znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., J., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   a   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom Krajskej prokuratúry v P. vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2 KPt 740/10   a jej   prípisom   z 26.   augusta   2010   v spojení   s postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/4 GPt 107/10 a jej prípisom zo 17. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2010 doručená a 18. januára 2011 doplnená sťažnosť Z. K., J. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“) a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem   rasovej   diskriminácie   (ďalej   len   „dohovor   o rasovej   diskriminácii“)   postupom Krajskej prokuratúry v P. (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2 KPt 740/10 a jej prípisom z 26. augusta 2010 v spojení s postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/4 GPt 107/10 a jej prípisom zo 17. decembra 2010.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že «porodila   dňa   22.   2.   1993 na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení Nemocnice s poliklinikou P. (po zmene názvu v súčasnosti Fakultná nemocnica s poliklinikou P.   - ďalej len ako nemocnica v P.) svoje druhé dieťa.   Išlo   o   jej druhý   pôrod,   ktorý   bol   -   rovnako ako   jej   prvý pôrod - vedený cisárskym   rezom.   Počas   výkonu   cisárskeho   rezu   vykonali   sťažovateľke   zamestnanci nemocnice tubálnu ligáciu - sterilizáciu (sterilisatio sec. Madlener). Podľa záznamov, ktoré tvoria   súčasť   zdravotnej   dokumentácie   vedenej   o   sťažovateľke   nemocnicou   v P.,   bola sťažovateľka prijatá na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie nemocnice dňa 22. februára 1993   o   12.15   hod.   Zdravotná   dokumentácia   neobsahuje   žiadnu   žiadosť   sťažovateľky   o výkon   sterilizácie   ani   to,   že   by   sťažovateľka   udelila   k   zákroku   informovaný   súhlas. Sťažovateľka   bola   v   čase   vykonania   zákroku   negramotná,   podpisovala   sa   krížikmi. Sťažovateľka mala v čase vykonania sterilizácie 17 rokov, t. j. nebola plnoletá, takže na vykonanie zákroku vyžadovali vtedy platné právne predpisy okrem jej súhlasu aj súhlas zákonných   zástupcov.   Dokumentácia   sťažovateľky   neobsahuje   žiadny   súhlas   zákonných zástupcov   sťažovateľky   a   ani   sťažovateľky   samotnej   k   výkonu   sterilizácie.   Záznam o vykonaní   zákroku   obsahuje   dokument   nachádzajúci   sa   v   zdravotnej   dokumentácii sťažovateľky   nazvaný   „Operačná   vložka   chirurgická   do   záznamu   o   zdraví   a chorobe“ zo dňa 22. 2. 1993, vyhotovený zamestnankyňou nemocnice MUDr. S., v ktorom je uvedené, že „vzhľadom na placentu akretu, rupturu uteri imminens v jazve urobená sterilizácia na tubách sec.“ (t. j. záznam, že počas operačného zákroku bola na sťažovateľke vykonaná sterilizácia). Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe je dokument, ktorý sa vyhotovuje pri akejkoľvek operácii a je v nej zaznamenávaný jej podrobný priebeh. Nikto   o vykonanom   zákroku   sťažovateľku neinformoval   ani pred   jeho vykonaním a ani potom. Sťažovateľka, keďže nevedela o vykonanom zákroku sterilizácie sa opakovane pokúšala otehotnieť, pričom dôvod jej neplodnosti jej nebol známy, opakovane sa taktiež podrobovala liečbe neplodnosti.

Sťažovateľka sa o vykonaní zákroku sterilizácie dozvedela až 18. 03. 2005, kedy jej bolo umožnené prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne zhotovenie si fotokópií z jej zdravotnej dokumentácie, konkrétne operačnej vložky, ktorá ako jediná obsahuje záznam o vykonaní sterilizácie....

Po tom, čo sa sťažovateľka dozvedela o vykonanom zákroku, iniciovala na Okresnom súde v Prešove dňa 30. 06. 2005 občiansko - právne konanie na ochranu osobnosti, ktoré sa t. č. vedie pre uvedeným súdom pod sp. značkou 12 C 54/2005. Dňa 23. 1. 2009 podala sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   vo   veci   trestné   oznámenie   na Okresnú prokuratúru v P.».

V súvislosti s trestnou vecou (v rámci ktorej sťažovateľka napáda prípis krajskej prokuratúry   č.   k.   1/2   KPt   740/10-6   z 26.   augusta   2010   a   generálnej   prokuratúry   č.   k. IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010) sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „V rámci vedeného   trestného   konania   vo   veci   násilných   sterilizácií   Úrad   justičnej   a   kriminálnej polície KR PZ v Ž., ani žiaden iný orgán polície, sťažovateľku z vlastnej iniciatívy nikdy nekontaktovali.

Až po rozhodnutí Krajského súdu v Prešove uznesením zo dňa 2. 12. 2008 sp. zn. 5 Co 213/2008, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý zamietol jej žalobu, podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, tak ako je vyššie uvedené, trestné oznámenie na Okresnú prokuratúru v P. V ňom poukázala predovšetkým na   skutočnosť,   že   konaním   zamestnancov   nemocnice   došlo   k   porušeniu   vtedy   platných predpisov a ako následok tohto protiprávneho konania jej vzniklá ťažká ujma na zdraví; následky vykonaného zákroku sterilizácie predstavujú pre ňu dlhodobú poruchu zdravia. Uznesením   zo   dňa   6.   2.   2009,   ČVS:   ORP-120/1-OVK-PO-2009,   Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v P. bolo začaté vo veci trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa ust. § 222 ods. 1 TZ účinného do 31. 12. 2005.

Po vykonaní dokazovania v rámci vyšetrovania bolo sťažovateľke dňa 18. 05. 2010 prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne doručené uznesenie zo dňa 10. 05. 2010, ktorým došlo k zastaveniu trestného stíhania s odkazom na ust. § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože podľa názoru vyšetrovateľky tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Vyšetrovateľka   dospela   k   záveru,   že   na   základe   záznamov   nachádzajúcich   sa v zdravotnej dokumentácii však nie je možné určiť, či bola na sťažovateľke naozaj vykonaná sterilizácia. Vyšetrovateľka mala taktiež za to, že konaním lekárov nemocnice v P. nebolo preukázané, žeby došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 TZ účinného do 31. 12. 2005 alebo skutkovej podstaty iného trestného činu. Proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote sťažovateľka prostredníctvom svojej splnomocnenkyne dňa 19.   05.   2010 sťažnosť,   ktorou namietala predovšetkým,   že vyšetrovateľka   dospela   na   základe   vyšetrovania   k   nesprávnym   skutkovým   a   právnym záverom.

Uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry v P. zo dňa 3. 6. 2010 1 Pv 204/09-24 došlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky ako nedôvodnej. Prokurátorka nezistila žiadne pochybenia v postupe vyšetrovateľky, ktorá trestné stíhanie vo veci zastavila a v plnom rozsahu sa stotožnila aj s jej dôvodmi.“.

Sťažovateľka podala 6. júla 2010 krajskej prokuratúre podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresnej prokuratúry P. Krajská prokuratúra prípisom č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010 sťažovateľke oznámila, že dospela   k   záveru,   že „nielenže   bolo   správne   rozhodnuté,   keď   bolo   trestné   stíhanie zastavené, ale v danom prípade nemalo k trestnému stíhaniu vôbec dôjsť. Pokiaľ sa tak stalo, tak malo byť, podľa názoru prokurátora KP, trestné stíhanie zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. d), ods. 4 Trestného poriadku a nie podľa písm. b). Podľa názoru prokurátora KP mala vyšetrovateľka postupovať podľa ust. § 11 ods. 1 b) Tr. poriadku účinného v čase spáchania skutku a trestné stíhania, ktoré bolo začaté zastaviť z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané a podľa ust. § 11 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku, trestné stíhanie zastaviť z dôvodu, že trestné stíhanie musí byť zastavené proti tomu, kto umrel.“.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Z dôvodu právnej opatrnosti podala... dňa 25. 10. 2010   na   Generálnu   prokuratúru   SR   opakovaný   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia prokurátora...“.

Na   opakovaný   podnet   zareagovala   generálna   prokuratúra   prípisom   č.   k. IV/4   GPt   107/10-7   zo   17.   decembra   2010,   v ktorom   bol „postup   orgánov   polície   i prokuratúry spočívajúcom v právoplatnom zastavení trestného stíhania vo veci nezákonnej sterilizácie   sťažovateľky“ označený „za   správny   a   opodstatnený,   a   preto   podnet sťažovateľky ako nedôvodný odložila“.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla, ako mali byť porušené ňou označené práva, odôvodnila požadované finančné zadosťučinenie a žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajská prokuratúra v P. postupom a rozhodnutím zo dňa 26. 08. 2010 v konaní vedenom pod 1/2 KPt 740/10-6 a Generálna prokuratúra SR postupom a rozhodnutím zo dňa 17. 12. 2010 v konaní vedenom pod č. IV/4 GPt 107/10-7 porušili základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa článkov 2 ods. 2, čl. 12 ods. ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 8 Dohovoru, článku 13 v spojení s článkami 3, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 8 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 e) Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii.

2. Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v P. zo dňa 26. 08. 2010 spisová značka 1/2 KPt 740/10-6, sa zrušuje.

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre v P.

4.   Rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   SR   zo   dňa   17.   12.   2010   spisová   značka IV/4 GPt 107/10-7 sa zrušuje.

5. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR.

6.   Krajská   prokuratúra   v P.   a   Generálna   prokuratúra   SR   sú   povinné   zaplatiť sťažovateľke   spoločne   a   nerozdielne   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000,-   EUR (slovom:   tridsať   tisíc   EUR)   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia, pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.

7. Krajská prokuratúra v P. a Generálna prokuratúra SR sú povinné spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu, pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   2   ods.   2   a   čl.   12   ods.   2   ústavy,   svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14   dohovoru,   ako   aj práv   podľa   čl.   12   ods.   1   a   čl.   16   ods.   1   písm.   e)   dohovoru o diskriminácii žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1/2 KPt 740/10 a jej prípisom z 26. augusta 2010   v   spojení   s postupom   generálnej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV/4 GPt 107/10 a jej prípisom zo 17. decembra 2010.

Krajská prokuratúra na podnet sťažovateľky zo 6. júla 2010 odpovedala prípisom č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010, v ktorom uviedla:

„Na základe Vášho podnetu zo 6. 7. 2010, ktorý nám bol doručený 12. 7. 2010 som vyžiadal z Okresnej prokuratúry P. príslušný spisový materiál, po preskúmaní ktorého Vám v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z, o prokuratúre, v znení neskorších predpisov,   oznamujem,   že   Vami   namietané   rozhodnutia   vyšetrovateľky   i prokurátorky Okresnej prokuratúry P. sú čo do merita správne a zákonné. Konštatujem teda, že Váš podnet nie je dôvodný a to z nasledujúcich dôvodov:

Nielenže bolo správne rozhodnuté, keď trestné stíhanie bolo zastavené, ale v danom prípade k trestnému stíhaniu vôbec nemalo dôjsť. Pokiaľ sa tak stalo, tak trestné stíhanie malo byť zastavené podľa § 215 ods. 1, písm. d), ods. 4 Tr. poriadku a nie podľa písm. b). To však nedáva dôvod, aby uvedené uznesenie bolo potrebné reparovať.

Celé konanie malo prebehnúť tak, že vyšetrovateľka by si vyžiadala vysvetlenie od MUDr. S., MUDr. L. a p. M., čím by vyšetrovateľka zistila, že podozrivá operátorka MUDr. S. je už mŕtva a v ďalšom by vydala uznesenie podľa § 197 ods. 1, písm. c) Tr. poriadku, ktorým by vec odložila.

Trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona, účinného v čase spáchania skutku, sa dopustil ten, kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. Za to zákon hrozil trestom odňatia slobody na dva roky až osem tokov. Ak by sme v krajnom prípade skutok posudzovali tak, že bol spáchaný podľa ods. 2, písm. b), t. j. vtedy, ak spácha taký čin na inom pre jeho politické presvedčenie, národnosť, rasu, vyznanie alebo preto, že je bez vyznania, tak by takej osobe hrozil trest odňatia slobody na tri roky až desať rokov. Podľa § 67 ods. 1 Tr. zákona, účinného v čase spáchania trestnosť činu zanikla uplynutím premlčacej doby, ktorá bola

a)   dvadsať   rokov,   ak   išlo   o   trestný   čin,   za   ktorý   tento   zákon   v   osobitnej   časti dovoľoval uložiť výnimočný trest,

b) desať rokov, ak horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody bola najmenej desať rokov,

c) päť rokov, ak horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody bola najmenej tri roky,

d) tri roky pri ostatných trestných činoch. Z uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade pri právnej kvalifikácii podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona trestnosť činu zanikla uplynutím premlčanej doby 22. 2. 1998 a v krajnom prípade pri kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 222 ods. 1, 2, písm. b) Tr. zákona trestnosť činu zanikla 22. 2. 2003.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku, účinného v čase spáchania skutku trestné stíhanie   nemožno   začať,   a   ak   bolo   už   začaté,   nemožno   v   ňom   pokračovať   a   musí   byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané.

Podľa   písm.   e)   tohto   ustanovenia   trestné   stíhanie   nemožno   začať,   a   ak   bolo   už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené proti tomu, kto zomrel.

Tým považujem Váš podnet za vybavený.“

Generálna prokuratúra na opakovaný podnet sťažovateľky odpovedala prípisom č. k. IV/4 GPt 107/10-7 zo 17. decembra 2010 takto:

«V nadväznosti na môj list z 3. novembra, 2010 o potvrdení príjmu Vášho podania z 25.   októbra   2010   Vám   oznamujem,   že   po   oboznámení   sa   s   vyžiadaným   spisovým materiálom má Vaše podanie charakter opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len zákon o prokuratúre). Na jeho vybavenie je   príslušná   tunajšia   prokuratúra,   keďže   Vaším   prvým   podnetom   sa   zaoberala   Krajská prokuratúra v P.

V intenciách citovaného ustanovenia som preskúmala vyšetrovací spis OR PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície v P. sp. zn. ORP-120/1-OVK-PO- 2009,   obsah   dozorového   spisu   Okresnej   prokuratúry   P.   sp.   zn.   1   Pv   204/09   a   obsah dohľadového spisu Krajskej prokuratúry v P. sp. zn. 1/2 KPt 740/10 s cieľom zistiť, či Vaše argumenty sú opodstatnené a vyžadujú obnovenie už ukončeného trestného stíhania. Podstatou   Vášho   stručného   opakovaného   podnetu   je   Vaša   nespokojnosť s odôvodnením listu prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý prvý podnet odložil a zároveň poukázal na existenciu dôvodov neprípustnosti trestného stíhania (§ 9 ods. 1 písm. a, d/ Tr. poriadku).

V prvom rade konštatujem, že orgány činné v trestnom konaní v okrese P. na základe Vášho trestného oznámenia viedli trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. decembra 2005, ktoré ukončili zastavením trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku (uznesenie sp. zn. ORP-120/1- OVK-PO-2009   z   10.   mája   2009),   pretože   zistili   konkrétne   predpoklady   pre   vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči osobám, ktoré mali vykonať nedobrovoľnú sterilizáciu Z. K. v roku 1993. Primárnym dôvodom bola prítomnosť pochybností o tom, či skutočne ku sterilizácii   poškodenej   Z.   K.   vôbec   došlo.   Vzhľadom   k   tomu,   že   sa   tieto   nepodarilo zabezpečenými dôkazmi odstrániť, vyšetrovateľ rozhodol o zastavení trestného stíhania. S rozhodnutím vyšetrovateľa sa plne stotožnila prokurátorka Okresnej prokuratúry P., ktorá Vašu sťažnosť voči uzneseniu vyšetrovateľky (pod č. k. 1 Pv 204/09-24 z 3. júna 2009) zamietla ako nedôvodnú. Ani Váš podnet, podaný takmer po roku od právoplatnosti rozhodnutia, nebol úspešný, keďže Krajská prokuratúra v P. (list č. k. 1/2 KPt 740/10-6 z 26. augusta 2010), ako to bolo už vyššie uvedené, postup orgánov prípravného konania a ich rozhodnutie posúdila ako zákonné a navyše poukázala na úmrtie operatéra MUDr. S. a prípadné premlčanie trestného stíhania.

Z formálnoprávneho hľadiska som zistila, že krajská prokuratúra na základe Vášho podania   preverila   Vaše   námietky,   pričom   pred   zaujatím   stanoviska   mala   k   dispozícii nevyhnutný spisový materiál a o svojich zisteniach Vás informovala v zákonom stanovenej lehote. Aj z vecného hľadiska považujem vybavenie Vášho prvého podnetu za opodstatnené. Orgány   činné   v   trestnom   konaní   v   rámci   vyšetrovania,   ktoré   je   upravené v ustanoveniach § 199 až 210 Tr. poriadku, zabezpečili všetky potrebné dôkazy akceptujúc najmä Vaše návrhy. V rámci prípravného konania boli zadokumentované dve verzie vzniku neplodnosti Vašej klientky Z. K. Jednou z nich bolo vykonanie nezákonnej sterilizácie pri druhom pôrode dňa 22. februára 1993 operátorkou MUDr. S. a druhou z nich ochorenie pohlavných orgánov vo forme zlepenia abdominálnych ústí vajíčkovodov. V prospech prvej alternatívy svedčí jediný dôkaz - „operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe z 22. februára 1993“ spracovaná operatérom MUDr. S. Z jej obsahuje zrejmé, že pri pôrode cisárskym rezom bola vzhľadom „na placentu akretu, ruptúra uteri imminens v jazve urobená sterilizácia na tubách sec. Madlener“. Na druhej strane tento zdravotnícky výkon   (sterilizácia)   nebol   zaznamenaný   v pôrodnej   operačnej   knihe,   v   pôrodopise,   v priebehu   šestonedelia,   v   zázname   o   anestéze   a ani   v   prepúšťacej   správe.   K   rozsahu operačného zákroku boli vypočutí asistent pri operácii MUDr. P. L. (v tom čase 26-ročný lekár)   a   inštrumentárka   K.   M.   Výsluch   hlavnej   operatérky   MUDr.   S.   nebol   vykonaný z objektívnych dôvodov (jej úmrtie). Podľa výpovede MUDr. P. L. operatérka MUDr. S. bežne robila zápisy z operácií až po ukončení operačných výkonov z celého dňa a nevylúčil, že do operačnej vložky bolo omylom poznačené vykonanie sterilizácie. Podľa objektívnych zistení znalca v predmetný deň (22. februára 1993) boli vykonané štyri pôrody cisárskym rezom,   počas   jedného   z   nich   i   sterilizácia.   MUDr.   S.   realizovala   tri   cisárske   rezy (poškodená Z. K. bola v poradí druhou pacientkou). Znalec vzhľadom na skutočnosť, že prípadná sterilizácia poškodenej nebola uvedená vo všetkých zdravotníckych dokumentoch, nedokázal jednoznačne potvrdiť vykonanie sterilizácie na tubách sec. Madlener. Nemohol totiž   vylúčiť,   že u   nej   došlo k vytvoreniu zrastov,   ktoré mohli spôsobiť   nepriechodnosť vajíčkovodov. Nakoniec zrasty boli u poškodenej zistené po otvorení brušnej dutiny pri druhom pôrode. Konkrétne išlo o zrasty medzi močovým mechúrom, ktorý bol vyšitý veľmi vysoko,   do polovice uteru.   Taktiež bola   diagnostikovaná   placenta   accreta   (veľmi   ťažká pôrodnícka   komplikácia)   predstavujúca   hlboké   upevnenie   placenty   cez   endometrium   a myometrium. Verifikovanie, ktorá z týchto dvoch možností spôsobila u poškodenej stav, že od   roku   1993   neotehotnela,   si   podľa   znalca   žiada   operačný   zákrok   (laparoskopicky   a chromopertubácia).

Bolo   by   nekorektné   žiadať   od   Vašej   klientky   absolvovanie   operácie   z   dôvodu objasnenia skutkového stavu veci, keďže i v prípade potvrdenia vykonania jej sterilizácie formou   tubálnej   ligácie,   by   trestnoprávna   zodpovednosť   konkrétnych   fyzických   osôb nemohla byť objektívne vyvodená. Už prokurátor krajskej prokuratúry poukázal na dve zákonné prekážky - jednak úmrtie operatérky a jednak premlčanie trestného stíhania. Vyhodnotením skutkového a právneho stavu som tak dospela k záveru, že uznesenie o zastavení   trestného   stíhania   podľa   §   215   ods.   1   písm.   b/   Tr.   poriadku   je   potrebné akceptovať.

Zároveň si dovoľujem upriamiť Vašu pozornosť na to, že slovenský právny systém neposkytuje   ochranu   pred   zásahmi   do   práva   na   život   či   fyzickej   integrity   len prostredníctvom   prostriedkov   trestnej   povahy.   V   špecifickom   kontexte   lekárskych nedbanlivostných   konaním   sa   môže   dotknuté   osoby   domáhať   primeraných občianskoprávnych sankcií, napr. náhrady škody. Trestné právo je tak potrebné vnímať ako ultima ratio (prostriedok krajnej možnosti ochrany práva). Tiež možno zdôrazniť, že spôsob vybavenia   veci   v   trestnom   konaní   nie   je   prekážkou   civilnej   žaloby   a   ani   neovplyvňuje výsledok už začatého konania, resp. nebráni jej úspechu.

Vzhľadom   k   zisteným   okolnostiam   v   danej   trestnej   veci,   generálna   prokuratúra, nevzhliadla dôvody pre aplikáciu trestnoprávnych noriem a Váš opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá.

Zároveň Vás poučujem, že zákon o prokuratúre umožňuje podať najviac dva podnety v tej istej veci. Tretí a ďalší podnet možno vybaviť ten vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ide o nevyhnutne potrebnú zákonom ustanovenú prekážku neobmedzeného počtu podnetov rovnakého obsahu, ktorých vybavovanie nemôže viesť k inému výsledku. Vzhľadom k tomu, že Vaše podanie z 25. októbra 2010 predstavovalo druhý podnet, je preskúmanie Vašich podaní ohľadnej tej istej skutočnosti a v tom istom rozsahu (t.   j. bez uvedenia nových skutočností) zo strany orgánov prokuratúry ukončené.   Tým nie je dotknuté Vaše právo domáhať   sa   prehodnotenia   postupu   orgánov   prípravného   konania   súdnymi   orgánmi (Ústavný súd Slovenskej republiky).»

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 155/07, IV. ÚS 274/09), podľa ktorej je (ústavný súd, pozn.) podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, pričom táto viazanosť návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o   tom,   čoho sa   sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru   o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky   príslušné   opatrenia   na   odstránenie   diskriminácie   žien   v   oblasti   starostlivosti o zdravie,   s   cieľom   zabezpečiť   na   základe   rovnoprávnosti   mužov   a   žien,   prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach týkajúcich   sa   manželstva   a   rodinných   vzťahov   a   najmä   zabezpečia,   na   základe rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) iv) dohovoru o rasovej diskriminácii v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti,   národnostného   alebo etnického   pôvodu,   najmä   potom   pri   používaní   práv   hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych práv,   najmä   práva   na   ochranu   zdravia,   liečebnú   starostlivosť,   sociálne zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa   čl.   6   dohovoru   o   rasovej   diskriminácii   zmluvné   štáty   zabezpečia prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkým osobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a   primeranú   náhradu   za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Ústavný súd po posúdení sťažnosti dospel k týmto záverom:

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi orgánov verejnej moci, ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   nie   je   opravnou   inštanciou v systéme   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   (ani)   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Cieľom   uplatnenia   jeho   právomoci   nie   je   primárne preskúmavanie a posudzovanie skutkových a právnych záverov orgánov činných v trestnom konaní, v tomto prípade krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry, ktoré rozhodovali o opravnom prostriedku (podnete) sťažovateľky. Skutkové a právne závery orgánov činných v trestnom konaní môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by účinky týchto záverov mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   zaručeného   v   ústave   alebo   v   záväznej medzinárodnej zmluve, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie práva na účinný   prostriedok   nápravy   garantovaného   čl.   13   dohovoru.   Predpokladom   vykonania takejto kontroly ústavnej konformnosti rozhodnutia (prípisu) je však uplatnenie námietky porušenia   garancií   spravodlivého   súdneho   alebo   pred   iným   orgánom   uskutočneného (konania) procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takúto námietku   však   sťažovateľka   v   podanej   sťažnosti   ani   formálne,   avšak   ani   obsahovo neuplatnila.

1. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv hmotného charakteru postupom krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry a ich prípismi [čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e) iv dohovoru o rasovej diskriminácii] z dôvodu, že tieto   orgány   jej   nevyhoveli   v tom,   že   na   základe   ňou   podaného   trestného   oznámenia nezačali trestné stíhanie.

V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, II. ÚS 23/02, III. ÚS 198/03), podľa ktorej právo fyzickej osoby na   začatie   trestného   konania   proti   označenej   osobe   na   základe   podaného   trestného oznámenia nepatrí   medzi   základné práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy ústavy   a ani ho nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd.   Medzi   označenými základnými   právami   a postupom   krajskej   prokuratúry   a   generálnej   prokuratúry   a ich prípismi   neexistuje   teda   relevantná   súvislosť,   a   preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že tieto ustanovenia majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu vo veci samej, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 8/97, III. ÚS 821/00, III. ÚS 51/08). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv a práv sťažovateľky bolo potrebné z tohto dôvodu túto časť sťažnosti taktiež odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať k dispozícii   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom.   Podstatou sťažnosti   sťažovateľky   sú   námietky   týkajúce   sa   skutkových   záverov   obsiahnutých v napadnutom postupe a rozhodnutí (oznámení o odložení podnetu) krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry.

Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajská prokuratúra a generálna prokuratúra ako opravné   inštancie   v   trestnom   konaní   sa   podnetom   sťažovateľky   zaoberali   v   súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (§ 34 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z.) a napadnuté   rozhodnutia   (prípisy)   preskúmali.   Obsahom   práva   na   účinný   opravný prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru.

Rovnako uvedená argumentácia platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie   (vo   vzťahu   k   čl.   13   dohovoru)   poskytujúce   garanciu   účinného   prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou. Ústavný súd preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti. Tieto závery ústavného súdu korešpondujú s jeho doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 176/2010).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia a zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011