znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 245/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., O., vo veci namietaného porušenia jej základných práv   podľa   čl. 27   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 5 C/16/2004 z 15. novembra 2006, rozsudkom Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn.   11 Co/23/2007   z 30. januára   2008   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2010 doručené podanie Ing. V. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorým namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 27   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C/16/2004 z 15. novembra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“ alebo „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/23/2007 z 30. januára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského   súdu“   alebo   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   3 Cdo 193/2009 z 30. novembra   2009   (ďalej   aj „namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu“).   Vychádzajúc z obsahu   tohto   podania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   úmyslom   sťažovateľky   bolo podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka okrem iného uviedla, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C/16/2004 z 15. novembra 2006 zamietol jej návrh na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy smerujúci proti odporkyni, bývalej starostke obce O. Zároveň priznal náhradu trov právneho zastúpenia   ustanovenému   advokátovi   sťažovateľky   a odporkyni   náhradu   trov   konania nepriznal.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   (odporkyňa   odvolací   návrh nepodala)   rozsudkom   sp. zn.   11 Co/23/2007   z 30.   januára   2008   potvrdil   prvostupňový rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti výroku o nepriznaní trov konania   odporkyni.   Podľa   sťažovateľky   založil   krajský   súd   potvrdenie   rozsudku «na poznatku inej inštitúcie „o vierohodných výpovediach svedkov“, pričom toto nebolo predmetom žiadneho súdneho pojednávania, teda ani OS v Senici».

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti napadnutým rozsudkom okresného   súdu   a krajského   súdu   ako   procesne   neprípustné,   k čomu   došlo   podľa sťažovateľky „napriek tomu, že som nemohla konať, pretože ma právny zástupca riadne nezastupoval a rozsudok prvostupňového súdu mi nebol doručený“.

Sťažovateľka   podrobne   opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali   podaniu   jej   žaloby v uvedenej právnej veci, vznáša výhrady proti postupu okresného súdu, ktorý ju opakovane vyzýval na doplnenie návrhu aj napriek tomu, že v tom čase ešte nemala ustanoveného právneho   zástupcu.   Ďalej   uviedla,   že   následne   ustanovený   právny   zástupca   vôbec nezastupoval   jej   záujmy,   nedoručil   jej   rozsudok   prvostupňového   súdu   ani   požadované zápisnice.

Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   vyzval ústavný súd sťažovateľku prípisom   zo 6. apríla 2010 na jej doplnenie a odstránenie nedostatkov. Zároveň ju požiadal o zaslanie dokladov potrebných k posúdeniu   opodstatnenosti   jej žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom.

Nadväzne   na   to   bolo   20.   apríla   2004   doručené   ústavnému   súdu   podanie sťažovateľky,   v ktorom   vyslovuje   názor,   že   v jej   prípade   došlo   postupom   všeobecných súdov k porušeniu princípov spravodlivého procesu, a to najmä z dôvodu, že jej vyjadrenia a dôkazy neboli vôbec vzaté do úvahy.

Sťažovateľka ďalej konkretizovala, že sa v konaní pred ústavným súdom domáha:„- aby bolo zrušené uznesenie NS SR č. k. 3 Cdo 193/2009, ktorým bolo dovolanie odmietnuté,

- aby bolo povolené dovolacie konanie a dovolací súd zrušil rozsudky OS Senica č. k. 5 C 16/2004 zo dňa 15. 11. 2006, KS Trnava č. k. 11 Co/23/2007-84 zo dňa 30. 1. 2008 a vrátil vec na obnovenie konania

- aby ÚS SR konštatoval, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé konanie v primeranej lehote uvedené v článkoch: 27(1), 46(1) a 48 Ústavy.“

K porušeniu   svojich   základných   práv   v rámci   konania   pred   súdmi   jednotlivých stupňov poukázala sťažovateľka na tieto skutočnosti:

«OS v Senici v rámci konania 5 C/16/2004-51 nevzal do úvahy pravdivé okolnosti uvedené   v   podanom   návrhu,   ale   ani   preukázané   skutočnosti,   o   ktorých   vedel   v   rámci predmetného   konania   ako   aj   z   konaní   na   základe   mojich   iných   podaní.   Súd   ani po nevyhnutnom preukázaní krivej výpovede na druhom pojednávaní nielenže odporkyňu neobvinil z krivej výpovede (na prvom pojednávaní dňa 11. 10. 2006, ktoré bolo odročené, pretože vypovedala: „Ja som osobne voči navrhovateľke nikdy nič nemala, celkom sme si vychádzali...“ a k podstate návrhu uviedla: „To nie sú moje slová, neviem prečo autorka článku takúto formuláciu použila“, ale napriek tomu, že som znovu upozornila, že podania občanov boli odporkyňou účelovo získané až dodatočne, vydal rozsudok, v ktorom moje podanie v celom rozsahu zamietol. Súd postavil zdôvodnenie rozsudku na podkladoch, ktoré ani okrajovo neboli predmetom súdneho konania a vôbec nevzal ohľad na vážne poškodenie zdravia,   ku   ktorému   došlo   v súvislosti   s   opakovaným   neoprávneným   zasahovaním odporkyne do súkromia našej rodiny, napr. keď odporkyňa bezprecedentne poukázaním na podania občanov zasiahla do konania č. 5 C 57/02 – v právnej veci manželia S. – K., takže dosiahnutie plného úspechu v tomto konaní ako aj v priestupkovom konaní na OÚ v S. č. priest.   252/02/Hor.   (žiadne   z   podaní   odporkyne   nebolo   zaevidované   v Knihe   došlej a odoslanej pošty Obecného úradu O., nemala som o nich žiadnu vedomosť, s postupom starostky neboli oboznámení ani poslanci v rámci zasadnutí obecného úradu) ma stálo príliš   veľa   síl   a   zničilo   moje   zdravie.   Súd   neprihliadol   na   všetky   pravdivo   preukázané okolnosti, o ktorých v rámci svojej kompetencie vedel a vydaním zamietavého rozsudku súhlasil, že odporkyňa, ktorá bola v čase vedomého ohovárania a podávania nepravdivých výrokov a posudkov 12 rokov verejným činiteľom, mohla beztrestne porušovať základné práva   dané   občanom   Ústavou   SR.   OS   Senica   okrem   uvedeného   prieťahmi   konania porušoval čl. 48 Ústavy.

Krajský   súd   v   Trnave,   ako   odvolací   súd,   mi   nedal   možnosť   prečítať   materiál pripravený k odvolaniu ani vyjadriť sa, právny zástupca nevyslovil k jeho postupu námietku a   KS   len   pripraveným   rozhodnutím   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Tento   súd pritom, ako vyplýva zo zdôvodnenia rozsudku, mal k dispozícii aj list nášho bývalého suseda a aj ním odobruje oprávnenosť rozsudku napriek tomu, že z listu je jednoznačne vidieť, kedy a   za   akých   okolností   bol   účelovo   získaný.   Použitím   tohto   listu   KS   Trnava   hrubo nerešpektuje prezumpciu neviny. Potvrdenie rozsudku ďalej založil na nepredloženom a nepreukázanom   poznatku   inej   inštitúcie   „o   vierohodných   výpovediach   svedkov“   a nepreukázanej   skutočnosti,   že   by   medzi   mnou   a   občanmi   obce   dochádzalo   k   nejakým konfliktom a zlým susedským vzťahom, ktoré by odporkyňu aspoň čiastočne oprávňovali ohovárať   nás,   zasahovať   do   nášho   súkromia,   zhromažďovať,   zverejňovať   a   zneužívať neoprávnene získané podklady, keďže vedome a neoprávnene pre tlač o. i. vyriekla: „S. sú mimoriadne   problémová   rodina,   aj   na   iných   úradoch   ich   poznajú   ako   chronických sťažovateľov.“   Krajský   súd   odmietnutím   mojej   výpovede   a   nemožnosťou   vyjadriť   sa   k použitým dôkazom, ktoré neboli predmetom súdnych konaní, nielen porušil moje právo, ale dotvrdil aj súhlas s porušovaním základných práv.

Najvyšší súd SR dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu Trnava č. k. 11 Co/23/2007-84 zo dňa 30. 1. 2008 a Okresného súdu Senica č. k. 5 C/16/2004 zo dňa 15. 11. 2006 odmietol s odôvodnením, že je procesne neprípustné. Za nesprávne, resp. zle formulované podanie však nemôžem. Právnej zástupkyni som uviedla všetky okolnosti, napr. skutočnosť, že JUDr. K. mi bez toho, že by som mala k dispozícii Rozsudok prvostupňového súdu a záznamy z pojednávaní na OS Senica, poštou zaslal k podpisu odvolanie, ku ktorému na môj tf. dotaz uviedol, že je to tzv. „bianco“ odvolanie, ktoré neskôr doplní. Odvolanie som v dobrej viere a v časovej tiesni podpísala a s vyslovením svojich obáv odoslala. Po roku, keď došlo k termínu pojednávania, právny zástupca odvolanie nedoplnil ani ma nekontaktoval   a   nereagoval   ani   na   podklad,   ktorý   som   sama   k odvolaciemu   konaniu písomne pripravila a poslala mu e-mailom. Pred odvolacím konaním, na ktoré sa dostavil v poslednej chvíli, mi na môj dotaz uviedol, že si ho prečítal a že jeho zastupovanie sa vynesením rozsudku končí. O doručenie rozsudkov a materiálov som ho musela opakovane požiadať.   Tieto   okolnosti   som   uviedla   aj   v   sprievodnom   liste   k dovolaniu   a   spolu s dovolaním a 28 prílohami osobne, 29. 7. 2008, podala na NS SR. Uviedla som tiež, že sa obávam ďalších prieťahov zo strany OS Senica, čo sa nakoniec potvrdilo.»

Sťažovateľka   pripojila   k doplneniu   sťažnosti   potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj potvrdenie Sociálnej poisťovne, ústredia o výške jej dôchodku, ako aj dôchodku jej manžela.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy sa petičné právo zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 48 ústavy, sťažovateľka nekonkretizuje, ktorý odsek tohto článku namieta, avšak ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti ustálil, že má zrejme na mysli jeho druhý odsek, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   napadla   aj   rozsudok okresného   súdu   sp. zn.   5 C/16/2004   z 15.   novembra   2006.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl. 127   ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   využila,   t. j.   o odvolaní   proti   napadnutému rozsudku   okresného   súdu   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   sp. zn. 11 Co/23/2007   z 30. januára   2008.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   sťažnosťou   v časti   smerujúcej   proti   postupu krajskému súdu, ktorý mal podľa sťažovateľky svojím rozsudkom sp. zn. 11 Co/23/2007 z 30. januára 2008 porušiť predovšetkým jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 ústavy zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu a vedenie   procesu.   Kvalita   procesu   zahrnutá   v základnom   práve   na   spravodlivé   súdne konanie   v zmysle   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   zabezpečená   zárukami   procesného a inštitucionálneho charakteru.

Sťažovateľka   považuje za   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   najmä spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových   a právnych   záverov   v jeho meritórnom   konečnom   rozhodnutí,   ako   aj   to,   že   podľa   nej   vychádzal   z „poznatku   inej inštitúcie“. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svojou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi na úrovni nimi aplikovaného práva, a to predovšetkým uplatnením   podstatnej   časti   argumentácie,   o ktorú   oprela   už   svoje   odvolanie   proti napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   s tým,   aby ústavný   súd   preskúmal   namietaný rozsudok krajského súdu očakávajúc spochybnenie krajským súdom podanej interpretácie a následnej aplikácie relevantných právnych noriem a vyvodenie iných záverov, než k akým dospel   krajský   súd.   Sťažovateľka v podstate   očakáva   zo strany ústavného   súdu   revíziu namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   prvostupňový   rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze   možností   jeho   zasahovania   do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   tak vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli   účel   a význam   zákonného   predpisu   (I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05,   I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   okrem   iného   pripustil,   že sťažovateľka   sa   mohla   cítiť   dotknutá   článkom   uverejneným   v týždenníku   Z.,   ktorému poskytla   odporkyňa   ako   starostka   obce   O.   rozhovor,   v ktorom   sa   vyjadrila   o   rodine sťažovateľky   ako   o mimoriadne   problémovej,   a   to   hlavne   z toho   dôvodu,   že   redakciu o zaoberanie   sa   problémami   v súvislosti   s chovaním   psov   v obci   a o uverejnenie   článku požiadala   práve   sťažovateľka.   Krajský   súd   však   zároveň   posudzoval   návrh   aj   z toho hľadiska, „že odporkyňa ako starostka obce, keď bola požiadaná o stanovisko k problému chovania   psov   v súvislosti   so   sťažnosťou   navrhovateľky,   využila   túto   možnosť   nielen na objektívne   posúdenie   a popis   problému,   ale   aj   na   určité   hodnotenie   (prejav   kritiky na adresu sťažovateľky), ktorá pramenila z jej poznatkov ako starostky obce“.

Podľa ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu mohlo síce uverejnením inkriminovaného článku „dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, pokiaľ   by   táto   kritika   bola   neopodstatnená,   tu   ale   odvolací   súd   zastáva   názor,   že navrhovateľka   nepreukázala   žiadnym   spôsobom   rozhodujúce   okolnosti,   vedúce   k tomu, aby bolo možné akceptovať jej požiadavky na ospravedlnenie (hoci aj takou formou, ako to bolo formulované v navrhovanom petite návrhu) a tiež požiadavku na náhradu majetkovej ujmy. Navrhovateľke   sa   totiž   ani   podľa   odvolacieho   súdu   nepodarilo   preukázať,   že zásahom   odporkyne,   teda   v dôsledku   jej   vyššie   citovaného   vyjadrenia,   došlo   k zníženiu občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti, prípadne prístupu spoluobčanov k navrhovateľke a to v takej   miere,   že   by   to   odôvodňovalo   poskytnutie   ochrany   podľa   vyššie   citovaných ustanovení zákona.

Z obsahu   vyšetrovacieho   spisu   ČVS: ÚV-180/2002   OÚV   PZ   v Senici   vyplýva,   že navrhovateľka podala trestné oznámenie na odporkyňu pre trestný čin ohovárania z tých istých dôvodov, ako je odôvodnený predmetný návrh na ochranu osobnosti. Konanie bolo skončené odložením   veci,   pretože nešlo   o podozrenie   z trestného   činu.   Sťažnosť   podaná navrhovateľkou   proti   uzneseniu   o odložení   veci   bola   uznesením   Okresného   prokurátora v Senici zo dňa 11. 10. 2002 zamietnutá. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa svojou   sťažnosťou   na   neporiadok   s chovaním   psov   v obci   obrátila   okrem   redakcie   Z. a starostky obce aj na viaceré úrady. Svoje sťažnosti podrobne zdôvodňovala a následne ich vybavenie   urgovala.   Vyšetrovateľ   okrem   zainteresovaných   osôb   tzn.   navrhovateľky,   jej manžela, odporkyne a redaktorky vypočul viacerých občanov obci O., ktorí pri výpovedi boli poučení o možnosti trestného stíhania pre krivú výpoveď, preto ich výpovede je treba považovať za vieryhodné aj v tomto konaní.

Z ich výpovedí zhodne vyplynulo, že problémy s chovaním sa psov a ich chovaním občanmi v obci vzniklo až po prisťahovaní sa rodiny navrhovateľky do obce. Navrhovateľka sa sťažuje, že psy po obci voľne behajú bez náhubku, pričom ani ich pes nemáva vždy náhubok ani vodítko. Okrem toho na chovanie sa navrhovateľky na Obecný úrad v O. boli podané sťažnosti od spoluobčanov Mgr. A. O., Ing. D. C., M. B., M. K., Ing. A. F., A. O.“.

Krajský súd vychádzal aj z týchto sťažností občanov smerujúcich proti sťažovateľke (a jej   manželovi),   na   základe   čoho   uzavrel, „že   pokiaľ   odporkyňa   ako   starostka   obce hodnotila   chovanie   rodiny   S.   aj   podľa   situácie   v obci   a z pohľadu   týchto   sťažností,   jej hodnotenie bolo kritické, ale zároveň vecné a nie skresľujúce.

Vedený všetkými opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, a preto rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil   podľa   § 219   O. s. p.   vrátane   správneho   rozhodnutia   o trovách   konania,   keď odporkyňa   tým,   že   náhradu   trov   konania   nežiadala   priznať,   sa   procesného   práva na náhradu trov konania vzdala.“.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu (Občianskeho   zákonníka)   a obsahuje   dostatočnú   argumentáciu   pre   výrok   meritórneho rozhodnutia   o odvolaní,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne správny. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a ako takým vyžadujúcim korekciu zo   strany   ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť   za   arbitrárny,   pretože   dáva   zrozumiteľným   spôsobom   vysvetľujúcu   odpoveď na všetky podstatné otázky, prečo bol prvostupňový rozsudok potvrdený v jeho zamietajúcej časti.

Vzhľadom na uvedené niet z ústavnoprávneho hľadiska žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom oboma všeobecnými súdmi. Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že krajský súd namietaným rozhodnutím sťažovateľke neodoprel   spravodlivosť,   ibaže jej návrhu na ochranu osobnosti   a náhradu nemajetkovej ujmy nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osobe   na   prijatie   eventuálneho   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že jej krajský súd neumožnil prečítať materiál pripravený k odvolaniu ani vyjadriť sa, ústavný súd z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom,   ktoré   sa   konalo   30.   januára   2008,   zistil,   že   toto   tvrdenie   nezodpovedá   obsahu predmetnej   zápisnice,   z ktorej   nevyplýva,   že   by   sa   sťažovateľka   dožadovala   prečítania pripraveného písomného vyjadrenia k odvolaniu.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu.   Sťažnosť   svojou   podstatou   sleduje   iba   prehodnotenie dokazovania vykonaného v predchádzajúcom konaní a dosiahnutie iného pre sťažovateľku priaznivého výsledku.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 101/03   alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú   zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným základným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Čo   sa   týka   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   namietanému   uzneseniu najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   vychádzala v zásade   z   dôvodov,   ktoré   uviedla   aj   v podanom   dovolaní   a ktorými   sa   dovolací   súd zaoberal   pri   jeho   prerokúvaní.   Dovolací   súd   ich   posúdil   ako   také,   ktoré   smerujú   proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z ustanovenia   § 237   OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g)   tohoto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich   z ústavy   alebo Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej   prípustnosti   dovolania,   pozn.),   ktorý   by   nemal   oporu   v zákone. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal a vysporiadal   s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   ale   pretože   sa   s nimi   nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného dovolania, v rámci ktorého uviedol, že sťažovateľka podala dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu «a žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného   súdu   zrušiť   a   „návrhu   v   celom   rozsahu   vyhovieť“.   Prípustnosť   dovolania odôvodnila   § 237   písm. f/   O. s. p.   Namietala,   že   súd   odporkyňu nevyzval,   aby   dokázala opodstatnenosť svojich opakovaných vedomých výrokov, vyjadrení a tvrdení, nezaoberal sa skutočnosťou, že až po 21. máji 2002 (t. j. po tom, ako došlo k poškodeniu jej práv výrokmi odporkyne,   jej   dobrého   mena,   cti   a   vážnosti   v   obci),   odporkyňa   začala   zhromažďovať malicherné   a zavádzajúce   oznámenia   dotknutých   občanov   proti   navrhovateľke   a   jej manželovi. V dôsledku tohto konania odporkyne občania sa začali o predmetnú záležitosti zaujímať, čím bolo jej postavenie a meno ešte viac poškodené. Súdy však tieto skutočnosti nevzali   do úvahy,   aj   keď   navrhovateľka   preukázala,   že   odporkyňa   sa   autorke   článku skutočne tak vyjadrila (ako je uvedené v návrhu) a tieto svoje tvrdenia potvrdila aj pri výsluchu   na polícii.   Tieto   vyjadrenia   odporkyne   sú   neopodstatnené,   pretože   ona   a   ani manžel nikdy neboli predvolaní na obecný úrad so zámerom riešiť nejakú sťažnosť na nich. Dovolateľka ďalej namietala, že hoci do spisu doložila všetky potrebné dôkazy, súd svojím postupom dôkazy zmaril a nevzal ich do úvahy, nedal jej možnosť ani predvolať svedkov.».

Svoje skutkové zistenia a právne závery odôvodnil najvyšší súd takto: „Z   obsahu   dovolania   vyplýva,   že   dovolateľka   vytýka   súdom   nižších   stupňov,   že nevykonali všetky ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie sporných skutočností,   čo malo za následok   nesprávne   rozhodnutie   a   vykonané   dôkazy   nesprávne   hodnotili.   Pokiaľ dovolateľka   poukazovala   na   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   nevykonal   niektoré   ňou navrhované dôkazy v konaní, súdna prax je jednotná v názore, že ani takáto zistená vada nezakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f/   O. s. p.   (viď   napr.   R 37/1993, R 125/1999,   R 6/2000).   Ak   aj   súd   niektorý   dôkaz   nevykoná,   môže   to   viesť   prípadne k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   v   konečnom   dôsledku   aj   k   vecne   nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120   ods. 1   O. s. p.,   § 213   ods. 5   O. s. p.).   Ak   súd   rozhodne,   že   navrhnuté   dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nerozhodné alebo nadbytočné), nemôže v žiadnom prípade ísť o taký postup, ktorým by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Zároveň treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nemôže založiť. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy pri rozhodovaní vychádzali v   dôsledku   tohto   z   neúplných   skutkových   zistení,   treba   uviesť,   že   takáto   dovolateľkou tvrdená vada (ak by aj k nej došlo) by mala povahu tzv. inej vady konania majúcej za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Takáto   procesná   vada   je   síce   relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Dovolateľka zastáva názor, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/   O. s. p.).   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Právnym posúdením   veci   súdom,   spočívajúcim   v   aplikácii   hmotnoprávneho   alebo   procesného predpisu na zistený skutkový stav sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237   O. s. p.   (viď   napr.   R   43/2003).   Keďže   dovolanie   navrhovateľky   nie   je   procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Zo   všetkých   vyššie   uvedených   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľky podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne   neprípustné.   So   zreteľom na   to jej   mimoriadny opravný   prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   dovolanie   neprípustné.   Pritom,   riadiac   sa   právnou úpravou   dovolacieho   konania,   nemohol   sa   zaoberať   vecnou   správnosťou   napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k súdnej   ochrane   v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009 podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, a keďže súčasťou označeného základného práva nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

4. Sťažovateľka   namieta   aj   to,   že   v konaní   pred   všetkými stupňami   všeobecných súdov   v   jej   právnej   veci   dochádzalo   aj   k neodôvodneným   prieťahom,   a tým aj k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   keď   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte   mohlo   trvať.   Ak preto   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   ústavný súd   zistí,   že konanie,   v ktorom   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda   k porušovaniu   označeného   základného   práva   už   nemohlo   dochádzať,   sťažnosť zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   (účel)   sa   dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Keďže stav právnej neistoty sťažovateľky v konaní pred okresným súdom a krajským súdom bol odstránený právoplatným skončením napadnutých konaní v čase pred podaním sťažnosti   (4.   júla   2008)   a pred   najvyšším   súdom   12.   januára   2010   (deň   nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009), k porušovaniu označeného základného práva už v čase doručenia sťažnosti (5. marca 2010) zjavne nemohlo dochádzať.   Ústavný súd   preto sťažnosť aj v tejto časti   odmietol   podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

5. K namietanému   porušeniu   čl. 27   ods. 1   ústavy   garantujúceho   petičné   právo ústavný súd, bez toho, aby to považoval za potrebné osobitne odôvodňovať, uvádza, že tento článok nemá žiaden súvis so sťažovateľkou namietanými rozhodnutiami všeobecných súdov, a preto je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

6. Sťažovateľka napokon vznáša výhrady aj proti pochybeniam právnych zástupcov, ktorí jej boli ustanovení ako v základnom konaní, tak aj v konaní dovolacom a ktorí podľa nej nevyvíjali dostatočnú aktivitu v záujme ochrany jej práv.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát   je   povinný pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Pokiaľ   bola sťažovateľka   zastúpená   v priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi ustanovenými   advokátmi   ako   osobami   znalými   práva,   bolo   ich   základnou   povinnosťou využívať v záujme klientky všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považovali za potrebné. Ak tak nepostupovali, nemožno uplatňovať následky ich prípadného pochybenia ex post ako dôvod na podanie sťažnosti ústavnému súdu. V takomto prípade prichádza do úvahy možnosť zvažovať zodpovednosť advokátov za škodu spôsobenú klientovi v dôsledku nekvalitného právneho zastúpenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom ani ďalšími návrhmi uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010