znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   Š.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. M.   G.,   konateľom obchodnej spoločnosti A., s. r. o., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 139/2007, za účasti Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2008 doručená   sťažnosť   B.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na ochranu majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   a základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a tiež práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 Co 139/2007   (ďalej   aj   „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) vyplýva, že v právnej veci navrhovateľa M. (ďalej len „navrhovateľ“)   o určenie   vlastníctva   k nehnuteľnosti   uznesením   sp. zn.   5 C 133/02 z 18. októbra 2006 okresný súd pripustil vstup sťažovateľky do konania ako odporkyne v štvrtom rade. Okresný súd následne vyhovel žalobe a vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 C 133/02 z 15. marca 2007, ktorým určil, že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, parcela KN 176/59 o výmere 1253 m2, katastrálne územie M. Proti označenému rozsudku okresného   súdu   podal   v zákonnej   lehote   odvolanie   odporca   v   treťom   rade   (obchodná spoločnosť T., a. s., B.), o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 139/2007 zo 17. januára 2008 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku, ktorým bolo určené vlastníctvo k označenej nehnuteľnosti v prospech navrhovateľa, ako aj vo výroku o náhrade trov   konania. Vo   zvyšnej   odvolaním   nenapadnutej   časti   ostal   rozsudok   okresného súdu nedotknutý.

Sťažovateľka vyjadruje názor, že krajský súd porušil jej označené práva, pretože nechránil jej vlastnícke právo, ktoré jej zaručuje ústava, ale naopak, priznal túto ochranu tomu, komu podľa zákona nepatrila. Ďalej sťažovateľka dôvodí tým, že „rozsudok, ktorý porušovateľ vydal sa opiera v podstate o ustanovenie čl. 1 §-u 15 zákona č. 180/1995 Z. z., ktorý   pôdu   tzv.   neznámych   vlastníkov   prikazoval   obciam   a   mestám.   Toto   ustanovenie citovaného zákona bolo Ústavným súdom zrušené pre jeho rozpor s Ústavou SR. Nález Ústavného súdu v tejto veci bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 237/2006, zverejnenej dňa 30. 9. 2006. Týmto stratilo uvedené ustanovenie účinnosť.

Prvostupňový rozsudok bol vydaný dňa 15. 3. 2007, rozsudok, ktorým sa rozhodlo o odvolaní bol vydaný 17. 1. 2008. V oboch prípadoch tu bola povinnosť, aby konajúci súd žalobu zamietol.“.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   22.   mája   2008 krajský súd, aby sa k nej vyjadril. Vo vyjadrení krajského súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. júna 2008, sa uvádza:

„Krajský   súd   preskúmaval   rozsudok   Okresného   súdu   v   Martine   9 Co 139/2007 zo 17. 1. 2008, ktorým určil, že M. je vlastníkom pozemku parc. č. 176/59 o výmere 1253 m2, nachádzajúceho   sa   v k. ú.   M.   na   podklade   odvolania,   podaného   žalovaným   v   rade   2). Sťažovateľka   v   konaní   vystupovala   ako   žalovaná   v   rade   4).   Odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu nepodala, ani sa odvolacieho konania nezúčastnila.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V   zmysle   uvedeného   sa   žiada,   aby   odvolateľ   uviedol,   v   akom   rozsahu   napáda prvostupňové rozhodnutie a vymedzil   rámec,   v akých   medziach   odvolací súd   preskúma napadnuté rozhodnutie.

V   predmetnej   veci   žalovaný   v   rade   2)   skutočnosti,   poukazované   sťažovateľkou nenamietal.

Výnimky zo zásady, uvedenej v ust. § 212 ods. 1 OSP zákon stanovil v ust. § 212 ods. 2 OSP. Ich naplnenie krajský súd nezistil, a preto odvolanie žalovaného v rade 2) preskúmal v intenciách ust. § 212 ods. 1 OSP.“

K   vyjadreniu   krajského   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 8. júla 2008, v ktorom vyjadril predovšetkým názor, že „v uvedenom   spore   pred   OS   Martin   a KS   Žilina   bolo   nutné   považovať   žalovaných za osoby, ktoré tvoria nerozlučné spoločenstvo.

Odvolanie   v prípade,   ako   tento,   môže   podať   ktorýkoľvek   z účastníkov   na   strane žalovaného   a toto   odvolanie   sa   vzťahuje   na   všetkých   účastníkov   (§ 91   ods. 1   Osp). Odvolanie podal žalovaný č. 2, ktorého spoločníkom je bývalý manžel sťažovateľky.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom stanovisku   ďalej   poukazuje   na   to,   že „pokiaľ ide o obsah odvolania, odvolanie smerovalo k tomu, že súd sa nemal zaoberať otázkou platnosti notárskeho osvedčenia, ale mal sa zaoberať žalobným návrhom. Žalobný návrh bol postavený na tom, že pôda neznámych vlastníkov patrím obci, teda v odvolaní bola táto otázka nastolená a konajúci súd sa mal ňou zaoberať.“.

Vzhľadom na to sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a vydal tento nález:

„1. Porušovateľ v konaní 9 Co 139/2007 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie veci, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8 ako aj práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. V   zmysle   § 56   ods.   2   zák.   č. 38/93   Z.   z.   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline č. 9 Co 139/2007 zo 17. 1. 2008 zrušuje a podľa § 56 ods. 3, písm. b) zák. č. 38/93 Z. z. vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľka si uplatňuje trovy konania v podobe nákladov právneho zastúpenia za 2 úkony   právnej   pomoci   aj   s   DPH,   ktorej   osoba   poskytujúca   právnu   pomoc   je platiteľom.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 142   ods. 1   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   o   občianskoprávnych a trestných veciach.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietané porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 139/2007.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať materiálnou stránku veci, je vždy povinný   preskúmať   procesné   náležitosti   sťažnosti.   Z toho   vyplýva,   že   iba   v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a predpoklady, môže sa ňou   ústavný   súd   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným   so   základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

To   znamená,   že   sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   iba   vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

Princíp   subsidiarity   sa   nepochybne týka   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť pochybením vo veci konajúceho súdu využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon [v danom prípade Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)].

Podľa   § 201   prvej   vety   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Z   obsahu   sťažnosti,   ale   aj   zo   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   vyplýva, že sťažovateľka   napriek   tomu,   že   sa   mohla   ochrany   svojich   práv   domáhať   vo   vzťahu k rozhodnutiu prvostupňového súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania podľa § 201 OSP) v odvolacom konaní pred krajským súdom, v okolnostiach daného prípadu riadny opravný prostriedok v zákonnej lehote nepodala.

Sťažovateľka nevyužila ani možnosť vyjadriť sa k odvolaniu podanému odporcom v treťom rade, ktoré jej krajský súd za tým účelom zaslal a ktoré prevzala 25. mája 2007, a v priebehu konania nevyvinula ako jeho účastníčka žiadnu aktivitu.

Ústavný   súd   neakceptoval   argumentáciu   sťažovateľky,   ktorou   zdôvodňovala nepodanie odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 133/02 z 15. marca 2007 a ktorá   bola   založená   na   tvrdení,   že v uvedenom   spore pred   okresným   súdom   a   pred krajským   súdom   bolo   nutné   považovať   žalovaných   za   osoby,   ktoré   tvoria   nerozlučné spoločenstvo (§ 91 ods. 2 OSP), a preto odvolanie mohol v danej veci podať ktorýkoľvek z odporcov s tým, že sa vzťahovalo na všetkých účastníkov.

Na druhej strane sa ústavný súd stotožnil a považuje za ústavne akceptovateľný názor krajského súdu, ktorý vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že odvolanie žalovaného preskúmal v intenciách § 212 ods. 1 OSP (teda viazaný rozsahom a dôvodmi, tak ako boli vymedzené v odvolaní odporcu v treťom rade), keďže nezistil žiaden z taxatívne uvedených dôvodov podľa   § 212   ods. 2   OSP,   v prípade   existencie   ktorých   nie   je   súd   rozsahom   odvolania viazaný.   Jedným   z týchto   dôvodov   je   aj   prípad   [§ 212   ods. 2   písm. c)],   keď   ide   o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí   vystupujú   na jednej   strane,   a keď   platia   úkony   jedného   z nich   aj   pre   ostatných (§ 91 ods. 1 OSP), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov.

Aj podľa názoru ústavného súdu v spore o určenie, že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, nemajú odporcovia postavenie nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 OSP), ale   sú   v postavení   samostatných   spoločníkov   (§ 91   ods. 1   OSP),   pričom   samostatný spoločník je oprávnený podať odvolanie iba sám za seba. Účastník konania v postavení samostatného   spoločníka   sa   v prípade   odvolania   podaného   iba   niektorým   z účastníkov na strane   samostatných   spoločníkov   nestáva   ani   účastníkom   odvolacieho   konania a odvolaciemu   súdu   nevzniká   preto   povinnosť   preskúmať   odvolaním   napadnuté prvostupňové rozhodnutie vo vzťahu k tomu účastníkovi konania, ktorý odvolanie nepodal.

Pretože   v danom   prípade   pred   právomocou   ústavného   súdu   ešte   existoval   iný (všeobecný) súd, ktorý bol v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   ústavný   súd za   daného   procesného   stavu konštatuje, že sťažovateľka (čo sa týka materiálneho dôsledku) nevyčerpala všetky procesné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej práv poskytuje.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu pred zásahom do jej základných   práv   a slobôd   v danej   veci   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu na meritórne prerokovanie   jej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a   z toho   dôvodu ju ústavný   súd odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej   prerokovanie   (obdobne, napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 310/07).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008