znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 246/05-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. decembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho o sťažnosti F. E., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. Nc 3612/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 3612/93 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Nc 3612/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. F.   E. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000 Sk (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť F. E. trovy konania v sume 7 953 Sk (slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún) do dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 246/05-11 z 11. októbra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   F.   E.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 3612/93.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k prijatej sťažnosti   podaním   sp. zn.   Spr.   1065/05   z   22. novembra 2005,   v   ktorom   okrem   iného uviedol:

„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa Vám oznamujem, že nezdieľam názor so sťažovateľom, že nebol poučený podľa ust. § 43 ods. 1 O. s. p., pretože bol osobne na výsluchu u súdnej tajomníčky dňa 10. 2. 1994, kde bol oboznámený, že dedičské konanie po jeho právnych predchodcoch prebehlo, všetok ich majetok bol prejednaný. Ak by bol toho   názoru,   že   žiada   prerozdelenie   nerovných   dedičských   podielov,   tak   by   to   uviedol vo výsluchu.

V čase, keď napadla žiadosť sťažovateľa, tunajší súd evidoval v dedičskej agende 3407   vecí,   žiadosti   na   dodatočné   prejednanie   dedičstva   2165   vecí   a   na   prerozdelenie nerovných dedičských podielov 1323 vecí, čo bolo za rok 1993 6895 vecí.

Z tohto   dôvodu   súd   odstraňoval   vady   podaní   najmä   osobným   výsluchom navrhovateľov.

Zároveň poznamenávam, že sťažovateľ viac ako 10 rokov sa o vec nezaujímal a o vec sa začal zaujímať až v súvislosti s civilnou vecou vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 11 C 573/01. (...)“

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov   konania   a   súdneho   spisu   sp. zn.   Nc   3612/93   zistil,   že   návrh   označený   ako „Žiadosť   o   prevedenie   dedičského   konania“ bol   sťažovateľom   podaný   18. júna 1993 a v tejto veci dosiaľ neboli vykonané žiadne úkony.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   2. decembra 2005   sa   právny   zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ   popiera   tvrdenie   uvedeného   súdu,   že   dňa   10. 2. 1994   bol   osobne na výsluchu   u   súdnej   tajomníčky,   kde   bol   oboznámený,   že   dedičské   konanie   po   jeho právnych predchodcoch prebehlo a všetok ich majetok bol prejednaný. Súdna tajomníčka, podľa   jeho   názoru   o   rozsahu   majetku   poručiteľov   nemohla   vedieť.   V obsahu predchádzajúcej korešpondencie na strane súdu o výsluchu nie je žiadna zmienka. Bez zreteľa na túto skutočnosť je toho názoru, že takto sa podania občanov nevybavujú. Žiadosti o vyrovnanie   dedičských   podielov   v tomto   období   neboli   ojedinelé.   Je   preto   namieste požiadavka zo strany sťažovateľa voči súdu na postup podľa § 5 O. s. p. Nápad v dedičskej agende v tomto období nepopiera (bol a je aj v ďalšej civilnej agende), ale nie je to dôvod pre nedôslednosť. (...)“

Zároveň   na základe   tohto   vyjadrenia   žiada   priznanie trov   konania spolu   v   sume 8 253 Sk za tri úkony právnej služby a režijný paušál.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   (...)“,   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote. (...)

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Ústavný súd po zistení, že od podania návrhu (18. júna 1993) nedošlo k žiadnemu úkonu a rozhodnutiu okresného súdu, nepovažoval za potrebné analyzovať postup súdu podľa citovaných kritérií (obdobne napr. IV. ÚS 82/04).

V spise   okresného   súdu   vedenom   pod   sp. zn.   Nc 3612/93   sa   nachádzala   iba sťažovateľova „Žiadosť   o prevedenie   dedičského   konania“ zo   14. júna 1993,   ktorá   bola okresnému súdu   doručená   18. júna 1993.   Od tohto   dátumu   do   dňa   rozhodnutia   vo veci na ústavnom   súde   okresný   súd   nevykonal   žiadny   úkon.   Obranu   okresného   súdu, že sťažovateľ bol 10. februára 1994 „osobne na výsluchu u súdnej tajomníčky“, ústavný súd neakceptoval, pretože sa v spise nenachádza zápisnica o výsluchu ani žiadny iný doklad, z ktorého   by   vyplývalo,   že   sťažovateľ   sa   takéhoto   úkonu   zúčastnil.   Túto   skutočnosť nepotvrdzuje ani úradný záznam z 10. februára 1994 (pozn.: napísaný na návrhu na začatie konania   zo 14. júna 1993),   ktorý   znie „majetok   prejednaný   v   pôv.   konaní   D 829/61, D 830/61, vyz. skonč. spisovňa...“, a preto ústavný súd neakceptoval ani tú časť vyjadrenia predsedu okresného súdu, že sťažovateľ bol poučený podľa § 43 ods. 1 OSP, že dedičské konanie po jeho právnych predchodcoch prebehlo, všetok ich majetok bol prejednaný (...)“.Na tomto mieste ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ sa žiadnym spôsobom nepričinil o taký stav konania, aký bol zistený v konaní pred ústavným súdom.

Obranu okresného súdu, že „V čase, keď napadla žiadosť sťažovateľa, tunajší súd evidoval v dedičskej agende 3407 vecí, žiadosti na dodatočné prejednanie dedičstva 2165 vecí a na prerozdelenie nerovných dedičských podielov 1323 vecí, čo bolo za rok 1993 6895 vecí (...)“, ústavný súd tiež neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02).   Námietka   okresného   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu   za rozhodnutie vo veci. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd na základe týchto zistení mohol bez ďalšieho uzavrieť, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 3612/93 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

III.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. Nc 3612/93 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval za porušenie svojich práv finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk   z dôvodu, „vzniku   dlhodobého   stavu   právnej   neistoty,   majetkovej   ako   aj nemajetkovej ujmy. Celá záležitosť si vyžaduje osobitnú starostlivosť súdu, aby spôsobená škoda bola čo najmenej citeľná. (...)“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   nečinnosť   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   100 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. F.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu   sťažovateľovi   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2005 (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a   podanie   vyjadrenia   z   2. decembra 2005) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   vyhlášky   č. 279/2005   Z.   z.   každý   vo   výške 2 501 Sk a k tomu 3 x 150 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania spolu v celkovej sume 7 953 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2005