znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 245/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti A. B., bytom P., zastúpenej advokátom JUDr. J. I., N. Z., vo veci porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 58/03 (pôvodne pod sp. zn. 6 Cb 160/00), za účasti Okresného súdu Pezinok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 58/03 (pôvodne pod sp. zn. 6 Cb 160/00) p o r u š e n é   n e b o l o.

2. A. B.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. A. B.   n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 245/03 zo 17. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. B., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 Cb 58/03 (pôvodne pod sp. zn. 6 Cb 160/00).

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   27.   septembra   2000   podala   sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresnému súdu žalobu o vydanie veci podľa § 126   Občianskeho   zákonníka   (ďalej   aj   „OZ“)   Podľa   sťažovateľky   napriek   tomu, že od podania   žaloby   ku dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   prešli   takmer   tri   roky, dosiaľ nedošlo k žiadnemu úkonu smerujúcemu k príprave a k prerokovaniu návrhu.

Listom z 18. decembra 2002 podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), ktoré ju 29. októbra 2003 odstúpilo predsedníčke Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“).   V odpovedi   na túto sťažnosť z 28. januára 2004 predsedníčka   krajského súdu konštatovala, že sťažnosť je čiastočne dôvodná, keďže „... v predmetnej veci došlo k objektívnym prieťahom v období od 21. 12. 2001 do 12. 9. 2002“, t. j. v čase, keď bol spis postúpený krajskému súdu (poznámka ústavného súdu).

Sťažovateľka okrem toho, že sa domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo v napadnutom konaní porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej žiadala,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   pokračovať   v konaní   bez   ďalších prieťahov a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn. Spr.   3071/04   doručeným   ústavnému   súdu   9. marca 2004,   v ktorom si osvojil vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. U. ako svoje vyjadrenie. Zákonná sudkyňa v tomto   vyjadrení   z 23.   februára   2004   podala   túto   chronológiu   úkonov   okresného   súdu od 27. septembra 2000: „V právnej veci sťažovateľky bol podaný návrh o vydanie 108 149 litrov   vína   v štruktúre   89 959   litrov   bieleho,   18 190   litrov   červeného,   ktorý   došiel tunajšiemu súdu 27. 9. 2000.

Podaním z 23. 7. 2001 došlým tunajšiemu súdu 24. 7. 2001, sťažovateľ žiadal vydať zadržané víno v skladbe stolové červené v množstve 17 685 litrov a biele stolové v množstve 83 468   litrov   alebo   finančne   kompenzovať   zadržané   víno   v celkovom   množstve   101 153 litrov vína, zaplatiť finančnú čiastku 3.034.590,- Sk.

Podaním zo dňa 7. 9. 2001, došlým tunajšiemu súdu 21. 9. 2001 sťažovateľka žiadala vydať   17   685   litrov   červeného   vína,   83   468   litrov   stolového   vína   ako   i hnuteľnosti a to plničku,...

Prvý úkon vo veci som vykonala 23. 3. 2001, kedy som žiadala Slovenskú advokátsku komoru o oznámenie sídla právneho zástupcu navrhovateľky, nakoľko na sídle uvedenom v návrhu zásielky nepreberal.

Dňa 15. 5. 2001 mi Slovenská advokátska komora oznámila sídlo právneho zástupcu navrhovateľky a už 21. 5. 2001 som vyzvala právneho zástupcu na špecifikáciu ocenenia vína, ktoré má byť vydané. Na základe tejto mojej výzvy dňa 24. 7. 2001 právny zástupca navrhovateľky zaslal súdu podanie s označením: predloženie dôkazných listín na výzvu súdu – zmena petitu žaloby.

Dňa 14. 9. 2001 právny zástupca navrhovateľky súdu oznámil vypovedanie plnej moci a do spisu bolo založené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľky JUDr. J. I., advokátom, N. Z., ktorý podaním zo dňa 21. 9. 2001 zaslal súdu návrh vo veci samej, kedy žiadal vydať navrhovateľke 17 685 litrov stolového červeného vína...

Výzvou zo dňa 1. 10. 2001 som žiadala právneho zástupcu navrhovateľky o zaslanie živnostenských listov účastníkov konania. Tieto boli súdu doručené dňa 22. 10. 2001. Vzhľadom ku skutočnosti, že v predmetnej veci na strane navrhovateľa ako i odporcu išlo o podnikateľov s predmetom podnikania výroba a predaj vinárskych výrobkov, som vec postúpila Krajskému súdu v Bratislave z dôvodu vecnej nepríslušnosti v zmysle § 104 ods. 2 O. s. p. účinného v čase postúpenia veci.

Vec bola predložená Krajskému súdu v Bratislave dňa 21. 12. 2001. Dňa 25. 10. 2002 Krajský súd v Bratislave predložil spis v zmysle § 105 ods. 3 O. s. p. najvyššiemu súdu SR   z dôvodu   nesúhlasu   s postúpením   veci   Okresného   súdu   v Pezinku   Krajskému   súdu v Bratislave s odôvodnením, že nejde o spor na prejednanie a rozhodnutie, ktorého by bola daná vecná príslušnosť Krajského súdu podľa § 9 ods. 3 a 4 O. s. p. a podľa § 36b O. s. p. Spis   bol   predložený   Najvyššiemu   súdu   SR   dňa   7. 11. 2002.   Najvyšší   súd   SR uznesením zo dňa 26. 3. 2003 rozhodol, že príslušným na konanie je Okresný súd v Pezinku s odôvodnením,   že   predmetom   konania   nie   je   peňažná   čiastka,   ale   vydanie   veci ako i z dôvodu, že by sa veci, ktorých vydanie navrhovateľka žiada, dostali k odporcovi v súvislosti   s jeho   podnikateľskou   činnosťou.   Spis   bol   predložený   Krajskému   súdu dňa 11. 4. 2003   a dňa   15. 4. 2003   bola   daná   úprava   Krajským   súdom   v Bratislave na zaslanie   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   Ndob   661/02/98   zo   dňa   26. 3. 2003 účastníkom konania. Spis bol tunajšiemu súdu predložený dňa 18. 6. 2003...

Úpravou zo dňa 8. 9. 2003 som dala návrh doručiť na písomné vyjadrenie odporcovi v lehote   30   dní,   ktorého   vyjadrenie   súdu   bolo   doručené   dňa   2. 10. 2003   spolu so splnomocnením na zastupovanie odporcu JUDr. J. H., advokátom so sídlom B.

Dňa 12. 11. 2003 som predložila spis vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie úpravy a konanie.“

K opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   ďalej   konštatovala,   že   podľa   vyjadrenia predsedníčky krajského súdu JUDr. Š. sp. zn. Spr. 2351/03 z 28. januára 2004 „... je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľky je čiastočne dôvodná. Krajský súd predložil vec Najvyššiemu súdu SR, aby rozhodol negatívny kompetenčný konflikt. Predloženie spisu po takmer jedenástich mesiacoch   bolo   spôsobené   zvýšeným   nápadom   obchodných   vecí   na Krajskom   súde v Bratislave, kedy sudcovia nemohli priebežný nápad veci vybavovať plynulo. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 26. 3. 2003 sp. zn. Ndob 661/02-98 konštatoval, že vecne príslušným súdom je Okresný súd v Pezinku. Zároveň vo svojom vyjadrení konštatovala, že od vrátenia veci dňa 5. 6. 2003 Okresnému súdu v Pezinku tento plynulo a bez prieťahov konal.   Za uvedený objektívny prieťah v konaní sp.   zn.   34 Cb 113/01 sa v mene štátnej správy Krajského súdu dodatočne ospravedlnila.

Po   preštudovaní spisového materiálu a prehľadu jednotlivých   úprav   v spise mám za to,   že   v predmetnej   veci   som   ako   zákonná   sudkyňa   nespôsobila   prieťahy   v súdnom konaní“.

Sťažovateľka   sa   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyjadrila   podaním   jej   právneho zástupcu   doručeným   ústavnému   súdu   6.   apríla   2004,   v ktorom   uvádza: „...   Výslovne zdôrazňujem,   že   trvám   i naďalej   na   sťažnosti,   ktorú   som   podala   na   Ústavný   súd prostredníctvom advokáta.

Je len pochopiteľné, že zákonná sudkyňa sa obhajuje a domnieva sa, že nespôsobila žiadne   prieťahy   v konaní.   Ak   by   to   však   bola   pravda,   potom   by   bolo   bežné,   dokonca zákonné niekoľko ročné nezačatie konania na súdoch v takýchto sporových veciach. Opak je však pravdou. Konaním súdov, resp. ich nekonaním, mi bola spôsobená vážna majetková ujma,   ktorá   ohrozuje   moju   existenciu.   Musela   som   prestať   podnikať,   nie   som   v stave zaplatiť spotrebnú daň, je na mňa uvalená exekúcia a som nezamestnaná. Ak by súdy boli riadne postupovali v zmysle zákona, určite by som sa nebola dostala do takejto situácie.“

Rovnaké informácie ako podala zákonná sudkyňa o postupe okresného súdu získal aj ústavný súd preštudovaním jeho spisu sp. zn. 27 Cb 58/03.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods.1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na účel základného práva zaručeného uvedeným článkom (I. ÚS 27/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bol   sťažovateľkou   uplatnený nárok na vydanie veci podľa § 126 OZ. Dodatočne bola žaloba doplnená a žalobný návrh bol upravený alternatívne tak, že petit žaloby znel na vydanie vecí alebo zaplatenie peňažnej sumy. Takéto konanie nie je právne zložité. Právna úprava je obsiahnutá v Občianskom zákonníku, pričom aj metodika postupu súdov v takýchto veciach je ustálená a podporená stabilizovanou judikatúrou. Žaloby takéhoto typu tvoria stálu súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   a preto   ich   nemožno   považovať   z právneho   hľadiska   za   zložité. V konaní o vydanie veci nemožno hovoriť ani o faktickej zložitosti veci.

2. Pri   vyhodnocovaní   podľa   kritéria   „správanie   účastníka   súdneho   konania“ v preskúmavanej veci   ústavný súd nezistil   také závažné skutočnosti,   ktoré   by mali byť osobitne   zohľadnené   v neprospech   sťažovateľky   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých dôvodov   malo dôjsť   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   Len   v nepodstatnej   miere mohlo ovplyvniť plynulý postup okresného súdu to, že sťažovateľka dodatočne menila petit žaloby.

3. Použitím tretieho kritéria ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní samotným postupom okresného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zistil,   že   žaloba   sťažovateľky   o   vydanie   veci   bola okresnému súdu doručená 27. septembra 2000. Okresný súd prípisom z 28. novembra 2000 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie špecifikácie ocenenia vína, ktorého vydania sa domáhala. Tento prípis bol 4. decembra 2000 vrátený okresnému súdu späť ako nedoručený s odôvodnením „adresát na uvedenej adrese neznámy“.

Okresný súd prípisom z 19. apríla 2001 zisťoval v Slovenskej advokátskej komore sídlo právneho zástupcu sťažovateľky, pretože prvú výzvu sa mu na jeho známej adrese nepodarilo   doručiť.   Slovenská   advokátska   komora   listom   z 15.   mája   2001   oznámila okresnému súdu sídlo advokáta a už 21. mája 2001 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na opätovnú špecifikáciu ocenenia vína, ktoré malo byť vydané.

Na   základe   tejto   výzvy   mu   právny   zástupca   sťažovateľky   24.   júla   2001   osobne doručil podanie s označením „Predloženie dôkazných listín na výzvu súdu - zmena petitu žaloby“. Jeho obsahom bolo upresnenie množstva vína, ktoré žiadala sťažovateľka vydať, a taktiež   bol   zmenený   petit   žaloby,   a to   alternatívne   v tom   zmysle,   aby   odporca   vydal označené veci alebo zaplatil požadovanú peňažnú sumu.

Výzvou   z 1.   októbra   2001   okresný   súd   žiadal právneho   zástupcu   sťažovateľky o predloženie   živnostenských   oprávnení účastníkov konania. Tieto   boli   okresnému   súdu doručené 22. októbra 2001.

S poukazom na § 9 ods. 3 písm. a) OSP (účinného v čase postúpenia veci) okresný súd   oznámil   účastníkom   konania   upovedomením   z 9.   novembra   2001,   že   spis sp. zn. 6 Cb 160/00 (v súčasnosti vedený pod sp. zn. 27 Cb 58/03) bol postúpený krajskému súdu   z dôvodu   vecnej   nepríslušnosti,   a to vzhľadom   na   dôvody   uvádzané   zákonnou sudkyňou vo vyjadrení k sťažnosti spočívajúce v tom, že na strane odporcu aj sťažovateľky išlo   o podnikateľské   subjekty   a suma   požadovaná   sťažovateľkou   (ako   druhá   alternatíva petitu) prevyšovala 1 000 000 Sk.

Vec   bola   predložená   krajskému   súdu   21.   decembra   2001.   Dňa   25. októbra 2002 (t. j. po viac ako 10 mesiacoch od postúpenia veci okresným súdom) krajský súd predložil spis v zmysle § 105 ods. 3 OSP Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci. Toto časové obdobie v trvaní od 21. decembra 2001   do   25.   októbra   2002   ústavný   súd   kvalifikuje   ako   zbytočný   prieťah   v konaní, ale na strane krajského súdu (kde vec bola v tom čase predmetom konania a rozhodovania), nemožno ho teda pripísať na ťarchu okresného súdu. Postup krajského súdu sťažovateľka vo svojej sťažnosti z 12. júna 2003 ale nenamietala a ako účastníka konania, proti ktorému jej   sťažnosť   smeruje,   označila   iba   okresný   súd.   Postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní do predloženia veci krajskému súdu hodnotí ústavný súd ako vcelku kontinuálny, preto jeho konanie do uvedeného momentu možno označiť ako bezprieťahové.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Ndob   661/02   z 26.   marca   2003   rozhodol, že na konanie je príslušný okresný súd, čo odôvodnil tým, že z obsahu spisu nevyplýva, že veci, o vydanie ktorých sťažovateľka žiadala, sa dostali k odporcovi v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a predmetom konania nie je peňažná čiastka, ale vydanie veci.

Spis bol 13. apríla 2003 predložený krajskému súdu, ktorý úpravou z 15. apríla 2003 dal pokyn na doručenie vyššie uvedeného uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania. Stalo sa tak 28. apríla 2003 u sťažovateľky a 9. mája 2003 u odporcu. Krajský súd prípisom z 5. júna   2003   dal   súdny   spis   predložiť   okresnému   súdu,   ktorému   bol   doručený 18. júna 2003.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v období   od   21.   decembra   2001   do   18.   júna   2003, t. j. takmer osemnásť mesiacov, bol predmetný spis na krajskom súde a na najvyššom súde.

Výzvou okresného súdu z 24. septembra 2003 bol odporca   požiadaný o písomné vyjadrenie   k návrhu,   ktoré   mu   bolo   doručené   spolu   so   splnomocnením   pre   advokáta 2. októbra   2003.   Zákonná   sudkyňa   dala   pokynom   z 12. novembra   2003   spis   predložiť vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie úpravy a konanie.

Od   toho   času   okresný   súd   vo   veci   nekonal,   pretože   súdny   spis   bol   zapožičaný od 20. januára 2004 krajskému súdu (na jeho vyžiadanie), aby sa predseda krajského súdu mohol   kvalifikovane   vyjadriť   k sťažnosti   sťažovateľky   postúpenej   mu   ministerstvom spravodlivosti. Dňa 9. marca 2004 bol dotknutý spis predložený ústavnému súdu.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v určitých etapách napadnutého konania síce   vykazoval   kratšie   obdobia   nečinnosti,   ktoré   podľa   jeho   názoru   mohli   len   v nie významnej miere ovplyvniť doterajšiu celkovú dĺžku konania. Nešlo teda o také prieťahy, ktoré by svojou kvalitou smerovali k označeniu „zbytočné“.

V nadväznosti   na   tento   záver   hodnotí   ústavný   súd   uvedené   krátkodobé   obdobia nečinnosti   okresného   súdu   ako   také,   ktoré   nereprezentujú   potrebnú   mieru,   ktorá by vzhľadom na svoju intenzitu zasiahla do práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov, a na základe toho rozhodol, že jej právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní porušené nebolo.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nevyhodnocoval   prípadné   porušovanie   základného práva sťažovateľky postupom krajského súdu, resp. najvyššieho súdu, a to z toho dôvodu, že   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom,   a sťažovateľka, ako už bolo   vyššie   poznamenané,   zbytočné   prieťahy   v konaní   pred   krajským   súdom a najvyšším   súdom   nenamietala.   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   žiadala   ústavný   súd,   aby   rozhodnutím   prikázal   okresnému   súdu pokračovať „vo vecnom vybavovaní veci bez ďalších prieťahov“ a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej   sťažnosti   vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu porušil   svojou   nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   V zmysle ods. 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva alebo slobody boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Z toho   vyplýva,   že   výrok   o prikázaní   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov   a   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sú   viazané na vyhovenie   sťažnosti.   Keďže   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že označené základné právo porušené nebolo, nemohol prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov ani priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie. O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ich úhradu neúspešnej sťažovateľke nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004