znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/2013-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. P.,   T.,   D. Z.,   T.,   V. J., T.,   a M. H.,   T.,   zastúpených advokátom JUDr. J. D., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 147/1999 a bližšie neoznačenými rozhodnutiami a postupmi ďalších bližšie neoznačených štátnych orgánov konajúcich v ich trestnej veci, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P., D. Z., V. J. a M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. apríla 2013 doručené podanie J. P., T., D. Z., T., V. J., T., a M. H., T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   JUDr.   J. D.,   T.,   označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd podľa obsahu   kvalifikoval   podanie   sťažovateľov   ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ústavy postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   147/1999   a   bližšie   neoznačenými   rozhodnutiami   a postupmi ďalších bližšie neoznačených štátnych orgánov konajúcich v ich trestnej veci (k tomu pozri viac v časti II tohto uznesenia).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli trestne stíhaní pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pričom   ich   trestné   stíhanie   bolo „ukončené   až   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra 2 T 147/1999 z 27. 11. 2012 a to úplným oslobodením všetkých štyroch sťažovateľov spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. 2. 2013...“.

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že trestné konanie vedené proti nim „trvalo viac ako 17 rokov, než od spáchania skutkov a vznesenia obvinenia cez pôvodne uložené nepodmienečné tresty došlo až k úplnému oslobodeniu všetkých štyroch sťažovateľov, vyššie uvedeným rozsudkom.

Práve   trvanie   trestného   konania...   je   tým   porušením   základných   ľudských   práv a slobôd   sťažovateľov,   ktoré   zakladá   ich   právo   na   reparáciu   takto   porušených   ich základných práv a slobôd.

Tieto práva a   slobody   im zabezpečuje Ústava Slovenskej republiky,   v článku   48 Ústavy SR.

Porušovateľom týchto základných práv a slobôd je Slovenská republika v zastúpení Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Orgány   porušovateľa   základných   práv a slobôd teda orgány prokuratúry a súdu spôsobili porušenia týchto práv, a preto nesú aj zodpovednosť za odškodnenie sťažovateľov...“.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Porušovateľ   Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky je povinná každému sťažovateľovi zaplatiť finančné odškodnenie za dobu trvania trestného konania vedeného u OS Nitra sp. zn. 2 T 147/1999 po 17 000,- euro do 30 dní...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatoval, že sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátom, ktorý je v súlade § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľov, musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Z   hľadiska   predbežného   prerokovania   sťažnosti   je   podstatný   najmä   §   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí   rozsah   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011). Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   tvrdenia   o   porušení   iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľov v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľmi formulovaný návrh na rozhodnutie (petitu), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 zákona o ústavnom súde, keďže

- nie sú v ňom uvedené základné práva alebo slobody, ktoré mali byť právoplatnými rozhodnutiami alebo inými zásahmi (postupom) príslušných štátnych orgánov porušené,

- nie   sú   v   ňom   uvedené   konkrétne   štátne   orgány,   ktorých   právoplatnými rozhodnutiami alebo inými zásahmi mali byť základné práva alebo slobody sťažovateľov porušené.

Rovnako   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   podľa   jeho   stabilizovanej judikatúry nemôže byť za porušovateľa základných práv alebo slobôd v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označená Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“),   ale   konkrétne   štátne   orgány,   ktorých rozhodnutiami alebo inými zásahmi malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom   predpísaných náležitostí,   aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosť sťažovateľov, ktorí sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50 v spojení   s   §   56   zákona   o   ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Bez ohľadu na už uvedené možno z obsahu sťažnosti (nie jej petitu) vyvodiť, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   147/1999   a   bližšie   neoznačenými rozhodnutiami a postupmi ďalších bližšie neoznačených štátnych orgánov konajúcich v ich trestnej veci.

2. K nedostatku právomoci ústavného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľov   zjavne   vyplýva,   že   ich   cieľom   je   domôcť   sa finančného odškodnenia (pozri návrh petitu citovaný v časti I tohto uznesenia) z dôvodu neprimerane dlhého trestného konania (viac ako 17 rokov), ktoré bolo právoplatne skončené oslobodzujúcim rozsudkom okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu boli, resp. sú sťažovatelia ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   oprávnení   domáhať   sa   náhrady   ujmy,   ktorá   im   bola   spôsobená dlhotrvajúcim   trestným   konaním,   postupom   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti za náhradu škody pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na znenie ustanovení § 3 ods. 1, § 4, § 5 ods. 1, § 6 až § 9 a tiež § 16 až § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ustanovujú jednak postup pri uplatňovaní zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ako aj štátne orgány, ktoré sú   oprávnené a aj povinné rozhodovať o žiadostiach o náhradu škody; vo veci sťažovateľov prichádza do úvahy predovšetkým ministerstvo a príslušné všeobecné súdy.

Zo   sťažnosti   nevyplýva,   či   sa   sťažovatelia   domáhali   finančného   odškodnenia postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ústavný súd bez ohľadu na túto skutočnosť konštatuje,   že   právomoc   ministerstva   a   príslušných   všeobecných   súdov   rozhodnúť o náhrade   škody   (finančnom   odškodnení)   sťažovateľov   vyplývajúca   im   zo   zákona č. 514/2003 Z. z. v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013