znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 245/09-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza   o sťažnosti   S.,   B.,   zastúpeného   JUDr.   R.   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Sžo/202/2008   z 18.   marca 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   S.   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na spravodlivý   súdny   proces podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právom na slobodu prejavu podľa   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   b o l i p o r u š e n é   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo/202/2008 z 18. marca 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   S.   trovy   konania v sume   434,61 €   (slovom   štyristotridsaťštyri   eur   a šesťdesiatjeden   centov)   na   účet Advokátskej kancelárie P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2009 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. R. P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„...   Sťažovateľ   je   verejnoprávnou   národnou,   nezávislou,   informačnou,   kultúrnou a vzdelávacou   inštitúciou,   ktorá   poskytuje   službu   verejnosti   v   oblasti   rozhlasového vysielania na základe zákona č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase v znení neskorších predpisov.   Sťažovateľ   dňa   10.   apríla   2007   o   cca.   18,25   h   v   programe   Z   prvej   ruky odvysielal   moderovanú   diskusiu,   obsahom   ktorej   boli   otázky,   týkajúce   sa   aktuálneho politicko-spoločenského vývoja v súvislosti s odvolávaním ministra hospodárstva Ľ. J. na mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.“

Podľa   sťažovateľa «Rada   pre   vysielanie   a   retransmisiu   (ďalej   ako   „Rada“) rozhodnutím zo dňa 6. novembra 2007, sp. zn. RL/110/2007 (ďalej len „rozhodnutie Rady“) rozhodla, že sťažovateľ odvysielaním predmetného programu porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000   Z.   z.   o   telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 308/2000 Z. z.“) a podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. uložila   sťažovateľovi   sankciu   -   upozornenie   na   porušenie   zákona.   Rozhodnutie   Rady nadobudlo právoplatnosť dňom 17. decembra 2007.

Sťažovateľ dňa 25. januára 2008 podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady a jeho zrušenia, pretože Rada voči nemu uplatnila sankčnú zodpovednosť bez toho, aby pre jej uplatenie   boli   splnené   relevantné   zákonné   podmienky,   in   concreto   preto,   že   (i)   Rada potrestala sťažovateľa v čase po uplynutí zákonnej lehote, kedy už rationae temporis takým oprávnením   nedisponovala   (ďalej   aj   „prvý   namietaný   dôvod“),   a   tiež   preto,   že   (ii) sťažovateľ sa odvysielaním dotknutého programu správneho deliktu nedopustil (ďalej aj „druhý namietaný dôvod“).

Krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom zo dňa 10. júla 2008, sp. zn. 1 S/15/2008-54   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“).   Proti   rozsudku   krajského   súdu podal sťažovateľ odvolanie, pretože sa domnieval, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že rozsudok krajského súdu a s dôvodmi rozsudku krajského súdu sa stotožnil.».

Sťažovateľ vychádza z tvrdenia, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) sa   o údajnom porušení jeho zákonnej povinnosti,   za ktorú   mu uložila sankciu, dozvedela   26.   apríla   2007,   keď   jej   bola   doručená   sťažnosť   zaregistrovaná   pod č. 1921/98-2007; týmto dňom je podľa neho ohraničený začiatok plynutia šesťmesačnej lehoty, v rámci ktorej Rada mohla sťažovateľovi uložiť sankciu. Rada sa na uložení sankcie uzniesla   až   6.   novembra   2007,   pričom   jej   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené 17. decembra 2007 (deň právoplatnosti rozhodnutia).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:«3.2 Právo šíriť informácie

Obsahom   dotknutej   relácie   odvysielanej   sťažovateľom   bola   diskusia   moderátora s dvoma hosťami, S. J. (poslancom NR SR za SDKÚ-DS) a Z. W. (mimovládna organizácia A.). Keďže relácia sa týkala odvolávania ministra hospodárstva Ľ. J., s cieľom zachovať objektívnosť a nestrannosť pozval dramaturg relácie do tejto relácie aj priamo ministra Ľ. J., ktorý to cestou svojho hovorcu odmietol s odôvodnením, že ide o starú vec, na ktorú nemajú   dôvod   reagovať.   Dramaturg   relácie   následne,   s   cieľom   ponúknuť   poslucháčom maximálne   vyvážené,   objektívne   a   nestranné   informácie,   oslovil   hovorkyňu   strany   S.   s ponukou na účasť inej osoby, reprezentujúcej túto stranu, ktorej je minister J. nominantom. Tá takúto ponuku v mene strany tiež odmietla. Sťažovateľ v prípadoch, keď niektorá zo strán pozvaných do relácie odmietne účasť na relácii z objektívnych dôvodov (napríklad služobná cesta, iný dohodnutý program, a podobne), nahrádza plánovanú tému inou témou. Pokiaľ však dôvody dotknutej strany spočívajú výlučne v jej neochote alebo nezáujme sa vyjadriť, sťažovateľ si plní svoju zákonnú informačnú povinnosť, usilujúc o objektivitu a nestrannosť svojho vysielania všetkými ostatnými dostupnými prostriedkami. Vzhľadom na tieto okolnosti moderátor primerane kompenzoval neúčasť koaličného politika vlastnými kritickými   poznámkami   na   adresu   vyjadrení   opozičného   politika,   pričom   podstatnou súčasťou   diskusie   bola   aj   kritika   netransparentných   postupov   predchádzajúcej   vlády, vyslovená pani W....

Vo   vzťahu   k   otázke   právomoci   Rady   rozhodnúť   o   uložení   predmetnej   sankcie sťažovateľovi   je   napadnuté   rozhodnutiu   postihnuté   kombináciou   svojvoľného   právneho záveru a absencie jeho relevantného a dostatočného odôvodnenia.

Vo   svojej   žalobe,   adresovanej   krajskému   súdu   a   v   odvolaní,   adresovanom najvyššiemu súdu, sťažovateľ na margo tejto otázky uviedol nasledovné:

„Žalovaný začal proti žalobcovi správne konanie na základe sťažnosti č. 1921/98- 2007, ktorá mu bola doručená 26. apríla 2007. Podľa názoru žalobcu, ktorý sa v tomto názore opiera aj o nižšie citovanú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“),   je   nepochybné,   že   v   prípade,   ak   Rada   koná   na   základe   podnetu, sťažnosti   alebo   akéhokoľvek   iného   podania,   adresovaného   Rade   inou   osobou,   za   deň, rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty, nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je Rade takéto podanie doručené, t. j. deň, keď sa ako orgán „dozvie“ o tom, že malo dôjsť k porušeniu povinností, ktorých dodržiavanie chráni. (...)

V danej veci nebol a ani nemohol byť spor o to, že medzi dňom doručenia sťažnosti Rade a dňom vydania jej rozhodnutia uplynula lehota dlhšia, ako šesť mesiacov. Krajský súd však dospel k záveru, že predmetná lehota nezačala plynúť dňom doručenia sťažnosti Rade, ale dňom, keď pracovníci Kancelárie Rady vypracovali správu o jej šetrení. (...) Krajský súd svoj záver, že predmetná lehota sa má počítať odo dňa vypracovania správy   vnútornou   organizačnou   zložkou   Rady   a   nie   odo   dňa,   keď   je   Rade   doručený príslušný   podnet   na   začatie   konania,   odôvodnil   troma   slovami:   „podľa   názoru   súdu“. Krajský súd sa jednoducho nevysporiadal s ani jedným jediným argumentom žalobcu, ktoré tento   uvádzal   na   podporu   svojho   tvrdenia   o   uplynutí   zákonnej   lehoty.   Takéto „odôvodnenie“ je v zmysle § 157 ods. 2 OSP nedostatočné samé osebe a je v nesúlade s ustálenou   judikatúrou   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a   Európskeho   súdu   pre ľudské práva k právu na súdnu ochranu.“

Najvyšší súd si osvojil právny záver krajského súdu a „odôvodnil“ ho takto: „aj podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   žalovaný   sa   o   porušení   povinnosti   dozvedel z monitorovacej správy o šetrení sťažnosti č. 1921/98/2007, ktorá bola vypracovaná 19. 06. 2007, takže (žalovaný) rozhodol v zákonnej šesťmesačnej lehote 6. 11. 2007“ (s. 4, prvý odsek).

Odhliadnuc od absencie odôvodnenia, prečo by subjektívna lehota mala pre Radu plynúť inak, ako pre všetky ostatné orgány verejnej správy, znamená takýto záver jediné: vnútorný útvar Rady alebo niektorý jej zamestnanec podanie skúma, vyhodnocuje, vykonáva na jeho základe procesné úkony, a to nie ako súkromná osoba, ale ako osoba konajúca v mene Rady, a to všetko pred tým, ako Rade vôbec začne plynúť subjektívna lehota. Inými slovami,   podľa   záveru   najvyššieho   súdu   je   možné,   aby   orgán   verejnej   moci   s   nejakým podaním nakladal bez toho, aby o tomto podaní vedel. Podľa názoru sťažovateľa je takýto výklad zjavne arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

O rozpore takéhoto výkladu s fundamentálnou logikou počítania lehôt svedčia aj rozhodnutia najvyššieho súdu v analogických veciach, z tých recentných možno spomenúť napríklad rozhodnutie v sp. zn. 3 Sž 5/2009, kde najvyšší súd uvádza nasledovné: „... prvá objektívna   možnosť,   kedy   sa   rada   ako   právnická   osoba   dozvedela   o   porušení   zákona, nastala   v   tomto   prípade   už   v   deň,   kedy   bol   podaný   podnet   Rozhlasovej   rady...   Je   už záležitosťou   organizácie   činnosti   odporkyne   a   jej   kancelárie,   kedy   sú   uvedené   zistenia predložené   rade   na   prerokovanie   a   akým   spôsobom   je   ďalej   preverená   dôvodnosť podnetu.“   Navyše,   podľa   existujúcej   judikatúry   a   právnej   doktríny   začatie   plynutia subjektívnych   aj   objektívnych   lehôt   nemôže   závisieť   od   rozhodnutia   správneho   orgánu, ktorý   vec   prejednáva,   pretože   prípadná   ľubovôľa   správneho   orgánu   pri   nakladaní   so začiatkom   subjektívnej   lehoty   ľubovoľne   by   mohla   narušiť   právnu   istotu   dotknutých subjektov práv a povinností. Konkrétne, zákonná subjektívna a objektívna lehota sú vždy prekluzívnymi   lehotami,   ktoré   správny   orgán   nemôže   predĺžiť.   Inak   povedané,   určenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle, či vnútorných pomerov správneho orgánu (pórov. Machajová, J. akol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd. Žilina:   Poradca   podnikateľa,   s.   233;   tiež   R   11/2004,   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   25. septembra 2001, sp. zn. 4 Sž 21/01).

Odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   orgán   sa   o   porušení   zákona   nemôže   dozvedieť niekoľko týždňov po tom, ako o tomto porušení zákona koná, sťažovateľ je presvedčený, že ustálená judikatúra ústavného súdu a ESĽP mu dáva nárok na obsiahlejšie zdôvodnenie, než je slovné spojenie „podľa názoru súdu“, resp. odkaz na údajne ustálenú judikatúru. O to viac to musí platiť v situácii, keď o krátky čas neskôr v analogických právnych veciach najvyšší súd rozhodne, že subjektívna lehota naozaj začína plynúť tak, ako to predpokladá zákon, t. j. keď sa Rada o porušení zákona dozvie, nie keď Rada vysloví, že to, o čom sa dozvedela, prerokovala s takým a takým výsledkom.

V skratke, právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces nemohlo byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd (i) umožnil Rade vykonať sankčnú právomoc v čase, keď ňou už podľa zákona nedisponovala, (ii) a to na základe výkladu, ktorý je zjavne arbitrárny, (iii) pričom pre tento výklad neposkytol žiadne relevantné dôvody.

4.2 Právo šíriť informácie V   danej   veci   ide   o   tzv.   inštitút   prázdneho   kresla,   čiže   o   situáciu,   keď   jedna z pozvaných   strán   bez   relevantného   dôvodu   odmietne   využiť   ponúknutý   priestor   na prezentáciu   svojho   stanoviska.   Takýto   inštitút   je   štandardne   prítomný   vo   vysielacích štatútoch   verejnoprávnych   rozhlasov   v   celej   Európe   a   slúži   práve   tomu,   aby   verejnosť nebola   zbavená   prístupu   k   informáciám   na   základe   ľubovôle   osôb,   ktorých   sa   tieto informácie   týkajú.   Inými   slovami,   inštitút   prázdneho   kresla   slúži   realizácii   základného práva   šíriť   a   prijímať   informácie   aj   v   situácii,   keď   orgán   verejnej   moci   alebo   jeho predstaviteľ nechce, aby sa takéto informácie šírili a prijímali.

Rada,   krajský   súd   aj   najvyšší   súd   odmietli   takýto   inštitút   akceptovať   a   to   bez relevantných   a   dostatočných   dôvodov.   Krajský   súd   sa   v   otázke   porušenia   povinnosti sťažovateľa zabezpečiť nestranné vysielanie „priklonil k právnemu názoru žalovaného, že z hľadiska zachovania vyváženosti bolo potrebné, aby žalobca k postavenej téme rozhodne poskytol priestor na reakciu aj zástupcovi koalície, pričom bolo dôležité, aby protichodný názor v rámci predmetného programu zaznel.“ Krajský súd neuviedol jediný dôvod, ktorý ho   k tomuto   príklonu   viedol,   iba   ho konštatoval.   Najvyšší súd   v odôvodnení   totožného právneho záveru v zásade odkázal na dôvody krajského súdu a zopakoval, že predmetný program   nespĺňal   požiadavku   nestrannosti,   „ktorá   zahŕňa   aj   povinnosť   poskytnúť   pri konfrontácii priestor na vyjadrenie obom stranám, vyváženosť a neutralitu“.

Najvyšší súd tak, rovnako ako krajský súd, bez akéhokoľvek povšimnutia ponechal fakt, že všetko to, čo podľa jeho názoru nestrannosť zahŕňa, sťažovateľ aj urobil: moderátor poskytol   priestor   koaličným   aj   opozičným   politikom   rovnako,   reláciu   viedol   neutrálne a neprejavoval náklonnosť k žiadnej zo strán sporu a v záujme vyváženosti sprostredkoval verejnosti   aj   kritiku   podobných   postupov   bývalej   vlády   od   nezávislej   predstaviteľky mimovládnej organizácie.

Sťažovateľ   ponúkol   priestor   na   vyjadrenie   trom   hosťom   (dvom   politikom,   jednej analytičke), pričom z dôvodov na strane jedného z pozvaných hostí bol nútený ponechať jeho „kreslo“ prázdne. Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ je povinný nielen poskytnúť dotknutým stranám polemiky rovnaký priestor, ale aj zabezpečiť, že všetci adresáti ponuky túto aj rovnakým spôsobom využijú. Podľa názoru sťažovateľa je však splnenie takejto povinnosti mimo jeho dispozičnej sféry a preto jej v zmysle zásady nemo tenetur ad impossibile (nikto nie je povinný plniť nemožné) ani nemôže podliehať.

Ak by sa totiž mal presadiť výklad, že vysielateľ povinný ponúknuť rovnaký priestor je zároveň povinný zabezpečiť, že oslovené osoby ponuku aj rovnako využijú, znamenalo by to, že politik, ktorého sa bezprostredne týka otázka verejného záujmu, môže efektívne zmariť jej   publicistickú   reflexiu   tým,   že   sa   bez   relevantného   dôvodu   odmietne   k   tejto   otázke vyjadriť. Prijatie takéhoto výkladu by bolo „návodom“ pre verejne činné osoby, ako môžu efektívne mariť zákonom vymedzené úlohy sťažovateľa. Ak by ten mal mať možnosť vysielať publicistické relácie iba na tie témy, ku ktorým bude ochotná vyjadriť sa každá zo strán, ktorej bola efektívne ponúknutá táto možnosť, znamenalo by to priamy zásah do práva a zároveň   povinnosti   sťažovateľa   šíriť   informácie   o   otázkach   verejného   záujmu,   a   tiež obmedzenie   ústavou   garantovaného   práva   občanov   prijímať   informácie   o   takýchto otázkach.

Vo vzťahu tak k právu podľa čl. 26 ods. 2 ústavy ako aj čl. 10 dohovoru pritom platí, že z dôvodu absencie právomoci Rady ratione temporis chýba pre predmetný zásah do slobody šírenia a prijímania informácií už prvý nevyhnutný predpoklad, a to je zákonný základ zásahu.»

Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   neposkytol   ochranu základnému právu sťažovateľa, ale naopak, zachoval stav vytvorený rozhodnutím Rady, ktorý je neprípustným zásahom do jeho základných práv chránených ústavou i dohovorom. Preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po posúdení a prerokovaní prijal tento nález:

„1. Základné právo S. slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 18. marca   2009,   sp.   zn.   2 Sžo/202/2008, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2009, sp. zn. 2 Sžo/202/2008, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   S.   trovy právneho zastúpenia v sume eur (slovom eur) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 245/09-19 z 9. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 15. júla 2009 predsedu najvyššieho   súdu   a 5.   novembra   2009   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 31. augusta 2009   (č.   k.   KP   8/09-69   doručenom   ústavnému   súdu   7.   septembra   2009)   okrem   iného uviedla:

«... V uvedenej sťažnosti sa opakujú dôvody žaloby a odvolania z priebehu súdneho preskúmavacieho konania s tou obmenou, že namiesto nezákonnosti je tvrdené porušenie ústavy a dohovoru.

Žalobcovi uložila Rada pre vysielanie a retransmisiu v jednoinštančnom správnom konaní za porušenie zákonnej povinnosti, ustanovenej v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o vysielaní a retransmisii) najmiernejší postih podľa § 64 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona - upozornenie na porušenie zákona.

Uvedený postih nepodlieha vecnej preskúmavacej právomoci najvyššieho súdu podľa § 64 ods. 5 a 6 uvedeného zákona, a preto proti nemu nemožno podať opravný prostriedok na súdne preskúmanie zákonnosti neprávoplatného rozhodnutia podľa tretej hlavy piatej časti   OSP,   ale   žalobu   (na   krajský   súd)   na   preskúmanie   zákonnosti   právoplatného rozhodnutia   (vydaného v jednoinštančnom správnom   konaní)   podľa druhej   hlavy piatej časti OSP.

K dôvodom ústavnej sťažnosti okrem toho, čo už bolo uvedené v rozhodnutí Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 6. 11. 2007 č. RL/110/2007, v potvrdzujúcom rozsudku Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   10.   7.   2008,   č.   k.   1   S   15/2008-54,   ako   aj v potvrdzujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2009 sp. zn. 2 Sžo 202/2008 je potrebné uviesť:

I.   Sťažovateľ   v   ústavnej   sťažnosti   tvrdí,   že   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces nemohlo byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd umožnil Rade pre vysielanie a retransmisiu vykonať sankčnú právomoc v čase, keď ňou už podľa zákona nedisponovala a to na základe výkladu, ktorý je zjavne arbitrárny, pričom pre tento výklad neposkytol žiadne relevantné dôvody.

Po vytvorení špecializovaných senátov na najvyššom súde rozvrhom práce na rok 2007 o veciach vo vecnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodovali dva senáty — 3 S a 5 S. V nich sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutí Rady pre vysielanie a retransmisiu, vydaných podľa   §   64   ods.   1   písm.   c)   až   e)   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii.   Po   počiatočných rozdieloch sa uvedené špecializované senáty ustálili v rozhodovaní o tom, kedy Rade pre vysielanie a retransmisiu ako kolektívnemu orgánu začína plynúť subjektívna šesťmesačná lehota podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Preto treba len zopakovať, že podľa   ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu   momentom,   kedy   sa   rada   dozvedela,   že informácia má nevyhnutnú mieru určitosti a vierohodnosti a teda zabezpečuje, že správne konanie   nebude   začaté   na   základe   úplne   neoverených,   nejasných   alebo   zjavne neopodstatnených informácií je vyhotovenie správy o monitoringu. Pripájajú sa rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2007, č. k. 5 Sž 50/2007 a 5 Sž 55/2007. Senát 2 S sa pri rozhodovaní vo veci 2 Sžo 202/2008, ktorá je predmetom danej ústavnej   sťažnosti,   s   uvedeným   právnym   názorom   stotožnil   ako   s   jediným   správnym a zákonným.

II. Ďalej sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že tak krajský súd ako aj najvyšší súd bez akéhokoľvek povšimnutia ponechali fakt, že všetko to, čo podľa jeho názoru nestrannosť zahŕňa, sťažovateľ aj urobil: moderátor poskytol priestor koaličným aj opozičným politikom rovnako,   reláciu   viedol   neutrálne   a   neprejavoval   náklonnosť   k   žiadnej   zo   strán   sporu a v záujme   vyváženosti   sprostredkoval   verejnosti   aj   kritiku   podobných   postupov   bývalej vlády od nezávislej predstaviteľky mimovládnej organizácie.

Rada pre vysielanie a retransmisiu v súlade so zákonom rozhodla, že v programe „Z prvej   ruky“,   odvysielanom   10.   4.   2007   o   cca   18.25   hod.,   nezabezpečil   žalobca objektívnosť a nestrannosť, za čo mu uložil už uvedenú najmiernejšiu sankciu.

K tvrdeniam žalobcu toľko - žalobca opakovane vymenúva, čo všetko (bezvýsledne) urobil,   aby   zabezpečil   nestrannosť   uvedenej   relácie.   Pre   posúdenie   objektívnej zodpovednosti   žalobcu   je   však   dôležitý   výsledok.   Ten   sa   nedostavil.   A   preto   je   daná objektívna zodpovednosť žalobcu podľa § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii. Uvedená   relácia   sa   pre   časový   odstup   už   vo   zvukovom   archíve   S.   nenachádza (www.rozhlas.sk) Na uvedenej internetovej stránke sa nachádza článok „Pyramída stráca rovnováhu“, ktorý sa pripája.»

Podpredsedníčka najvyššieho súdu na ďalšiu výzvu ústavného súdu z 11. decembra 2009 oznámila listom zo 17. decembra 2009 (č. k. KP 8/09-69 doručeným ústavnému súdu 8. januára 2010), že netrvá na ústnom prerokovaní predmetnej sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zaujal   v   liste z 10. novembra 2009 (doručenom ústavnému súdu 12. novembra 2009) toto stanovisko: «Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   odporca   o absencii   právomoci   Rady   pre vysielanie   a transmisiu   rozhodol   arbitrárne   a že   svoje   rozhodnutie   neoprel   o relevantné a dostatočné   dôvody,   odporca   uvádza,   že   predmetné   rozhodnutie   je   výsledkom   vývoja, v ktorom   „po   počiatočných   rozdieloch   sa   uvedené   špecializované   senáty   ustálili v rozhodovaní o tom, kedy... začína plynúť subjektívna šesťmesačná lehota,“ preto podľa odporcu „treba len zopakovať, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu momentom, kedy   sa   rada   dozvedela...   je   vyhotovenie   správy   o monitoringu.“   O   (i)relevancii   tohto argumentu najlepšie vypovedá skutočnosť, že v rozhodnutí, vydanom približne mesiac po napadnutom rozhodnutí (23. apríla 2009), práve odporca rozhodol, že „... prvá objektívna možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady... Je už záležitosťou organizácie činnosti   odporkyne   a jej   kancelárie,   kedy   sú   uvedené   zistenia   predložené   rade   na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť podnetu.“

Dôkaz: kópia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 5/2009 Podľa názoru sťažovateľa tak zostáva zrejmé, že je per definitionem vylúčené, aby správny orgán vykonával v nejakej veci procesné úkony pred tým, ako sa o veci dozvie a že názor   odporcu,   vyjadrený   v napadnutom   rozhodnutí,   nielen   odporuje   jeho   vlastným rozhodnutiam v iných právne totožných veciach, ale je aj ústavne neudržateľný.

V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje dať do pozornosti aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko, z ktorého vyplýva nárok adresáta práva na to, aby v totožných či analogických právnych veciach práve najvyššia súdna inštancia vydávala konzistentné rozhodnutia. Uvedené napokon v ešte výraznejšej podobe vníma ako súčasť princípu právnej istoty aj ústavný súd (napríklad, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, I. ÚS 87/93, II. ÚS 80/99, III. ÚS 192/06). Ak by sme teda aj odhliadli od skutočnosti, že právny záver odporcu ohľadom absencie právomoci Rady v danej veci uložiť sankciu je úplne arbitrárny, k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo už len tým, že na totožné právne otázky dostal od toho súdu, ktorý je príslušný na zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov, vzájomne sa vylučujúce odpovede.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že učinil všetko, čo bolo potrebné za účelom zachovania   objektivity   jeho   vysielania,   odporca   uvedené   uznáva,   argumentuje   však,   že „dôležitý je výsledok“, ktorý „sa nedostavil“. Pri absencii akýchkoľvek iných argumentov odporcu je sťažovateľ nútený zotrvať na svojom stanovisku, že svojím rozhodnutím odporca zasiahol do jeho práv, chránených čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, a to z dôvodov, ktoré podrobne   uvádza   v ústavnej   sťažnosti   a ktoré   odporca   ponechal   bez   akéhokoľvek meritórneho vyjadrenia.»

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu súčasne oznámil ústavnému súdu, že   netrvá   na   ústnom   prerokovaní   sťažnosti. Spresnil   tiež   petit   v časti   týkajúcej   sa   trov konania [„... si sťažovateľ dovoľuje pre prípad úspechu uplatniť náhradu trov konania vo výške 584,77 EUR vrátane DPH za štyri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia,   vypracovanie   ústavnej   sťažnosti,   porada   sťažovateľa   s právnym   zástupcom, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) a režijný paušál“].

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v odbore   rozhlasu   a televízie   sa   môže   viazať   na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tomuto základnému právu   zodpovedá   uplatňovanie   zásady   prednosti   ústavne   konformného   výkladu,   ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom   zdôrazňuje,   že   z tejto   zásady   vyplýva   tiež   požiadavka,   aby   v prípadoch,   ak   pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v predmetnej   veci   akceptovateľné   z hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z ústavy,   ako   aj   z medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/202/2008   z 18.   marca   2009,   ktorým   najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   potvrdil rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   1   S 15/2008-54 z 10. júla 2008.

K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009, ktorým v odvolacom konaní potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 15/2008-54 z 10. júla 2008 o tom, že sťažovateľ (žalobca) porušil   povinnosť   ustanovenú   v   §   16   písm.   b)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   308/2000   Z.   z.“),   čím   podľa   sťažovateľa   potvrdil   aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia „o začiatku plynutia šesťmesačnej lehoty, v rámci ktorej Rada pre vysielanie a retransmisiu mohla sťažovateľovi uložiť sankciu.“

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho „právo... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces nemohlo byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd (i) umožnil Rade vykonať sankčnú právomoc v čase, keď ňou už podľa zákona nedisponovala, (ii) a to na základe výkladu, ktorý   je   zjavne   arbitrárny,   (iii)   pričom   pre   tento   výklad   neposkytol   žiadne   relevantné dôvody“.

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   odlišnú   judikatúru   najvyššieho   súdu   v skutkovo obdobných prípadoch. Konkrétne rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 50/2007 a sp. zn. 5   Sž   55/2007   z 27.   novembra   2007,   ktorými   najvyšší   súd   potvrdil   rozhodnutie   Rady, korešpondujú s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009. Z označených rozsudkov vyplýva, že pod pojmom «„dozvedieť sa o porušení povinnosti“ v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. treba rozumieť časový okamžik vedomosti správneho orgánu, príslušného k rozhodnutiu o pokute, o skutkových okolnostiach deliktu v takom rozsahu, ktorý umožní už ich predbežné právne zhodnotenie.   Momentom,   kedy   sa   rada   dozvedela,   že   informácia   má   nevyhnutnú   mieru určitosti a vierohodnosti a teda zabezpečuje, že správne konanie nebude začaté na základe úplne   neoverených,   nejasných   alebo   zjavne   neopodstatnených   informácií,   je   v danom prípade vyhotovenie správy o monitoringu.».

Na   druhej   strane najvyšší   súd   v rozsudku   sp.   zn.   3   Sž   5/2009   z 23.   apríla   2009 ktorým zrušil rozhodnutie Rady, v odôvodnení argumentuje v uvedených súvislostiach inak:„Podľa   názoru   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   prvá   objektívna možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady vo veci sťažnosť, t. j. dňa

13. 06. 2008. Je už záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia predložené rade na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť podnetu.

Na   základe   uvedeného   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k záveru,   že odporkyňa porušila v danom prípade ustanovenie § 64 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z. z. tým, že v danom prípade rozhodla o uložení sankcie po uplynutí šesť mesačnej subjektívnej lehoty, pretože podľa názoru súdu sa o porušení povinnosti navrhovateľkou dozvedela najneskôr dňa   14.   06.   2008,   keď   jej   bol   doručený   podnet   Rozhlasovej   rady.   Samotné   porušenie povinnosti   vysielateľa   sa   deklaruje   až   v rozhodnutí,   ktorým   sa   sankcia   ukladá,   preto samotné   podanie   podnetu   ako   určité   podozrenie,   že   došlo   k porušeniu   povinností vyplývajúcich zo zákona č. 308/2000 Z. z., je potrebné, aby rada chápala už ako určité podozrenie. Preto je už na samotnej odporkyni, aká je jej vnútorná organizácia a kedy začne správne konanie a porušenie zákona prerokuje.

Na základe uvedeného dospel senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k záveru, že   je   potrebné   predmetné   preskúmavané   rozhodnutie   odporkyne   č.   RP/35/2008   zo   dňa 16. 12. 2008 zrušiť podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. e) OSP, pretože v konaní   správneho   orgánu   bola   zistená   taká   vada,   ktorá   mala   vplyv   na   zákonnosť vydaného   rozhodnutia,   spočívajúca   v tom,   že   napadnuté   rozhodnutie   odporkyne   bolo vydané   po uplynutí   subjektívnej   šesťmesačnej   lehoty,   ktorá uplynula   dňa 15.   12.   2008, keďže 13. 12. 2008 bola sobota.“

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako   vec právne   posúdil.   Súd dbá   na to,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V súlade   s už   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v rozhodnutí   dostatočné   a relevantné dôvody,   na ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť   a relevantnosť týchto dôvodov   sa   musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa teda najvyšší súd ustanoveniami § 157 ods. 2 OSP dôsledne neriadil.

Vypracovaniu   dôsledného   a presvedčivého   odôvodnenia   tohto   napadnutého rozhodnutia mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu venovať zvýšenú pozornosť. Najvyšší   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevyrovnal   so   svojou   „rozchádzajúcou“   sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.   z.   napriek   vyjadreniu   podpredsedníčky   súdu   o tom,   že   judikatúra   špecializovaných senátov je v tomto smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré uviedol v žalobe sťažovateľ.

Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní v otázke začatia plynutia lehoty podľa § 64 ods.   3 zákona č.   308/2000 Z.   z. na podanie podnetu na porušenie povinnosti   dôsledne nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré považoval za vydané v rámci „ustálenej judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažuje rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009, ktorým najvyšší súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 15/2008-54 z 10. júla 2008. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   10   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   poznamenáva,   že   súčasťou   jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 349/09) je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 26 ods. 2 ústavy   a právo   podľa   čl.   10   ods.   1   dohovoru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného charakteru možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a v spojení   s ich porušením.

Ústavný   súd   v   rámci   ďalšieho   preskúmania   odôvodnenia   najvyššieho   súdu týkajúceho   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   skonštatoval,   že najvyšší súd sa ako súd odvolací stotožnil so závermi žalovaného (Rady, pozn.) o tom, že „prezentáciou jednostranných informácií bolo divákovi (išlo o rozhlasové vysielanie, pozn.) znemožnené,   aby   si   mohol   pod   vplyvom   prezentácie   viacerých   názorov   uhlov   pohľadu vytvoriť   vlastný,   objektivizovaný   názor   na   danú   problematiku“;   „bolo   dôležité,   aby protichodný názor zaznel“ –„mali tvorcovia programu postaviť tému širšie a diskutovať bez politikov“. Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   vyslovil   toto   hodnotenie   bez   toho,   aby skúmal, z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd (najvyšší súd sa len priklonil   k   záverom   krajského   súdu,   ktoré   sú   v tejto   oblasti   značne   nejasné   a   vágne). Apriórne   tak   stotožnil   neúčasť   jednej   strany   v programovej   relácii   bez   akejkoľvek alternatívy   s   dostatočným   dôvodom   na   vyslovenie neobjektívnosti   tejto   relácie a s porušením   povinnosti   zo   strany   vysielateľa.   Pritom   konkrétny   priebeh   politicko-publicistického   programu,   t.   j.   aké   názory,   hodnotiace   komentáre   a informácie spravodajského charakteru v konkrétnej diskusii v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali hodnotiť z hľadiska nestrannosti a vyváženosti), nie je celkom jasný zo žiadneho z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci (napr. posúdenie otázky   „inštitútu   prázdneho   kresla“,   ktorý   je   štandardne   známy   z európskych   chárt publicistiky   v tejto oblasti, ani tvrdenia sťažovateľa, že moderátor relácie i jej politicky neutrálny hosť veľmi kriticky hodnotili aj konanie tej politickej strany, ktorej zástupca účasť na diskusii neodmietol, sa nestali predmetom vyhodnotenia ani konfrontácie s preukázaným skutkovým stavom v odvysielanej relácii).

Vychádzajúc   z toho,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   v otázke   posudzovania porušenia povinnosti sťažovateľa podľa § 16 písm. a) a b) zákona č. 308/2000 Z. z. potvrdil rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným spôsobom   vyrovnal   so   skutkovým   stavom,   z ktorého   mal   vyvodiť   jednoznačné a presvedčivo odôvodnené rozhodnutie, porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľa, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V tomto bude viazaný právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde)   a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ nežiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. P., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu v sume   347,70   €,   zvýšenú   o 19   %   daň   z pridanej   hodnoty   v sume   66,06   €,   čo   spolu s režijným paušálom trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 434,61 €.

Najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010