znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   S.   V.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/42/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo/3/2011, ako aj jeho uznesením z 31. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. S. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/42/2010 (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 3/2011 (ďalej aj „napadnutý   postup   najvyššieho   súdu“)   a jeho   uznesením   z 31.   augusta   2011   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 31 K/39/2009-1240 zo 17. júna 2010 o návrhu sťažovateľa (ako   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu,   pozn.)   na   zrušenie   uznesení   prvej   schôdze veriteľov č. 2, 3 a 11 z 10. júna 2010 rozhodol tak, že označené uznesenia zrušil. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podali odvolanie traja veritelia – U., a. s., T., a. s., a V.,   a.   s.   (ďalej   len   „veritelia“),   o ktorých   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2 CoKR/42/2010-1313 z 25. októbra 2010 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil v celom rozsahu a zároveň odmietol odvolanie jedného z veriteľov (V., a. s.). Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd tak, že ho odmietol.

Podľa   sťažovateľa   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   spočíva   na   dvoch zásadných skutočnostiach, a síce:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v nesúlade s § 157 ods. 2 OSP neuviedol, ako vec právne posúdil, keď neodôvodnil svoj záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o tom, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené;

2. odopretie práva na dovolanie nebolo v súlade so zákonom (§ 237 písm. f), resp. § 239 OSP) a preto je právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení výsledkom   svojvoľného   a   nijako   neodôvodneného   výkladu   úpravy   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku.“

V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:«V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podal   dovolanie   preto,   lebo   pre   nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, bol ako žalobca vylúčený z realizácie svojich procesných práv, odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový súd v pôvodnom konaní.

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 Obdo 3/2011 o všetkom uvedenom v odôvodnení uviedol:

„Dovolací   súd   nepreviedol   preskúmanie   postupu   odvolacieho   súdu   zo   zreteľa dovolateľovho tvrdenia, že mu tento súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, dospel iba k odôvodneniu, že dovolaním síce možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Avšak svoje rozhodnutie oprel   výlučne   o   ustanovenie   §   198   ods.   1   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii.“

Citované odôvodnenie nemá kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy SR, ani na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Odôvodnenie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov sťažovateľa Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia sp. zn. 4 Obdo 3/2011 zo dňa 31. 08. 2011 neodôvodnil svoj právny záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o odňatí mu možnosti konať   pred   súdom   nie   sú   opodstatnené   a   vôbec   sa   nevyporiadal   s   argumentmi,   ktoré sťažovateľ   uviedol   na   odôvodnenie   opodstatnenosti   podaného   dovolania.   Povinnosťou všeobecného, v okolnostiach prípadu najvyššieho, súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné   dôvody,   na   ktorých svoje rozhodnutie založil.   Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej, aj právnej stránky rozhodnutia. Najvyšší súd SR sa ustanoveniami § 157 ods. 2 OSP neriadil.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ bol vlastne úspešný v konaní na 1. stupni, podľa   názoru   sťažovateľa   odvolací   súd   nerozhodol   v   súlade   s   právnym   poriadkom, sťažovateľovi bola postupom dovolacieho súdu odňatá možnosť obhajovať si svoje ústavné práva.

Ak sa zákonom určené podmienky prípustnosti dovolania splnia, súd nemá právo úvahy, či dovolanie pripustí, alebo odmietne. Zákonom určenou povinnosťou súdu v takom prípade je   dovolanie pripustiť.   V   okolnostiach prípadu   Najvyšší súd   SR   s ohľadom   na postup Krajského súdu Bratislava, mal zákonom určenú povinnosť sťažovateľovo dovolanie pripustiť. Namiesto toho, aby uplatnil zákon spôsobom určeným zákonodarcom, Najvyšší súd SR alibisticky a celkom nesprávne kvalifikoval svoje právne postavenie, ako postavenie, v ktorom má právo úvahy, či sťažovateľovo dovolanie pripustí a rozhodol, že dovolanie odmieta. Tým Najvyšší súd SR porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu, aj jeho ľudské právo na spravodlivý proces.

Sťažovateľovi bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP,   nakoľko odvolací súd vyhodnotil jeho nárok uplatnený v tomto konaní ako neodôvodnený z iných dôvodov ako prvostupňový a odvolací súd v pôvodnom konaní.

Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 17. 06. 2010 rozhodol okrem iného o zrušení uznesenia prvej schôdze veriteľov zo dňa 10. 06. 2010, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie správcu. Dôvodom bola skutočnosť, že jeho návrh na odvolanie a hlasovanie za jeho   odvolanie   bolo   realizované   veriteľom,   ktorý   nemal   oprávnenie   na   tejto   schôdzi veriteľov vystupovať. Proti tomuto uzneseniu prvostupňový súd odvolanie nepripustil. Krajský   súd   v   Bratislave   však   napriek   tomu   pripustil   odvolania   veriteľov,   ktorí hlasovali   za   odvolanie   sťažovateľa   a   uznesením   zo   dňa   25.   10.   2010   zrušil   uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 17. 06. 2010 v celom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Výklad zákona,   ktorým   sa   odňalo   právo   na   súdnu   ochranu   spôsobom   nezodpovedajúcim štandardnému   rozsahu   procesných   práv   zodpovedajúcim   právnej   úprave   v   OSP,   by znamenalo porušenie ľudských práv a základných slobôd (napr. ÚS 19/1995). Pri aplikácii ZoKR by to znamenalo, že odvolanie bude v zásade prípustné vtedy, ak by nepripustenie mohlo znamenať porušenie práva na súdnu ochranu. Nepripustenie takéhoto výkladu by v konečnom dôsledku znamenalo, že dotknutý účastník by sa svojho práva mohol dovolať iba za pomoci sťažnosti na ÚS, čo však treba považovať za krajnú možnosť, zákonodarcom určite neželateľnú. Rozhodnutie súčasne odôvodnil tým, že správca s poukazom na ust. § 25 a § 35 ZoKR nie je účastníkom konania a teda nie je ani legitimovanou osobou na podanie návrhu na súd na zrušenie prijatých uznesení na prvej schôdzi veriteľov a prvostupňový súd mal teda jeho návrh zamietnuť.

Súčasne   skonštatoval,   že:   „ak   správca   nie   je   účastníkom   konania,   rozhodnutím odvolacieho súdu mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani právo na spravodlivý proces“, ako aj: „namietaná skutočnosť, že účasť veriteľa na napadnutej prvej schôdzi, ktorý navrhol odvolanie správcu a hlasoval za jeho odvolanie je pre posúdenie veci právne irelevantná“.

OSP   v   zásade   pripúšťa   odvolanie   proti   všetkým   rozhodnutiam   súdu   1.   stupňa a zároveň   má   taxatívny   výpočet   rozhodnutí,   proti   ktorým   odvolanie   nie   je   prípustné. Prípustnosť odvolania pri rozhodovaní v konaní podľa ZoKR je postavená na opačnom princípe - odvolanie je prípustné len vtedy, ak to ZoKR pri jednotlivých ustanoveniach výslovne pripúšťa.

Ak však ZoKR určité rozhodnutie neupravuje, potom je potrebné riešiť prípustnosť odvolania   podľa   ustanovení   OSP.   Nielen   sťažovateľ,   ale   aj   odborná   verejnosť   je   toho názoru, že ak je správca odvolaný protiprávne, príp. proti jeho vôli, nemožno mu odňať jeho   výsostné   právo   na   svoju   obranu,   teda   podania   odvolania.   V   danom   prípade   bol správca odvolaný preukázateľne protiprávne - veriteľom, ktorý de iure na prvej schôdzi veriteľov   neexistoval.   Odvolací   súd   sa   nielen   že   nezaoberal   legálnosťou   prvej   schôdze veriteľov, nezaoberal sa ani problematikou dohľadu súdu nad činnosťou správcu a tým povinnosťou zrušenia napadnutej schôdze veriteľov a zvolania novej - opakovanej prvej schôdze, čím by sa odstránila nezákonnosť už prebehnutej schôdze.

Krajský   súd   v   Bratislave,   ako   súd   odvolací   v   uznesení   2   CoKR/42/2010   zo   dňa 25. 10.   2010   zaujal   viacero   nesprávnych   právnych   názorov   ohľadne   podstatných skutočností dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil z realizácie svojich práv. Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Vec   v   odvolacom   konaní   bola   pridelená   členke   senátu   ktorá   mala   byť z prejednávania vylúčená. Vylúčenie v predmetnej veci malo spočívať v tom, že sťažovateľ je   vo   viacerých   sporoch   s   jej   manželom,   ktorý   podľa   sťažovateľa   spreneveril   finančné prostriedky sťažovateľa a vo veci prebiehajú okrem civilných aj trestnoprávne konania. Odvolací súd teda rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu zrušil, ale súčasne nepripustil odvolanie.

Keďže prvostupňové   rozhodnutie bolo   v prospech sťažovateľa   a odvolací súd sa rozhodol   konať   v   súlade   s   čl.   152   ods.   4   Ústavy,   resp.   s ust.   OSP,   nemohol   následne „pozabudnúť“, resp. vyhodnotiť znenie ust. § 238 ods. 1 OSP: „dovolanie je prípustné proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci samej“, príp. znenie ust. § 239 ods. 1 OSP.

Sťažovateľ proti podľa neho protiprávnemu uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podal dňa 04. 01. 2011 dovolanie na Najvyšší súd SR.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31. 08. 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ZoKR dovolanie nepripúšťa, bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   mal   Najvyšší   súd   SR   vzhľadom   na   dovtedajší   priebeh konania preskúmať dovolanie sťažovateľa, ako aj napadnuté uznesenie odvolacieho súdu KS v Bratislave zo dňa 25. 10. 2010, sp. zn. 2 CoKR/42/2010, pretože boli splnené všetky podmienky na takýto postup podľa IV. časti 3. hlavy OSP.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia ( po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení ) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že príp. boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Právny záver Krajského súdu v Bratislave v uznesení č. k. 2 CoKR/42/2010 zo dňa 25. 10. 2010 o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o odňatí jeho možnosti konať pred súdom, ako aj o irelevantnosti právnej skutočnosti, tzv.(ne)účasti veriteľa bez právneho opodstatnenia   dávať   návrhy   a   mať   právo   hlasovať   na   prvej   schôdzi   veriteľov a v neposlednom   rade   aj   vylúčenie   sudcu,   ako   aj   právny   záver   Najvyššieho   súdu   SR v uznesení č. k. 4 Obdo 3/2011 zo dňa 31. 08. 2011 o nemožnosti konať, podľa sťažovateľa sú popretím účelu a podstaty práva na spravodlivý proces, pretože po vydaní uznesenia Krajského   súdu   v   Bratislave   boli   splnené   predpoklady   na   podanie   dovolania   podľa IV. časti, 3. hlavy OSP a preto je právny záver dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, výsledkom svojvoľného na nijako neodôvodneného výkladu ustanovení OSP, resp. ZoKR. Takýto výklad vykonaný odvolacím, ale hlavne dovolacím súdom v napadnutých uzneseniach   je   nerešpektovaním   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ktorá   je sťažovateľovi   priznaná   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   súbežne   s porušením ľudského práva na spravodlivý proces.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Obdo 3/2011 ako aj v konaní pred Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 2 CoKR/42/2010, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 3/2011 zo dňa 31. augusta 2011 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.A   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo/3/2011

Sťažovateľ v sťažnosti namieta postup najvyššieho súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo/3/2011 uznesením z 31. augusta 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol bez   toho,   aby „sa   zaoberal   vecnou   správnosťou   napadnutého   rozhodnutia“. Podľa sťažovateľa   mal   najvyšší   súd   vzhľadom   na „dovtedajší   priebeh   konania   preskúmať dovolanie   sťažovateľa,   ako   aj   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   KS   v   Bratislave zo dňa 25. 10. 2010, sp. zn. 2 CoKR/42/2010, pretože boli splnené všetky podmienky na takýto postup podľa IV. časti 3. hlavy OSP“.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/3/2011 z 31. augusta 2009 vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 CoKR/42/2010-1313 z 25. októbra   2010,   ktorým   tento   zrušil   v celom   rozsahu   uznesenie   okresného   súdu č. k. 31 K/39/2009-1240 zo 17. júna 2010 a odvolanie jedného z veriteľov (V., a. s., pozn.) odmietol. Okresný súd uznesením č. k. 31 K 39/2009-1240 zo 17. júna 2010 výrokom I zrušil „uznesenie prvej schôdze veriteľov č. 2 zo dňa 10. 06. 2010, podľa ktorého prvá schôdza veriteľov schválila výmenu správcu, a do funkcie nového správcu navrhla S. k. s., so sídlom B.“, výrokom II zrušil „uznesenie prvej schôdze veriteľov č. 3 zo dňa 10. 06. 2010, podľa ktorého prvá schôdza veriteľov schválila za prvého člena veriteľského výboru prítomného veriteľa T. a. s., so sídlom B.“, a výrokom III zrušil „uznesenie prvej schôdze veriteľov   č.   11   zo   dňa   10.   06.   2010,   podľa   ktorého   prvá   schôdza   veriteľov   schválila trojčlenný veriteľský výbor, keďže po skončení hlasovania boli zvolení iba traja veritelia“.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   4   Obdo/3/2011   z 31.   augusta   2011 predovšetkým uviedol:

„Všeobecné   súdy   poskytujú   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Dovolateľ požiadal dovolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil   a vec   vrátil   súdu   na   ďalšie   konanie,   prípadne   alternatívne   v súlade   s ust.   §   220 O. s. p.   napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   zruší napadnuté uznesenie v celom   rozsahu a nariadi správcovi zvolať novú prvú schôdzu veriteľov s obligatórnym programom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či proti napadnutému rozhodnutiu je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je predpis, ktorý upravuje materiálnu stránku konkurzného práva, tak aj procesné právo konkurzné. Neobsahuje však komplexnú úpravu konkurzného procesu, preto § 196 tohto zákona stanovuje primerané subsidiárne použitie ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku,   ak tento   zákon neustanovuje inak.   Zásadne odlišná je úprava mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   v konaní   podľa   tohto   zákona   nie   je prípustné.

Keďže   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   bolo   vydané   v konkurznom   konaní podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nie je proti nemu dovolanie prípustné. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O. s. p., v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“)   súd   v   konaní podľa   tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.

Podľa   §   196   zákona   o konkurze   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zákon   o   konkurze   ako   lex   specialis   vo   vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku ako lex generalis obsahuje v súlade s § 198 osobitnú právnu úpravu vylučujúcu dovolanie proti uzneseniu vydanému inter alia v konkurznom konaní, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo/3/2011 v súlade s procesným predpisom vzťahujúcim sa na prerokúvanú vec a jeho uznesenie nevykazuje znaky svojvôle ani arbitrárnosti a právne závery, ktoré sú v ňom obsiahnuté, sú výsledkom vlastných myšlienkových postupov a hodnotení najvyššieho súdu, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (m.   m.   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03), keďže sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, ktorá   by po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   umožňovala   vysloviť   záver   o   ich   porušení,   a   preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/42/2010

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   aj   postup   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   2   CoKR/42/2010,   ktorý „ako   súd   odvolací   v   uznesení   2   CoKR/42/2010   zo   dňa 25. 10.   2010   zaujal   viacero   nesprávnych   právnych   názorov   ohľadne   podstatných skutočností dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil z realizácie svojich práv“. Sťažovateľ   bol   podľa   svojho   názoru   z funkcie   správcu   odvolaný   protiprávne   – „veriteľom, ktorý de iure na prvej schôdzi veriteľov neexistoval“. Pričom „odvolací súd sa nielen že nezaoberal legálnosťou prvej schôdze veriteľov, nezaoberal sa ani problematikou dohľadu   súdu   nad   činnosťou   správcu   a   tým   povinnosťou   zrušenia   napadnutej   schôdze veriteľov a zvolania novej - opakovanej prvej schôdze, čím by sa odstránila nezákonnosť už prebehnutej schôdze“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   proti   všetkým   trom   výrokom   uznesenia okresného súdu č. k. 31 K/39/2009-1240 zo 17. júna 2010 podali odvolania traja veritelia, o ktorých krajský súd rozhodol tak, že uznesenie prvostupňového súdu zrušil a odvolanie veriteľa V., a. s., odmietol.

Krajský   súd   v   meritórnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   2   CoKR/42/2010 z 25. októbra 2010 predovšetkým uviedol:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie U., a. s. a T., a. s. je dôvodné a odvolanie V., a. s. je potrebné odmietnuť.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   veritelia   napadli   odvolaniami   uznesenie prvostupňového   súdu,   proti   ktorému   podľa   poučenia   okresného   súdu   nie   je   prípustné odvolanie (§ 198 ods. 1 zákona o konkurze, pozn.), posúdil krajský súd ako odvolací súd najskôr otázky prípustnosti odvolania a plynutia lehoty na podanie odvolania, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Podľa § 35 ods. 8 ZKR každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil uznesenie schôdze   veriteľov,   ak   uplatnil   na   schôdzi   veriteľov   do   zápisnice   odôvodnenú   námietku rozporu   prijatého   uznesenia   so   zákonom;   uznesenie   možno   napadnúť   len   dôvodmi uvedenými   v   námietke.   Ak   je   uznesenie   schôdze   veriteľov   v   rozpore   so   zákonom,   súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov ZKR priznáva len veriteľom, ktorí sú oprávnení na schôdzi hlasovať. Je nesporné, že odvolatelia sa stali veriteľmi úpadcu s poukazom na § 32 ods. 4 ZKR márnym uplynutím lehoty určenej na popieranie prihlásených pohľadávok správcom. Keďže ich pohľadávky neboli   správcom   popreté,   mali   v   zmysle   §   35   ods.   4   ZKR   právo   na   schôdzi   veriteľov hlasovať. Právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov ZKR priznáva ďalej len tomu   veriteľovi   oprávnenému   na   schôdzi   veriteľov   hlasovať,   ktorý   uplatnil   na   schôdzi veriteľov   do   zápisnice   odôvodnenú   námietku   rozporu   prijatého   uznesenia   so   zákonom. Z uvedeného je nepochybné, že správca nie je osobou oprávnenou na podanie návrhu na zrušenie   uznesenia   schváleného   schôdzou   veriteľov.   Tým,   že   konkurzný   súd   rozhodol o návrhu neoprávnenej osoby, prekročil procesný rámec, daný mu ZKR.

Odvolací súd dáva za pravdu odvolateľom v tom, že vylúčenie prípustnosti odvolania v zmysle § 198 ods. 1 ZKR sa týka len takých rozhodnutí súdu, na vydanie ktorých boli splnené aspoň základne procesné podmienky.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.   Výklad   zákona,   ktorým   sa   odňalo   právo   na   súdnu   ochranu   spôsobom nezodpovedajúcim štandardnému rozsahu procesných práv zodpovedajúcim právnej úprave v O. s. p. by znamenalo porušenie ľudských práv a základných slobôd /napr. ÚS 19/1995/. Pri aplikácii ZKR vyššie uvedené znamená, že odvolanie bude v zásade prípustné vtedy, ak by jeho nepripustenie mohlo znamenať porušenie práva na súdnu ochranu. Nepripustenie takéhoto výkladu by v konečnom dôsledku znamenalo, že dotknutý účastník by sa svojho práva mohol dovolať iba za pomoci sťažnosti na Ústavný súd, čo však treba považovať za krajnú možnosť domôcť sa súdnej ochrany, zákonodarcom určite neželateľnú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie voči uzneseniu súdu prvého stupňa pripustil.

K námietke správcu, že 15-dňová lehota na podanie odvolania uplynula dňa 8. 7. 2010,   a   teda   odvolania   všetkých   troch   veriteľov   boli   podané   po   uplynutí   zákonom stanovenej lehoty, odvolací súd poukazuje na ust. § 196 ZKR, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje   inak,   na   začatie   konkurzného   konania,   na   konkurzné   konanie,   na   začatie reštrukturalizačného   konania,   na   reštrukturalizačné   konanie   a   konanie   o   oddlžení   sa primerane použijú ustanovenia O. s. p..

Podľa § 199 ods. 9 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia súdneho rozhodnutia   alebo   inej   písomnosti   sa   považuje   nasledujúci   deň   po   zverejnení   súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku.

Podľa ust.   § 204 ods. 1 O.   s. p.,   odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému smeruje.

Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.

Odvolací   súd   z   obsahu   spisu   zistil,   že   napadnuté   uznesenie   bolo   zverejnené v Obchodnom vestníku č. 120B/2010 dňa 23. 6. 2010. V zmysle § 199 ods. 8 ZKR za deň doručenia   napadnutého   uznesenia   sa   považuje   nasledujúci   deň   po   jeho   zverejnení v Obchodnom vestníku, t. j. 24. 6. 2010. Lehota na podanie odvolania začala plynúť dňa 25. 6. 2010. Posledným dňom na podanie odvolania v zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehote bolo 9. 7. 2010. Odvolania U., a. s., a T., a. s., B. boli podané na pošte dňa 9. 7. 2010, t. j. v zákonnom stanovenej lehote. Odvolanie V., a. s. bolo podané na pošte dňa 12. 7. 2010, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty.»

Zrušenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 31 K 39/2009 zo 17. júna 2009 krajský súd   odôvodnil   tak,   že „Pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   zrušil uznesenie č. 2, 3 a 11 prvej schôdze veriteľov zo dňa 10. 6. 2010, odvolací súd poukazuje na to, že procesné oprávnenie konkurzného súdu prejednať a rozhodnúť o súlade uznesenia prijatého schôdzou veriteľov so zákonom vzniká len vtedy, ak vydanie súdneho rozhodnutia s takýmto obsahom navrhol oprávnený veriteľ kumulatívne spĺňajúce obidve podmienky § 35 ods. 8 ZKR. Konkurzný súd tak najmä nie je oprávnený o zrušení uznesenia schôdze veriteľov rozhodnúť z vlastného podnetu, a to ani v rámci výkonu dohľadu súdu podľa § 41 ZKR. Z ust. § 35 ods. 6 ZKR vyplýva, že o priebehu schôdze veriteľov, ktorú zvoláva správca,   sa   musí   spísať   zápisnica.   Medzi   základné   náležitosti   zápisnice   patrí   zoznam prítomných veriteľov, opis priebehu schôdze veriteľov, znenia uznesení prijatých schôdzou veriteľov   spolu   s   výsledkami   hlasovania,   námietky   uplatnené   proti   týmto   uzneseniam z dôvodu ich rozporu so zákonom a podpis predsedu schôdze.

Podľa § 35 ods. 8 ZKR ak bolo uznesenie schôdze veriteľov prijaté v rozpore so zákonom, možno sa za splnenia ďalších zákonných podmienok domáhať, aby súd sporné uznesenie zrušil. Právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov ZKR priznáva len veriteľom, ktorí sú oprávnení na schôdzi veriteľov hlasovať, a ktorí uplatnili na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom. Táto námietka však musí byť riadne odôvodnená, pretože aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zrušenie sporného uznesenia zakladá len odôvodnená námietka. Okrem toho sporné uznesenie schôdze veriteľov možno napadnúť   na súde len dôvodmi,   ktoré   boli uvedené v námietke.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolatelia boli v súlade s § 35 ods. 4 ZKR oprávnení hlasovať   na   schôdzi   veriteľov,   pretože   ich   pohľadávky   boli   správcom   v   čase   konania schôdze veriteľov zistené čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Zo zápisnice zo schôdze veriteľov konanej dňa 10. 6. 2010 jednoznačne vyplýva, že schôdza prebehla v súlade so ZKR, všetci prítomní veritelia riadne hlasovali, a nevzniesli žiadne námietky voči prijatým uzneseniam.

Z vyššie uvedeného je teda nepochybné, že správca s poukazom na §§ 25 a 35 ZKR nie je účastníkom konkurzného konania a nie je aktívne legitimovanou osobou na podanie návrhu na súd na zrušenie prijatých uznesení schôdzou veriteľov. Z toho dôvodu mal súd prvého stupňa návrh správcu na zrušenie prijatých uznesení schôdzou veriteľov zamietnuť. Keďže   tak   neurobil   a   rozhodoval   o   návrhu   neoprávnenej   osoby,   prekročil   svoju rozhodovaciu právomoc a bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť. Keďže v tomto   konaní   správca   nie   je   účastníkom   konania,   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani právo na spravodlivý proces.

Namietaná   skutočnosť,   že   účasť   veriteľa   T.,   a.   s.   nespĺňa   zákonom   stanovené náležitosti je pre daný prípad irelevantná.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 31 K/39/2009-1240 zo dňa 17. 6. 2010 v celom rozsahu zrušil.

Odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolanie V., a. s., B. odmietol.“

Podľa   §   36   ods.   1   zákona   o   konkurze   do   pôsobnosti   schôdze   veriteľov   patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu sa rozhoduje vždy na prvej schôdzi veriteľov. Ďalšia schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu...

Podľa § 36 ods. 3 zákona o konkurze ak sa schôdza veriteľov uznesie na výmene správcu, súd bezodkladne po doručení zápisnice zo schôdze veriteľov jedným uznesením odvolá doterajšieho správcu a ustanoví do funkcie správcu schváleného schôdzou veriteľov.

Podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil uznesenie schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke.   Ak   je uznesenie schôdze   veriteľov v rozpore so   zákonom, súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Vychádzajúc z citovanej časti uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 CoKR/42/2010 z 25. októbra 2010 a znenia citovaných ustanovení zákona o konkurze ústavný súd považuje z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľný   a   udržateľný   postup   krajského   súdu,   ktorým pripustil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 31 K 39/2009-1240 zo 17. júna 2010, keďže je založený na ústavne konformnom výklade príslušného ustanovenia zákona o konkurze (§ 198 ods. 1 zákona o konkurze) zabezpečujúcom ochranu základných práv účastníkov predmetného konkurzného konania (veriteľov oprávnených hlasovať na schôdzi veriteľov, pozn.). Krajský súd pritom vychádzal zo skutočnosti, že okresný súd prekročil rámec daný mu zákonom o konkurze, keď rozhodoval o „návrhu“ správcu, ktorý nie je aktívne   legitimovaný   na   podanie   návrhu   na   zrušenie   uznesení   prijatých   na   schôdzi veriteľov.   Kategorický   imperatív   zakladajúci   povinnosť   orgánov   verejnej   moci   (vrátane všeobecných súdov) vykladať a uplatňovať inter alia zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ústavou vyplývajúci z čl. 152 ods. 4 ústavy je nevyhnutným predpokladom existencie materiálneho právneho štátu, neoddeliteľnou súčasťou ktorého sú také princípy ako právna istota a spravodlivosť, a vyplýva aj zo zásady, ktorou sa riadi ústavný   súd,   že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj ústavnosť (napr. IV. ÚS 59/2012). Postup krajského súdu v napadnutom konaní, ktorým následne zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu, bol len logickým dôsledkom poskytnutia ochrany základných práv účastníkov konania, a preto ho ústavný súd z ústavného hľadiska považuje za akceptovateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom krajského súdu v napadnutom konaní a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012