znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 o sťažnosti J. N., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv postupom Okresného súdu Brezno v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu   z   5. februára 2007   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. k. 5 To 109/07-252 z 9. mája 2007 a o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. N. o d m i e t a.

2. Žiadosti J. N. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2007 doručená sťažnosť J. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej sa okrem iného uvádza:

«Dňa 5. 2. 07 som písomne požiadal Okresný súd v Brezne o prepustenie z väzby o ktorom nebolo do dnešného dňa rozhodnuté.

Dňa 23. 4. 07 môj advokát JUDr. G. ústne podal ďalšiu sťažnosť o moje prepustenie z väzby,   ktorá   bola   na   tomto   pojednávaní   o predbežnom   prejednaní   obžaloby   aj   ihneď zamietnutá   a teda   Okresný   súd   sa   dopustil   chyby,   keď   prijal   a prejednal   žiadosť,   hoci predchádzajúca písomná žiadosť z 5. 2. 07 nebola prejednaná.

Sudca Okresného súdu postupoval protiprávne, keď dve nezávisle podané žiadosti spojil pravdepodobne v jednu a takto ich aj prejednal.

Ďalej sudca Okresného súdu v Brezne ako hlavný a vlastne jediný dôvod zamietnutia tejto (týchto) mojej žiadosti uviedol: že už v minulosti som bol vo väzbe pre „konflikty“ s mojou družkou K. L., ibaže Okresný súd „zabudol“ v odôvodnení uviesť, že práve Okresný súd v Brezne ma spod týchto „konfliktov“ oslobodil a prepustil z väzby (viď prílohy). Teda tento nezmyslený dôvod nemôže byť jediným a hlavným dôvodom mojej terajšej väzby. Proti tomuto zamietnutiu mojej žiadosti som sa odvolal na Krajský súd v B. Bystrici a i napriek písomnému   zdôvodneniu   Krajský   súd   moje   odvolanie   zamietol   presne   s tým   istým odôvodnením ako Okresný súd.

A teda mám zato, že ako Okresný súd v Brezne, tak aj Krajský súd v B. Bystrici pochybili a preto sa svojich občianskych práv a slobôd domáham cestou Ústavného súdu SR. Nakoľko mi je bezdôvodne upierané právo na osobnú slobodu, žiadam Ústavný súd o nápravu a žiadam o prepustenie na slobodu.»

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   v predloženom   znení   neobsahovala   náležitosti kvalifikovanej sťažnosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ústavný   súd   vo   výzve   z 22.   júna   2007   poučil   sťažovateľa,   aké   náležitosti   má obsahovať a vyzval ho, aby v lehote 15 dní od doručenia svoju sťažnosť doplnil. Zároveň sťažovateľa   upozornil,   že   ak   v určenej   lehote   svoju   sťažnosť   požadovaným   spôsobom nedoplní, môže to spôsobiť jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   ústavného   súdu   podaním   doručeným   6. júla 2007, v ktorom požiadal predĺženie lehoty na doplnenie svojej sťažnosti. Ústavný súd žiadosti sťažovateľa   vyhovel   a   predĺžil   mu   lehotu   na   doplnenie   sťažnosti   do   28. júla 2007. Sťažovateľ   následne   doručil   ústavnému   súdu   svoje   podanie   z   26. júla 2007,   v   ktorom uviedol:

„Dopĺňam týmto písomné náležitosti k mojej sťažnosti, vedenej ÚS SR pod sp. zn. Rvp 1052/07.

Myslím, že moja sťažnosť obsahuje všetky potrebné náležitosti, okrem splnomocnenia na moje zastupovanie pred Ústavným súdom.

Nakoľko môj súčastný advokát mi bol ustanovený ex offo, odmietol ma zastupovať pred   Ústavným   súdom,   pretože   podľa   jeho   vyjadrenia,   mu   toto   moje   zastupovanie pred Ústavným súdom nikto neuhradí.

Nakoľko moja finančná situácia mi nedovoľuje obhajcu si zvoliť a uhradiť, prosím Ústavný súd, aby mi tohto pridelil.“

Za účelom overenia skutočností uvádzaných v sťažnosti sťažovateľa si ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal predmetný trestný spis Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“), z ktorého zistil nasledovné:

Sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uznesením sudkyne okresného súdu sp. zn. Tp 42/2006 z 20. novembra 2006.Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej rozhodol   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 Tpo 122/06 z 5. decembra 2006 tak, že ju zamietol.

Písomná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 5. februára 2007 bola okresnému súdu doručená 7. februára 2007. Sudkyňa okresného súdu pre prípravné konanie požiadala 14. februára 2007 o vyjadrenie k tejto žiadosti Okresnú prokuratúru B. (ďalej len „okresná prokuratúra“).

Dňa   13.   februára   2007   bola   okresnému   súdu   doručená   obžaloba   na   sťažovateľa. Sťažovateľ je obžalovaný zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného   zákona,   prečinu   nebezpečného   vyhrážania   podľa   §   360   ods.   1   a   2   písm.   b) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

Dňa   19. februára 2007   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   okresnej prokuratúry k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 5. februára 2007. Zákonná sudkyňa nariadila 6. marca 2007 verejné pojednávanie o tejto žiadosti sťažovateľa na 23. apríl 2007.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu z 23. apríla 2007 vyplýva, že jeho predmetom   bolo   prerokovanie   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 5. februára 2007, ako aj predbežné prerokovanie obžaloby. Uvedenú žiadosť sťažovateľa okresný súd na verejnom zasadnutí uznesením č. k. 2 T 27/2007-249 z 23. apríla 2007 zamietol.   Sťažovateľ   do   zápisnice   o verejnom   pojednávaní   zahlásil   sťažnosť   proti uvedenému uzneseniu, ktorú bližšie neodôvodnil. Ústavný súd z uvedenej zápisnice zistil, že   na   tomto   verejnom   pojednávaní   sťažovateľ   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie   z väzby na slobodu nepredložil.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   2   T   27/2007-249 z 23. apríla 2007 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 To 109/07-252 z 9. mája 2007 tak, že ju zamietol.

Zo spisu vyplýva, že o ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 T 27/07 z 11. júna 2007 tak, že ju zamietol. O sťažnosti proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 189/07 zo 17. júla 2007 tak, že ju zamietol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“)   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   ani po doplnení neobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom [napr. označenie základných práv a slobôd, ktoré mali byť porušené podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde; presné   označenie   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým sa porušili základné práva alebo slobody podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde], a to napriek tomu, že sťažovateľa poučil, aké náležitosti má obsahovať a vyzval ho, aby chýbajúce náležitosti v určenej lehote odstránil s upozornením, že v opačnom prípade môže byť jeho sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu (sťažnosti) je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).Aj   keď   na   základe   uvedeného   bolo   možné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť aj bez ďalšieho skúmania z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ústavný súd   sa   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   zaoberal   aj   otázkou,   či   existujú   dôvody na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a to najmä s ohľadom na to, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ opiera svoje tvrdenie o porušení svojich bližšie neoznačených práv o tvrdenia:

1) že okresný súd do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o jeho písomnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. februára 2007,

2)   že   okresný   súd   a následne   aj   krajský   súd   zamietli   jeho   žiadosť   o prepustenie z väzby   na   slobodu   len «pre   „konflikty“   s mojou   družkou   K.   L.», a to napriek   tomu že z tohto dôvodu ho okresný súd už v predchádzajúcom období „oslobodil a prepustil z väzby“,   pričom   toto   svoje   tvrdenie   doložil   kópiou   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 1 T 167/03 z 1. decembra 2003, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, „pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný“ a kópiu uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 167/03 z 1. decembra 2003, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu z dôvodu, že bol ako „obžalovaný podľa § 226 písm. a Tr. zák. spod obžaloby oslobodený“.

Vo vzťahu k prvému sťažovateľovmu tvrdeniu ústavný súd konštatoval, že tvrdenie sťažovateľa vyvracia obsah predmetného súdneho spisu. Z už uvádzaných zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 5. februára 2007 rozhodol okresný súd uznesením č. k. 2 T 27/2007-249 z 23. apríla 2007, pričom z obsahu   zápisnice   o verejnom   pojednávaní   z 23.   apríla   2007   nevyplýva,   že   sťažovateľ alebo   jeho   právny   zástupca   podali   na   tomto   verejnom   pojednávaní   ďalšiu   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Vo vzťahu k druhému sťažovateľovmu tvrdeniu ústavný súd konštatoval, že je tak z hľadiska   postupu   okresného   súdu   súvisiaceho   s   rozhodovaním   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. februára 2007, ako aj z hľadiska uznesenia krajského súdu   č.   k.   5 To 109/07-252   z   9. mája 2007,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa proti uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   2 T 27/2007-249   z   23. apríla 2007,   irelevantné. Sťažovateľ   bol   totiž   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1 T 167/03   z 1. decembra 2003 oslobodený spod obžaloby   za   skutky,   ktoré   sa   mali   stať   v priebehu   roka   2003,   zatiaľ čo dôvody, pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením sudkyne okresného súdu sp. zn. Tp 42/2006 z 20. novembra 2006 sa, ako to vyplýva z obžaloby, opierajú o skutky, ktoré sa stali (mali stať) 19. júna 2006, 21. júna 2006, 16. októbra 2006 a 10. novembra 2006.   Zároveň   ústavný   súd   po   preskúmaní   dotknutých   rozhodnutí   okresného   súdu a krajského   súdu   týkajúcich   sa   vzatia   sťažovateľa   do   väzby   a   rozhodovania   o   jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu dospel k záveru, že sú riadne odôvodnené a z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   výhrady   sťažovateľa   uvádzané v sťažnosti   sú   zjavne   neopodstatnené,   keďže   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5.   februára 2007   a uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   To   109/07-252   z 9.   mája 2007 a možným porušením základných práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich mu z ústavy, príp.   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   mu   z medzinárodných   zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Opierajúc   sa   o uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (bod   1   výroku   tohto uznesenia) z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a s § 138 Občianskeho súdneho poriadku   môže   ústavný   súd   ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   právneho zástupcu,   advokáta,   ak   taká   osoba   o to   požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej   pomery   a nejde o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri   predpoklady na ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   musia   byť   splnené súčasne.   Ak   hoci   len   jeden   z týchto   predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Ako vyplýva z už uvedeného, sťažovateľ v podaní z 26. júla 2007 požiadal ústavný súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   z   dôvodu, že jeho „finančná situácia mi nedovoľuje obhajcu si zvoliť a uhradiť“.

Pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd konštatoval,   že   v prípade   sťažovateľa   ide   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku na ochranu   ústavnosti,   keďže   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   ochrany   svojich   bližšie neoznačených   práv,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu pri rozhodovaní   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu   z   5. februára 2007 a uznesením krajského súdu č. k. 5 To 109/07-252 z 9. mája 2007, pričom ústavný súd na základe svojich zistení z predmetného súdneho spisu zistil, že jeho sťažnosť je zjavne neopodstatnená   a navyše   ju   nemožno   považovať   ani   za   kvalifikovanú   sťažnosť,   keďže neobsahuje   obligatórne   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde.   Za   týchto okolností   už   nebolo   potrebné   zisťovať,   či   osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery sťažovateľa odôvodňujú, aby mu bol ustanovený právny zástupca na konanie pred ústavným súdom.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007