znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 244/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 147/2009 a jeho rozsudkom z 3. marca 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho uznesením z 30. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť T. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 147/2009 a jeho rozsudkom z 3. marca 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho uznesením z 30. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T 147/2009 z 3. marca 2011 uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 200 €. Pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu okresný súd uložil sťažovateľovi náhradný trest odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov.

Proti namietanému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn. 2 To 57/2011 z 30. júna 2011 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním,   ktoré   podal   z   dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 6 Tdo 55/2011 z 30. novembra 2011 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, keďže zistil, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Z   predloženej   kópie   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ odôvodnil podané dovolanie tým, že v jeho trestnej veci bol nesprávne a neúplne zistený   skutkový   stav   veci,   ako   aj   tým,   že   neboli   vykonané   ďalšie   navrhnuté   dôkazy, a následne na základe nesprávneho a nedostatočne zisteného skutkového stavu bola vec nesprávne právne posúdená, čo podľa názoru sťažovateľa malo za následok, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Sťažovateľ, ako to vyplýva z predloženej kópie dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, namietal, že dopravnú nehodu v skutočnosti zavinil poškodený motocyklista, ktorý prekročil stanovenú rýchlosť, nedával pozor, čo sa robí na vozovke pred ním, a narazil do sťažovateľovho auta. V konaní vypracovaný znalecký posudok z odboru cestnej dopravy považuje   sťažovateľ   za   neobjektívny   a   nehodnoverný,   pretože   podľa   neho   vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu v podstate uvádza identické dôvody, pre   ktoré   dovolaním   napadol   namietané   uznesenie   krajského   súdu.   Zdôraznil   najmä skutočnosť,   že   on   i jeho   manželka   tvrdili,   že «...   v čase   havárie   mal   vyhodenú   ľavú smerovku.   Opak   nikdy   nebol   preukázaný   a preto   v zmysle   zásady   /in   dubio   pro   reo/ „v pochybnostiach   v prospech   obžalovaného“   mal   súd   pokladať   za   preukázané,   že smerovka do ľava vyhodená bola.».

Sumarizujúc svoju argumentáciu sťažovateľ uvádza, že „Podľa nášho názoru súd, počas   samotného   konania   nesprávne   a   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a následne na základe nesprávneho a nedostatočne zisteného skutkového stavu nesprávne právne posúdil vec, čím podľa nášho názoru v konaní došlo k vadám uvedeným v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.“.

Sťažovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   predložil   kópiu   namietaného   uznesenia krajského súdu a dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu. Namietaný rozsudok okresného súdu   sťažovateľ   ústavnému   súdu   nepredložil, „nakoľko   nám   napriek   našej   žiadosti   do dnešného   dňa   nebol   sprístupnený   spis   k   nahliadnutiu   vedený   na   Okresnom   súde Bratislava III pod sp. zn. 1 T 147/09“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa T. D... na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. 1 T 147/2009 porušené bolo.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30.000   Eur   ako náhradu nemajetkovej ujmy   v peniazoch,   ktoré sú porušovatelia   povinní   zaplatiť   podľa zavinenia prieťahov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a to za nasledujúce 2 úkony právnej pomoci v celkovej výške 320,44 Eur vrátane DPH: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 127,16 Eur + 20 % DPH vo výške 25,43 Eur + rež. paušál 7,63 Eur + 20 % DPH 2. vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti vo výške 127,16 Eur + 20 % DPH vo výške 25,43 Eur + rež. paušál 7,63 Eur + 20% DPH ktoré je povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Zo sťažnosti vyplýva, že v sťažovateľovej trestnej veci rozhodoval na základe jeho dovolania   aj   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd,   ktorý   o   ňom   rozhodol   uznesením   sp. zn. 6 Tdo 55/2011 z 30. novembra 2011 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti ale nedomáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv   označeným   uznesením najvyššieho súdu ani postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Ústavný súd preto mohol sťažnosť predbežne prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a namietaným uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 147/2009 a jeho rozsudku z 3. marca 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 To 57/2011 a jeho uzneseniu z 30. júna 2011

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné v prvom rade zdôrazniť,   že   sťažovateľ   sa   v   nej   v   zásade   obmedzuje   len   na   uvedenie   identických skutočností, ktoré namietal v dovolacom konaní. Túto skutočnosť potvrdzuje aj záverečná časť   jeho   sťažnosti,   v ktorej   výslovne   uvádza,   že „Podľa   nášho   názoru   súd,   počas samotného konania nesprávne   a neúplne zistil skutkový stav veci,   nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a následne na základe nesprávneho a nedostatočne zisteného skutkového stavu nesprávne právne posúdil vec, čím podľa nášho názoru v konaní došlo k vadám uvedeným v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.“.

Na tomto základe možno konštatovať, že všetky námietky sťažovateľa smerujúce proti namietanému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli predmetom súdneho prieskumu najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania, pričom tento prieskum dopadol pre sťažovateľa neúspešne, keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo   55/2011   z   30.   novembra   2011   jeho   dovolanie   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku   odmietol, „lebo   je   zrejmé,   že   nie   sú   splnené   dôvody   dovolania   podľa   §   371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)“. Za daných okolností sa sťažovateľ v podstate domáha, aby ústavný súd opätovne preskúmal namietané uznesenie krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v rozsahu, v akom ho napadol svojím dovolaním, hoci ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd, a to bez toho, aby namietal touto sťažnosťou aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, pričom zároveň trvá na tom, že v konaní došlo k vadám   uvedeným   v § 371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku.   Je   teda   zrejmé,   že sťažovateľ   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nesúhlasí,   avšak   touto   sťažnosťou   ho nenamieta.

Za daných okolností by vzhľadom na obsah sťažnosti a okolnosti, ktoré predchádzali jej   podaniu,   nepochybne   bola   daná   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Tdo   55/2011   z   30.   novembra   2011,   ktorým   dovolací   súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Keďže označené uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ nenamietol v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, nemohlo byť (vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) úlohou ani povinnosťou ústavného súdu zaujať k nemu meritórne závery.   Navyše,   z   už   spomínaného   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu nepochybne vyplýva, že ústavný súd svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže uplatniť len vo vzťahu k takému (právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už sťažovateľ nemôže napadnúť žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym) v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ak   sťažovateľ   napadol   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 2 To 57/2011 z 30. júna 2011 dovolaním a s výsledkom dovolacieho konania nebol spokojný   mohol   a mal napadnúť sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   aj   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 55/2011 z 30. novembra 2011, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté. Ak tak neurobil, ústavný súd nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu z tých istých dôvodov, z akých ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd (obdobne pozri IV. ÚS 198/2012).

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   mohol   napadnúť uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 57/2011 z 30. júna 2011 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nad rámec dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom bolo ale jeho povinnosťou takýto návrh odôvodniť a navrhnúť dôkazy (§ 20 ods. 1 druhá veta zákona o ústavnom súde).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   v   nej   neuviedol   žiadne   ďalšie   dôvody   (nad   rámec   tých,   ktoré   uplatnil v dovolaní), na základe ktorých by namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, t. j. z tohto hľadiska nie je sťažnosť odôvodnená. Ústavný súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zdôrazňuje   (napr.   IV.   ÚS   359/08),   že   nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania   skutkových   okolností musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a   právne   posúdenie preloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho ústavou garantovaných práv označeným rozsudkom krajského súdu nemôže byť dostatočným dôvodom na záver, že mohlo   dôjsť   k ich   namietanému   porušeniu,   ak   chýbajú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by umožňovali dospieť k takémuto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť   sťažovateľa   teda   v   časti   týkajúcej   sa   označeného   rozsudku   krajského   súdu neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie   (nad   rámec   dôvodov   uplatnených   v   dovolaní), a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

3.   K   namietanému   porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   147/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011

Z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   žiada   vysloviť   aj   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Táto skutočnosť vyplýva aj   z   odôvodnenia   požiadavky   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   kde   sťažovateľ uvádza,   že „Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   z   dôvodu   prieťahov v súdnom konaní pociťoval neprávosť a nespravodlivosť zo strany súdov a preto sťažovateľ požaduje v dôsledku nespravodlivého súdneho rozhodnutia v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 30.000,- Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.“.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné v prvom rade poznamenať, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je v ústave upravené v čl. 48 ods. 2, a nie   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   je súčasťou čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia a odôvodnenie námietky zásahu do základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   do   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatoval, že sťažnosť aj v tejto časti trpí nedostatkom odôvodnenia, t. j. sťažnosť sťažovateľa v tejto časti   neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie,   a   preto   nespĺňa   ani   podstatnú   náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Zároveň   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podstatou,   účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iného štátneho orgánu   (I.   ÚS   10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08). Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušovaniu označeného práva ešte mohlo   dochádzať   alebo   namietané   porušovanie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu   doručená, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Konanie pred okresným súdom bolo v danom prípade ukončené vydaním rozsudku sp. zn. 1 T 147/2009 z 3. marca 2011 a jeho následným doručením sťažovateľovi a konanie pred krajským súdom bolo ukončené vydaním uznesenia sp. zn. 2 To 57/2011 z 30. júna 2011 a jeho následným doručením sťažovateľovi, pričom k doručeniam oboch namietaných rozhodnutí   všeobecných   súdov   došlo   zjavne   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu (vyplýva to okrem iného z následného podania dovolania a konania pred dovolacím súdom, pozn.).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to tak z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012