znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 244/03-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   H.   V.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. I.   R.,   K.,   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 891/99 (pôvodne pod sp. zn. 20 C 1892/93), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 891/99 (pôvodne pod sp. zn. 20 C 1892/93)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 C 891/99 (pôvodne pod sp. zn. 20 C 1892/93) konal bez zbytočných prieťahov.

3. H.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   H.   V.   do   jedného   mesiaca od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 244/03 zo 17. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 891/99 (pôvodne pod sp. zn. 20 C 1892/93).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 31. decembra 1993 okresnému súdu žalobu o zaplatenie 331 200 Sk.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie   vo   veci   samej.   Dňa   19.   novembra   2002   sťažovateľka   žiadala   okresný   súd o nariadenie pojednávania. Sťažnosťou z 1. apríla 2003 sa obrátila na predsedu okresného súdu   a žiadala o odstránenie   prieťahov   v konaní.   V odpovedi   z 12.   mája 2003   predseda okresného súdu uznal túto sťažnosť ako dôvodnú.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy a právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a súčasne   žiadala,   aby   jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 123/04 doručeným ústavnému súdu 26. februára 2004, v ktorom sa okrem   iného   uvádza: „...   Už   v pôvodnom   konaní   došlo   opakovane   k zmene   zákonného sudcu,   keď   po   odchode   konajúceho   sudcu   JUDr.   J.   S.   bola   vec   pridelená   do súdneho oddelenia Mgr. F. Č. a následne do súdneho oddelenia Mgr. J. M., a to 12. 7. 1999. V roku 2000 sa Mgr. M. vzdal funkcie sudcu, preto bola predmetná vec dňa 23. 11. 2000 presunutá do súdneho oddelenia JUDr. A. G. (...)

Dňa 15. 2. 2003 nastúpila JUDr. G., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, preto bola v apríli 2003 vec pridelená sudcovi JUDr. A. P., ktorý dňa 15. 5. 2003 zaslal výzvy obom žalovaným a dňa 30. 6. 2003 určil termín pojednávania na deň 3. 10. 2003. Termín   ďalšieho   pojednávania   bol   určený   na   deň   12.   12.   2003   a toto   bolo   odročené na 19. 3. 2004.

Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonávaných úkonov je nutné pripustiť, že v danom konaní skutočne došlo k prieťahom.

Táto situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to opakovanou zmenou   zákonných   sudcov   v predmetnom   konaní,   pričom   prevzatie   väčšieho   množstva spisov   si   objektívne   vyžaduje   dlhší   čas   na   oboznámenie   sa   s   nimi,   ako   aj   neúmernou zaťaženosťou sudcov tunajšieho súdu, spočívajúcou v enormne veľkom počte nevybavených vecí v každom zo súdnych oddelení. (...)“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8.   marca   2004   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľky   vyjadrila   k stanovisku   predsedu   okresného   súdu   takto: «...   Z vyjadrenia odporcu je zrejmé, nakoniec túto skutočnosť nie je možné spochybniť, že v konaní skutočne dochádza k prieťahom a odporca koná neprimerane dlho. (...)

Návrh bol naozaj doručený súdu dňa 31. 12. 1993. Pokiaľ odporca tvrdí, že o tomto návrhu bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 2. 6. 1999, považujem za potrebné poukázať na to,   že   týmto   rozhodnutím   súd   rozhodol   len   o zastavení   konania   v časti,   v ktorej sťažovateľka zobrala návrh späť, teda nešlo o meritórne rozhodnutie, ktoré by vyplynulo z vykonaného dokazovania.

Opakovane poukazujem na to, že za celý tento čas teda od 31. 12. 1993 do 2. 6. 1999, teda   za   5   a pol   roka   odporca   nariadil   vo   veci   jediné   pojednávanie.   Už   17.   4.   1996 na pojednávaní sťažovateľka vzala späť žalobu v časti, pričom viac než tri roky o tomto späťvzatí súd rozhodol uznesením o zastavení konania.

Ako   vyplýva   z vyjadrenia   odporcu,   uznesenia   o späťvzatí   návrhu   a o vylúčení ostatnej časti návrhu na samostatné konanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 10 1999, nie je teda jasné, z akého dôvodu až v roku 2001 doručovala vo veci konajúca sudkyňa výzvu na vyjadrenie k „uplatnenej zmene návrhu“.

Je   pravdou,   že   dňa   3.   10.   2003   a dňa   12.   12.   2003   sa   uskutočnili   vo   veci pojednávania a ďalšie je nariadené na deň 9. 3. 2004, ale ani v tomto čase súd nepostupuje tak   efektívne,   aby   v prípade,   že   považuje   účasť   odporcov   za   potrebnú   a nevyhnutnú na pojednávaní, ju aj zabezpečil

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc z obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu,   vyjadrenia právnej zástupkyne a z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby okresnému súdu do 7. apríla 2004, keď bol ústavnému súdu   doručený spis   okresného súdu   sp.   zn. 27 C 891/99 (pôvodne vedený pod sp. zn. 20 C 1892/93).

Žaloba   sťažovateľky   o zaplatenie   331 200   Sk   bola   okresnému   súdu   doručená 31. decembra 1993 a bola zaevidovaná pod sp. zn. 20 C 1892/93. Z preskúmavaného spisu ďalej vyplýva, že:

- úpravou   z 10.   januára   1994   dal   sudca   doručiť   obom   žalovaným   žalobu sťažovateľky spolu s výzvou, aby sa k nej písomne vyjadrili,

- z dôvodu,   že   žalovaná   pri   podaní   žaloby   žiadala   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   bolo   jej   prípisom   okresného   súdu   z 10.   januára   1994   doručené   potvrdenie o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   (ďalej   len   „potvrdenie“)   s výzvou, aby ho do 15 dní vrátila vyplnené súdu,

- podaním   zo   4.   februára   1994   doručeným   okresnému   súdu   9.   februára   1994   sa žalovaný v 1. rade vyjadril k žalobe,

- pretože   potvrdenie   sťažovateľky   pre   účely   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov nebolo okresnému súdu doručené v stanovenej lehote, okresný súd ju opätovnými výzvami z 9. februára 1994, 21. februára 1994 a 15. marca 1994 vyzýval na jeho predloženie,

- prípisom okresného súdu zo 4. mája 1994 bolo vyjadrenie žalovaného v 1. rade doručené sťažovateľke,

- dňa   26. mája 1994   bolo okresnému   súdu   doručené podanie   sťažovateľky   spolu s potvrdením,

- dňa   31.   októbra   1994   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky z 28. októbra 1994,

- prípisom z 2. novembra 1994 bolo podanie sťažovateľky z 28. októbra doručené žalobcovi v 1. rade,

- prípisom z 3. januára 1995 žiadal okresný súd Magistrát mesta Košice o predloženie spisu Krajského národného výboru Košice - vidiek, odboru výstavby, č. 2396/64,

- listom z 13. januára 1995 Magistrát mesta Košice oznámil okresnému súdu, že nie je   právnym   nástupcom   bývalých   krajských   národných   výborov,   preto   požadovaný   spis predložiť nemôže,

- prípisom z 1. februára 1995 žiadal preto okresný súd o predloženie spisu Okresný úrad Košice - vidiek,

- dňa   1.   marca   1995   predložil   Štátny   oblastný   archív   Košice   (ďalej   len   „štátny archív“) na žiadosť okresného súdu predmetný spis,

- úpravou sudcu z 30. marca 1995 bol určený termín pojednávania na 26. apríl 1995,

- dňa 26. apríla 1995 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci za prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky a bez prítomnosti žalovaných, ktoré však bolo odročené na neurčito,

- úpravou pre kanceláriu z 21. februára 1996 určil sudca ďalší termín pojednávania na 17. apríl 1996,

- dňa 17. apríla 1996 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie, na ktorom sťažovateľka zobrala svoju žalobu čiastočne späť, pojednávanie bolo odročené na 8. máj 1996,

- dňa 30. apríla 1996 bolo okresnému súdu doručené písomné čiastočné späťvzatie žaloby vykonané na predchádzajúcom pojednávaní,

- pojednávanie nariadené na 8. máj 1996 bolo z dôvodu práceneschopnosti sudcu odročené na neurčito,

- úpravou   pre   kanceláriu   zo   6.   júna   1996   bol   sudcom   nariadený   nový   termín pojednávania na 4. september 1996,

- pojednávanie nariadené na 4. september 1996 bolo odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti účastníkov, hoci doručenie predvolaní bolo u všetkých vykázané,

- úpravou z 10. septembra 1996 dal sudca doručiť žalovaným v 1. a 2. rade podanie sťažovateľky z 28. apríla 1996,

- vzhľadom na skutočnosť, že obaja žalovaní odmietli prevziať zásielku doručovanú prostredníctvom   pošty,   dal   okresný   súd   prípisom   z 26.   marca   1997   doručovať   zásielky prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Nad jazerom (ďalej len „polícia“),

- dňa   7.   apríla   1997   bol   okresnému   súdu   doručený   prípis   polície   s podpísanou doručenkou žalovaného v 2. rade a s oznámením, že žalovaný v 1. rade odmietol súdnu zásielku prevziať,

- opatrením predsedu okresného súdu z 20. mája 1998 bol spis sp. zn. 20 C 1892/93 prevedený do súdneho oddelenia Mgr. Č.,

- listom z 26. augusta 1998 právny zástupca sťažovateľky vypovedal sťažovateľke splnomocnenie,

- dňa 2. júna 1999 okresný súd uznesením rozhodol o čiastočnom zastavení konania a vo   zvyšnej   časti   bol   návrh   vylúčený   na   samostatné   konanie,   ale   už   pod   novou sp. zn. 27 C 891/99; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. júla 1999,

- dňa 12. júla 1999 bola vec evidovaná pod sp. zn. 27 C 891/99 pridelená do súdneho oddelenia Mgr. M.,

- dňa 27. júla 1999 bolo okresnému súdu doručené splnomocnenie novej právnej zástupkyne sťažovateľky,

- opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 23.   novembra   2000   bola   predmetná   vec presunutá do súdneho oddelenia JUDr. G.,

- výzvou   zo   7.   marca   2001   boli   žalovaní   v   1.   a   2.   rade   vyzvaní   na   vyjadrenie k zmenenému návrhu sťažovateľky z 30. apríla 1996,

- prípismi z 23. mája 2001 dal okresný súd doručiť výzvy na vyjadrenie zo 7. marca 2001 žalovaným v 1. a 2. rade, a to prostredníctvom polície,

- okresný súd opätovne prípisom zo 6. júna 2001 žiadal políciu o doručenie súdnej zásielky pre žalovaného v 1. rade,

- prípisom   polície   z 20.   júna   2001   bola   súdna   zásielka   pre   žalovaného   v 1.   rade vrátená okresnému súdu pre nemožnosť doručenia,

- prípismi   zo 16.   mája   2002   okresný   súd   zisťoval   pobyt   žalovaného   v 1.   rade, a to prostredníctvom:   Mestskej   evidencie   obyvateľov   Košice   (odpoveď   doručená   súdu 14. augusta 2002), Registra obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica (odpoveď doručená súdu 19. augusta 2002), mestskej časti Košice - Krásna n/Hornádom (odpoveď doručená súdu 2. septembra 2002) a Ústrednej evidencie väzňov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (odpoveď doručená súdu 19. augusta 2002),

- prípisom zo 16. mája 2002 žiadal okresný súd o doručenie zásielky pre žalovaného v 1. rade prostredníctvom polície,

- prípisom   zo 16.   mája   2002   žiadal   okresný   súd   políciu   o prešetrenie   pobytu žalovaného v 1. rade; odpoveď polície bola doručená 27. augusta 2002,

- dňa   9.   septembra   2002   polícia   vrátila   okresnému   súdu   zásielku   určenú   pre žalovaného v 1. rade ako nedoručenú,

- podaním   z 19.   novembra   2002   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne žiadala okresný súd o nariadenie termínu pojednávania,

- podaním   z 11.   apríla   2003   sa   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne sťažovala okresnému súdu na prieťahy v touto sťažnosťou napadnutom konaní,

- prípisom z 15. mája 2003 vyzýval okresný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky na predloženie splnomocnenia,

- okresný súd prípisom z 15. mája 2003 vyzýval žalovaného v 2. rade na vyjadrenie k zmenenému návrhu sťažovateľky z 29. apríla 1996, ktoré mu bolo doručené ešte 29. mája 2001,

- okresný súd opätovne doručoval výzvu na vyjadrenie aj žalovanému v 1. rade,

- právna   zástupkyňa   sťažovateľky   predložila   22.   mája   2003   plnú   moc na zastupovanie,

- žalovaný   v 2.   rade   sa   vyjadril   k zmenenému   návrhu   sťažovateľky   podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2003,

- úpravou sudcu z 30. mája 2003 bolo nariadené pojednávanie na 3. október 2003,

- dňa 3. októbra 2003 bolo na okresnom súde uskutočnené pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. december 2003 z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 1. rade,

- dňa 31. októbra 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie žalovaného v 1. rade označené ako „odvolanie“,

- dňa   12.   decembra   2003   bolo   pred   okresným   súdom   uskutočnené   ďalšie pojednávanie, ktoré ale bolo odročené na 19. marec 2004 z dôvodu neprítomnosti oboch žalovaných, hoci doručenie predvolania bolo vykázané u oboch,

- prípisom   zo 16.   decembra   2003   okresný   súd   žiadal   štátny   archív   o predloženie súvisiaceho spisu bývalého Krajského národného výboru Košice,

- dňa   17.   decembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky, ktorého prílohou bola identifikácia parciel,

- štátny archív doručil okresnému súdu požadovaný spis 19. januára 2004,

- prípisom okresného súdu z 21. januára 2004 bol štátny archív vyzvaný na doplnenie predložených dokladov,

- štátny   archív   predložil   okresnému   súdu   požadované   dokumenty   listom z 12. februára 2004,

- dňa   19.   marca   2004   bolo   uskutočnené   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito pre nedostavenie sa procesných strán, ku ktorému došlo z dôvodu nevykonania úpravy sudcu z 12. decembra 2003, ktorým sa mali strany predvolať na tento termín,

- úpravou sudcu z 1. apríla 2004 bol určený termín pojednávania na 21. máj 2004.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 157/02,   ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej istoty,   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bol   pôvodne   nárok   sťažovateľky na zaplatenie sumy 331 200 Sk. Sťažovateľka podaním z 29. apríla 1996 sčasti vzala návrh späť a žiadala zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie 3 361 Sk, žalovaného v 2. rade na zaplatenie 3 811 Sk, a to z titulu nájomného za roky 1992 až 1996 za pozemky, ktoré užívali. O tejto zmene žalobného návrhu okresný súd rozhodol uznesením z 2. júna 1999 tak, že v časti konanie zastavil a zvyšok vylúčil na samostatné konanie vedené pod novou spisovou značkou.

Takéto konanie nemožno považovať za skutkovo ani právne zložité. Ide o bežný občianskoprávny   spor   s troma   účastníkmi.   Je   však   potrebné   zohľadniť   tú   skutočnosť, že vyvlastňovacie   konanie,   ktoré   podľa   sťažovateľky   nebolo   právoplatne   skončené (na tom zakladá opodstatnenosť jej nároku na zaplatenie nájomného za pozemky užívané žalovanými, ktorí na nich majú postavené rodinné domy), prebehlo ešte v roku 1964, teda pred 40 rokmi, a dokumentácia k tomuto konaniu je neúplná, čo výrazne sťažuje zistenie skutkového stavu a rozhodovanie súdu.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo správanie   sťažovateľky   ako účastníka   súdneho konania.   Z obsahu   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   hoci   sa   sťažovateľka   osobne nezúčastňovala súdnych pojednávaní, vždy bola zastúpená svojou právnou zástupkyňou. Osobná neprítomnosť sťažovateľky bola vždy náležite ospravedlnená (lekárske potvrdenie o nevhodnosti účasti sťažovateľky na pojednávaní z dôvodu nevystavovania psychickému zaťaženiu dôsledkom kardiovaskulárneho ochorenia) a doklad bol založený do spisu.

V súhrne   možno   správanie   sťažovateľky   hodnotiť   ako   súčinnostné   (s výnimkou omeškania s predložením potvrdenia pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov), ktoré neprispelo výraznejšou mierou k predĺženiu celkovej doterajšej doby konania. Nie je jej teda možné vyčítať žiaden podiel na nečinnosti súdu, čo netvrdí ani okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   v   konaní   o žalobe   od   jej   podania   okresnému   súdu do rozhodnutia ústavného súdu uplynulo viac ako 10 rokov.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu konania, v posudzovanej veci okresný súd nevykonal   v čase   od   26.   apríla   1995   do   21.   februára   1996   (viac   ako   10   mesiacov), od 7. apríla 1997 do 2. júna 1999 (viac ako 25 mesiacov), od 20. júla 1999 do 7. marca 2001 (viac ako 19 mesiacov), od 9. septembra 2002 do 15. mája 2003 (viac ako 8 mesiacov) žiadne úkony, hoci z obsahu súdneho spisu nevyplývajú žiadne procesné ani iné prekážky brániace   riadne   konať   vo   veci.   Vyššie   uvedené   obdobia   nečinnosti   v trvaní   spolu 62 mesiacov   (t.   j.   5   rokov   a   2   mesiace)   preto   ústavný   súd   kvalifikoval   ako   konanie so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   v   sťažnosti   namietala, že od podania   žaloby   31.   decembra   1993   bolo   prvé   pojednávanie   vo   veci   nariadené až na 26. apríl 1995, teda po viac ako roku a štvrť. Treba poznamenať, že v tomto čase okresný   súd   vykonával   prípravu   pojednávania,   a to   tak,   že   doručoval   žalobu   obom žalovaným   na   písomné   vyjadrenie,   žiadal   o predloženie   „vyvlastňovacieho“   spisu a nemožno opomenúť ani skutočnosť, že zisťoval majetkové, osobné a zárobkové pomery sťažovateľky z dôvodu jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Potvrdenie bolo predložené súdu až po viacerých urgenciách. Preto namietané obdobie nemôže ústavný súd považovať za také, ktoré vykazuje znaky zbytočných prieťahov v konaní.

Ďalším   časovým   obdobím,   v ktorom   sťažovateľka   namieta   nečinnosť   okresného súdu, je obdobie od 2. júna 1999 do 20. mája 2003, kde konštatuje, že jej neboli doručené žiadne písomnosti súdu. Je pravdou, že v tomto období vznikli zbytočné prieťahy v konaní tak,   ako   ich   ústavný   súd   už   vyššie   konštatoval,   ale   nie   v takom   rozsahu,   ako   to   je vymedzené v sťažnosti sťažovateľky. Okresný súd v tomto období doručoval žalovaným zmenené   podanie   sťažovateľky,   avšak   vzhľadom   na   prekážky   pri   doručovaní   došlo k prieťahom, ktoré však neboli spôsobené okresným súdom.

Konanie súdu od mája 2003, keď vec bola pridelená novému zákonnému sudcovi, je možné hodnotiť ako vcelku plynulé, len s kratšími časovými úsekmi nečinnosti súdu, ako napr. obdobie od 30. mája 2003 do 3. septembra 2003, keď úpravou pre kanceláriu stanovil   sudca   termín   pojednávania   až   o 3   mesiace   vzhľadom   na   už   naplánované   iné pojednávania.

Obranu   okresného   súdu,   ktorá   spočíva   v tvrdení,   že   situácia   bola   spôsobená predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a   to   opakovanou   zmenou   zákonných   sudcov, ako aj neúmernou zaťaženosťou sudcov okresného súdu spočívajúcou v enormne veľkom počte nevybavených vecí, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy,   a to   len   v prípade,   ak   sa   za   tým   účelom   prijali   včas   a adekvátne   opatrenia (I. ÚS 39/00).   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   také   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 27 C 891/99 (pôvodne pod sp. zn.   20   C   1892/93),   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, ktoré zdôvodnila tým, že úhrada nájomného, ktorého nárok na zaplatenie je predmetom napadnutého konania, je jediným spôsobom, ktorým sa domáha usporiadania celej záležitosti s terajšími užívateľmi pozemkov, ktoré jej mali byť rozhodnutím   bývalého Krajského   národného   výboru   v   Košiciach   „vyvlastnené“. Sťažovateľka   ako   76-ročná   dôchodkyňa   ťažko   znáša,   že   po   viac   ako   10   rokoch   sa v predmetnom konaní vôbec nepokročilo. Vníma to ako ďalšiu krivdu voči sebe a za ďalšie neuznanie   vlastníckeho   práva,   pretože   ako   žalobkyňa   vedie aj   ďalšie   konanie   pred Okresným   súdom   Košice - okolie   o poskytnutie   náhrady   za vyvlastnený   živý   a mŕtvy inventár.

Ústavný   súd   nepovažoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľky   a výrok,   ktorým prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 C 891/99   (pôvodne   pod   sp.   zn.   20 C 1892/93),   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti   prípadu,   predmet   konania,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   50   000   Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   I.   R., uplatnených   v podaní   z 8.   marca   2004.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 8. marca 2004 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004