tejto   lehoty   krajský   súd   nerozhodol   o sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ   podal   proti uzneseniu okresného   súdu   zo   14.   marca   2008,   lebo   až   uznesením   krajského   súdu č. k. 4 Tos 9/2008-9170 zo 17. apríla 2008 bola uvedená sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá. Sťažovateľ taktiež poukázal na to, že krajský súd v odôvodnení zamietajúceho uznesenia konštatuje, „... že som sa dopustil viacerých skutkov (doteraz som stíhaný len za jeden skutok a je to uvedené aj v obžalobe) a dokonca tvrdí, že by som mohol pokračovať v trestnej   činnosti   násilného   charakteru   a preto   je   nevyhnutné   ponechať   ma   vo   väzbe v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podotýkam, že z tohoto dôvodu som nikdy nebol vzatý do väzby a žiadny súd nerozhodoval o tom, že by rozšíril väzbu v mojom prípade o takýto dôvod.“.

Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že hoci bolo povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa do uplynutia termínu jej posledného predĺženia v prípravnom konaní, teda najneskôr do 1. apríla 2008, nestalo sa tak, a preto mal byť sťažovateľ 1. apríla 2008 z väzby prepustený.

Uvedeným uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2008 došlo podľa sťažovateľa k hrubému porušeniu jeho označených práv, a to aj s poukazom na nález ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 187/07.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a dohovoru   v konaní   vedenom krajským   súdom pod sp. zn.   4 Tos 9/2008 s tým, aby bolo uznesenie zo 17. apríla 2008 v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušené a vec v rozsahu zrušenia vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z uznesenia   okresného   súdu   č. k.   3 T 23/08-9151   zo   14.   marca   2008   vyplýva, že väzba sťažovateľa ďalej trvá z tých istých dôvodov, ktoré boli ustálené pri jeho vzatí do väzby   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 10/06   z 18.   februára   2006.   Väzba sťažovateľa bola v prípravnom konaní predĺžená do 1. apríla 2008. Obžaloba bola podaná okresnému súdu 13. februára 2008. Vzhľadom na to bolo treba rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa do 1. apríla 2008. K takémuto záveru dospel okresný súd na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/06 z 8. marca 2007, podľa ktorého, ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu, ktoré vždy musí existovať, a preto muselo   existovať   aj   v danom   prípade.   Okresný   súd   v označenom   uznesení   vychádzajúc z citovaného   nálezu   ústavného   súdu   poukazuje   aj   na   to,   že   dôvodom   držania   vo väzbe nemôže byť len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená.   Inú   prax   súdov   považuje   okresný   súd za nesúladnú s čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Ustanovením Trestného poriadku, ktoré ukladá súdu po podaní obžaloby povinnosť skúmať   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby,   je   § 244   ods. 5   Trestného   poriadku.   Toto ustanovenie   však   predpokladá   nariadenie   verejného,   prípadne   neverejného   zasadnutia na predbežné   prerokovanie   obžaloby.   Vzhľadom   na enormnú   rozsiahlosť   spisového materiálu   nebolo   reálne   v čase   od   13.   februára   2008   do 1. apríla   2008   oboznámiť sa so spisom do takej miery, aby bolo možné v ustanovenej lehote určiť termín predbežného prerokovania   obžaloby.   Okresný   súd   preto   svoje   rozhodnutie   oprel   o ustanovenie § 79 ods. 2   Trestného   poriadku   a 27.   februára   2008   určil   termín   verejného   zasadnutia na 14. marec 2008. Na verejnom zasadnutí dostali možnosť vyjadriť sa k ďalšiemu trvaniu väzby tak prokurátor, ako aj sťažovateľ. Okresný súd napokon dospel k záveru, že väzba je i naďalej dôvodná.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 9/2008-9170 zo 17. apríla 2008 sťažnosť podanú sťažovateľom   a ďalším   obvineným   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   3 T 23/08 zo 14. marca   2008   na   neverejnom   zasadnutí   zamietol.   Podľa   názoru   krajského   súdu rozhodol okresný súd správne, a navyše poukázal na to,   že „posledný zo skutkov novo postavenej obžaloby bol spáchaný v roku 2000 - na okolnostiach, charaktere a závažnosti tohto   a predchádzajúcich   skutkov,   z ktorých   sú   obaja   obvinení   dôvodne   podozriví,   nič nemení ani čas, ktorý od ich spáchania uplynul.

Je   zrejmé   a   to   najmä   vzhľadom   na   spôsob   spáchania   tohto   skutku,   že   naďalej pretrváva dôvodná obava, že obvinení... by mohli pokračovať v trestnej činnosti násilného charakteru.“.

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl. 17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (I. ÚS 165/02,   ale   aj   II. ÚS 55/98,   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá spravidla zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

V zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť dôvodom na držanie   vo   väzbe znamenajúce obmedzenie   osobnej   slobody   len   skutočnosť,   že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl. 5   ods. 1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného   súdneho rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (Stasaitis   c.   Litva   z 21. marca   2002,   § 59 až § 61).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti nenamieta neexistenciu dôvodov na ďalšie trvanie väzby [hoci vytýka krajskému súdu, že v odôvodnení zamietajúceho uznesenia krajského súdu   uviedol,   že   by   sťažovateľ   a   ďalší   obvinený   mohli   pokračovať   v trestnej   činnosti násilného   charakteru,   a   preto „niet   žiadnych   pochybností   o tom,   že...   je   aj   v súčasnosti nevyhnutné   ich   ponechanie   vo   väzbe   v zmysle   § 71   ods. 1   písm. c)   Tr.   por.“,   aj   keď sťažovateľ nikdy nebol vzatý do väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], ale namieta skutočnosť, že po podaní obžaloby 13. februára 2008 nedošlo do 1. apríla 2008 k vydaniu   právoplatného   uznesenia,   ktorým   by   bolo   vyslovené   ďalšie   trvanie   väzby i po 1. apríli 2008. Poukazuje na to, že okresný súd síce rozhodol o ďalšom trvaní väzby 14. marca   2008,   avšak   uznesenie   krajského   súdu   o zamietnutí   podanej   sťažnosti   bolo vydané   až   17. apríla 2008,   teda   po   uplynutí   lehoty   posledného   predĺženia   väzby v prípravnom konaní.

Sťažovateľ sa odvoláva na to, že obmedzenie osobnej slobody väzbou sa musí vždy a bezvýnimočne   opierať   o rozhodnutie   všeobecného   súdu,   a preto   absencia   takéhoto rozhodnutia znamená porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

V tejto veci je podľa ústavného súdu zásadným posúdenie a zodpovedanie otázky, či neprávoplatné   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   3 T 23/08-9151   zo   14. marca 2008 je dostatočným podkladom na trvanie väzby sťažovateľa po 1. apríli 2008.

Podľa   § 83   ods. 1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 83 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odkladný účinok má iba sťažnosť prokurátora   proti   rozhodnutiu   o prepustení   obvineného   z väzby   alebo proti   rozhodnutiu, ktorým nebola predĺžená lehota väzby.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   nepochybne   vyplýva,   že   uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 bolo predbežne vykonateľné, hoci ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je to zrejmé zo skutočnosti, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal, nemala odkladný účinok.

Na   základe   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   neprávoplatné,   ale   predbežne vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného súdu o trvaní väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru (rovnako II. ÚS 252/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008