znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   R...,   t. č.   vo   výkone   väzby,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 105/09 z 24. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 53/2009 z 24. septembra 2009, práva podľa čl. 6 ods. 3   písm. b)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 105/09, ako aj práva podľa čl. 6   ods. 3   písm. c)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 458/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2009 doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   uznesením   Okresného súdu   Bratislava I   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn.   1 T 105/09   z   24.   augusta   2009   (ďalej   „napadnuté   uznesenie okresného   súdu“   alebo   „uznesenie   okresného   súdu   z 24.   augusta   2009“)   a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 53/2009 z 24. septembra 2009   (ďalej   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „uznesenie   krajského   súdu z 24. septembra 2009“), práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 105/09, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 458/08.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   uznesením   Krajského   riaditeľstva Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Bratislava   sp. zn. ČVS: KRP-50/OVK-BA-2008 Ča   zo   4. septembra 2008   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy   podľa   § 145   ods. 1   a 2 písm. c) Trestného zákona. Neskôr došlo ku zmene právnej kvalifikácie tak, že skutok bude posudzovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a e) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   uznesením sp. zn. 1 Kv 42/08 z 13. septembra 2008 zamietla ako nedôvodnú.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   0 Tp 458/08   zo   14.   septembra   2008   rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 72 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 11. septembra 2008 o 19.45 h. Ustanovený obhajca sťažovateľa však pri výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie nebol prítomný z dôvodu, že nebol o tomto úkone vyrozumený. Aj proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 Tpo 75/2008 z 30. septembra 2008 zamietol ako nedôvodnú.

Ďalej   okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   uskutočnenom   12.   februára   2009 uznesením   sp. zn.   0 Tp 55/09   zamietol   sťažovateľovu   žiadosť   o prepustenie   z väzby na slobodu   a zároveň rozhodol   o predĺžení lehoty trvania   jeho väzby o šesť   mesiacov, t. j. do 11. septembra 2009.

Následne   6.   augusta   2009   bola   okresnému   súdu   podaná   obžaloba   pre   obzvlášť závažný   zločin   vraždy   podľa   § 145   ods. 1   a   2   písm. c)   a e)   Trestného   zákona,   ktorej rovnopis   spolu   s určením   termínu   verejného   zasadnutia   k predbežnému   prerokovaniu obžaloby na   21.   október   2009   bol   sťažovateľovi   doručený   až 8.   októbra   2009   a jeho ustanovenému obhajcovi 9. októbra 2009. Okresný súd po podaní obžaloby uznesením sp. zn. 1 T 105/09 z 24. augusta 2009 rozhodol, že sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby   zamieta   a neprijíma   písomný   sľub.   Zároveň   rozhodol,   že   sťažovateľ   sa i po podaní   obžaloby   ponecháva   vo   väzbe   podľa   § 71   ods. 3   a   § 80   ods. 1   písm. b) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 24. septembra 2009 uznesením sp. zn. 2 Tos 53/2009 tak, že jeho sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených práv došlo jednak tým, že jeho ustanovený obhajca nebol o jeho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie „žiadnym spôsobom vyrozumený“, a preto ani nebol na jeho výsluchu prítomný. Taktiež aj doručenie rovnopisu   obžaloby jemu a jeho   obhajcovi   až po   písomnej   výzve   obhajcu   (takmer   dva mesiace od jej podania na okresnom súde) považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. Sťažovateľ argumentuje tým, že podľa § 240 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku má súd bez meškania nariadiť doručenie rovnopisu obžaloby obvinenému   a jeho   obhajcovi,   aby   mal   primeraný   čas   a možnosti   na   prípravu   svojej obhajoby.

Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti aj na to, že podľa jeho názoru okresný súd nesprávne aplikoval § 238 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. februára 2009, a to z dôvodu, že s poukazom na § 567c ods. 2 Trestného poriadku je toto ustanovenie pre daný prípad nepoužiteľné, pretože väzba u sťažovateľa začala plynúť pred 1. februárom 2009, a preto sa majú použiť § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009. Podľa sťažovateľa použitím nesprávneho zákonného ustanovenia v tak dôležitej veci, ako   je   rozhodnutie   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe,   sa   prvostupňový   súd   dopustil vážneho   pochybenia,   ktoré   robí   toto   uznesenie   okresného   súdu   trvale   chybným a nezákonným,   ktoré   nebolo   konvalidované   následným   rozhodnutím   odvolacieho   súdu. Aplikáciou ustanovení Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 by okresný súd musel podľa názoru sťažovateľa rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby najneskôr do uplynutia posledného predĺženia väzby z prípravného konania a podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty, ktorá sa má predĺžiť, pričom nadriadený súd rozhodne   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   sa   má   predĺžiť,   a preto   možno   podľa   sťažovateľa vyvodiť „logický záver“, že táto povinnosť platí pre súd aj v prípade, že už došlo k podaniu obžaloby.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   mal   preto   rozhodnúť   o sťažnosti   sťažovateľa najneskôr do 11. septembra 2009, keď uplynula predĺžená lehota z prípravného konania, a nie   až   24.   septembra   2009,   t. j. „13   dní   po   termíne,   do   ktorého   bola   sťažovateľovi predĺžená   väzba“.   Táto   lehota   má   podľa   názoru   sťažovateľa „sankčný   charakter“,   čo znamená, že následným rozhodnutím súdu nemožno konvalidovať nesprávny postup súdu a ďalší pobyt sťažovateľa vo väzbe „počínajúc dňom 12. 9. 2009 je nezákonný“.

Na základe uvedenej   argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v   konaní   pod   sp. zn.   0 Tp 458/08 spočívajúcom   v   nevyrozumení   obhajcu   o   mieste   a   termíne   výsluchu   obvineného   pred sudcom pre prípravné konanie vo veci návrhu krajského prokurátora na vzatie obvineného do väzby došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. c/ dohovoru.

2. Nedoručením   obžaloby   v   lehote   podľa   ustan.   § 240   ods. 1   pís.   a/   Trestného poriadku   porušil   Okresný   súd   Bratislava I   v   konaní   pod   sp. zn.   1 T 105/09   právo sťažovateľa zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. b/ dohovoru.

3. Uznesením Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 1 T 105/09 zo dňa 24. 8. 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 1 a čl. 5 ods. 1 dohovoru.

4. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 53/2009 uznesením zo dňa 24. septembra 2009 porušil základné právo L. R. zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a jeho právo zaručené v čl. 1 a čl. 5 ods. 1 dohovoru v súvislosti s trvaním jeho väzby v čase po 11. septembri 2009.

5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 53/2009 zo dňa 24. septembra 2009 sa zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby sťažovateľa L. R. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320,00 € (slovom:   tritisíctristodvadsať   euro),   ktoré   je   Krajský   súd   Bratislava   povinný   zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €...“

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   viazaný   návrhom   na začatie   konania.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Sťažovateľ v petite sťažnosti okrem iného namieta aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru ako celku bez konkretizácie písmena [a) až f)] tohto článku. Ústavný súd však bez vyzvania sťažovateľa   na   upresnenie   návrhu   konania   vychádzajúc   z argumentácie   obsiahnutej v sťažnosti dospel k názoru, že sťažovateľ má na mysli čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 435/09).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody   (m.   m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade alebo aplikácii zákona všeobecným súdom   možno uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu... Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody... pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jej spáchaní.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto   minimálne   práva:   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na   prípravu   svojej   obhajoby; obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru tým,   že   sudca   pre   prípravné   konanie   pred   výsluchom   sťažovateľa   v   súvislosti s rozhodovaním   o   jeho   vzatí   do   väzby   nekontaktoval   jeho   obhajcu   ani   ho   žiadnym spôsobom nevyrozumel o termíne výsluchu, ústavný súd uvádza:

Ako už bolo uvedené, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Opatrením   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 458/08   z 12.   septembra   2008   bol sťažovateľovi ustanovený obhajca JUDr. P. O.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, pričom o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Zákon   teda   ukladá   sudcovi   pre   prípravné   konanie povinnosť   upovedomiť   o   čase a mieste   výsluchu   obvineného   pred   rozhodnutím   o   jeho   väzbe   aj   jeho   obhajcu.   Túto povinnosť však zákon zároveň viaže na skutočnosť, že obhajca je reálne dosiahnuteľný. Ak však obhajca nie je dosiahnuteľný, a teda nemohol byť a ani nebol upovedomený o čase a mieste výsluchu obvineného, nie je to zákonnou prekážkou, aby sudca pre prípravné konanie obvineného vypočul a rozhodol o väzbe. Bezvýnimočnosť upovedomenia obhajcu o výsluchu   obvineného   pred   rozhodnutím   o   jeho   vzatí   do   väzby   nemožno   objektívne požadovať už aj vzhľadom na krátke lehoty, ktoré v súvislosti s rozhodovaním o vzatí zadržaného do väzby ustanovuje ústava (čl. 17 ods. 3) a Trestný poriadok (§ 87 ods. 2). Obvyklým spôsobom upovedomovania obhajcu o výsluchu pred rozhodnutím o väzbe je telefonický   kontakt,   ktorý   najlepšie   umožňuje   zachovať   ústavné   a   zákonné   lehoty na rozhodnutie. Písomný kontakt s poštovým doručovaním je pre krátkosť času v podstate nerealizovateľný. Problém, ktorý v tejto súvislosti môže nastať, je preukázanie, či sudca pre prípravné konanie vykonal úkon smerujúci k upovedomeniu obhajcu o termíne výsluchu.

Krajský súd v uznesení z 24. septembra 2009 k tejto námietke sťažovateľa uviedol, že nie je dôvodná, pretože z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že napriek snahe súdu sa nepodarilo pred výsluchom skontaktovať s jeho obhajcom. Sťažovateľ však do zápisnice vyhlásil, že súhlasí s tým, aby vypovedal bez obhajcu.

Je zrejmé, že v stave, keď ide o tvrdenie krajského súdu proti tvrdeniu sťažovateľa, tento   rozpor   možno   odstrániť   iba   dokazovaním   smerujúcim   k   zisteniu   prichádzajúcich a odchádzajúcich   hovorov   z   príslušných   telefónnych   liniek.   Takéto   dokazovanie   však sťažovateľ   nenavrhol   (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde)   a   navyše   pre   rozhodnutie ústavného súdu ani nebolo potrebné. Ani prípadný záver, že sudca pre prípravné konanie neupovedomil   obhajcu   o   čase   a   mieste   výsluchu   pred   rozhodnutím   o   vzatí   obvineného do väzby   (čo   nepovažoval   ústavný   súd   za   preukázané),   totiž   nemôže   viesť   sám   osebe k záveru   o   porušení   označeného   práva   sťažovateľa.   Obsah   práva   na   obhajobu   v   rámci parciálnej časti trestného konania, a to v rámci konania o vzatí väzby v prípravnom konaní, je daný aj predmetom tohto konania a nemožno ho absolutizovať. Navyše, ako uvádza samotný sťažovateľ, súhlasil s vykonaním výsluchu bez prítomnosti obhajcu. Sťažovateľovi bolo poskytnuté právo na obhajobu tak, že bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý pred sudcom   pre prípravné   konanie, a   teda   mal možnosť predniesť všetky   argumenty,   ktoré považoval za relevantné na spochybnenie existencie dôvodov jeho väzby, pričom súhlasil s vypočutím   bez   prítomnosti   obhajcu.   Následne   mohol   svoju   obhajobu   vo vzťahu k rozhodovaniu   o   vzatí   do   väzby   účinne   predniesť   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vzatí do väzby, čo aj prostredníctvom svojho obhajcu urobil. Skutočnosť, že krajský súd jeho argumentáciu   neakceptoval   a jeho   sťažnosť   zamietol, preto   nemôže   viesť   k   záveru o porušení jeho práva na obhajobu v procese rozhodovania o vzatí do väzby (obdobne napr. I. ÚS 241/09).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho právom podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ taktiež namieta, že nedoručením rovnopisu obžaloby v lehote podľa § 240 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, teda bez meškania po podaní obžaloby, došlo k porušeniu   jeho   práva   podľa   čl. 6   ods. 3   písm. b)   dohovoru.   Podľa   jeho   názoru   týmto postupom okresného súdu došlo k „obmedzeniu dostatočného priestoru pre navrhovanie dôkazov obhajoby a porušeniu zásady rovnosti zbraní“.

Účelom   § 240   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku   je   zrýchliť   trestné   konanie a vytvoriť   priestor   na kontradiktórny   charakter   hlavného   pojednávania.   Doručením rovnopisu obžaloby bez meškania po jej doručení prvostupňovému súdu najmä obvinenému (a jeho obhajcovi) sa vytvára širší priestor na oboznámenie sa s dôkazmi, ktoré prokurátor navrhuje vykonať, a tým sa vytvorí aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných dôkazov obvineným (obhajcom). Je to významné aj z hľadiska súdu, ktorý   bude môcť reagovať na návrhy strán a vytvoriť si reálnu predstavu o priebehu hlavného pojednávania a o jeho potrebnom rozpise. Doručenie rovnopisu obžaloby je jednoduchý procesný úkon, vykonaniu ktorého nemá čo a nemôže nič brániť. Časový úsek v trvaní dvoch mesiacov na doručenie   rovnopisu   obžaloby   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi,   a aj   to   až   na žiadosť obhajcu,   nemožno   považovať   za   úkon   vykonaný   bez   meškania,   avšak   nemožno   bez všetkého tento zdĺhavý postup okresného súdu považovať ani za porušenie sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. V súvislosti s uvedeným záverom ústavný súd považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   kritériom   na   jeho   rozhodovanie   musí   byť   najmä intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   či v okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   obmedzeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07), pričom podľa názoru ústavného súdu namietaný   postup   okresného   súdu   v súvislosti   s doručovaním   rovnopisu   obžaloby zásah takejto intenzity nepredstavuje.

Krajský súd v uznesení z 24. septembra 2009 skonštatoval, že okresný súd naozaj nepostupoval podľa § 240 ods. 1 Trestného poriadku, keď bez meškania nenariadil doručiť rovnopis   obžaloby   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi,   ako   aj   ďalším   stranám   citovaným v tomto zákonnom ustanovení. Predmetné pochybenie okresného súdu však podľa názoru krajského súdu nebolo dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

Podľa názoru ústavného súdu ak je sťažovateľ, resp. jeho obhajca toho názoru, že oneskoreným   doručením   rovnopisu   obžaloby   mu   nebol   poskytnutý   dostatočný   priestor na prípravu   obhajoby,   môže   žiadať   okresný   súd   o odročenie   hlavného   pojednávania a poskytnutie dostatočného časového priestoru na jej prípravu. Navyše, v čase doručenia rovnopisu obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi bol stanovený len termín predbežného prerokovania obžaloby, a nie termín hlavného pojednávania. A napokon krajská prokuratúra oznámila sťažovateľovi listom z 5. augusta 2009, že podala proti nemu obžalobu, a preto nič nebránilo   obhajcovi   sťažovateľa   v   rámci   jeho   základných   aktivít   pri   chránení   záujmov klienta oboznámiť sa s ňou [§ 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov].

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Sťažovateľ napokon namieta, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2   a   5   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   došlo   uznesením okresného súdu z 24. augusta 2009, ktorým rozhodol, že sťažovateľa ponecháva po podaní obžaloby   naďalej   vo   väzbe   s poukazom   na   § 238   ods. 3   Trestného   poriadku,   ktorý   je aplikovateľný   na   väzby   začaté   po 1. februári   2009,   pričom   jeho   väzba   začala   pred uvedeným   dátumom.   Okresný   súd   mal   preto   aplikovať   na   rozhodovanie   o väzbe sťažovateľa § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009 a po podaní   obžaloby   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   najneskôr do 11. septembra   2009,   dokedy   mu   bola   naposledy   predĺžen8   lehota   trvania   väzby z prípravného konania, a to „v zmysle § 76 ods. 3 Trestného poriadku, kde je stanovená povinnosť sudcu pre prípravné konanie rozhodnúť o návrhu prokurátora na predlžovanie väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty, ktorá sa má predĺžiť“. Preto podľa názoru sťažovateľa „možno vyvodiť logický záver“, že táto povinnosť „platí pre súd aj   v prípade,   že   už   došlo   k podaniu   obžaloby...“. Tým,   že   krajský   súd   uznesením z 24. septembra 2009 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta 2009, malo dôjsť k porušeniu označeného práva aj napadnutým uznesením krajského súdu. Navyše sťažovateľ namieta, že krajský súd mal rozhodnúť v zmysle § 192 ods. 4 Trestného poriadku najneskôr do 11. septembra 2009. a nie až 24. septembra 2009, t. j. „trinásť dní po termíne, do ktorého bola sťažovateľovi predlžená väzba“.

3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ako aj čl. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných   súdov   je ústavou   založená   primárne   („ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto   ochrany,   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie sťažovateľových označených práv týmto uznesením okresného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že na rozhodovanie o tejto časti sťažnosti   (proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu)   nie   je   daná   jeho   právomoc. Sťažnosť   v   uvedenej   časti   preto   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 11. septembra 2008, sťažovateľova väzba bola 12. februára 2009 predĺžená do 11. septembra 2009 a krajský prokurátor podal 6. augusta 2009 na sťažovateľa obžalobu. Okresný súd 24. augusta 2009 rozhodol jednak o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, a to tak, že ju zamietol a zároveň rozhodol aj o jeho ponechaní vo väzbe i naďalej (teda i po podaní obžaloby).

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v jeho prípade pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby neaplikoval režim § 192 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009. Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou krajského súdu právoplatne rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby do dátumu posledného predĺženia   väzby   v   prípravnom   konaní,   teda   do   11.   septembra   2009.   Z   argumentácie sťažovateľa možno vyvodiť, že podstatou jeho sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd ústavne nesúladným   spôsobom   interpretoval   § 567   ods. 2   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby, čo malo spôsobiť porušenie jeho označených práv.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmal   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   januára   2009,   ako   aj   v znení účinnom od 1. februára 2009.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi   pre prípravné konanie návrh   na predĺženie lehoty   väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora   doručený   súdu   najmenej   15   pracovných   dní   pred   uplynutím   šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem   mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   pracovných   dní   pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Predĺženie lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem   mesiacov,   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa   § 192   ods. 4   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   do   31.   januára   2009 o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, môže nadriadený súd rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, najneskôr však do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

Podľa   § 192   ods. 4   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   od   1.   februára   2009 o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4 rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa   § 238   ods. 3   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   od   1.   februára   2009 (do 31. januára 2009   Trestný   poriadok   neobsahoval   odsek   3)   ak je obvinený   vo   väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa   § 567c   ods. 2   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   od   1.   februára   2009 ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej či   predĺženej)   v   prípravnom   konaní.   Ústavný   súd   ale   v tejto   súvislosti   vo   viacerých prípadoch vyslovil právny názor, podľa ktorého sa väzba vždy musí opierať o rozhodnutie súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou po podaní   obžaloby   bez   výslovného   rozhodnutia   súdu   o   jej   ďalšom   trvaní   (napr. I. ÚS 187/07). Rovnako Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal nadriadenému   všeobecnému   súdu   výslovnú   povinnosť   rozhodnúť   o   sťažnosti   proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste najneskôr   do   uplynutia   lehoty   väzby   (základnej   či   predĺženej)   v   prípravnom   konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre akceptoval, že rozhodnutie príslušného súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby nemusí byť ku dňu uplynutia lehoty väzby v   prípravnom   konaní   právoplatné,   pretože   vzhľadom   na   predbežnú   vykonateľnosť rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby,   ak   toto   bolo   vydané   pred   uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnom   konaní (napr. II. ÚS 252/08, IV. ÚS 139/08, IV. ÚS 51/09).

Prostredníctvom   novelizácie   vykonanej zákonom   č. 5/2009   Z. z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon   č. 5/2009   Z. z.),   zákonodarca   v záujme   ochrany   práv   obvinených   okrem   iného upresnil a sprísnil požiadavky pre rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby, keď   zaviedol   rovnaký   režim,   aký   platí   v   zmysle   § 76   ods. 2   a   3   Trestného   poriadku pre rozhodovanie   o   predĺžení   väzby   v prípravnom   konaní.   Podľa   novej   právnej   úpravy aj pri rozhodovaní   o   ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby   musí   byť   príslušné rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby právoplatné v momente uplynutia skoršej lehoty väzby ešte z prípravného konania.

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   interpretoval   a aplikoval   intertemporálne ustanovenie § 567c ods. 2 Trestného poriadku vzťahujúce sa na úpravy Trestného poriadku účinné od 1. februára 2009 tak, že na vec sťažovateľa sa režim rozhodovania podľa § 192 ods. 4 v spojení s § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 nevzťahuje   s poukazom   na   to,   že   v   jeho   prípade   lehota   väzby   začala   plynúť   pred 1. februárom 2009. Na podporu takejto interpretácie a aplikácie označeného ustanovenia Trestného   poriadku   možno   poukázať   aj   na   dôvodovú   správu   k príslušnej   novelizácii Trestného poriadku (zákon č. 5/2009 Z. z.), v ktorej sa vo vzťahu k § 192 ods. 4 Trestného poriadku v bode 34 uvádza: „Úprava § 192 ods. 4 zodpovedá formulácii § 76 ods. 3 a 4 v navrhovanom znení.“ Z citovaného možno vyvodiť, že novým znením ustanovenia § 192 ods. 4 Trestného poriadku zákonodarca reagoval na novelizované znenie § 76 ods. 3 a 4 Trestného poriadku tak, že obe ustanovenia zosúladil, čo podľa názoru ústavného súdu tiež podporuje záver, že podľa § 192 ods. 4 v spojení s § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 možno postupovať len vo väzobných veciach, v ktorých lehota väzby začala plynúť po 1. februári 2009.

Je pravdou, že okresný súd vo výroku uznesenia z 24. augusta 2009 uviedol,   že sťažovateľa ponecháva z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku i naďalej vo väzbe (teda po podaní obžaloby) podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku (ktorý odsek neexistoval v Trestnom poriadku v znení do 31. januára 2009). Krajský súd v napadnutom uznesení k námietke sťažovateľa týkajúcej sa aplikácie § 238 uviedol:

„V zmysle ustanovenia § 567c ods. 2 Tr. por. ak lehota väzba začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78 § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Tr. por. v znení účinnom do 31. januára 2009, teda súd I. stupňa rozhodoval v zmysle zákonných ustanovení platných do tohto dňa. Ustanovenie § 238 Tr. por. vtedy uvádza len toľko, že súd po   podaní   obžaloby   alebo   po   návrhu   na   dohodu   o   vine   a   treste   rozhodne   o všetkých otázkach súvisiacich o ďalšom konaní a urobí všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci. Teda v tomto zákonnom ustanovení nie je uložená povinnosť tak, ako je to následne v ustanovení po 1. 2. 2009, že musí byť o väzbe rozhodnuté najneskôr tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Tr. por. došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá je lehotou základnou alebo predĺženou. Teda keďže súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby dňa 24. 8. 2008 teda pred uplynutím lehoty väzby 11. 9. 2009 rozhodol správne len toto rozhodnutie postačí k tomu, aby bol obvinený naďalej vo väzbe zo zákonných dôvodov.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   hoci   okresný   súd   poukázal   na   § 238   ods. 3   Trestného poriadku,   ktorý   sa   na väzbu sťažovateľa,   ktorá   začala   plynúť pred   1.   februárom   2009, nevzťahoval,   rozhodol   o väzbe   sťažovateľa   podľa   Trestného   poriadku   v znení   účinnom do 31. januára 2009, teda aplikoval § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009. Odkaz na § 238 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý zakladá   povinnosť   okresnému   súdu   rozhodnúť   o väzbe   obvineného   v určitej   lehote, žiadnym   spôsobom   nemohlo zasiahnuť do   právneho   postavenia   sťažovateľa   v otázkach, ktoré   sú   z hľadiska   rešpektovania   práva   na   osobnú   slobodu   relevantné   (povinnosť preskúmať materiálne a formálne podmienky väzby...). Keďže povinnosť okresného súdu rozhodnúť o väzbe sťažovateľa urýchlene po podaní obžaloby vyplývala aj v danom období z iných ustanovení Trestného poriadku (napr. § 2 ods. 6), pričom povinnosť rozhodnúť o ďalšom   trvaní   väzby   do   naposledy   predĺženej   lehoty   trvania   väzby,   tak   aby   väzba sťažovateľa mala titul, bola vydaním uznesenia okresného súdu z 24. augusta 2009 splnená, a to v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku vzťahujúcimi sa na väzby začaté pre 31. januárom 2009.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že výklad a aplikácia ustanovení Trestného poriadku   je   v prvom   rade   úlohou   všeobecných   súdov,   pričom   v danom   prípade   nejde o interpretáciu, ktorá by bola zjavne neodôvodnená alebo svojvoľná, dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto   jeho   uplatnením   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

4. Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, podľa ktorého vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Keďže   neexistuje   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením označeného   článku   dohovoru   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010