znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 246/07-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4 Co 484/05   z 29. septembra   2006   a postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo 16. marca 2007 a opakovaného podnetu z 5. júna 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2007   doručená   sťažnosť   JUDr.   I.   O.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou „namietam porušenie môjho ústavou zaručeného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 úst. zák.   č. 23/1991   Zb.   a   čl.   6   Európskeho   dohovoru   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave z 29. 9. 2006 sp. zn. 4 Co 484/2005“.

Zo sťažnosti a pripojenej kópie uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 484/05 z 29. septembra 2006 vyplýva, že krajský súd týmto uznesením   rozhodol   o odvolaní   navrhovateľov   PhDr.   M.   B.   (ďalej   len   „navrhovateľka v prvom rade“) a sťažovateľa ako navrhovateľa v druhom rade proti uzneseniu Okresného súdu   Bratislava   V č.   k.   6   C   383/98-238   z 31.   októbra   2005   o trovách   konania,   pričom napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak, že   navrhovateľke   v prvom   rade   uložil povinnosť   zaplatiť   odporkyni   v prvom   rade   náhradu   trov   konania   v sume   5 630 Sk a odporkyni v druhom rade v sume 4 860 Sk a sťažovateľovi ako navrhovateľovi v druhom rade   uložil   povinnosť   zaplatiť   odporkyni   v prvom   rade   náhradu   trov   konania   v sume 1 900 Sk a odporkyni v druhom rade v sume 1 900 Sk.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   zhrnul   námietky   proti   označenému   uzneseniu krajského súdu nasledovne:

«1) Sťažovateľ v spore sp. zn. 6 C 383/1998 u Okr. súdu Blava 5 ako splnomocnenec zastupoval navrhovateľku PhDr. M. B. ktorá si uplatnila nárok na zaplatenie peňažnej čiastky   proti   odporkyniam   1,   2.   Podľa   dohody   uzavretej   12.   3.   1999   navrhovateľka cedovala časť svojho nároku vo výške 10.000, na JUDr. I. O. Uznesením z 10. 4. 1999 sporový súd pripustil vstup menovaného do sporu ako účastníka. V dohode z 15. 2. 2002 obe strany sa dohodli na zrušení cedovania, o čom bol sporový súd písomne upovedomený.

2) priebeh sporu v naznačenom smere bol nasledovný:

a) vychádzajúc zo zásady obsiahnutej v § 92 ods. 1 až 4 a § 95 ods. 1, 2 o. s. p. predmet sporu a okruh účastníkov možno počas konania zmeniť iba so súhlasom sporového súdu.   Z rozsudku   zo   dňa   24.   9.   2003   por.   č.   160   Okr.   súdu   Blava   5   naopak   vyplýva, že o nastalých zmenách v tomto smere nebolo vôbec rozhodnuté, súd taktiež nerozhodol o návrhu na doplnenie tohto rozsudku podanom 15. 12. 2003.

b)   Dohodou   o zrušení   cedovania   časti   nároku   navrhovateľka   nadobudla   nárok na celú pôvodne uplatnenú pohľadávku. Z mojich podaní vyplýva, že odvolací súd o tejto okolnosti   včas   nadobudol   vedomosť.   Preto   „odôvodnenie“   v napadnutom   rozhodnutí odvolacieho   súdu   z 29.   9.   2006   v znení   „nakoľko   neuviedol   dôvod   späťvzatia   návrhu, z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania“ je nesprávne a preto skutkove a právne ani neobstojí.»

Zo   sťažnosti   a kópie   pripojeného   prípisu   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 282/07-6 z 18. júla 2007 ďalej vyplýva, že sťažovateľ sa podnetom zo 16. marca 2007 a následne opakovaným podnetom z 5.   júna   2007   adresovaným   generálnej   prokuratúre   domáhal   podania   mimoriadneho dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu v časti výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť odporkyniam náhradu trov konania. Označeným prípisom generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa odložila.

Podľa   sťažovateľa „pre   uvedené   závažné   pochybenia   v konaní   súdnom   a   tiež u Generálnej prokuratúry sťažovateľovi bolo odopreté základné ústavou zaručené právo na spravodlivý   a nestranný   súd   a odňatá   možnosť   konať   pred   súdom“, a preto   navrhuje „uložiť Generálnej prokuratúre, aby v zákonnej lehote (t. j. do 26. novembra 2007) podala mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu KS Blava z 29. 9. 2006 sp. zn. 4 Co 484/2005 s návrhom na jeho zrušenie NS SR“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   na   základe   obsahu   sťažnosti   ustálil, že sťažovateľ   ňou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 484/05   z   29.   septembra   2006 a postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   zo   16.   marca   2007 a opakovaného   podnetu   z   5. júna   2007,   ktorými   sa   domáhal   podania   mimoriadneho dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu v časti výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť odporkyniam náhradu trov konania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie   konanie   pred   ústavným   súdom   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto lehoty je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Súčasťou   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu   je aj právny názor, že podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi   [§   243e   až   243j Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)]   nemožno   z hľadiska   čl.   127   ods.   1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou)   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   tohto   článku   ústavy,   a na   jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (napr. I. ÚS 49/02, IV. ÚS 200/05, II. ÚS 169/06).

Z obsahu sťažnosti i pripojených príloh zjavne vyplýva, že sťažnosť bola v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   a opakovaného   podnetu na podanie mimoriadneho dovolania ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej z príslušných ustanovení OSP (§ 243e až 243j) nevyplýva povinnosť generálneho prokurátora vyhovieť každému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, a teda ani právny nárok podnecovateľa na jeho podanie. Je na úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania preto nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m. napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, II. ÚS 11/04).

Základnou   a nevyhnutnou   podmienkou   úspešného   uplatňovania   ochrany   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru v konaní pred ústavným súdom   je   existencia   ústavou   garantovaného   práva   zakotveného   v právnom   poriadku Slovenskej   republiky,   ochrany   ktorého   sa   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   môže domáhať na súde alebo inom orgáne verejnej moci. Keďže právo na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom na základe podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby nemožno považovať za súčasť základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ani práva podľa čl. 6 dohovoru, k porušeniu týchto práv sťažovateľa postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   a opakovaného   podnetu nemohlo dôjsť.

Podľa   ústavného   súdu   by   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   bolo   možné uvažovať len v prípade, ak by orgány prokuratúry nevenovali jeho podnetu pozornosť, ktorú vyžaduje   zákon.   Namietaný   postup   generálnej   prokuratúry,   ktorým   odložila   opakovaný podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   však   prijatie   takéto   záveru na základe   zistení   ústavného   súdu   neumožňuje.   Z priloženého   prípisu   generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 282/07-6 z 18. júla 2007 totiž vyplýva, že podnetom sťažovateľa zo 16. marca 2007, ako aj jeho opakovaným podnetom z 5. júna 2007 sa orgány prokuratúry zaoberali zákonom ustanoveným spôsobom.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu (sťažnosti) možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98).   Inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností daného prípadu očividne nemohlo   nastať,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (podobne napr. II. ÚS 70/99).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   označených   práv   postupom   generálnej prokuratúry podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007