znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 244/07-122

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   J. T.,   t.   č.   vo výkone trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. I. G., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 208/07 a porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.   zn.   2   Tpo   77/07,   za   účasti   Okresného   súdu   Zvolen   a Krajského   súdu   v Banskej Bystrici, takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. T. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0 Tp 208/07 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo J. T. podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 208/07 a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 77/07 p o r u š e n é   n e b o l i.

3. J. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Zvolen p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J.   T.   v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. G., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Zvolen j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2007 doručená sťažnosť J. T., v tom čase vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   podľa   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“). Sťažovateľ v sťažnosti uvádzal, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť jednak postupom   vyšetrovateľky   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Zvolen (ďalej aj „vyšetrovateľka“) vo veci sp. zn. ČVS: ORP-447/OVK-ZV-2007, ako aj jej uznesením z 25. mája 2007 a postupom sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 208/2007 a jeho uznesením z 25. mája 2007. Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaniami doručenými   ústavnému   súdu   17. augusta   2007   a 5.   septembra   2007,   z   obsahu   ktorých vyplýva, že sťažovateľ rozširuje svoju sťažnosť aj o namietanie postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 77/07.

Sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie právneho   zástupcu   v konaní   vedenom   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   žiadosti sťažovateľa uznesením č. k. IV. ÚS 244/07-41 zo 4. októbra 2007 vyhovel a ustanovil mu za právnu zástupkyňu advokátku JUDr. I. G., Z.

Vzhľadom   na   nejasnosť   a   neúplnosť   podaní   sťažovateľa   ústavný   súd   požiadal ustanovenú   právnu   zástupkyňu   o predloženie   nového   znenia   sťažnosti,   ktoré   by zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   ústavnému   súdu   nové   znenie   sťažnosti 8. novembra 2007, ktoré upresnila v časti týkajúcej sa petitu podaním z 25. januára 2008. Pri ďalšom postupe v tomto konaní ústavný súd vychádzal z nového znenia sťažnosti.

Z   nového   znenia   sťažnosti   vyplýva   nasledovný   skutkový   stav   v trestnej   veci sťažovateľa, v rámci ktorej malo dôjsť podľa jeho tvrdenia k porušeniu jeho práv postupom vyšetrovateľky, okresného súdu a krajského súdu:

1. Dňa 24. mája 2007 o 14.35 h bola sťažovateľovi obmedzená sloboda z dôvodu podozrenia zo spáchania trestných činov.

2. Dňa 25. mája 2007 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona; predmetné trestné konanie je vedené Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen pod sp. zn. ČVS: ORP-447/OEK-ZV-2007.

3.   Vyšetrovateľka   vykonala   po   vznesení   obvinenia   25.   mája   2007   prvý   výsluch sťažovateľa ako obvineného. Sťažovateľ odmietol uznesenie o vznesení obvinenia prevziať, s jeho obsahom bol však ústne oboznámený. Sťažovateľ po vznesení obvinenia zahlásil ústne   do   zápisnice   o svojom   výsluchu   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia, pretože   sa   v   predmetných   veciach   necítil   byť   vinným.   Vyšetrovateľka   upozornila sťažovateľa, že navrhne prokurátorovi Okresnej prokuratúry Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) jeho vzatie do väzby, pričom ho oboznámila s jeho právom na obhajobu od okamihu vznesenia obvinenia, ako aj so skutočnosťou, že v prípade jeho vzatia do väzby nastane dôvod povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a že mu podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku bude obhajca ustanovený súdom. Sťažovateľ požiadal vyšetrovateľku, aby mu bol ustanovený obhajca ešte pred rozhodnutím súdu o vzatí do väzby v zmysle § 40 ods. 2 Trestného poriadku. Vyšetrovateľka na túto žiadosť sťažovateľa uviedla, že vzhľadom na viazanosť lehotami ustanovenými v Trestnom poriadku predloží spis okresnej prokuratúre, pričom obhajca bude sťažovateľovi ustanovený súdom.

4. Dňa 25. mája 2007 bol sťažovateľ predvedený pred sudcu okresného súdu pre prípravné konanie, ktorý ho uznesením sp. zn. 0 Tp 208/2007 z 25. mája 2007 vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 24. mája   2007   o   14.35   h.   Hneď   po   vyhlásení   označeného   uznesenia   sťažovateľ   ústne zahlásil sťažnosť proti svojmu vzatiu do väzby.

5. Uznesenie o vzatí do väzby bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2007, pričom malo pozostávať z troch strán, ale jemu bolo doručené bez druhej strany, na ktorej malo byť bližšie   odôvodnenie   jeho   vzatia   do   väzby   a   dôvody   a   dôkazy,   ktoré   sudcu   viedli k rozhodnutiu o vzatí do väzby.

6. Sudca okresného súdu pre prípravne konanie podľa sťažovateľa 25. mája 2007 rozhodol opatrením aj o ustanovení obhajcu sťažovateľovi (v skutočnosti o tom rozhodol vyšší súdny úradník, pozn.), ale toto opatrenie mu bolo doručené až 12. júna 2007 a jeho ustanovenej obhajkyni až 12. júna 2007.

7. Dňa 30. mája 2007 sťažovateľ písomne odôvodnil svoju sťažnosť proti vzneseniu obvinenia   z   25.   mája   2007   a   odôvodnenie   adresoval   vyšetrovateľke.   V ten   istý   deň sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nariadenie výkonu trestu v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 31/2006 (v nej bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní dva a pol roka so zaradením pre jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia), pričom poukázal na skutočnosť, že výkon trestu má mať prednosť pred výkonom väzby. Okresný súd podľa sťažovateľa o tejto jeho žiadosti „nekonal do 21. augusta 2007, kedy žiadosť môjho obhajcu o prepustenie z väzby a nariadenie výkonu trestu Uznesením 0 Tp 208/07-26 zamietol“.

8.   O   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyšetrovateľky   o   vznesení   obvinenia rozhodol 28. júna 2007 prokurátor okresnej prokuratúry rozhodnutím sp. zn. 3 Pv 401/2007 tak, že ju zamietol.

9. Vzhľadom na lehotu, ktorá uplynula od vznesenia obvinenia a podania sťažnosti proti predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia (od 25. mája 2007 do 28. júna 2007), podal sťažovateľ podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   o   preskúmanie   nečinnosti   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   - vyšetrovateľky a prokurátora okresnej prokuratúry. Generálna prokuratúra listom z 30. júla 2007 sťažovateľovi oznámila, že dozorujúcemu prokurátorovi okresnej prokuratúry vytkla prieťah   pri   vybavovaní   sťažnosti   sťažovateľa   z   25.   mája   2007,   pričom   iné   podstatné porušenie zákona v konaní nezistila.

10. Dňa 6. augusta 2007 podal sťažovateľ sťažnosti proti nečinnosti a prieťahom v konaní pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby a jeho žiadosti o prepustenie z väzby a nariadení výkonu trestu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré adresoval predsedníčke okresného súdu   a predsedovi   krajského   súdu,   a uvádza,   že   tieto   sťažnosti   neboli   do   dňa   podania sťažnosti   ústavnému   súdu „žiadnym   spôsobom   vybavené,   prípadne   som   o ich   vybavení nebol informovaný“.

11. Dňa 4. júla 2007 krajský súd podľa sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Tpo 77/07 zamietol „moju sťažnosť proti Uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. 0 Tp 208/2007 o vzatí do väzby“, ktoré mu malo byť doručené až 15. augusta 2007, t. j. „až 82 dní od rozhodnutia o mojom vzatí do väzby a 83 dní od začiatku plynutia väzby a obmedzenia mojej osobnej slobody“.

Na uvedenom skutkovom základe sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo konaním:

„1. vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ vo Zvolene, ktorý mi napriek mojej žiadosti neumožnil ustanovenie obhajcu bez zbytočného odkladu po vznesení obvinenia,

2. prvostupňového súdu - Okresného súdu vo Zvolene, že mi neustanovil obhajcu v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 Trestného poriadku hneď po vznesení obvinenia, hoci som o to žiadal; že mi súd v zmysle ustanovenia   § 37 ods.   1 písm.   a) Trestného poriadku ustanovil obhajcu, ktorý reálne mohol vstúpiť do práv obhajoby až dňom 12. júna 2007, hoci v čase od 24. mája 2007 do 12. júna 2007 boli vykonané vyšetrovacie úkony a úkony súdu, ktorých sa obhajca nemal možnosť zúčastniť a brániť tak moje ústavné práva; ktorý oneskorene   predložil   spis   0   Tp   208/07   na   konanie   o   riadnom   opravnom   prostriedku   - sťažnosti voči Uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 25. mája 2007 na rozhodnutie Krajskému   súdu   vo   Zvolene;   že   nezabezpečil   riadne   a   včasné   doručenie   Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 Tpo 77/07,

3.   odvolacieho   súdu   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   ktorý   nekonal   bez zbytočných prieťahov v konaní a o sťažnosti voči Uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. 0 Tp 208/07 zo dňa 25. mája 2007 o mojom vzatí do väzby;

- postup uvedených orgánov je v rozpore s ustanovením článku 12 ods. 1, článku, 13, článku 17 ods. 1, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2, článku 50 ods. 3 Ústavy SR a článku 1, článku 4 ods. 3; článku 8 ods. 1, článku 36 ods. 1, článku 38 ods. 2, článku 40 ods. 3 Listiny

- postup v rozpore s ustanovením § 1, § 37 ods. 1 písm. a), § 40 ods. 2, § 185 Trestného poriadku.“

Sťažovateľ v súlade s podaním jeho právnej zástupkyne z 25. januára 2008 žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„konaním Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene   vo   veci   ČVS:   ORP-447/OVK-ZV-2007   vedenej   proti   obvinenému   sťažovateľovi došlo k porušeniu jeho základného ústavného práva garantovaného článkom 50 ods. 3 Ústavy SR.

Konaním   Okresného   súdu   vo   Zvolene   č.   k.   0   Tp   208/07   vo   veci   vedenej   proti obvinenému   sťažovateľovi   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   ústavného   práva garantovaného článkom 5 ods. 4 a článkom 50 ods. 3 Ústavy SR.

Konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 Tpo 77/07 vo veci vedenej proti obvinenému   sťažovateľovi   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   ústavného   práva garantovaného článkom 5 ods. 4 Ústavy SR.

Okresný   súd   vo   Zvolene   a   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi sumu 10.000,- Sk a trovy konania.“

Po   doručení   nového   znenia   sťažnosti   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu 12. novembra 2007 ďalšie podanie označené ako „Vysvetlenie“. Vzhľadom na to, že toto podanie nebolo podpísané právnou zástupkyňou sťažovateľa, ústavný súd ju vyzval, aby sa v lehote 5 dní vyjadrila, či v nadväznosti na toto podanie chce doplniť nové znenie sťažnosti sťažovateľa, a upozornil ju, že ak v určenej lehote na túto výzvu nezareaguje, ústavný súd predbežne prerokuje sťažnosť sťažovateľa v rozsahu, v akom ju ústavnému súdu doručila 8. novembra   2007.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   na   výzvu   ústavného   súdu   v určenej lehote a ani do dňa predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa nereagovala, a preto ústavný súd pri ďalšom postupe na označené podanie sťažovateľa neprihliadal.

Uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   244/07-81   zo   7.   februára   2008   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 208/07, a v časti namietajúcej porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 77/07 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili ústavnému súdu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Vo vyjadrení podpredsedu   okresného súdu, ktoré   bolo ústavnému súdu   doručené 10. marca 2008, sa okrem iného uvádza:

„...   Dňa   25.   5.   2007   bol   J.   T.   predvedený   pre   sudcu   Š.,   ktorý   rozhodol,   že menovaného berie do väzby. Sťažovateľ namieta, že uznesenie o vzatí do väzby mu bolo doručené   až   12.   6.   2007,   pričom   z   3   strán   uznesenia   toto   neobsahovalo   stranu   2. Z originálu   spisu   vyplýva,   že   zrejme   technickou   závadou   textového   editora   sú   na trojstranovom uznesení dve strany označené ako str. 3. Uznesenie však obsahuje fyzicky 3 strany. V súčasnosti neviem zistiť, či sťažovateľ mal k dispozícii všetky 3 strany, alebo nie. Pravdepodobným sa javí, že uznesenie bolo úplné, no označenie strán bolo 1, 3, 3. Podľa doručeniek v spise sťažovateľ predmetné uznesenie prevzal 25. 5. 2007, teda v deň vzatia do väzby. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že už dňa 25. 5. 2007 mal mať ustanoveného obhajcu, pričom toto uznesenie mu bolo doručené až 12. 6. 2007. Zo spisu 0 Tp 209/07 vyplýva, že to tak skutočne aj bolo, uznesenie vypracovávala vyššia súdna úradníčka K. - neviem však zistiť, kedy jej bol spis predložený, ani kedy ho ona doručila kancelárii. V tom čase pracovníčka kancelárie T p. S. ho odpísala 8. 6. 2007 a na poštu zásielka zrejme už nešla v tento deň (bol piatok), ale až najbližší pracovný deň, t. j. 11. 2. 2007 (pondelok).

Dňa 30. 5. 2007 sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby a žiadal, aby mu bol nariadený   výkon   trestu   OS   vo   vzťahu   ku   konaniu   2   T   31/06.   Sťažovateľ   tvrdil,   že súd nekonal do 21. 8. 2007, kedy jeho žiadosť bola sudcom Š. zamietnutá. Z obsahu podaní sťažovateľa sa však skôr javí, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby by sa mala týkať iných trestných vecí tunajšieho súdu, a to 3 T 186/05 a 3 T 105/06, ktoré vybavoval sudca K. Sťažovateľ svoju žiadosť zo dňa 30. 5. 2007 adresovanú sudcovi Š. odôvodňoval údajne právoplatnými rozhodnutiami vo veciach 3 T 186/05 a 3 T 105/06. Táto jeho žiadosť došla na súd 1. 5. 2007, kde sa nachádzali aj 2 listy, o ktorých doručenie požiadal adresátom prokurátorovi G. a sudcovi K. Dňa 6. 6. 2007 sudca Š. tieto 2 listy aj adresátom poslal. Spis 0 Tp 208/07 bol dňa 19. 6. 2007 predložený KS BB, aby tento rozhodol o sťažnosti o vzatí do väzby. Na krajský súd bol spis doručený 25. 6. 2007, ten rozhodol dňa 4. 7. 2007 a na OS   Zvolen   sa spis   vrátil   20.   7.   2007.   Dňa 23. 7.   2007 tajomníčka urobila   úpravu pre doručenie   druhostupňového   rozhodnutia,   pričom   úprava   bola   realizovaná   6.   8.   2007. Sťažovateľovi bolo doručené druhostupňové rozhodnutie 15. 8. 2007.

Avšak dňa 26. 7. 2007 sťažovateľ opäť podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú adresoval   na   Okresnú   prokuratúru   Zvolen,   ktorá   sa   k žiadosti   vyjadrila   a žiadosť   bola doručená nášmu súdu 10. 8. 2007. Sudca Š. rozhodol 21. 8. 2007.

Z uvedeného vyplýva, že sudca Š. zrejme rozhodoval až o druhej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom o prvej žiadosti pravdepodobne rozhodované nebolo. Dňa 31. 8.   2007 však prokurátor prepustil sťažovateľa na slobodu,   pretože mal nastúpiť do výkonu trestu OS.“

Vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 26. februára 2008. Predseda krajského súdu v ňom odkazuje na vyjadrenie zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... Dňa 25. 6. 2007 bola na Krajský súd v Banskej Bystrici predložená sťažnosť obv. J. T. proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 25. 5. 2007. Vec napadla do senátu 2 To, pričom predseda senátu určil deň neverejného zasadnutia v primeranej lehote na 4. 7. 2007. Dňa 16. 7. 2007 sudca odovzdal napísané rozhodnutie, ktoré bolo dňa 18. 7. 2007 doručené na podaciu stanicu Krajského súdu Banská Bystrica. Následne dňa 19. 7. 2007 bolo odoslané poštou na Okresný súd vo Zvolene.

Z vyššie uvedeného dôvodu mám za to, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o sťažnosti   obv.   J.   T.   v primeranej   lehote   a toto   rozhodnutie   považujem   za   správne a zákonné.“

Podpredseda   okresného súdu   a predseda   krajského súdu   ústavnému súdu   zároveň oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie.

Právna   zástupkyňa   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   28.   marca 2008   oznámila,   že   súhlasí   s tým,   aby   sa   vo   veci   sťažovateľa   upustilo   od   ústneho pojednávania,   a vo   vzťahu   k označeným   vyjadreniam   okresného   súdu   a krajského   súdu uviedla:

„Z   vyjadrenia   Okresného   súdu   vo   Zvolene   vyplýva,   že   sťažovateľom   uvádzané skutočnosti   o nedodržaní   zákonných   lehôt   sú   pravdivé.   Nedodržanie   zákonných   lehôt Okresný súd vo Zvolene ospravedlňuje pracovnou vyťaženosťou sudcov OS. Mám za to, že uvedené   skutočnosti   nemôžu   žiadnym   negatívnym   spôsobom   zasahovať   do   základných ľudských práv a slobôd a nemôžu byť brané ako paušálne ospravedlnenie nečinnosti súdov. Mám   za   to,   že aj   z vyjadrenia   Okresného súdu   Zvolen vyplýva,   že moja   sťažnosť   bola podaná dôvodne.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   vo   svojom   vyjadrení   tvrdí,   že   postup   súdu   bol primeraný a lehoty dodržané. Sťažovateľ mám za to, že lehota, v ktorej vec vybavil Krajský súd v Banskej Bystrici nebola primeraná zložitosti veci a vzhľadom na obmedzenie osobnej slobody mal Krajský súd v Banskej Bystrici konať rýchlejšie.“

Vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci, keďže od neho nebolo možné očakávať bližšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zo sťažnosti a z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 244/07-81 zo 7. februára 2008 prijatého pri jej predbežnom prerokovaní vyplýva, že úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo rozhodnúť o tom, či

1. postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 208/2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru,

2.   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tpo   77/07   došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 208/2007

Zo sťažnosti vyplýva, že vo vzťahu k postupu okresného súdu v označenom konaní sťažovateľ namieta

a) porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že mu okresný súd „neustanovil obhajcu v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 Trestného poriadku hneď po vznesení obvinenia, hoci som o to žiadal; že mi súd v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ustanovil obhajcu, ktorý reálne mohol vstúpiť do práv obhajoby až dňom 12. júna 2007, hoci v čase od 24. mája 2007 do 12. júna 2007 boli vykonané vyšetrovacie úkony a úkony súdu, ktorých sa obhajca nemal možnosť zúčastniť a brániť tak moje ústavné práva“;

b) porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru oneskoreným predložením jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby sp. zn. 0 Tp 28/2007 z 25. mája 2007 krajskému súdu a následne oneskoreným doručením uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 77/07 zo 4. júla 2007, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti označenému uzneseniu okresného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavyPodľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas   na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ustanovením čl. 50 ods. 3 ústavy sa zaručujú práva obvinenému, pričom z formulácie tohto ustanovenia ústavy vyplýva, že kladie   dôraz   na   zaručenie   práv   od   okamihu   vznesenia   obvinenia   (mutatis   mutandis III. ÚS 6/00).

Všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 ústavy zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby ďalej, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96).

Podľa právneho názoru ústavného súdu (II. ÚS 34/99) právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej   osoby. Podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa   uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd. Základným pravidlom týchto práv je princíp nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými záujmami sa jeden zo záujmov nemôže nadradiť nad iný tak, aby sa poprel účel ochrany priznanej inému chránenému verejnému záujmu. V okolnostiach prípadu ide o právne riešenie konfliktu medzi verejným záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa trestného činu s tými verejnými záujmami, kvôli ktorým sa ústavou priznáva právo na obhajobu.

Právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, o ktoré v danom prípade ide, je zaručené s rozdielnou intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na nutnú, resp. podľa terminológie Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 povinnú obhajobu alebo či sa upravuje ako právo na zvoleného obhajcu. Zákonná úprava tu reaguje   na   postavenie   obvineného   tak,   že   v   pre   neho   zložitom   postavení   (väzba   a iné) stanovuje   povinné   právne   zastúpenie.   Povinná   obhajoba   predstavuje   osobitnú   ochranu v trestnom konaní. Jej základom je štátom zaručená právna pomoc poskytovaná obhajcom ustanoveným   bez   zreteľa   na   želanie   obvineného   mať   obhajcu   (mutatis   mutandis III. ÚS 6/06).

Podrobnosti o obsahu, rozsahu a uplatňovaní základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy upravuje Trestný poriadok, ktorý v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou garantované právo obhajoby (m. m. II. ÚS 52/98).

Prípady tzv. povinnej obhajoby sú upravené v § 37 Trestného poriadku. Podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak

a) je vo väzbe...

Podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu. Ak v tejto lehote nebude obhajca zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu ustanoví v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu.

Zo sťažnosti a z predloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ spĺňal podmienky na povinnú obhajobu podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom opatrením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn. 0 Tp 209/07 z 25. mája 2007 (ďalej len „opatrenie“) mu aj bola za obhajkyňu ustanovená advokátka JUDr. I. G., t. j. k vydaniu tohto opatrenia došlo v ten istý deň, ako mu bolo vznesené obvinenie. Toto opatrenie však bolo sťažovateľovi a jeho obhajkyni doručené až 12. júna 2007, čo potvrdil vo svojom vyjadrení aj podpredseda okresného súdu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   oneskoreným   doručením   opatrenia   nesporne   došlo k pochybeniu v postupe okresného súdu, ktoré mohlo mať dopad na efektívne uplatňovanie práva sťažovateľa na obhajobu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v okolnostiach prípadu toto pochybenie okresného súdu malo intenzitu porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Zo   sťažnosti   a spisovej   dokumentácie   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   po vydaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 208/2007 z 25. mája 2007 o vzatí sťažovateľa do   väzby   v rozhodnom   čase,   t.   j.   od   vydania   označeného   opatrenia   do   jeho   doručenia sťažovateľovi a jeho obhajkyni, už nedošlo k ďalším úkonom v trestnom konaní, v ktorom by prichádzalo do úvahy poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci zo strany ustanovenej obhajkyne.   Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   do zápisnice, ktorú písomne odôvodnil vo svojom podaní z 30. mája 2007, pričom v čase, keď bolo označené opatrenie doručené sťažovateľovi a jeho právnej zástupkyni, krajský súd ešte o sťažnosti sťažovateľa nerozhodol, t. j. obhajkyňa mala možnosť poskytnúť sťažovateľovi kvalifikovanú   právnu   pomoc   ešte   aj   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   sťažnosti   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   o jeho   vzatí   do   väzby.   Rovnako   tak   mohla   obhajkyňa kvalifikovaným   spôsobom   poskytnúť sťažovateľovi   právnu   pomoc   aj   v súvislosti   s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu z 30. mája 2007, o ktorej rozhodoval okresný súd až 21. augusta 2007.

Na základe uvedených zistení ústavný súd opierajúc sa aj o právny názor vyslovený už   v konaní   sp.   zn.   II.   ÚS   54/99,   podľa   ktorého   „skutočnosť   oneskoreného   doručenia opatrenia o ustanovení obhajcu nie je v príčinnej súvislosti s ustanovením obhajcu, ak bola poskytnutá efektívna právna pomoc počas celého trestného konania“, dospel k záveru, že pochybenie   okresného   súdu   súvisiace   s doručovaním   označeného   opatrenia   nemá   takú intenzitu, aby bolo možné na jeho základe vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Navyše   podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   pochybenie   okresného   súdu   by z vecného hľadiska bolo možné zahrnúť skôr do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, než základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   judikoval,   že   aj   keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatoval, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4   dohovoru,   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s   hmotnoprávnymi a procesnými   vnútroštátnymi   právnymi   predpismi   a   zároveň   aj   v súlade   s   účelom   čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie   do   vyhlásenia   rozhodnutia   (rozsudok   vo   veci   Koendjbiharie   v.   Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Požiadavka   rozhodovať   vo   väzobných   veciach   prednostne   a urýchlene   patrí   aj k základným zásadám trestného konania a je zakotvená v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene“. Z povahy veci, ako aj priamo citovaného textu Trestného poriadku vyplýva, že požiadavka prednostného a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach sa netýka len samotného rozhodovania,   ale aj   úkonov   s tým   spojených,   t.   j.   aj   doručovania   dotknutých   súdnych rozhodnutí a dotknutej spisovej dokumentácie.

Zo sťažnosti, súvisiacej dokumentácie, ako aj z vyjadrení podpredsedu okresného súdu   a zákonného   sudcu   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 208/2007 z 25. mája 2007 o vzatí do väzby priamo do zápisnice, t. j. už 25. mája 2007, a písomne ju odôvodnil 30. mája 2007, pričom okresný súd doručil dotknutý spis spolu so sťažnosťou sťažovateľa krajskému súdu až 25. júna 2007, t.   j.   po   uplynutí   jedného   mesiaca.   Krajský   súd   rozhodol   o tejto   sťažnosti   sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Tpo 77/07 zo 4. júla 2007, pričom spis bol okresnému súdu doručený 20. júla 2007. Okresný súd doručil označené uznesenie krajského súdu sťažovateľovi a jeho obhajkyni   až   15.   augusta   2007.   Z uvedeného   vyplýva,   že   doručovanie   dokumentácie súvisiace s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu trvalo okresnému súdu viac ako 6 týždňov.

Na   základe   uvedených   zistení   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   pri   doručovaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby odvolaciemu súdu a následne pri doručovaní uznesenia odvolacieho súdu sťažovateľovi a jeho obhajkyni došlo postupom okresného súdu k takému neospravedlniteľnému oneskoreniu, ktoré nie je zlučiteľné s požiadavkami konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene, tak ako vyplývajú nielen z Trestného poriadku, ale aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 0 Tp 208/2007 bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 77/07

Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu práva sťažovateľa postupom krajského súdu v označenom   konaní   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd „nekonal   bez zbytočných prieťahov v konaní a o sťažnosti voči Uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. 0 Tp 208/07 zo dňa 25. mája 2007 o mojom vzatí do väzby“.

Zo spisovej dokumentácie predloženej krajským súdom a z vyjadrenia zákonného sudcu krajského súdu ústavný súd zistil, že krajskému súdu bol spis okresného súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Tp 28/2007 z 25. mája 2007 predložený 25. júna 2007, pričom krajský súd o nej rozhodol uznesením zo 4.   júla   2007.   Uznesenie   bolo   vyhotovené   16.   júla   2007   a na   poštovú   prepravu   podané 19. júla 2007.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vykonal všetky   úkony   súvisiace   s rozhodovaním   o označenej   sťažnosti   sťažovateľa   v primeranej a z ústavného   hľadiska   akceptovateľnej   lehote,   a preto   rozhodol,   že   krajský   súd   svojím postupom pri rozhodovaní o označenej sťažnosti sťažovateľa neporušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk. Túto žiadosť odôvodnil tým, že „nekonanie súdov bolo pre mňa traumatizujúce, nakoľko som pociťoval nespravodlivosť v prístupe k mojej osobe. Tento zásah do mojich práv nie je možné inak odčiniť ako primeraným zadosťučinením“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   charakter   a   intenzitu   porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods.   4 dohovoru   postupom okresného súdu, ústavný súd dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 10 000 Sk primerané konkrétnom okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo o úkony   urobené   v roku   2007.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie ústavnému súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej „len   „vyhláška“) vo výške 2-krát 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby a 2-krát 178 Sk režijný paušál, t. j. priznal úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote ustanovenej vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 5).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008