znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť S. p., pobočky B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., B., ktorou namieta porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a základného   práva   na verejné   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   a práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava I   sp. zn.   Er 1359/2001,   EX 134/2001 z 30. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. p., pobočky B.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2005   doručená   sťažnosť   S. p.,   pobočky   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001 z 30. júna 2005.

Sťažovateľka zastáva názor, že k porušeniu jej základných práv došlo v sťažnosti opísaným,   ako   aj   z príloh   k   sťažnosti   vyplývajúcim   skutkovým   stavom.   Uviedla,   že v exekučnom   konaní   (v   ktorom   má   procesné   postavenie   oprávnenej)   okresný   súd označeným   uznesením   neschválil   udelenie   príklepu   pri   dražbe   nehnuteľností   konanej 14. januára 2005   na   Exekútorskom   úrade   JUDr. M. T., B.   (ďalej   len   „exekútor“). K porušeniu sťažovateľkiných práv došlo podľa nej tým, že okresný súd:

„a) vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania,

b) neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,

c) prijal výklad právnej normy, ktorý je v príkrom rozpore s Ústavou SR, najmä so zásadou právneho štátu,

d) aplikoval   právny   predpis,   ktorý   bol   v čase   prijatia   rozhodnutia   už   zrušený, pričom aplikácia zrušeného predpisu nebola možná ani na základe žiadneho prechodného ustanovenia právneho predpisu,

e) súd   sa   odchýlil   od   skutkového   stavu,   na   základe   ktorého   už   vydal   skoršie rozhodnutie v tom istom konaní,

f) rozhodol vo veci spôsobom, ktorým mohol rozhodnúť iba na základe námietky účastníka konania, čím prekročil svoju právomoc.“

Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti, opisuje sťažovateľka nasledovne: Dňa 6. júna 2001 podala exekútorovi návrh „... na vykonanie exekúcie na majetok povinnej Ľ. Č., B.   Súdny   exekútor   so   súhlasom   sťažovateľa   vykonával   exekúciu   predajom spoluvlastníckeho podielu povinnej na nehnuteľnostiach v k. ú. B. Na dražbe konanej dňa 28. 1. 2004   sa   nezúčastnil   žiadny   záujemca.   Okresný   súd   Bratislava   I   preto   uznesením zo dňa 19. 11. 2004 udelil súhlas s tým, aby najnižšie podanie na dražbe bolo znížené podľa § 145 ods. 1 exekučného poriadku (t. j. na 2/3 ceny určenej znalcom). Následne na ďalšej dražbe konanej dňa 14. 1. 2005 udelil súdny exekútor príklep vydražiteľom: manželom B. Š. a K. Š.

Okresný   súd   Bratislava   I   uznesením   zo   dňa   30. 6. 2005   rozhodol   tak,   že   súhlas udelený súdnym exekútorom na dražbe dňa 14. 1. 2005 neschválil. Rozhodnutie vydal bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na liste vlastníctva je na dražené nehnuteľnosti   zapísané   exekučné   záložné   právo   v prospech   S. p.,   pobočka   B.   a daňové záložné   právo,   avšak   v exekučnom   spise   sa   nenachádza   súhlas   záložného   veriteľa   – Daňového úradu B. Ďalej rozhodnutie odôvodnil tým, že v exekučnom spise sa nenachádza žiadosť súdneho exekútora o zverejnenie dražobnej vyhlášky adresovaná Mestskej časti V., ale že súdny exekútor namiesto toho požiadal o zverejnenie dražobnej vyhlášky Hlavné mesto SR Bratislava. Na základe týchto (v podstate dvoch) dôvodov, súd príklep v prospech vydražiteľov neschválil“.

Námietku porušenia označených základných práv sťažovateľka odôvodňuje najmä tým, že okresný   súd   vykonal dokazovanie bez nariadenia   pojednávania a neumožnil   jej vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, pričom zo žiadneho zákonného ustanovenia možnosť takéhoto postupu súdu nevyplýva. Za predpokladu, že by jej bolo umožnené vyjadriť sa k vykonávanému   dokazovaniu,   mohlo   z jej   stanoviska   podľa   nej „... vyplynúť   viacero skutkových a právnych záverov, čo mohlo ovplyvniť rozhodnutie súdu...“. Okresnému súdu sťažovateľka ďalej vyčíta, že „... prijal výklad právnej normy, ktorý je v príkrom rozpore s Ústavou   SR,   najmä   so   zásadou   právneho   štátu.   Súd   v odôvodnení   rozhodnutia konštatoval,   že   na   dražených   nehnuteľnostiach   sa   nachádzalo   exekučné   záložné   právo v prospech sťažovateľa a daňové záložné právo. Zároveň konštatoval, že na výkon exekúcie bol potrebný súhlas daňového úradu ako záložného veriteľa. Uvedenou právnou úvahou sa dopustil príkreho rozporu s ústavnou zásadou právneho štátu, pretože: - Ak je oprávnený zároveň   záložným   veriteľom,   nepotrebuje   súhlas   iného   záložného   veriteľa   s vedením exekúcie na záloh“.

Ďalším dôvodom, v ktorom vidí sťažovateľka porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je podľa nej to, že „Súd sa odchýlil od skutkového stavu, na základe ktorého už vydal skoršie rozhodnutie v tom istom konaní. V exekučnom konaní vydal súd prvé rozhodnutie dňa 19. 11. 2004, ktorým schválil zníženie najnižšieho podania dražených nehnuteľností.   V tomto   rozhodnutí   sa   konštatuje,   že   dražobná   vyhláška   bola   doručená všetkým   neopomenuteľným   účastníkom.   Súd   v tomto   rozhodnutí   nekonštatuje,   že v exekučnom konaní je procesná prekážka – absencia súhlasu záložného veriteľa...“.

Sťažovateľka napokon za posledný dôvod, z ktorého vyvodzuje namietané porušenie jej   základných   práv,   považuje   to,   že „Súd   rozhodol   vo   veci   spôsobom, ktorým   mohol rozhodnúť iba na základe námietky účastníka konania, čím prekročil svoju právomoc. (...) V danom prípade si teda Okresný súd Bratislava I osvojil právomoc, ktorá mu nepatrí, keďže príklep neschválil, hoci príklep nik nenamietal“.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001 z 30. júna 2005 a priznal jej úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či nie je podaná oneskorene, niekým zjavne neoprávneným, či nie je neprípustná, či má zákonom predpísané náležitosti, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   nerozhoduje   iný   súd.   Princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť ani v budúcnosti   domáhať ochrany svojich   práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. US 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

1. V okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   označeným uznesením   okresného   súdu,   ktorým   nebol   schválený   príklep   pri   dražbe   nehnuteľností (v spoluvlastníctve povinnej), v jej exekučnej veci došlo k porušeniu jej základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 148 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v znení   účinnom do 31. augusta 2005   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   „Udelenie   príklepu   podlieha schváleniu súdom“.

Podľa   § 149   Exekučného   poriadku   „Ak   so   zreteľom   na   podané   námietky   súd udelenie   príklepu   neschválil,   exekútor   pokračuje   v dražbe   vyvolaním   predposledného podania, a ak sa urobilo len najnižšie podanie, tak týmto podaním. O termíne pokračovania v dražbe upovedomí osoby uvedené v § 147 ods. 1 aspoň 15 dní vopred.

Z citovaných   ustanovení   Exekučného   poriadku   bez   akýchkoľvek   pochybností vyplýva, že neschválením udelenia príklepu pri dražbe nehnuteľností konanej 14. januára 2005 na exekútorskom úrade exekútora uznesením okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001   z 30. júna 2005   sa konanie   v exekučnej   veci   sťažovateľky   neskončilo. Ustanovenie   § 149   Exekučného   poriadku   v dispozícii   normy   totiž   ukladá   exekútorovi pokračovať   v dražbe,   a preto   v danom   prípade   nejde   o   konečné   rozhodnutie,   ktorého dôsledkom by bolo zastavenie celého procesu núteného výkonu súdneho rozhodnutia, ktorý oprávňuje   sťažovateľku   na využitie   donucovacieho   aparátu   v rámci   exekučnej   činnosti. To ďalej znamená, že v danej exekučnej veci na základe napadnutého rozhodnutia nenastali účinky,   ktoré   by   sa   rovnali   exekučnoprávnej   imunite   povinnej   osoby,   a nedošlo   ani k trvalému vylúčeniu   zákonnej   možnosti   viesť voči   takej   povinnej   osobe nútený výkon súdneho   rozhodnutia   v konaní   podľa   Exekučného   poriadku,   t. j. neudelením   príklepu hmotnoprávny nárok sťažovateľky nebol dotknutý.

Napadnuté uznesenie nevytvára prekážku veci rozsúdenej a sťažovateľka bude mať v ďalšom   štádiu   exekučného   konania   možnosť   uplatnenia   jej   argumentácie   ohľadne skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany práva zaručeného jej v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti.

Na základe uvedeného v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   daná   jeho   právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu tomuto základnému právu sťažovateľky poskytuje (alebo   môže   poskytnúť)   Exekučný   poriadok   a občianskoprávny   (všeobecný)   súd v exekučnom   konaní,   ktorého   je   účastníčkou,   prostredníctvom   využitia   jej   dostupných účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom a nedostatky vytýkané sťažovateľkou bude možné odstrániť v ďalšom konaní. Preto z tohto pohľadu v tomto štádiu exekučného konania nie je vzhľadom na opísaný skutkový a právny stav veci možné konštatovať, že by v danom prípade došlo k už nezvratnému odmietnutiu spravodlivosti   a porušeniu   ústavného   princípu   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie odmietol.

2. Sťažovateľka ďalej namieta, že jej okresný súd uznesením, proti ktorému smeruje táto sťažnosť, odňal základné právo, aby bola jej vec verejne prerokovaná v jej prítomnosti a   aby   sa   mohla   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Tým   došlo   podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo   na   spravodlivé   a   verejné   vypočutie,   čo znamená,   že   spravidla   musí   mať   právo prezentovať   svoje   tvrdenia   v   ústnej   forme   pred   súdom   na   pojednávaní,   ktoré   sa   koná verejne. To ale neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách súdneho konania, resp. že sa vždy musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho konania (napr. Fredin c. Švédsko, Séria A, č. 238-A, s. 10 - 11, § 21 - 22).

Z   obsahu   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   Er 1359/2001, EX 134/2001 z 30. júna 2005   a z predložených   písomných   príloh   k   sťažnosti   vyplýva,   že   týmto uznesením v konaní o návrhu na schválenie príklepu podľa § 148 Exekučného poriadku (bez nariadenia pojednávania) nebolo schválené udelenie príklepu vydražiteľom pri dražbe nehnuteľností, ktorých podielovým spoluvlastníkom v ¼ je povinný.

Podľa ustanovenia § 233 Exekučného poriadku tam, kde sa v osobitných predpisoch hovorí o súdnom výkone rozhodnutia, rozumie sa tým aj vykonávanie exekúcie podľa tohto zákona.

Podľa   § 253   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   výkon rozhodnutia nariadi súd, a to spravidla bez vypočutia povinného. Podľa druhého odseku tohto zákonného ustanovenia súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za potrebné alebo ak to ustanovuje zákon.

Exekučné   konanie   je   osobitným   konaním   bez   pojednávania,   ktoré   môže   sudca nariadiť, iba ak to považuje za nutné alebo ak to ustanoví zákon. Citované ustanovenie vytvára právny priestor pre úvahu súdu, čo ústavnému súdu neprislúcha preskúmavať.

Na   základe   citovaných   ustanovení   sa   pri   rozhodovaní   v exekúcii   koná   zásadne neverejne, ako tomu bolo aj v danej veci, keď okresný (exekučný) súd rozhodol bez toho, aby nariadil dokazovanie alebo jeho opakovanie. Okresný súd pri rozhodovaní o schválení príklepu iba oboznámil obsah spisu (resp. listín, ktoré boli jeho súčasťou), ku ktorému mala sťažovateľka prístup. V konaní pred okresným súdom boli riešené otázky, ktoré vyžadovali len právne posúdenie na základe dôkazov obsiahnutých v spisovom materiáli, a vzhľadom na to nebolo nutné konať za osobnej účasti strán.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že okresný súd v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku   a Občianskeho súdneho poriadku konal a rozhodoval tak, ako mu umožňoval zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný súd súčasne pripomína, že exekučný súd nevykonal ani žiaden úkon, z ktorého by bol účastník   konania   (sťažovateľka)   vylúčený,   a   tak   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom,   a preto medzi   jeho postupom   a možnosťou   porušenia   obsahu základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy niet takého vzťahu, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť aj v   tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   po   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   odmietnutá,   stalo   sa   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uvedených v petite jej návrhu bezpredmetným.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2005