znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 244/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Mgr.   Ivana   Chladného,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   J.,   B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 156/97, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Mgr.   Ivana   Chladného   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 156/97 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 9/01 z 2. mája 2001 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 244/04 z 25. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ivana Chladného, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 156/97 v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 9/01 z 2. mája 2001.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že od 27. decembra 1995 prebieha na okresnom súde konanie „o náhradu škody spôsobenej na zdraví a na motorovom vozidle“ v dôsledku dopravnej   nehody,   ktoré   je   vedené   sp.   zn.   19 C 156/97   (pôvodne   vedené   pod   sp. zn. 12 C 219/95).

Podľa   sťažovateľa „od   druhého   mája   2001,   kedy   ústavný   súd   vydal   svoj   nález všeobecný súd v Trnave vo veci samej nariadil jedno jediné pojednávanie a ďalej vo veci nekoná“.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu   konať bez zbytočných   prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Predsedníčka   okresného   súdu   podaním   sp. zn.   Spr   1389/04   z   2.   novembra   2004 predložila k sťažnosti toto vyjadrenie:

„Dňa   6. 6. 2001   súd   vo   veci   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   návrhu rozšírením na odporcov v I. a II. rade. Pojednávanie zo 17. 5. 2001 bolo odročené na 28. 8. 2001 z dôvodu vyčkania vrátenia spisového materiálu z ústavného súdu. Dňa 9. 7. 2001 vo veci   doručila   správu   Mestská   polícia   Piešťany,   ktorá   doručila   doporučenú   zásielku podľa žiadosti súdu účastníkovi konania. Dňa 8. 8. 2001 podal vo veci zástupca odporcov vyjadrenie k žalobe a k jej rozšíreniu. 15. 8. 2001 podal tiež vo veci stanovisko advokát odporcov s tým, že navrhol vykonanie ďalších dôkazov. Pojednávanie z 28. 8. 2001 bolo odročené   na   13. 11. 2001   za   účelom   predvolania   účastníkov   konania   a   tiež   za   účelom vykonania dopytu na poisťovňu ohľadom predmetnej poistnej udalosti. 6. 9. 2001 polícia oznámila súdu výsledok doručovania zásielky odporcom s tým, že na uvedenej adrese ani viacnásobné previerky neboli úspešné, nikto v tomto mieste bydliska odporcov neotváral, zásielky boli vrátené späť ako nedoručené. Slovenská poisťovňa a. s. 26. 9. 2001 podala vo veci   písomné   vyjadrenie   k   výške   náhrady   škody.   Dňa   8. 10. 2001   Mestská   polícia Piešťany doručila súdu oznámenie o prevzatí doporučenej zásielky odporkyňou. Toho dňa doručila aj odporkyňa plnomocenstvo na zastupovanie vo veci advokátovi JUDr.   T.   P. Dňa 31. 10. 2001   z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   vo   veci   JUDr. V.   bolo pojednávanie, stanovené na 13. 11. 2001, odročené na neurčito. 20. 11. 2001 podal advokát navrhovateľa vo veci ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní dňa 28. 8. 2001.

Z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   vo   veci   a   jej   odchodu   na   riadnu materskú   dovolenku,   bolo   vydané   Opatrenie   predsedníčkou   súdu   dňa   5. 3. 2002   s tým, že predmetná vec bola pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. D. M.

Sudkyňa určila termín pojednávania na deň 9. 9. 2002, toto pojednávanie sa konalo a bolo   odročené   na   9. 10. 2002   za   účelom   predloženia   dokladov,   preukazujúcich   výšku nákladov   na   opravu   motorového   vozidla   navrhovateľa   splnomocneným   zástupcom navrhovateľa   a   za   účelom   výsluchu   navrhovateľa.   Pojednávanie   dňa   9. 10. 2002   bolo odročené   na   6. 11. 2002,   zástupca   navrhovateľa   sa   ospravedlnil   z   neúčasti   a   požiadal o nový   termín   pojednávania.   Pojednávanie   6. 11. 2002   sa   konalo   a   bolo   odročené na neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania.   Zároveň   sa   zástupca   vedľ. účastníka   zaviazal   do 15 dní predložiť   zástupcovi   navrhovateľa   výpočet   náhrady   škody na motorovom vozidle navrhovateľa. Zástupca navrhovateľa sa zaviazal v lehote 30 dní zaslať súdu písomné vyjadrenie tomuto výpočtu. Vedľ. účastník doručil 20. 11. 2002 súdu na vedomie zoznam zaslaných dokladov splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa. Uznesením   z   27. 2. 2003   bol   do   konania   pribratý   súdny   znalec   a   bol   požiadaný Okresný   súd   Bratislava 2   o   doručenie   spisu   znalcovi.   Dňa   11. 7. 2003   Okresný   súd Bratislava 2 vrátil predmetný spis po vybavení dožiadania.

Vo veci určila sudkyňa následne termín pojednávania na deň 1. 12. 2003, zástupca navrhovateľa bol vyzvaný, aby zabezpečil účasť navrhovateľa na pojednávaní, predvolanie bolo zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 24. 10. 2003. Na pojednávaní dňa 1. 12. 2003 zástupca   navrhovateľa   ospravedlnil   neúčasť   navrhovateľa   z   dôvodu,   že   sa   s   klientom nemohol skontaktovať, nakoľko on sám bol práceneschopný až do 29. 11. 2003. Zároveň uviedol, že sa nevie vzhľadom na odstup času vyjadriť k tomu, či mu boli doručené doklady od   vedľ.   účastníka   ohľadom   výpočtu   škody   na   motorovom   vozidle   navrhovateľa. Pojednávanie   dňa   1. 12. 2003   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   súd   zaviazal   vedľ. účastníka predložiť výpočet škody na motorovom vozidle navrhovateľa s tým, že následne súd tieto doklady zašle zástupcovi navrhovateľa na vyjadrenie, nakoľko tento nevedel uviesť konkrétne námietky voči tomuto výpočtu.

24. 2. 2004 doručil vedľ. účastník súdu požadované doklady a tieto boli 9. 3. 2004 doručované   zástupcovi   navrhovateľa   s   výzvou   na   vyjadrenie   v   lehote   30   dní   a   tiež na oznámenie námietok voči výpočtu škody a výpočtu časovej ceny vozidla. Doklady boli doručené zástupcovi navrhovateľa 15. 3. 2004, k týmto sa nevyjadril.

Na 30. 8. 2004 bol stanovený termín pojednávania s tým, aby splnomocnený zástupca navrhovateľa   zabezpečil   účasť   navrhovateľa   na   pojednávaní,   predvolanie   mu   bolo doručené 1. 7. 2004.   Zástupca navrhovateľa   na pojednávaní uviedol,   že   navrhovateľ   sa odmieta dostaviť na pojednávanie z dôvodu, že podal na Okr. súd Bratislava 2 žalobu o náhradu škody v dôsledku prieťahov súdu vo veci. Zároveň zástupca navrhovateľa požiadal o odročenie   pojednávania   z   dôvodu   ujasnenia   jeho   postavenia   ako   zástupcu   vo   vzťahu k navrhovateľovi. (...)

V predmetnej veci sa koná o náhradu škody, ide o obtiažne dokazovanie vo veci v súvislosti s výškou náhrady škody, keď aj účastníci konania svojím prístupom k riešeniu veci   sťažujú   postup   súdu,   nezúčastňujú   sa   riadne   súdneho   pojednávania,   napokon   sám navrhovateľ   nerešpektuje   predvolanie   súdu   na   pojednávanie.   Tiež   jeho   doteraz splnomocnený právny zástupca má problémy s jeho postavením vo vzťahu k navrhovateľovi. Taktiež   opakované   predvolávanie   odporcov   predĺžilo   konanie,   týmto   účastníkom   bolo potrebné   doručovať   písomností   súdu   aj   cestou   polície   vzhľadom   na   ich   zmeny   adries bydliska.   Vzhľadom   na   zmenu   zákonného   sudcu   vo   veci   bolo   potrebné   ustanovenou sudkyňou opätovne naštudovať predmetný spisový materiál, vzhľadom na veľké množstvo vecí v oddelení JUDr. M. nebolo možné plynulejšie konanie vo veci. Nepovažujem prieťahy v   určitom   období   vo   veci   za   zbytočné,   bolo   nevyhnutné   vykonať   určité   úkony   súdu   aj s určitým časovým posunom, rozhodne ale postoj účastníkov konania k riešeniu veci mal podstatný význam v súvislosti s dĺžkou trvania sporu.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   bol   14.   decembra   2004   ústavným   súdom   vyzvaný na zaujatie   stanoviska   k   vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu,   avšak   túto   možnosť nevyužil.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   29.   decembra   2004   právny   zástupca sťažovateľa oznámil, že sťažovateľ netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   prehľade   úkonov okresného súdu, ktoré boli obsahom vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 2. novembra 2004,   a   preto   ústavný   súdu   poukazuje   len   na   úkony   v   ňom   uvedené,   ktoré   považuje za preukázané. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 105/03,   IV. ÚS 367/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o sťažovateľom uplatnenom nároku na náhradu škody na zdraví a na motorovom vozidle podľa ustanovenia § 420 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Aplikáciu právnej úpravy náhrady škody v občianskom súdnom   konaní   obsiahnutú   v ustanoveniach   Občianskeho   zákonníka   ústavný   súd nepovažuje za natoľko komplikovanú, aby odôvodňovala právnu zložitosť veci. Pre sudcu rozhodujúceho takéto spory by zvolenie optimálneho procesného postupu a zabezpečenie dôkazov nemalo predstavovať osobitný problém. Vo veci predloženej na rozhodnutie platí stabilná právna úprava a uplatňuje sa ustálená judikatúra súdov. Ústavný súd sa stotožnil s vyjadrením   predsedníčky   okresného   súdu,   že „ide   o   obtiažne   dokazovanie   vo   veci v súvislosti   s   výškou   náhrady   škody“.   Z   obsahu   súdneho   spisu   vyplýva,   že   v   období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 9/01 z 2. mája 2001 bolo potrebné vykonať znalecké   dokazovanie   a zaobstarať   podklady   pre   rozhodnutie   o   škode   na   motorovom vozidle.   Tieto   skutočnosti   mohli   viesť   k   určitému   predĺženiu   konania   pred   okresným súdom.

2. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Sťažovateľ   bol   počas   celej   doby   konania   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   ktorý   sa   nariadených   pojednávaní   v   zásade   zúčastňoval   (okrem   troch ospravedlnených neúčastí) na rozdiel od sťažovateľa, ktorý sa nezúčastnil ani na jednom pojednávaní.   Sťažovateľ   svoju   neúčasť   ospravedlňoval   zdravotnými   problémami.   Aj na poslednom   uskutočnenom   pojednávaní   30.   augusta   2004   sa   sťažovateľ   odmietol zúčastniť, ako sa uvádza vo vyjadrení okresného súdu, z dôvodu „že podal na Okr. súd Bratislava 2 žalobu o náhradu škody v dôsledku prieťahov súdu vo veci“.

Sťažovateľ neposkytol súdnemu znalcovi potrebnú súčinnosť, čo sa konštatuje aj v znaleckom   posudku „pri vyšetrovaní   navrhovateľ   odmietol   všetky   požadované vyšetrenia“ (okrem „EEG   vyšetrenia“,   pozn.   ústavného   súdu).   Na   tieto   skutočnosti poukázala aj predsedníčka okresného súdu, keď vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že „aj účastníci konania svojím prístupom k riešeniu veci sťažujú postup súdu, nezúčastňujú sa riadne súdneho pojednávania, napokon sám navrhovateľ nerešpektuje predvolanie súdu na pojednávanie“. A   ďalej   uvádza,   že „postoj   účastníkov   konania   k   riešeniu   veci   mal podstatný význam v súvislosti s dĺžkou trvania sporu“.

Na výzvu okresného súdu z 9. marca 2004, aby sa v lehote 30 dní písomne vyjadril k priloženým   fotokópiám   dokladov   Allianz -   Slovenskej   poisťovne,   a.   s.,   týkajúcich   sa výpočtu výšky škody na motorovom vozidle, sa právny zástupca sťažovateľa ani sťažovateľ nevyjadrili.

Takýto   postup   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   nezodpovedá   jeho postaveniu   účastníka   v sporovom   konaní.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná   povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

Týmto   správaním   sťažovateľ   významnou   mierou   prispel   k spomaleniu   konania a na jeho   podiel   na   celkovom   predĺžení   doby   trvania   konania   o jeho   návrhu   nemožno neprihliadnuť.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 9/01 z 2. mája 2001 zistil tieto nasledujúce skutočnosti:

Prvé pojednávanie nariadené po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 9/01 z 2. mája 2001 na 28. august 2001 bolo z dôvodu neúčasti účastníkov konania odročené na 13. november 2001 s tým, že budú volaní účastníci konania a ich právni zástupcovia a bude urobený dopyt na Slovenskú poisťovňu, a. s., pobočku Trenčín, vo veci poistnej udalosti sťažovateľa. Okresný súd tak urobil predvolaniami a prípisom zo 17. septembra 2001. Termín pojednávania nariadený na 13. november 2001 bol podľa úradného záznamu z 31. októbra 2001 na č. l. 137 kvôli práceneschopnosti zákonnej sudkyne 31. októbra 2001 zrušený   a   z   dôvodu   jej   nástupu   na   riadnu   materskú   dovolenku   bola   predmetná   vec opatrením predsedníčky okresného súdu z 5. marca 2002 pridelená na ďalšie konanie novej zákonnej sudkyni, ktorá 20. mája 2002 nariadila ďalší termín pojednávania na 9. september 2002. Ústavný súd obdobie od 1. novembra 2001 do 5. marca 2002 v trvaní 4 mesiacov vyhodnotil ako časový úsek, v ktorom došlo k prieťahom v konaní.

Ústavný súd síce čiastočne akceptuje argumentáciu predsedníčky okresného súdu, ktorá vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že „vzhľadom na zmenu zákonného sudcu vo veci bolo potrebné ustanovenou sudkyňou opätovne naštudovať predmetný spisový materiál“, avšak   dĺžku   obdobia,   ktorú   na   to   potrebovala   (t. j.   od 5. marca   2002,   keď   opatrením predsedníčky okresného súdu bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni, do 9. septembra 2002, t. j. do uskutočnenia pojednávania), čiže dobu presahujúcu 6 mesiacov, aj vzhľadom na   to,   že vo veci   už   bolo   ústavným   súdom   rozhodnuté   o porušení   základného   práva sťažovateľa   postupom   okresného   súdu,   považuje   ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu za neprimeranú.

Dňa 6. novembra 2002 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   za   účelom   vykonania znaleckého dokazovania, ktoré   okresný   súd nariadil uznesením č. k. 19 C 156/97-155 z 27. februára 2003, t. j. takmer po 4 mesiacoch.

Od   februára   2003,   keď   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie,   postupoval okresný súd plynulo a efektívne [okrem skutočnosti, že dožiadal o doručenie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania a spisu Okresný súd Bratislava I, hoci na vybavovanie dožiadaní   bol   podľa   §   5   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov v znení   platnom   v   čase   uskutočnenia   úkonu   okresného   súdu   príslušný   Okresný   súd Bratislava II].

Aj napriek tomu, že v danej veci nebol postup okresného súdu vzhľadom na vyššie označené krátkodobé obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti celkom bez prieťahov, nemožno tieto časové úseky s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu hlavne so zreteľom na   podiel   sťažovateľa   na   spomalení   konania   v dôsledku   jeho   pasivity   a nedostatočnej súčinnosti považovať za zbytočné prieťahy, ktoré by mali za následok namietané porušenie jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Postup   okresného   súdu   v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 9/01 z 2. mája 2001 v zásade smeroval podľa názoru ústavného súdu k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a k rozhodnutiu vo veci samej.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu porušené nebolo.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej   sťažnosti   vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu porušil   svojou   nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva alebo slobody boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Z toho   vyplýva,   že   výrok   o prikázaní   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov,   a   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sú   viazané na vyhovenie   sťažnosti.   Keďže   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že označené základné právo porušené nebolo, nemohol prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov ani priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005