znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 245/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1295/2011, sp. zn. Rvp 1297/2011, sp. zn. Rvp 1301/2011 a sp. zn. Rvp 1302/2011, zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011, č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1295/2011, sp. zn. Rvp 1297/2011, sp. zn. Rvp 1301/2011 a sp. zn. Rvp 1302/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1295/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. mája 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011, č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   uzavretých   v   priebehu   novembra   2002   až   januára   2005   (ďalej   len   „zmluva“) poskytla fyzickým osobám úvery: vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1295/2011 v sume 597,49 €, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1297/2011 v sume 165,97 €, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1301/2011 v sume 398,33 € a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1302/2011 v sume   232,36   €,   ktoré   spolu   s ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   vo   veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1295/2011 v 13 dvojtýždňových splátkach, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1297/2011 v 7 mesačných splátkach, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1301/2011 v 5 mesačných splátkach a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1302/2011 v 8 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   určený   v   každej   zmluve   menovite,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu   o   uznaní dlhu, ktorá   má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci   neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli v priebehu decembra 2003 až októbra 2005 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1295/2011 bol 26. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len,,okresný súd“) 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 22 Er 259/2004-16 zo 6. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú   a   zastavil   ju,   pričom   rozhodol   o povinnosti   sťažovateľky   nahradiť   trovy exekúcie   v sume   24,18   €;   povinnej   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne správne vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách exekúcie, odvolanie odmietol.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1297/2011 bol 14. februára 2006 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom   28.   marca   2006   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 21 Er 116/2006-17 z 24. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011 tak, že označené uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1301/2011 bol 12. marca 2006 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom   3.   mája   2006   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 17 Er 304/2006-26 z 11. novembra 2010 vyhlásil exekúciu   za neprípustnú a zastavil ju, pričom   rozhodol   aj   o povinnosti   sťažovateľky   nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy exekúcie   v sume   82,79   €;   povinnej   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   č.   k.   13   CoE   8/2011-42   zo   7.   marca   2011   tak,   že   prvostupňové   uznesenie potvrdil   v časti,   v ktorej   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú,   exekučné   konanie   zastavil, zamietol   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora   a uložil   sťažovateľke   povinnosť   nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 82,79 €. Vo výroku o náhrade trov povinnej zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1302/2011 bol 18. júla 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 23. augusta   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 13 Er 640/2005-45   z   28.   októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju. Rozhodol aj o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy exekúcie pôvodnému aj ďalšiemu súdnemu   exekútorovi;   povinnému   náhradu   trov   exekúcie   nepriznal.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp.   zn.   43   CoE   19/2011   z   23.   februára   2011   tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem,,spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V   tomto   ohľade   vyčítala   okresnému   súdu, „...   že   z   vlastného podnetu...   t.   j.   bez podnetu exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011, č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť   z   exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1295/2011, sp. zn. Rvp 1297/2011, sp. zn. Rvp 1301/2011 a sp. zn. Rvp 1302/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu   č.   k.   41   CoE   23/2010-34   z   23.   februára   2011,   uznesením   č.   k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, uznesením č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca 2011 a uznesením sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje   na   svoje   postavenie   vymedzené   v   čl.   124   ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96),   ale súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a na § 219 ods. 1 OSP.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   41   CoE   23/2010-34 z 23. februára 2011 okrem iného uviedol:

„Preskúmaním veci odvolací súd zistil,   že predmetnú zmluvu o úvere uzatvárala povinná dňa 27. 12. 2002. Priamo v texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text o splnomocnení spoločností P., s. r. o, Bratislava povinnou na uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej zápisnici tak, aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným exekučným titulom. V notárskej zápisnici za povinnú konal a zápisnicu podpísal na základe substitučnej plnej moci udelenej Mgr. T. K. -splnomocnencom spoločnosti P., s. r. o., B., substituent   Mgr.   B.   Ž.   Odvolací   súd sa   stotožňuje   s názorom prvostupňového   súdu,   že plnomocenstvo udelené povinnou priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom povinnej, preto splnomocnenec (ani jeho substituent) nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.   Uvedený   rozpor   spočíva   v   tom,   že   právny   zástupca   povinnej,   ktorý   by   mal povinnú   pri   uznaní   dlhu   a   spísaní   notárskej   zápisnice   zastupovať,   bol   určený   priamo v zmluve o úvere oprávneným ako veriteľom, čo znamená, že si povinná svojho zástupcu nevybrala   na   základe   svojej   vôle.   Na   základe   uvedených   skutočnosti   odvolací   súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. B. Ž. pred notárom JUDr. O. Ď.

Predmetná   notárska   zápisnica   nespĺňa   podmienky   materiálne   vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za   neprípustnú a zastavil ju, bol preto správny.“

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   1   CoE   32/2011-37 zo 7. februára 2011 uviedol:

,,Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z uvedeného vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh alebo nebola známa ani jeho výška nemohlo dojsť k platnému plneniu z takejto zmluvy, pretože uznať dlh v takomto prípade by mohlo viesť k neprimeranému navýšeniu zo strany veriteľa, nakoľko by nebol viazaný   dobrovoľnosťou   povinného   uznať   dlh,   tak   ako   mu   to   zákonné   ustanovenie umožňuje.

Súd mal v konaní preukázaný aj rozpor záujmov povinného a zástupcu,   keď pri uzatváraní   zmluvy   povinný   nemal   možnosť   voľby   výberu   zástupcu.   Predmetná   zmluva o úvere bola predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. T. K. Ak oprávnený takto   postupoval   a   určil   dopredu   osobu,   ktorá   bude   oprávnená   konať   za   povinného, spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci, že jednoznačne splnomocnenec bude obhajovať záujem povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače zmluvy   bola   v   kontakte   s   oprávneným,   čo   má   za   následok   obhajovanie   záujmov oprávneného v súvislosti a vymáhaním dlhov. Povinnosťou súdu je v rámci ust. § 44 ods. 2. Exekučného poriadku prihliadať na túto skutočnosť ex offo. Na základe exekučného titulu, ktorý   vznikol   z   absolútne   neplatného   právneho   úkonu   (nie   je   možnosť   konvalidácie)   je potrebné   vyhlásiť   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastaviť   ju   pre   absenciu   relevantného exekučného titulu, čo spôsobuje nemožnosť vykonania exekúcie....

Odvolací   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   notárska   zápisnica   so   súhlasom k vykonateľnosti   musí   byť,   ak   má   ísť   o   spôsobilý   titul   pre   exekúciu,   spísaná   s   osobou povinnou aj osobou oprávnenou. Tejto požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby budú   účastníkmi   jediného   zápisu,   alebo   tak,   že   k   prejavu   vôle   obsiahnutej   notárskej zápisnici   spísanej   len   s   jednou   z   týchto   osôb   pristúpi   formou   samostatnej   notárskej zápisnice druhá z nich. Zmluva uzavrela medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 OZ je absolútne neplatná, ako bolo odôvodnené vyššie, z tohto dôvodu notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, preto pre neexistenciu exekučného titulu nie je možne exekúciu vykonať.“

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   13   CoE   8/2011-42 zo 7. marca 2011 uviedol:

«Oprávnená a povinná uzavreli dňa 13. 01. 2005 „Zmluvu o úvere“ (č. l. 6-8 spisu), ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinná dala advokátovi   Mgr.   T.   K.,   okrem   iného,   oprávnenie   „na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného.“ Splnomocnenie,   ktoré   udelila   povinná   v   predmetnej   zmluve   je   formulované   široko   a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať a ktorý v čase uznania ani neexistoval. Tým povinná uznáva (potencionálny) záväzok, ktorý môže aj nemusí vzniknúť. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinná dala plnomocenstvo   splnomocnencovi   (zástupcovi),   ktorého   meno   bolo   uvedené   priamo   do predtlače vopred pripravenej formulárovej zmluvy o úvere. Keďže v tomto prípade nemožno hovoriť   o   slobodnej   voľbe   výberu   zástupcu,   predmetné   splnomocnenie   predstavuje absolútne neplatný právny úkon. Z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, a preto ani predložená notárska zápisnica číslo N/5555/2005, NZ/51297/2005 zo dňa 30. 10. 2005 (č. l. 4-5 spisu) nemôže byť   spôsobilým exekučným   titulom,   keďže   jej chýba základný   predpoklad,   ktorý   sa   na notársku zápisnicu (exekučný titul) kladú.»

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   43   CoE   19/2011 z 23. februára 2011 uviedol:

,,Je treba uviesť, že ak zastupoval povinného advokát, ktorý je zároveň advokátom oprávneného, ide nesporne o stret záujmov, ktoré sú v rozpore so záujmami zastupovaného, v dôsledku čoho musí zákon zastúpeného chrániť, a to aj proti jeho vôli. Rozpor sa nemusí týkať len právneho úkonu, ku ktorému mal byť zástupca splnomocnený, ale stačí akákoľvek kolízia záujmov zástupcu a zastúpeného.   Základným predpokladom však je,   aby rozpor reálne existoval, preto nestačí len možnosť stretu záujmov, ale k stretu záujmov musí aj fakticky   dôjsť,   čoho   dôkazom   je   uznanie   vykonané   advokátom   obsiahnuté   v   notárskej zápisnici. Z plnomocenstva udeleného advokátovi oprávneného, ktorý súbežne zastupoval aj dlžníka – povinného vyplýva, že povinný nemal na výber a nemohol konať slobodne a zvoliť si iného advokáta, pretože meno o priezvisko advokáta už bolo obsiahnuté na formulári zmluvy o úvere, kde bol predtlačený aj obsah splnomocnenia. Je len málo pravdepodobné, že by splnomocnenec konal za splnomocnenca tak, že by presadzoval a bránil jeho záujem, ktorému postupu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že splnomocnený advokát za povinného bez akýchkoľvek výhrad uznal pred notárom v notárskej zápisnici jeho dlh a zároveň súhlasil aj s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. O tejto skutočnosti nemusel mať povinný žiadnu vedomosť,   preto   sa   na   súhlas   splnomocnenca   s   vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice namiesto povinného musí nahliadať ako na právny úkon, ktorý nemohol spôsobiť platnosť notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu   tak,   ako   to   vyžaduje   ust.   §   41   Notárskeho poriadku.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   preto   v   súlade   s §   41   ods.   2   písm.   c)   Exekučného poriadku   nie   je   možné   vykonať   exekúciu   na   podklade   notárskej   zápisnice   obsahujúcej právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby, aj keď je tam označená aj osoba povinná, vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako ako aj jeho vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony zástupcu, ktoré sú vykonané v rozpore s § 22 ods. 2 OZ, v dôsledku čoho sú podľa § 39 OZ neplatné.“

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom, pričom   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti týkajúcej   sa   namietania   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011, uznesením č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, uznesením č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca 2011 a uznesením sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   právne   normy   a   rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011