znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 244/2011-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/28/2010 z 25. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2011 doručená sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „ministerstvo“), ktorou namietalo porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso/28/2010 z 25. novembra 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Dňa 2. júla 2008 vydal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia B. rozhodnutie č. VÚSZ-65101008993404, ktorým bol M. Š., B. od 1. júla 2008 zvýšený výsluhový dôchodok zo sumy 28.879,- Sk na sumu 29.139,- Sk mesačne, t. z. o 0,899 % rastu priemerného mesačného služobného platu profesionálnych vojakov v roku 2007 oproti roku 2006 Proti tomuto   rozhodnutiu   podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, z dôvodu že valorizácia výsluhových dôchodkov o 0,899 % vykonaná k 1. júlu 2008 nebola uskutočnená v súlade s platnou právnou úpravou.

Odvolací orgán - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. KaVSÚ- 12-159/2008-OSS   z   23.   septembra   2008   odvolanie   žalobcu   zamietol   a   napadnuté rozhodnutie   prvostupňového   orgánu   potvrdil.   Podľa   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolací orgán nezistil   také   nedostatky,   pre ktoré   by bolo   potrebné rozhodnutie   prvostupňového orgánu považovať za vecne nesprávne a nezákonné.

Rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. KaVSÚ-12-159/2008-OSS z 23. septembra 2008 v spojení s rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65101008993404   z   2.   júla   2008   napadol   žalobca   žalobou   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku....

Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky   bolo   účastníkom   konania   na   strane žalovaného v právnej veci žalobcu: M. Š., bytom B., zast. Mgr. M. Š., advokátom, B., proti žalovanému:   Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky,   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. KaVSÚ-12-159/2008-OSS z 23. septembra 2008, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4S 158/2008-46. Dňa   23.   apríla   2010   Krajský   súd   v   Bratislave   vydal   rozsudok,   ktorým   podľa ustanovenia   §   250j   ods.   2   písm.   d)   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušil   rozhodnutie Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   č.   KaVSÚ-12-159/2008-OSS   z   23.   septembra 2008, ktorým bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok od 1. júla 2008 zo sumy 28.879,- Sk   mesačne   na   sumu   29.139,-   Sk   mesačne,   t.   j.   o   0,899   %   predstavujúceho   nárast priemerného služobného príjmu (platu) profesionálneho vojaka, a vec vrátil Ministerstvu obrany Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

V   poučení   tohto   rozsudku   je   uvedené,   že   proti   tomuto   rozsudku   je   prípustné odvolanie do 15 dní od doručenia, na základe čoho sme v danej veci postupovali.... Proti   uvedenému   rozsudku   podalo   Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky odvolanie na Najvyšší   súd Slovenskej   republiky.   Najvyšší súd   Slovenskej republiky ako odvolací orgán vydal 25. novembra 2010 uznesenie sp. zn. 7Sžso/28/2010, ktorým podľa § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie žalovaného odmietol.“

Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd Slovenskej republiky vydaním uznesenia sp. zn. 7 Sžso/28/2010 z 25. novembra 2010 porušil naše právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci spravodlivo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.“. Pritom uvádza, že najvyšší súd „uznesením sp. zn.   7Sžso/28/2010 z 25.   novembra 2010 odňal Ministerstvu   obrany   Slovenskej   republiky   právo   na   podanie   riadneho   opravného prostriedku, nakoľko pri vydaní rozhodnutia použil zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 250s   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   neboli   objektívne   dané,   a   tým   odňal Ministerstvu obrany Slovenskej republiky možnosť podať odvolanie proti rozsudku v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho uznesenia vychádza z § 250s Občianskeho súdneho poriadku, ktorý sa nachádza v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 2501 až § 250s). V tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku   je   upravené   rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam správnych orgánov.

V predmetnej veci však bolo predmetom sporu preskúmavanie rozhodnutia súdov upravené v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 až § 250k). Táto skutočnosť, že na predmetnú vec sa vzťahuje druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vyplýva aj z podanej žaloby z 27. novembra 2008.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Základné   právo   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1,   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prerokovanie   veci spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/28/2010 z 25. novembra 2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/28/2010 z 25. novembra 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodovanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predovšetkým skúmal, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V kontexte európskeho chápania ochrany základných práv a slobôd právnických osôb ústavný súd judikoval (IV. ÚS 149/04, I. ÚS 239/07), že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi.   V tomto   článku dohovoru   je definované postavenie   sťažovateľa spôsobom,   ktorý   vylučuje,   aby   bolo   postavenie   sťažovateľa   priznané   ministerstvu   ako orgánu verejnej moci konajúcemu v mene štátu a rozhodujúcemu o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním. Na tomto prístupe k ochrane základných práv a slobôd právnických osôb nemení nič ani skutočnosť, že podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v znení   neskorších predpisov   je sťažovateľ považovaný za právnickú   osobu. Priznanie právnej   subjektivity podľa   názoru   ústavného   súdu   neznamená   priznanie   subjektivity   v   rozsahu   nositeľa základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, prípadne v rozsahu zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34).

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   právna   úprava v Slovenskej   republike   je   neobvyklá   tým,   že   štátnym   orgánom   zo   zákona   priznáva postavenie   právnických   osôb.   Táto   skutočnosť   je   pozostatkom   koncepcie   právneho postavenia organizácií v systéme nerozlišujúcom verejné a súkromné právo, aké platilo pred r. 1989. Samotné postavenie právnickej osoby zásadne neoprávňuje orgán verejnej moci na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Orgán verejnej moci je vykonávateľom verejnej moci, je nositeľom   kompetencií   a   len   zo   zotrvačnosti,   z   koncepčno-hospodárskych   dôvodov   má postavenie právnickej osoby (porov. tiež Mikule, V., Sládeček, V.: K jednomu z problémů právnikých osob jako stěžovatelů v judikatuře Ústavního soudu. In: Dančák, B., Šimíček, V. (eds.): Základní   lidská   práva   a   právní   stát   v   judikatuře   ústavních   soudů. Brno: Masarykova univerzita, Mezinárodní politologický ústav, 2000, s. 50 a nasl; Beran, K.: Proč není stát právnickou osobou? In: Právní rozhledy 7/2006, s. 255 a nasl.). Ak je správny orgán   žalovaný   správnou   žalobou,   má   pasívnu   procesnoprávnu   subjektivitu   zo   zákona, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a nie z titulu postavenia ako právnickej osoby (II. ÚS 87/09). Ústavný súd túto skutočnosť zohľadnil pri svojom rozhodovaní.

Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd už konštatoval (III. ÚS 329/07), že predpokladom legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je spôsobilosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby byť nositeľom základných práv a slobôd. Zmyslom sťažnosti podanej ústavnému súdu je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským slobodám vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym občanom,   alebo práva, ktorých   nositeľom   môže   byť len cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby.

V zásade však nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (verejnej správy) podali sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania); môžu však tak urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v   skutočnosti   boli   nositeľmi   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd.   Orgán verejnej moci (verejnej správy) teda môže podať sťažnosť, len pokiaľ sa ho to týka tak ako „každého“, a nie ako „nositeľa verejných úloh (verejného záujmu)“.

Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom   (subjektom)   základných   práv a slobôd.   Rovnako   už ústavný súd   uviedol,   že sťažnosť   podaná   ústavnému   súdu   nie   je   bežným   opravným   prostriedkom,   ktorý   je k dispozícii   všetkým   účastníkom   predchádzajúcich   konaní   na   zvrátenie   pre   nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Štát nie je v zásade nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak, štátne orgány majú štátom zverené   právomoci   a kompetencie,   prostredníctvom   ktorých   vykonávajú   verejnú   moc, rešpektujúc čl. 2 ods. 2 ústavy. Opačné vnímanie by bolo absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov s kompetenciou   prerokúvať   ústavnú   sťažnosť.   Prvým   judikátom   tohto   charakteru   bolo uznesenie sp. zn. I. ÚS 29/97 ešte z obdobia, keď sa konanie na ústavnom súde začínalo na základe podnetu. Nasledovali ďalej napr. uznesenia II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04 (časť II, ods. 5), IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS 239/07 a III. ÚS 329/07, ktoré už boli prijaté za účinnosti dnešnej podoby ústavného vymedzenia sťažnosti.

Podobný   prístup   možno   pozorovať   v   Českej   republike   (porovnaj   stanovisko PL.   ÚS-st   9/99,   uznesenie   III.   ÚS   516/03,   z   ostatnej   doby   uznesenie   I.   ÚS   3103/08, dostupné   na   internete:   <http://nalus.usoud.cz>),   v   Slovinsku   (sklep   Up-98/06 z 21. decembra   2006,   dostupné   na   internete:   <www.us-rs.si>)   a   v   Chorvátsku (U-III-4845/2004, dostupné na internete: <www.codices.coe.int>).

Ústavný   súd   v danom   prípade   skúmal,   či   tieto   závery   platia   jednoznačne   aj   na sťažnosť   sťažovateľa,   ktorý   mal   v správnom   konaní   postavenie   správneho   orgánu. Z pohľadu   sťažovateľa,   ktorý   mal   v správnom   súdnictve   postavenie   žalovaného,   je predmetom sťažnosti tvrdenie, že najvyšší súd ako odvolací správny súd odmietnutím jeho odvolania podaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) porušil   jeho základné práva podľa   čl.   46   ods.   1 a 2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.

Účelom preskúmania takejto sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci (verejnej správy) rešpektovali, alebo chránili základné práva a slobody fyzických   alebo právnických   osôb. Len na základe sťažnosti   osoby, ktorá   je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci (verejnej správy) porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania (II. ÚS 87/09).

Rozhodnutie   ministerstva   sp.   zn.   KaVSÚ-12-159/2008-OSS   z 23. septembra   2008 v spojení   s rozhodnutím   Vojenského   úradu   sociálneho   zabezpečenia   č. VÚSZ-65101008993404   z 2.   júla   2008   bolo   predmetom   preskúmavania   krajského   súdu   ako prvostupňového správneho súdu, ktoré krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP zrušil a vec vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie. Ministerstvo podalo proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu odvolanie, ktoré najvyšší súd odmietol. Ministerstvo na tomto základe tvrdí, že najvyšší súd mu týmto odňal možnosť konať pred súdom a zamedzil prístup k súdnej ochrane.

Ministerstvo ďalej namieta, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia argumentuje dôvodom odmietnutia odvolania podľa § 250s OSP, t. j. dôvodom vzťahujúcim sa   na   rozhodovanie   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   krajský   súd rozhodoval podľa § 250ja ods. 1 v spojení s § 250i OSP, t. j. podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorej   správne   súdy   rozhodujú   o žalobách   proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, v prípadoch rozhodnutí správnych orgánov vydaných v správnom konaní po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, t. j. právoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Skutočnosť, že krajský súd rozhodoval   podľa   tejto   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   je   zrejmá   z   výroku rozhodnutia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatnením   kasačného oprávnenia všeobecného súdu ako správneho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu orgánu verejnej moci (verejnej správy) v postavení správneho orgánu nemôže dôjsť k porušeniu základných práv orgánu verejnej moci (verejnej správy) pri uplatňovaní jeho právomoci podľa čl. 2 ods. 2 ústavy.

Konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa verejnej moci (verejnej správy), ktorý v tomto konaní obhajuje zákonnosť svojho rozhodnutia, aj keď   pred   súdom   priamo   túto   moc   vrchnostensky   nevykonáva.   Z   tohto   dôvodu   sú   aj procesné práva prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie nemôže byť teda namietané formou sťažnosti podanej ústavnému súdu. Súdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve   súvisí   taktiež   s   ochranou   slobodnej   sféry   súkromných   osôb,   aj   keď   len   pred výkonnou   mocou.   Ministerstvo   sa   snaží   cez   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   „odoprel“ najvyšší súd, zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol prípadne poškodiť súkromnú osobu, žalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak   nemôže   byť   ústavný   súd   ochranou   správneho   orgánu   pred   správnym   súdom. Z uvedeného vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd ministerstvo v danom prípade za zjavne neoprávnenú osobu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ je osobou, ktorá je zjavne neoprávnená na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   pri   svojom rozhodovaní o odvolaní postupoval podľa inej relevantnej právnej úpravy (§ 250s OSP) ako krajský súd, ktorý zrušil rozhodnutie ministerstva [§ 250j ods. 2 písm. d) OSP], ústavný súd uvádza, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu, že bola podaná neoprávnenou osobou,   je   v danom   prípade   táto   námietka   irelevantná,   a preto   ju   ústavný   súd   vecne nepreskúmaval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011